Videl som Depeche Mode!

Trošku retrospektívne a možno aj v očakávaní opakovaného zážitku možno už na budúci rok vám prinášame čitateľskú recenziu bratislavského koncertu Depeche Mode, ktorú autor Lukáš Kočišek uverejnil na portáli Birdz.sk. Tí, ktorí ju ešte nečítali, majú možnosť tak urobiť práve teraz a zaspomínať ma úžasné pocity...

Bol som tam. Videl som ich. Ešte stále sa mi chveje klávesnica v rukách, keď si na to čo i len pomyslím. Ak poviem, že to bol môj najväčší životný zážitok (hneď po pôrode a prvom orgazme, orgazmus spomínam iba preto, aby som si zvýšil čítanosť:)), nebudem vôbec preháňať. Depeche Mode (DM – nemýliť si s rovnomennou drogériou!) boli v Bratislave! V meste, v ktorom bola donedávana najlukratívnejším zahraničným koncertným artiklom Helenka Vondráčková so svojimi silikónovými kozami a stareckým korytnačím krkom. Presne sem prišla jedna z najväčších hudobných legiend, aké naša matička Zem nesie na svojich bedrách. Aj keď sa priznám, že neviem, kde ich presne má.

Tešil som sa vyše pol roka, bol som medzi prvými šialencami, ktorí prešľapovali pred predajňou s lístkami, ktoré sa mimochodom začali predávať už v decembri, čo bolo obzvlášť kruté. Dlhých vyše šesť mesiacov som sa musel pozerať, ako ma z vitríny provokujú členovia kapely vytlačení na vstupenke, pripomínajúc mi, ako dlho ešte budem musieť čakať. Nervy v koncoch som mal, keď Dave Gahan nedospieval zo záhadných príčin koncert v americkom Kansas City a následne bolo odvolané vystúpenie v Chicagu. Napokon sa z rôznych zmätočných informácií potvrdila tá, že Dave mal laryngitídu. Tá našťastie pominula a ja som sa dočkal. Symbolický deň D, alebo ešte lepšie deň DM nastal v nedeľu 11. júna 2006.

Viem, že dnes už je trápne natiahnuť sa celý do čierneho v súvislosti s koncertom DM, ale keď to má byť prvýkrát, tak som si povedal, že si to užijem poriadne a so všetkým, čo k tomu patrí. A tak sa aj stalo. Čierne som nemal iba nechty, lebo to by bolo údajne príliš homosexuálne, ako mi kamarát vysvetlil.
A ani myšlienky som nemal čierne. Bol som totiž v totálnej orgastickej extáze z toho faktu, že uvidím naživo celú kapelu. Menšiu predohru som absolvoval už v roku 2003, kedy k nám v rámci turné na podporu svojho sólového albumu Paper Monsters dorazil líder kapely Dave Gahan. Na záver fantastického koncertu sľúbil, že sa ešte určite vráti. Som rád, že to nebola iba fráza.

Máloktorá kapela ovplyvnila toľko generácií ľudí, ako práve Depeche Mode. Bolo fascinujúce sledovať, že aj po 25 rokoch aktívneho fungovania stále oslovujú mladých ľudí a získavajú si nových fanúšikov. A veruže ich bolo medzi tými 34-tisíckami ľudí na štadióne bratislavského Interu, kde sa open-air koncert uskutočnil, neúrekom. Slogan „pain and suffering in various countries“ sa ukázal ako viac než pravdivý nástupom predkapely, britského post punkového zoskupenia Sisters of Mercy. Neuveriteľne fádne a jednotvárne gothic-rockové odrhovačky postavené väčšinou na dvoch akordoch, navyše sprevádzané neidentifikovateľným a odpudivým „spevom“ Andrewa Eldritscha mňa i moje okolie dokonale otrávili. Ľudia pod pódiom si aspoň krátili čas triafaním sa do speváka obrovskými propagačnými Motorola balónmi. Ale o to viac sme sa tešili na čierny klinec programu. Neskutočne dlhé vystúpenie druhej predkapely (prvú z nich, českých Sunshine, som nemal možnosť zhliadnuť) sa skončilo poďakovaním speváka za našu trpezlivosť, čím vystihol situáciu najlepšie, ako len mohol.

Po technických prípravách a vypočutí si Martinovho DJ-ského setu, ktorý nám po Sisters of Mercy pripomínal priam nebeské tóny to konečne prišlo. Niečo po 21:00, takmer po úplnom zotmení sa na obrazovkách objavilo „hello“ a ozvalo sa Intro. Moje vzrušenie nabralo netušené rozmery (áno všimol som si ten dvojzmysel). Zrazu som videl Martina Gora, potom Andyho Fletchera a napokon aj starého známeho z Incheby Davea Gahana. Štadiónom zahučala typická siréna z úvodu skladby A Pain That I’m Used To a začali sa dve najkrajšie hodiny môjho doterajšieho života.

Bol to neopísateľný zážitok počuť všetky tie texty a melódie, ktoré tak milujem a ktoré som už nespočetne veľakrát prehnal svojimi ušnými bubienkami. Vidieť to nadšenie v publiku a energiu, ktorú si s výborne naladenou kapelou navzájom vymieňalo. Niečo úžasné. Môžem jedine vyzdvihnúť prenádhernú vizuálnu show, ktorou vystúpenie obohatil dvorný fotograf skupiny Anton Corbijn. Ten sa naposledy po dlhšej dobe ujal aj réžie klipu k piesni Suffer Well, ktorý je neuveriteľne silný, ale to už opäť odbáčam. Videli sme do posledného možného detailu dokonale odvedenú show na asi najprofesionálnejšie zorganizovanom koncerte, aký kedy na Slovensku bol. Rovnako som si užíval novinkové pesničky z albumu Playing The Angel ako rádiový hit Precious prearanžovaný do zaujímavého pomalšieho tempa, účet Davea Gahana so svojou temnou minulosťou Suffer Well (jeden z troch textov, ktorými prvý raz v histórii kapely prispel na album), nádherne atmosférickú Nothing’s Impossible či hlasovo náročnú John The Revelator.

Jedným z vrcholov večera bolo pre mňa Martinovo nádherné a precítené odspievanie skladby Home, v ktorej sa zračí neprehliadnuteľná genialita jej autora a večné pátranie sprevádzané temnom a utrpením po ťažko dosiahnuteľnej a pritom tak prostej veci – láske. V tej chvíli ju bolo cítiť všade navôkol. Vrcholom večera však bola každá skladba čo odznela. Atmosféru akú navodili piesne Walking In My Shoes, Stripped, Personal Jesus či azda najznámejšia Enjoy The Silence sa nedá ani opísať. Prídavok v podobe krehkej Martinovej balady Leave In Silence, pesničky Photographic, prvého textu Martina Gorea pre DM vôbec a samozrejme nesmela chýbať povinná „mávačka“ vo forme Never Let Me Down Again. Vidieť dav vyše 34-tisíc ľudí ako svorne máva rukami z jednej strany na druhú na úplne vypredanom štadióne bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. A treba zdôrazniť, že väčšina ľudí sem prišla preto, lebo pre nich DM niečo znamená a nejako ich táto hudba ovplyvnila. Ja sa k nim hrdo zaraďujem. Je to o niečom inom, ako keď sem jeden ružový mobilný operátor dotiahol na dunajské nábrežie ružového Eltona, ako atrakciu miesto skrachovaných kolotočov.

Jedinú výhradu, ktorú môžem vzniesť je tá, že to celé trvalo veľmi krátko. Minimálne jeden prídavok by som ešte pri vedomí zniesol. Ale dobrého veľa nie je a pri hudbe to platí dvojnásobne. V hlave mi stále rezonujú Martinove efektné gitarové sóla a jeho roztomilo hanblivé prebehnutie sa po pódiu medzi divákov. Andy Fletcher, ktorý tradične viac tlieskal a mával rukami, než hral, ale to k tomu všetkému neoddeliteľne patrí. Rovnako ako do pol pása vyzlečený Gahan dávajúci na obdiv svoje potetované telo.

Môžem iba poďakovať organizátorom za bezchybne zvládnutú prípravu a realizáciu, Depeche Mode za to, že sa unúvali aspoň na šesť hodín zaskočiť do hrdej krajinky podtatranskej a tak trochu pateticky aj energiám okolo mňa, ktoré umožnili, že som sa tejto pre mňa významnej chvíle v zdraví dožil a že som ju na počudovanie aj prežil. Ďakujem za pozornosť, gratulujem ak ste sa dočítali až sem, idem si liečiť hlasivky...

Playlist koncertu:
· Intro
· A Pain That I'm Used To
· A Question Of Time
· Suffer Well
· Precious
· Walking In My Shoes
· Stripped
· Home
· It Doesn't Matter Two
· In Your Room
· Nothing's Impossible
· John The Revelator
· I Feel You
· Behind The Wheel
· World In My Eyes
· Personal Jesus
· Enjoy The Silence

Prídavok:
· Leave In Silence
· Photographic
· Never Let Me Down Again

Autor: Lukáš Kočišek