S Depeche Mode na turné – 1998
Po štyroch rokoch sa v roku 1998 Depeche Mode opäť vydali na turné, aby s fanúšikmi oslávili vydanie kompilácie hitov "The Singles 1986 - 1998". Reportáž magazínu New Musical Express zachytáva atmosféru druhého večera berlínskej zastávky skupiny, ktorý sa uskutočnil v sobotu 19.septembra 1998 v legendárnom amfiteátri Waldbuhne.
Závan tragikomickej samoparódie ovanul mamutiu Depeche Mode párty v jednom z lesných parkov v Berlíne. Miestny 20 000-ový amfiteáter je jedným z miest, kde Hitler poriadal svoje "zahrievacie" oslavy, podobné tým slávnym z Norimbergu. Presne na druhej strane cesty stojí impozantná veža s hodinami, ktorú dal Fuhrer zhotoviť na odrátavanie času do začiatku Olympijských hier v roku 1936. No a za pódiom, nad stromami, sa týči obrovská elektráreň, vypúšťajúce dym do stmavujúcej sa oblohy. Viete ako sa po nemecky povie elektráreň? Kraftwerk. Bez srandy.
Tak, tu sme našli depešákov, po 20-tich rokoch, 40 miliónov predaných albumov a druhá vypredaná berlínska noc ich monštruózneho po-1986-hitového turné. Bohužiaľ už nie viac kvarteto, tentoraz trio s doprovodnými hudovníkmi. A takisto už nie drogový blázni, ani žiadne mentálne pomätené rockové prasatá. No stále silní vo svojom razení prechádzajú krajinou s vysokou mierou samovrážd.
Anjel sediaci na našom pleci Depeche Mode zbožňuje. Nakoniec opustili betónovú džungľu v Thatcherovej Essexe, prevalcovali rebríčky niečím novým, uhladeným, elektronickým, európskym a sexuálne rozpolteným, a nakoniec sa nákladiakmi predali priamo v strede Ameriky. Razili vlastnú cestu proti smradľavému a upotenému rocku a vyhrali. Položili základy, z ktorých povstali Prodigy, Garbage a nevedomky predpovedali boom techna, hoci keď naozaj nastúpilo techno na scénu, oni už razili úplne opačnú cestu.
Diabol sediaci na našom druhom pleci myslí na vás, uvažuje zasa o tom, o čo Depeche Mode na svojej púti prišli. Všíma si Davidovu losangelskú rockovú vestu a chlípnu chôdzu, dokonale podobnú nebohému Michaelovi Hutchenceovi. Je svedkom glamrockového duniaceho pochodu v podobe "Personal Jesus" a rachotivého syntetického blues "Barrel Of A Gun", ktorá je žalostným odrazom dobytia rocku, ktorý si však Depeche Mode s ich návratom úplne skolonizoval. To naozaj za tie dve dekády zmenili pravidlá knihy popu a veci jednoducho zavŕšili hraním na obrovských štadiónoch s gitarami, bicími a doprovodnými vokalistkami? Nie je to nejaká zrada alebo chceli byť po celú dobu ďalšími Led Zeppelinmi?
Ale, vravíme si, kašlať na anjela, aj na diabla. Pretože, aj keď Depeche Mode už dávno zapredali svoje duše, nahradili ich zmyslom pre skutočnú atrakciu spojenú s nekonečným darom Martina Goreho, ktorý vďaka nemu tvorí skutočné univerzálne hymnusy. Sami sme prekvapení, na koľké z tých pulzujúcich monolitov sme si zrazu srdcom spomenuli, na brnkavú melanchóliu "Policy Of Truth", či na drsné naladanie s rytmom "It's No Good", ktoré vychádza z reproduktorou s takou intenzitou, že to určite počuť až niekde v polovici Fínska. Aj nový singel "Only When I Lose Myself" je vydarená záležitosť, doslova vám z nej behá mráz po chrbte.
Samozrejme, že nie všetko je dokonalé. Šou sa miestami aj vlečie, hlavne vo chvíľach, kedy doslova zatúžite po našlapanej new orderovskej drzosti alebo mansonovskom konfrontačnom divadle. Lenže v momente, keď sa Gahan ponorí do sentimentálneho electro-gospelu "Condemnation", prípadne keď Gore trasľavým hlasom spieva svoju "Home", vtedy 20 000 ľudí podľahne absolútnemu pocitu zraniteľnosti, ktorý sa na nich rozleje z pódia.
S prvým prídavkom sa k mikrofónu vracia Martin Gore a z "jeho" "Somebody" sa stáva čosi viac ako srdcervúca balada, v ktorej túži po milenke podobajúcej sa pasívnej a poslušnej Stepfordskej paničke. Zdá sa, že sa jej dožaduje znova. Doslova to naháňa hrôzu. Následne sa Gahan opäť vžíva do úlohy rockového jaštera v udychčanej a uhučanej "I Feel You" - Mesiáš sexu, ktorému v hlave stále žije legendárny večer z passadenskej Rosebowl.
No vo finále sú všetky hriechy odpustené, pretože doslova triskom preletí všetkými ušami techno hitík z roku 1981, "Just Can´t Get Enough", kvôli ktorému s radosťou skupina upravila koncertný program. Akoby si tým chceli pripomenúť časy rannej nevinnosti. Futuristické varieté s emočnou hĺbkou mikročipu? Možno, no v hlbokom berlínskom lese plnom mávajúcich eurogothikov, ktorí znovuzrodili oddanú masu z videa Queen, "Radio GaGa", to má všetko svoj zmysel.
Depeche Mode prežili samodeštrukciu a dokážu si robiť paródiu zo samých seba. Zostávajú stále s nami a stále to má význam oslavovať.
autor: Stephen Dalton
zdroj: NME, 03/10/1998, "Autogahan!"
Názory Devotees (8)
alanaw
1 27. november 2006 o 09:20
zraniteľnosť, samodeštrukcia a anjel s ďáblom v tele, to všetko ich posunulo vpred a toho koncertu sa myslím a viem nevedel dočkať každý, minimálne pre ten pocit, či to Dave prekonal a aký budú DM….Dave však ukázal, že stojí za to žít predovšetkým kvôli sebe samému a bol krásne úprimný ....
Strider
2 28. november 2006 o 21:06
Zazitok z Prahy bol neskutocny! Mavanie ruk pri NLMDA, ten fascinujuci pohlad na publikum…jednoducho nezabudnutelne a neopakovatelne! Este teraz mi z toho beha mraz po tele…
rumours
3 29. november 2006 o 08:44
Já osobně tento koncert považuji za můj nejkrásnější. Bylo to něco fascinující. Já byl na koncertě v roce 93, kdy jsem měl 15. V roce 98 tedy ve dvaceti jsem jel již se svou přítelkyní (dnes manželkou), jeli jsme již den předem a prošli si Prahu - a večer na koncert. Těšil jsem se a cítil se dospělý...ano ten koncert jsem si užil. Při NLMDA to bylo něco co již nikdy nebylo…celá hala depešáků, již nikdy poté nepřišly jen depešáci, ale také diváci, např. v Sazka aréně, nebo i v Blavě to yblo dost cítit. Nikdy nezapomenu na úvodní QOT..ten nástup byl ohromující, lidé šíleli a nšlo slyšet kapelu…píseň za písní a lidé neustále řvali a zpívali….něco nádherného. Navíc bylo totálně vyprodáno a lidé z německa nabízeli 1000 marek za lístek, taková byla tenkrát euforie..Já potom navštívil řadu dalších koncertů DM a DG, ale již nikdy tento okamžik nenastal. Musím ovšem uznat, že zmizelo kouzlo očekávaného a také lidé zestárli…navíc se s DM stala kapela, kterou chce řada lidí vidět..důkazem byla Sazka…tolik ,,civilistů s dětmi jsem neviděl ani na Madonně,, ....takže já končím se slovy…DM 4ever…
aries
4 30. november 2006 o 18:01
dakujem za clanok z dost doleziteho obdobia
tommy
5 2. december 2006 o 13:08
keby boli úprimní, tak to asi vtedy zabalia. Dlho rozmýšľam, či potom vyšla aspoň jedna pieseň, ktorá by ma dostala… Nič ma nenapadá...
Strider
6 2. december 2006 o 13:18
Tomy:neviem preco to mali vtedy zabalit? A uz vobec neviem ako to suvisi s uprimnostou??? Nepoznam vacsiu otvorenost a uprimnost ako olutovat svoje omyly, otvorene sa k nim hlasit a hovorit o nich. Toto David urobil a toto mu bude vzdy sluzit ku cti. Opat ho muzika zacala bavit a bavi ho este stale. A pre toto by mal byt neuprimny???
Romik
7 2. december 2006 o 21:31
Monghi sory,ale tie Tvoje slovne hracky v clanku…To si niekde opisal?Fakt usmevne.
Ringo
8 4. december 2006 o 07:58
TOMY: fakt ulet co tu nekdy od nekterych ctu.