Poslední z futuristov - RM, 25/05/1985

V pomarančovej krajine, v Kalifornií, žije 15 000 futuristov. Samozrejme, že nie veľa ľudí ich pozná, no Depeche Mode ich objavili celkom sami. Určite sa na futuristov pamätáte, konkurovali si s volánikovými novoromantikmi, nosili bláznivé účesy, syntezátori ovládali jedným prstom, dokonca mali totálne uletený tanečný štýl.

To všetko začalo už pred piatimi rokmi, no do Ameriky to dorazilo až dnes. Depešáci tento kontinent navštívili už niekoľkokrát, no "krajina pomarančov" ich zvábila až teraz.

Fletch: "Loď do Ameriky sme zmeškali už pred rokmi, ani sme sa tam veľmi neobťažovali presadiť - teraz je pre britské skupiny tam veľmi ťažké sa presadiť, no my sme tam napriek tomu vyrazili a odohrali úspešné turné."

Dave Gahan: "A dosť sa tam o nás hovorí... My sami sme pre to veľa neurobili, to skôr skvelé recenzie, no zistili sme, že v Dallase, Houstone, Chicagu, aj v kde akej "diere", je množstvo futuristov, skutočne sú tam všade, kam sa pohnete."

Nuž, hip hop má v Štátoch stále veľký úspech, a oni tiež produkujú hudbu iba stláčaním gombíkov. Aj preto vypadli z Basildonu a urobili menší prevrat. Dave: "Myslím, že ak by miestne rádiá tlačili do popredia britskú produkciu, tak ako je tomu u nás doma, tak by si tu našla obrovské publikum."

Vráťme sa však domov, "Shakes The Disease" otriasla rebríčkami a ukázala Martina Goreho, ako posúva svoju dojemnú všímavosť a melodicky zaľúbený štýl do zrelejšej pozície. "Je to dobrá skladba," hovorí Dave, "presne toto v poslednom čase v rebríčkoch chýbalo - (nuž už majú svoju úroveň). Je tu kopec americkej produkcie, lenže nič z toho vás neosloví, nie je to nič nové. My sme stále mimo hlavného prúdu, a myslím, že aj mimo futurizmu!"

"Martin už upustil od tej predvádzanej zamilovanosti. Vieme, v čom vždy tkvie kvalita skladby - je to melódia, a teraz sme omnoho zrelejší. Mnohé z vecí, ktoré boli nedávno úspešné, sú len jednoduché rytmické skladby, presne z tohto sme si robili v štúdiu menšiu srandu, výsledkom čoho je aj b-strana nášho aktuálneho singla."

Aby sme teda uviedli veci na pravú mieru, tou b-stranou je nespútane tanečná skladba "Flexible", je vlastne o všetkých tých popových ideáloch, ktoré letia von oknom v momente, keď sa úspech vytráca. Naozaj sa to takto stáva? Dave: "Samozrejme - futuristické skupiny začínajú používať bassové gitary a zbavujú sa syntezátorov. Musíte nájsť medzi tým kompromis, hoci teda, my syntezátori ešte hojne využívame."

Andy: "My sme v podstate deti pracujúcej triedy, a keď narazíte na slávu, keď sa zrazu z ničoho dostanete k veľkým peniazom, vtedy veľmi ľahko stratíte perspektívu."

Dave: "Je to aj o určitej sile - skupiny príliš podľahnú vlastnému egu. Je to hanba, keď tie skupiny, ktoré vzišli z pracujúcej vrstvy chodia po kluboch, robia kázne o svojich koreňoch, a keď skončia a odídu, zrazu na to všetko zabudnú."

Andy: "Myslím, že ak chcete zostať úspešný, musíte si v sebe uchovať niečo, s čím sa môžu iné decká stotožniť; kopec kapiel hovorí, že decká sa na nich radi pozerajú, nech robia čokoľvek, no podľa mňa je to pekná blbosť."

Dave: "Podľa mňa si toto uvedomia jedine vtedy, ak si spôsob vašej práce drží určitú nemennú úroveň. Je jasné, že sme bohatší, ako sme boli pred piatimi rokmi, no náš postoj a názory sú napriek tomu nezmenené. Pred chamtivosťou sa totiž musíte mať na pozore. Nie sme neustále obklopení ľuďmi, nám nik nepovie, že sme absolútne úžasní."

Práve prichádza Martin, športovo ohodený, samozrejme nesmie chýbať čierna príťažlivá kožená sukňa (tentoraz žiadne tratanové nohavice), červená čipkovaná spodnička, ak by som ho nepoznal, tak by som bol určite na pochybách. A tento chlap je zodpovedný za lyrickú sondu v podobe skladby "Flexible".

"Ide v podstate o akýsi žart," prezradí Martin. "Som si istý, že ak by ma teraz zbadala moja mama, pomyslela by si, 'čo sa ti pre Boha stalo?'. A aj súčasnú hudbu považujem za akýsi žart, pretože ak si spomeniete na prvé novoromantické/futuristické záležitosti, mnoho skupín si myslelo, že s týmto štýlom to nikam nedotiahneme, takže sa všetci dali na salsu a podobné trendy a snažili sa nájsť niečo, čo by malo úspech. A ono sa to potom zlúčilo do všetkých týchto smiešnych štýlov."

Depeche Mode si udržujú tento neohrozený trend už 4 a pol roka. Pamätám sa na nich ako na neopozeraných naivných chlapcov nervózne pózujúcich pri fotografovaní v skladisku Rough Trade pre ich prvé interview. Hlavné slovo vtedy mali ľudia z Mute. "Jáááj," zaskuvíňa pri tejto spomienke Dave. Obrzú sa spať a pomyslia si, "Toto sme boli naozaj my?"
Dave: "Samozrejme, a veľmi často. Absolútne ale nerozumieme prečo ľudia neznášali náš vtedajší výzor, robili si z toho srandu, pretože to tak robíme aj teraz."

Andy: "Boli sme mladučkí, vtedy sme vlastne vyšli na ulicu a začali sa obzerať. To označenie "chlapci od vedľa" sa zrodili v momente, ako nám povedali, aby sme sa usmiali - tak sme sa usmievali, boli sme noví, mysleli sme si, majte to mať. Keď už máte päť, tak už ste sa niektoré veci naučili."

Dave: "Je to jednoducho súčasť dospievania, ako nás samotných, tak aj skupiny. Napredujeme vcelku dobre, hudba sa vyvíja spolu s nami, pretože radšej uprednostníme priestor, v ktorom môžme voľme dýchať ako byť tlačení do určitej pozície. Jediná vec, ktorá sa v podstate nezmenila je, že sme skrz-naskrz elektronická skupina a nehanbíme sa za to, sme jediná z futuristických skupín, ktorá prežila! Lenže po futurizme je tu obrovský dopyt, a to si nik neuvedomil, v Európe je to hotové šialenstvo."

Sladučkí chlapci raz vyrastú, hlavne tí, čo vyzerajú ako miništranti. Martin by však so svojim výzorom dnes nezapadol do tých odvážnych fetišistických klubov, ktoré sme si nedovolili nespomenúť. "Dnes sa mi veľmi ťažko zháňa vhodné oblečenie," povie s čistou nevinnosťou v hlase. "Keď fanúšikovia zistia, aký štýl vám vyhovujem, začnú veci takého typu hádzať na pódium. Mám tony kadejakých náhrdelníkov." Hanba, no oni neboli prví, ktorí pretlačili na pódiá kožené sukne.

"Dnes to už neriešim," pokračuje, "je dobré, keď sa upriamite na jeden štýl, fanúšikovia vám pohádžu veci podobné a vy si vyberiete niečo z ich štýlu. Je to lepšie ako mať vlastného štylistu."

No tak Martin, prezraď, čo si myslí tvoja mama o spôsobe, akým sa obliekaš?
"Dnes to už akceptuje, z čoho som dosť prekvapený. Keď som sa naposledy vrátil domov, mal som na sebe pančuchy a tie podobné veci. Podišiel som k mame a spýtal sa, 'mami, čo robíš s pančuchami, len ich dáš preprať v práčke?' A ona na to, 'Zlatko, hoď ich k tmavým veciam'." a chripľavo sa zasmeje.

Dnes už majú záľubu v koženných veciach všetci. Stretli sa s nejakými neprajnými reakciami?
Alan: "V Anglicku sú z nás kvôli tomu väčší fackovací panáci ako kedykoľvek predtým. V Amerike to až také hrozné nie je. Tam sa vám stane, že nejaký biznizmen po vás skríkne, "buzíci", ale vy ako banda mladých naložených v aute zakričíte, "trhni si"."

Andy: "Som jedným z patriotov, hoci som v tomto už viac tolerantní."

Myslíte, že vďaka vašej novej záľube urobia vaši fanúšikovia brutálny nájazd do krajčírstiev?
Andy: "Myslím, že to až také hrozné nebude. Mnoho našich fanúšikov sa oblieka do značky Pringles. Oni skôr sledujú všeobecné módne trendy. Myslím, že viac ovlyvňujeme fanúšikov v Nemecku, pretože tam je momentálne módna scéna veľmi futurizmom ovplyvnená, či patentnými gombíkmi, tuším tak to volajú."

Nie je to divné, že všetci tí "Pringle" chlapci vyhľadávajú ochody s koženými vecami a reťazami, aké nosíte vy?
Alan: "S týmto predsa nič nepravíte, ľudia si už na to zvykli."
Martin: "Andy mi raz povedal, že toto by som si na seba určite neobliekol, ak by som ešte aj dnes robil v banke. Dnes to nie je otázka úniku pre niečím je to skôr otázka rozširovania obzorov ľudskej mysle. Chvíľu potom, čo váš štýl obliekania zakceptujú ako normálny, jemne zmenia svoj postoj k vlastnému obliekaniu, pretože mnohé z vecí im začnú pripadať nudné. Všimol som si to po tom, čo som sa po dlhšom čase vrátil do Británie. Prechádzal som sa po centre Basildonu a nič zo starého štýlu som tam nevidel."

Päť rokov v rock´n´rolle je dosť dlhý čas a Depeche Mode nielenže prežili, ale aj sa nesmierne zlepšili. A pritom sa sami vôbec nezmenili - sú to stále tí istí chalani, ktorí zbehnú do baru a zaplatia drink každému prítomnému. Ešte stále sú iní v porovnaní so zbytkom popového sveta. Alan odfotí Martina v japonskom obchode, ako si oblieka dievčenskú školskú uniformu, Andy tvrdí, že nikdy nepočúva hudbu a David chce ísť jednoducho domov a chvíľu pracovať v záhrade. Presne ako v texte skladby "Flexible": I ask myself / should it be a sin / to be flexible / when the boat comes in? Prispôsovivý futuristi prežili: tak by to povedal každý z nás.

zdroj: Record Mirror, 25/05/1985
autor: Betty Page