Never Let Me Down Again (01/2023)

Never Let Me Down Again (01/2023)

Sample Led Zeppelin, šťastné náhody v dynamike Martina Gorea a Alana Wildera, aj to je pozadie legendárnej skladby Depeche Mode, ktorá po 35 rokoch zažila svoju ďalšiu veľkú chvíľu.

Na také niečo sa nedá napísať scenár; kapela z Essexu sa vyvíjala postupne, od albumu k albumu, od turné k turné zdokonaľovala svoj priekopnícky zvuk a všetko doslova nekompromisne. A potom prišiel skutočný prielom v Amerike, s albumom a turné ... "Music For The Masses". Samozrejme, príbeh Depeche Mode nie je bez škvŕn, je rovnako "tragický", ako aj slávny. No žiadna skladba z ich katalógu nedefinuje túto zmesku temnoty a svetla lepšie ako "Never Let Me Down Again".

Kľúčová skladba albumu "Music For The Masses" a kľúčový moment ich koncertných setlistov predstavuje kapelu, ktorá zdokonalila umenie spájania elektronických a rockových svetov s majstrovským "popcraftom". A práve v tom spočíva skutočná podstata klasických "Modes"; či už po zvukovej alebo textovej stránke. No ale poďme k Martinovi a Alanovi.

Wilderov príchod do kapely, po tom, čo táto v roku 1981 hľadala cez inzerát náhradu za Vince Clarkea, sa ukázal ako skutočný majstrovský ťah, hoci bol spočiatku len nájomným hudobníkom. Alan bol skutočným klávesovým virtuózom, no rovnako to bol zdatný štúdiový inžinier a hudobník, ochotný a schopný venovať sa tej neatraktívnej "práci so skrutkovačom" v rôznych štúdiách po celej Európe, vďaka čomu sa z Depeche Mode stala štadiónová kapela, ktorá ovplyvnila množstvo hudobných individualít, ako napr. Trena Reznora z Nine Inch Nails.

Trilógia klasických albumov kapely, ktorá sa začala albumom "Black Celebration" (1986), pokračovala prelomovým albumom "Music For The Masses" (1987), a prešla do stratosféry s albumom "Violator" (1990), je vlastne príbehom syntezátorovej evolúcie a absolútnej zvukovej oddanosti Alana Wildera, rovnako tak textárskej brilantnosti Martina Gorea. No kreatívna dynamika, ako aj výhradný skladateľský kredit spomenutej skladby patrí aj tak Martinovi. Aj napriek tomu však kapela opäť raz dokázala, že viac než dobrého skladateľa potrebuje pieseň aj istú dávku nadčasovosti. Niet preto divu, že mnohí oddaní fanúšikovia kapely sa dodnes dožadujú návratu Alana Wildera, ktorý kapelu opustil v roku 1995.

"Never Let Me Down Again" v sebe nesie vrodené talenty Depeche Mode neskorých 1980tych rokov v spoločnej dramatickej podobe; architektúra pôvodnej Goreho demosnímky bola prenesená na nové miesta. Úderné bicie (o nich neskôr), ručne spracované gitarové riffy do elektronickej kulisy a eufória zatienená tragikou jej témy, nádherne pretlmočenej baritónom Davida Gahana. Celé je to jeden nádherne ťažký synth-pop vytvorený komplikovaným spôsobom. A hlavne v pravdivej forme Depeche Mode, nie je to totiž ľúbostná pieseň v tradičnej podobe.

Ako povedal Martin v rozhovore pre magazín Bravo (1987): " ... samotná skladba nemá s priateľstvom nič spoločné. Ide o únik z reality a následnom prebudení diabla. A ten únik môže byť čokoľvek, drogy, alkohol, skutočne čokoľvek."

"Kedysi sme diskutovali o tom, ako každý ďalší album bude odlišný od toho predošlého, čo sa postupom času stalo pre nás stále dôležitejšie. Jednoducho sme sa chceli vyhnúť opakovaniu vzorcov, či schém," poznamenal Alan Wilder v dokumente o nahrávaní albumu "Music For The Masses".

Vďaka tejto túžbe, posunúť sa vpred, pritiahla k albumu, po triu albumov produkovaných dvojicou Gareth Jones a Daniel Miller, štúdiového inžiniera Davida Bascombea (hoci je v kreditoch uvádzaný ako ko-producent, no hlavne sa na albume, podľa vlastného priznania, venoval inžinieringu a takisto mixu).

A hoci sa predošlé albumy nahrávali v Londýne a v Berlíne, nahrávanie albumu "Music For The Masses" prebiehalo ako v londýnskych štúdiách Konk, tak aj v dánskom PUK štúdiu, no aj v uznávanom parížskom štúdiu Guillaume Tell.

Bascombe bol dôvtipná voľba; ako štúdiový inžinier mal za sebou spoluprácu s Petrom Gabrielom a Tears For Fears (album "Songs From The Big Chair"). A práve na album Tears For Fears narazil Dave Gahan a jeho návrh prizvať Bascombea súvisel možno s úvodným hymnusom albumu, skladbou "Shout". Táto skladba sa stala vitálnym prvkom "Never Let Me Down Again", no rovnako aj chyba sekvencera.

"Skladba "Never Let Me Down Again" patrí k tým, s ktorými som naozaj, naozaj spokojný," poznamenal Bascome v dokumente k albumu "Music For The Masses". "Do zvuku bicích som bol naozaj veľmi zainteresovaný. Gitarové intro zasa vzniklo úplnou náhodou, pretože tá gitara bola samplovaná sekvencermi, ktoré sme v tých časoch používali. Nejakou náhodou začal sampel hrať skôr ako samotná skladba, hoci takto to byť vôbec nemalo. Všetci sme v danej chvíli ale zareagovali, "to je super!", takže nakoniec to bola jedna šťastná náhoda."

Rovnako je táto skladba pozoruhodná aj pre skutočnosť, že je fakticky dôkazom Martinovho rastúceho záujmu o využitie gitary vo zvukovej palete Depeche Mode; na nasledujúcom albume je toho dôkazom napr. aj skladba "Enjoy The Silence".

"Stále je to jedna z mojich obľúbených skladieb, a jednoznačne aj z tých koncertných," dodal Alan v rozhovore pre Der Western, hoci bol v tom čase už 15 rokov mimo Depeche Mode, no stále hrával inštrumentálne verzie tejto skladby počas živých vystúpení jeho projektu Recoil.

V dokumente k albumu Alan potvrdil, že ako on, Martin a rovnako, dnes už nebohý, Andy Fletcher používali na aktiváciu samplov, na turné v roku 1987, ale aj neskôr, klávesy E-mu Emax - vrátane "Never Let Me Down Again".

Štúdiové zvuky sú očividne trochu komplikovanejšie, najmä po stránke bicích. Začnime teda pekne po poriadku.

"Pôvodné demo bolo primárne programované u Alana doma, neskôr bolo prerobené tak, aby zdôraznilo refrén, v snahe zlepšiť celkový priebeh skladby," poznamenal Alan vo svojom editoriály webstránky projektu Recoil, v sekcií venujúcej sa obdobiu 1986 - 1998. "Zachytáva peknú zmes charakteristických hudobných komponentov a zariadení - niektoré staré a niektoré tu mali svoj debut."

"Skladba "Never Let Me Down Again" bola inauguráciou používania živých sekcií, čo bolo v protiklade k samplovaniu a manipulácií s jednotlivými tónmi - najlepšie to demonštruje ten úvodný gitarový riff, ktorý pôvodne zahral Martin a následne bol kompletne prepracovaný s využitím množstva efektov."

Gitarovému intru sa Bascombe podrobnejšie venoval vo vydarenej, dvojdielnej diskusii so známym Vaghanom Georgem.

"To intro vzniklo v PUK štúdiách," potvrdil Bascombe. "Bol to pravdepodobne prvý syntezátorový part, pri ktorom nás napadlo, "skúsme to na gitare". Myslím, že som vyšiel z kontrolnej miestnosti, nastavil zosilňovač a pohral sa s niekoľkými efektovými pedálmi. Spomímam si, ako s tým kapela, ako aj Daniel Miller súhlasili. A následne sme to intro prehnali cez syntezátor, Danielov ARP 2600, a trochu viac upravili."

Millerov ARP, MiniMoog a monosyntezátor RSF Kobol sa pri nahrávaní využívali v značnej miere, no podľa kapelou stanoveného pravidla "žiadne prednastavenia". Bascombe ďalej uviedol, že spracovaný Martinov gitarový part bol samplovaný špičkovým Synclavierom a práve jemu môžu vďačiť za šťastnú náhodu uvedenú vyššie.

Kapela s Bascombem využila v štúdiu sekvencer UMI-2B, ktorý bol pri tvorbe popových klasík 1980tych rokov doslova všadeprítomný, ale pokiaľ išlo o bicie, ani priekopnícka elektronická kapela sa nevyhýbala klasickému rockovému nadšeniu pre kopák a v prípade nutnosti pre sample "rytmičákov".

"V skladbe sú významným spôsobom využité reálne orchestrálne zvuky ako sláčiky, či rohy, no rovnako aj sample bicích Led Zeppelin pre doplnenie podkladov," uviedol Alan Wilder v editoriály webstránok projektu Recoil.

Bascombe ďalej uviedol, že pre hnaciu zvukovú trajektóriu boli nezvyčajným spôsobom použité aj ďalšie rytmické prvky, napr. "kombinácia prechodov zo "Stripped" mixovaná inými samplami." A pokiaľ ide o sample Led Zeppelin, v dokumente k Deluxe edícií albumu "Music For The Masses" uviedol:

"Mojim výhradným príspevkom, teda, nie výhradným, bolo to ešte predtým, než sme sa presunuli do Paríža, boli sme u Alana doma a ja som mu povedal, "Chcem v tejto skladbe použiť bicie z "When The Levee Breaks"!""

Dnes je samozrejme samplovanie spomenutej skladby úplne bežná vec, ale v tom čase mal Bascombe určitý náskok. Ako sa však v minulom roku ukázalo, z práce Led Zeppelin svojho času, na "Shout" a "Mothers Talk", ťažili už Tears For Fears, čo potvrdil Roland Orzabal. A možno práve v týchto skladbách Bascombe vycítil potenciál Depeche Mode.

Bascombe potvrdil, že na albume "Songs From The Big Chair" bol použitý E-MU Drumulator, ako aj zvuky skladby "When the Levee Breaks". Konkrétne v už spomenutých skladbách "Shout" a "Mother Talks", a ide o bicí automat postavený na samploch, ktorý mal jednotlivé zvuky načítané do jednotky cez zvukové čipy. A u niektorých zvukov v rockovom kit-e Drumulatora bolo uvedené, že sú prevzaté z inžinieringového partu Andyho Johnsona, ktorý v roku 1970 upravoval aj zvuk bicích Johna Bonhama (Led Zeppelin).

"Viem, že to už bolo spomenuté asi 10 bilión krát, ale sampling bol v tom čase ešte vždy vcelku novinkou a ja som mal vždy rád zvuk tých bicích, a ako som povedal, vtedy to ešte nebolo žiadne klišé," dodal Bascombe. "Tak som ich ten zvuk navrhol použiť pre hlavný kopák a rytmičák. Mne sa tá skladba veľmi páčila, a páči dodnes".

No Bascombe dodáva, že spomenutá slávna skladba nebol jediný sampel použitý v "Never Let Me Down Again".

"Myslím, že na konci samotnej skladby sú použité vysamplované veci z kompozície Carla Orffa "Carmina Burana"," povedal úplne otvorene v rozhovore s Vaughanom Georgem, ohľadne kinematografických zvukov na konci piesne. "Pravdepodobne nás teraz zažalujú, keď sme to práve prezradili. Som si však celkom istý, že to tak bolo."

Pulzujúci Aggro mix tohto singla nesie v sebe stopu použitia EDP Wasp Alanom Wilderom, ktorý navrhol dnes už zosnulý Chris Hugget. "Bolo to použité na vytvorenie tých slávnych bassových sekvencerových partov v Aggro mixe," potvrdil v rozhovore pre Electricity Club, v roku 2011. "Myslím, že sme použili sekvencery Wasp a Spider a výsledok potom pravdepodobne samplovali, pretože tieto sekvencery nie sú ovládateľné cez MIDI. Možno sa nám to podarilo sekvencovať cez cv/gate, to si už naozaj nespomínam."

Štatút Depeche Mode, ako veľkej koncertnej kapely, bol zabetómovaný a náležite zdokumentovaný koncertným albumom "101", ktorý nasledoval po albume "Music For The Masses", pričom "Never Let Me Down Again" sa ukázal ako vrchol zapojenia divákov do šou a deje sa tak dodnes. Vášeň a hlas fanúšikov, ktoré doslova vrazila do tváre kapely, sa zrazu ocitli v záujme médií, kdežto samotná elektronická hudba šla do úzadia.

"Celé tá vec sa týka duše a toho, čo je duša," povedal Alan Wilder v televíznom rozhovore, v roku 1987. "Ľudia nás obviňujú, že nemáme dušu, pretože sme elektronická kapela. Ale duša, to je úprimnosť a tej je v našej hudbe skutočne veľa. A jediné, o čo sa hudbou snažíme dosiahnúť je tie slová umocňovať."

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa