Just Can’t Get Enough (4. časť)

... Po prvý krát v ich histórii kráčal komerčný úspech spolu s úspechom u kritikov. Singlu Personal Jesus sa v Amerike predalo milión kusov, potom čo MTV odstránila z klipu "kúsok" Antona Corbijna, ktorý v sebe obsahoval istú dávku beštiality. Martin nedôverčivo vysvetľuje: "V okamihu keď sa v skladbe ozve ten ťažký dych, je tam záber na konský zadok. Neviem, či chcel byť Anton vedome perverzný, myslím však, že to bola viac náhoda, že sa to vtedy stalo. Títo ľudia sa na to pozerajú veľmi čudne".

Alan Wilder to len potvrdzuje: "[i]Celkom isto sme videli ako Martin vylieza zo svojej ulity. Zdalo sa, ako keby ho voľačo pochytilo a mal už dosť toho byť tichým a zdržanlivým tínejdžerom. Kluby a bary sa stali rutinnou záležitosťou jeho života a všetci sme videli celkom odlišnú Martinovu stránku, keď bol uvoľnený - na vrchole zoznamu jeho obľúbených činností bolo nekonečné opíjanie sa a následné odstraňoval svoj vonkajší náter[/i]".
Andrew Fletcher
Reputácia skupiny ako ľahkej synth-popovej kapely z malého mesta sa ich zaťažko držala aj počas rokov strávených v Berlíne. Zatiaľ čo Martin iba flirtoval s jemnou symbolikou S&M, Frankie Goes to Hollywood zašiel oveľa ďalej a jeho na koži založený a najmä speňažiteľný výzor ho priviedol do čela hitparád. Keď sa DM začali pohrávať s industriálnymi rytmami, okamžite ich zatienili hardcorové, metalom nabité kapely ako Test Department alebo Einsturzende Neubaten. A tak toto nešťastné načasovanie a kritické pohŕdanie vyústilo do celkového podceňovania ich pokrokovej popovej agendy. Pre Davea bolo obdobie strávené v Berlíne rozpačitou etapou. Dostal prezývku "[i]Caj[/i]" od slova "[i]casualty[/i]" (obeť nehody), za svoju až príliš reálnu podobu márnotratnej rockovej hviezdy. No a takmer zatratil kolegov z kapely za ich mladícke pôžitky. Dnes o tom hovorí: "[i]Naozaj ma to štvalo, ale myslím, že išlo viac o to, že som sa cítil byť z niečoho vynechaný[/i]". V auguste 1985 sa Dave oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Joanne. Presťahovali sa do dvojdomu v Essexe, kúpili si niekoľko športových áut a hrali sa na šťastnú rodinku. No spevák sa neustále zmietal medzi životom v rodine a roztopašnosťou, spoľahlivým manželom a divokým frontmanom. Gahan pripúšťa: "[i]Nedá sa povedať, že by som bol celkom spokojný v oboch úlohách, ale potreboval som oboje. Rozhodne som potreboval rodinu a z nej vyplývajúcu stabilitu, ale stále som pociťoval svrbenie odísť preč a hrať. No po čase, najmä po mojom vyčíňaní na konci osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov som našiel spôsob ako si udržať oboje[/i]". V roku 1985 si DM upevnili svoju pozíciu v Európe s ich prvou kolekciou najväčších hitov. Vzápätí, počas nahrávania majstrovského albumu "[i]Black Celebration[/i]" v Berlíne v roku 1986, podpísali ich prvú oficiálnu dohodu s Danielom Millerom, kvôli morbídnym predtuchám, že by Daniel mohol nečakane zomrieť. Gore hovorí: "[i]Až do toho okamihu sme nemali žiadnu zmluvu. Len sme si potriasli rukami, išlo tam o čestnú vec. No potom nás napadlo, že Daniel starne a trpí nadváhou, takže aké by to malo následky, keby sa niečo stalo? Aká by bola naša pozícia?[/i]" Vzťahy medzi DM a Millerom začínali byť napäté. K tomu pribudli ešte konflikty ohľadom nedostatku jasných singlov na novom albume, Martin bol podráždený a stiahol sa spolu s priateľkou, ktorá bola v jeho pôvodnej škole na výmene, do severného Nemecka. Gore si spomína: "[i]V tom čase tam bolo celkom veľa argumentov. Už sme mali dosť tých pracovných vzťahov s Danielom a Garethom Jonesom. To bol totiž už tretí album, čo sme spolu urobili, myslím, že každý veľmi zlenivel a spoliehal sa na predpisy[/i]". V skutočnosti však pochodové skladby germánskych kmeňov a Wagnerovské uspávanky z "[i]Black Celebration[/i]" pomohli Depeche Mode k najväčšiemu úspechu do tej doby. 3 miesto v hitparáde albumov sa taktiež podpísalo pod významný kult, ktorý sa preniesol aj do Ameriky, kde je ich licencia u MUTE zahrnutá do obrovskej korporácie Warners. 4 roky po katastrofálnom výlete do USA v roku 1982 sa štvorica rozhodla riskovať ďalšie turné. Sila undergroundovej Depeche Mode mánie ich ohromila. "[i]Bolo to za okamih vypredané," spomína si Fletch: "Bola to bizarná situácia, pretože sme nikdy v Amerike nemali album v najlepšej štyridsiatke, ba ani stovke, ale hrali sme pred 30 000 divákmi[/i]". Nárast alternatívnych rockových rádií bol rozhodujúci pre úspech DM v zámorí. Fletch hovorí: "[i]Jeden z problémov spočíval v tom, že v Británii bola známa naša tzv. riskantná minulosť, no v Amerike sa o ničom takom nehovorilo. Oni si v skutočnosti mysleli, že náš príbeh je kuriózny. Prešli punkom a zrazu počúvali tú otrasnú hudbu. To bolo po prvý krát, čo začali počúvať niečo iné ako Journey a Aerosmith. A práve z takýchto rádií vzišli také hviezdy ako Nirvana alebo Pearl Jam[/i]". Obdobie "Black Celebration" znamenalo významný posun v tvorbe DM. Počas turné zamestnali ako účtovníka Jonathana Kesslera, ktorý sa v podstate stal ich prvým ozajstným manažérom. No a taktiež natočili ich prvý videklip s holanďanom Antonom Corbijnom, ktorý na dlhú dobu určil vizuálnu stránku kapely. Pre Gahana to znamenalo krok k vierohodnosti. Dave poznamenáva: "[i]S Antonom som sa cítil naozaj pohodlne. Snažil sa predstaviť nás v dobrom svetle. Pre neho to nebola len momentálna robota, on sa do toho zahryzol na dlhú dobu[/i]". Pri ďalšom albume "Music for the Masses" naplno dozreli na rockové hviezdy schopné vystupovať na štadiónoch. Album sa nahrával v Paríži a názov mal byť ironický komentár k pretrvávajúcej nepopularite kapely a v skutočnosti sa ho predalo pol milióna kópií a dostal sa do britskej TOP10 a americkej TOP40. Je zaujímavé, že singel Strangelove remixoval neskorší producent DM a zakladateľ Bomb The Bass - Tim Simeon.
Depeche Mode 1990
Mesiac po vydaní albumu sa Dave Gahan stal v októbri 1987 otcom. Spolu s Joanne nazvali prvorodeného syna Jack. O osem dní neskôr odštartovalo v Španielsku ich najväčšie turné. A trvalo nasledujúcich 9 mesiacov. Počas nich Dave alternoval medzi kokaínom a vinou, ktorá oslabovala jeho dušu. "Cítil som sa ako kus hovna, pretože som neustále podvádzal moju ženu", priznáva sa o 6 rokov neskôr: "[i]Prišiel som domov a klamal som. Moja duša potreboval veľmi očistiť[/i]". Posledné vystúpenie na turné 18. júna 1988 v Pasadene Rose Bowl pri LA filmoval DA Pennebaker spolu so svojou ženou Chris Hegedus ako dokument s názvom 101. Pennebaker, ktorý bol režisérom dokumentu Boba Dylana z roku 1965 pod názvom "[i]Don't Look Back[/i]", nevedel o kapele nič. Keď 101 vyšla v roku 1989 spolu s živým albumom, nevyhnutne zahŕňala len polovicu príbehu. "[i]Nikdy sme donovi Pennebakerovi nedovolili zhliadnuť temnejšiu stránku života na turné[/i]", pripúšťa Wilder. No pre Fletcha bola celuloidová nahrávka z vypredaného 70 000 štadiónu dostatočným oprávnením pre 101. "[i]Nikto neveril, že alternatívna kapela by mohla hrať pred toľkými ľuďmi a taktiež sme otvorili cestu pre mnoho iných kapiel. Začali sme dobývať svet[/i]". Keď DM prezbrojili svoj zvuk na deväťdesiate roky, neočakávane boli zdravení ako priekopníci undergroundovej tanečnej hudby. Nárast rave-kultúry a Acid House ešte viac pozdvihol ich hodnotenie a to najmä vtedy, keď ich techno-pionieri z Detroitu Juan Atkins a Derrick May začala označovať za svoju inšpiráciu. Spočiatku boli títo veteráni bezradní. "[i]Keď začala rave-kultúra, mnoho techno-muzikantov priznalo, že ich DM ovplyvnili[/i]", hovorí Daniel Miller. "[i]Spočiatku to nechápali. Ale ja som tomu celkom rozumel, oni tú hudbu však nemali veľmi radi[/i]". V roku 1989 odleteli DM do Detroitu, aby sa tam stretli s Derrickom Mayom prostredníctvom magazínu Face. Alan ho neskôr opisuje ako najarogantnejšieho idiota, akého kedy stretol a jeho hudbu za odporne strašnú. No Fletchovi sa zdalo inšpiratívne, byť uznávaní americkými deťmi z legendárneho amerického klubu. Fletch hovorí: "[i]Doma sme si nezískali príliš veľa pozornosti, takže to pre nás niečo znamenalo byť populárni pre čierne deti z Detroitu. Mali sme dojem, že to naozaj robíme dobre. V tej dobe tam neboli žiadne drogy a pil sa pomarančový dľús. My sme chceli iba pivo. Bolo to frustrujúce[/i]". Predstava, že extrémne biela synth-popová kapela z jedného z najbielejších regiónov Anglicka by mohla ovplyvniť undergroundové kluby čiernych Američanov je vysoko nepravdepodobná - aspoň tak, ako že hip-hop našiel inšpiráciu v Kraftwerku. Martin Gore mal však vždy rád blues, soul a gospelovú hudbu. V období Violatora sa Martin na svoje veľké prekvapenie dozvedel, že jeho otec je čierny americký vojak. Je to však téma, o ktorej odmieta diskutovať, pretože mu to privoláva rodinné traumy. Na konci osemdesiatych rokov sa DM začali obracať na vieryhodných klubových remixérov na ich single: od Bomb the Bass cez Davea Clarka až po Underworld. Martin si aj tak myslel, že tanečná hudba je z 90% odpad. No chemická stránka tejto techno a rave kultúry bolo niečo iné a extáza mala svoje významné miesto počas obdobia Violatora v roku 1989. Gore poznamenáva: "[i]Každý mal s drogami svoje medové týždne, všetko bolo v poriadku a na druhý deň ste zotavení. No čo sa týka mňa, netrvalo to dlho. Vždy som bol potom na celé týždne v depresiách. Je jasné, že každý užíval niečo iné, no pre mňa to nebolo príliš produktívne obdobie[/i]". No hýrivý život kapely, ktorý stále viac a viac naberal na obrátkach, si vypýtal svoju daň. Fletch hovorí: "[i]Bola to jedna party za druhou a trvalo to dobrých päť, šesť, sedem rokov. A nám sa to páčilo. No potom toho bolo zrazu príliš veľa a bolo to otrasné[/i]". A Fletch začal trpieť depresiami. Mohla to byť oneskorená reakcia na smrť jeho sestry na rakovinu žalúdka v polovici osemdesiatych rokov alebo kombinácia posadnutosti a donútenia zdedená po otcovi. Bol chorobne posadnutý s každou malou nevoľnosťou, aj keď všetky lekárske vyšetrenia naznačovali, že je zdravý. Martin si spomína: "[i]Bolo to úplne beznádejné, nezavážilo nič, čo ste povedali. Presedel celé chvíle v štúdiu s kyslou tvárou a nariekal, potom sa zdvihol a vliekol sa po dlážke ako nejaký starec. Jedného dňa, keď vyšiel von, my ostatní sme sa pozreli na seba a vybuchli sme smiechom. Vyzeralo to, ako keby to hral. Mysleli sme si, že to nemôže byť naozaj. Ale bolo. Išlo totiž len o prvý týždeň, vôbec sme netušili, že má depresie[/i]". Fletch napokon odišiel do nemocnice v južnom Londýne, ktorá sa počas nasledujúcich rokov stala známou pre mnohé rockové hviezdy. "[i]Bolo to v podstate normálne miesto,[/i]" spomína si: "[i]Dnes tam samozrejme celebrity počas kariéry chodia pravidelne. No to nebol môj prípad. Keď som tam šiel prvý raz, myslel som si, že idem do nejakej psychiatrickej inštitúcie. Bola to sranda, pretože v tom čase tam bol aj Lawrence z The Cure. Obaja sme boli v rovnakej situácii[/i]". Fletch strávil spočiatku jeden mesiac v kláštore a počas ďalších desiatich rokov sa tam párkrát vrátil. Trval na tom, že jeho psychické problémy sú vážnejšie, než u iných normálnych ľudí, či známych osobností. "[i]Myslím, že by k tomu došlo bez ohľadu na to, či by som bol alebo nebol v kapele[/i]". Čoskoro však boli Fletchove problémy zatienené Daveovými. Alan hovorí: "[i]Dave čoraz viac žil vo svojom vlastnom svete. Najviac nás rozrušovalo, že drogy pôsobili nepriateľsky na jeho osobnosť. Jednak sa stával agresívnejším, jednak strácal svoju najkladnejšiu vlastnosť - jeho zmysel pre humor. Myslím, že som si to všimol počas natáčania Violatora v Miláne. Pamätám sa ako úmyselne vyvolal bitku s asi 10 miestnymi chlapíkmi, keď sme len tak kráčali po ulici. Skamenel som od strachu a očakával som, že nás čoskoro prebodnú nožom, ale on sa z toho pri tom svojom správaní vždy nejako dostal[/i]".
David Gahan Live
Violator produkoval relatívny nováčik Mark "Flood" Ellis, ktorý neskôr spolupracoval s U2 a Nickom Caveom a neúprimne súčasný mix pridal disko-veterán François Kevorkian. No a stal sa z neho transatlantický hit v marci 1990, ktorý sa dostal do TOP10. Po prvý krát v ich histórii kráčal komerčný úspech spolu s úspechom u kritikov. Zo singla Personal Jesus sa v Amerike predalo milión kusov, potom čo MTV odstránila z klipu "kúsok" Antona Corbijna, ktorý v sebe obsahoval istú dávku beštiality. Martin nedôverčivo vysvetľuje: "[i]V okamihu keď sa v skladbe ozve ten ťažký dych, je tam záber na konský zadok. Neviem, či chcel byť Anton vedome perverzný, myslím však, že to bola viac náhoda, že sa to vtedy stalo. Títo ľudia sa na to pozerajú veľmi čudne[/i]". Ako novopečení krstní otcovia rozmáhajúcej sa alternatívnej scény sa DM vydali na "World Violation Tour" pozostávajúce zo 75 vystpení, aby podporili nový album. V júni dva razy zaplnili Dodger stadium v LA. Ako predskupinu si pozvali novovytvorených elektronických hudobníkov, ako napr. člena New Order Bernarda Summera, Ex-člena Smiths Johnyho Marra a Neila Tennanta a Chrisa Lowea z Pet Shop Boys. A basildonské kvarteto sa postavilo do čela na tomto stretnutí elektropopových titanov. V zákulisí bolo veľa alkoholu a tekutá extáza sa tam liala potokmi. "[i]V tú prvú noc som bol kompletne zdemolovaný[/i]", spomína si neskoršie Bernard Summer. "[i]V šatni bola sprcha, no ja som tam iba nagrcal. Bola to najhoršia noc v mojom živote[/i]". Cestovanie vo vlastnom prenajatom lietadle a obrovské prostredie, ktoré Depeche Mode obklopovalo spôsobili, že ich chuť na výstrednosti nabrala prvoligové rozmery. Wilder hovorí: "[i]Nepovedal by som, že turné bolo nejako intenzívnejšie ako niekedy predtým. Lístky sa predávali ako horúce koláče a my sme sa z toho tešili. Okolo nás bolo toľko extázy, ale nemôžem povedať, že by bol z toho niekto nepriateľsky naladený. Bolo jasné, že Dave berie heroín, ale na jeho vystúpení to nebolo vidieť a samozrejme, že svoje zohrala aj tradičná dávka alkoholu a ľahkomyseľnosti. Bolo to dlhé turné a možno keď k tomu neskôr pridal crack, bola to akási oneskorená reakcia[/i]". Gahanovo manželstvo s Joanne sa rozpadlo a on sa zaľúbil do americkej publicistky Teresy Conway počas World Violation Tour. A po turné sa Dave a Teresa zobrali v apríli 1992 v Las Vegas v kaplnke s tématikou Elvisa Presleyho. Dave sa usadil v Los Angeles zanechajúc bývalú manželku a malého syna. Zlovestný osud - jeho otec urobil to isté. "[i]To bolo čosi, čo ma neustále sužovalo. Mal som pocit, že kráčam preč od niekoho, kto je mojou súčasťou a ja som ho naozaj chcel vychovávať. Myslím, že som cítil, ako som to všetko pokazil a chcel som svoje pocity utopiť. Ale strávil som oveľa viac času ich utápaním miesto toho, aby som pohol zadkom a spravil nejakú správnu vec[/i]". V L.A. však Dave neviazane utápal svoje pocity exilovaného Brita. L.A. spĺňalo predstavy jeho fantázie o parku rockových hviezd. A neboli to len bohatstvo a úspech, čo prehlbovali tento problém. Sfetovaný aj nesfetovaný, dostal sa na hocijakú party, do hociktorého klubu či dílerovi. "[i]Proste som sa vydal na cestu a nechal sa unášať. Problém bol v tom, že tá myšlienka ma prerástla a môj charakter sa vymkol spod kontroly. Takže potom, dokonca keď sme ani neboli na turné, mal som pocit, že mám nejaký imidž, ktorého by som sa mal pridŕžať. Nevytvoril som žiadnu hudbu, len som zobral gitaru a pateticky som sa o niečo pokúšal, bol som v hroznom stisku, keď tam okolo mňa stáli moji kolegovia[/i]", spomína si Dave. Stephen Dalton (máj 2001)
Placebo, Bratislava

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa