Gang Depeche Mode (2003)

Gang Depeche Mode (2003)

Skvelý rozhovor s Martinom pre nemecký magazín Alert, z príležitosti vydania jeho druhého sólového albumu - Counterfeit².

Martin, máš rád Ameriku? Resp. country hudbu?
Zbožňujem Willyho Nelsona. Prečo sa pýtate?

Pretože keď už príde na Depeche Mode, tak každý začne myslieť na electro pop. Prípadne na vypredané štadióny. Alebo na Davidove problémy s drogami. Ty si však pre svoj druhý sólový album, Counterfeit2, nahral niekoľko tradičných amerických country balád.
To je pravda. Hneď úvodná skladba je stará bluesová záležitosť s názvom "In My Time Of Dying", ktorá mi pred nejakým časom, kedy som počúval debutový album Boba Dylana (vydaný takmer pred 40 rokmi), doslova zavarila mozog. Samozrejme, že som to počúval na vinyle a došlo mi, že je to vlastne takisto coververzia. On tú skladbu nenapísal, iba pozmenil aranžmány, hlavne pokiaľ ide o to, ako tú skladbu naspieval. Tú skladbu mám veľmi rád, hlavne jej atmosféru, takže som začal pátrať po pôvodnej verzii. Nakoniec som natrafil na gramofónovú verziu z 1930tych rokov, ktorú nahral Josh White. Ale aj v tomto prípade išlo o reinterpretáciu, pretože "In My Time Of Dying" je vlastne ľudovka. No napriek tomu som pokračoval v pátraní po najstaršej verzii, až som sa nakoniec dostal k interpretácii Blind Willie Johnsona, takisto nahratej v 1930tych rokoch. Vo všetkých troch prípadoch znela melódia veľmi podobne, no kde tu boli pozmenené texty. Štruktúra skladby však zostala vždy zachovaná. Zaujímalo ma, prečo neboli texty identické, no veľmi skoro som si uvedomil, že je to z dôvodu ústneho podania, keďže vlastne skladba "putovala" kontinentom, od speváka k spevákovi. Niekto mohol verš vynechať, iný zasa nejaký pridať, no štruktúra skladby sa zachovávala. Pochopil som, že americká kultúra skladieb je vlastne kultúrou ústneho predávania.

Z rovnakého obdobia si prespieval ešte jednu baladu.
Ide o skladbu s názvom "I Cast A Lonesome Shadow" od Hanka Thompsona. To už je však pravá country balada, na ktorú sa už nevzťahujú žiadne práva. Všetko je na nej dokonalé, no už to nie je ľudovka alebo tradicionálka. Thompson ju skomponoval v 1950tych rokoch.

Krásne na tých dvoch skladbách je práve skutočnosť, že spracovávajú staré mýty a legendy. Sú akoby alternatívnym zdrojom histórie. Greil Marcus tieto skladby nazýva odkazmi zo starej, podivnej Ameriky.
Tá stará, podivná Amerika ma ale veľmi nezaujímala. Skôr ma oslovili tie smutné príbehy bez šťastného konca. Mne osobne nebolo komponovanie optmistických skladieb nikdy blízke. Šťastné skladby nemajú silu dosiahnuť nejakú hĺbku, či skutočne osloviť človeka. Nedokážu byť oporou. Mám bližšie ku svetu komponovania alebo spievania skladieb, ktoré sa s poslucháčom delia o osamelosť, či melanchóliu.

Považuješ teda za znak kvality, ak je skladba skomponovaná s menším počtom akordov?
Ak komponujem skladbu, tak väčšina akordov, samozrejme nie všetky, je postavená na menšej významovosti. A samozrejme, nezačínam písať skladbu so zámerom, že bude proste smutná. To sa tak jednoducho stane, chápete? Mnoho ľudí mi už povedalo, že skladby, ktoré som prespieval na tomto albume sa zaoberajú podobnými témami, ako skladby, ktoré komponujem pre Depeche Mode. Asi to nebude náhoda. Mám pocit, že sa s nimi pohybujem v bezpečnom teritóriu. Jednoducho sa mi takýto štýl hudby páči.

A nerozčuľuje ta skutočnosť, že každý typ samoty, či melanchólie, už bol nejakým spôsobom vysvetlený, či opísaný?
Môžem Vás uistiť, že je mi úplne jedno, čo mali predo mnou ľudia ponúknuté alebo nie. Jediné, čo ma zaujíma je, aby som sa sám neopakoval. David v tomto smere raz brilantne poznamenal: "Martin si vybudoval dvadsaťročnú kariéru na jedinej téme."

A? Je to naozaj tak?
Možno? Väčšina skladieb, ktoré som napísal pre Depeche Mode, sa zaoberá rôznymi polohami priateľstva. Sú to dobré skladby, pretože majú v sebe čosi zdeformované - nečakaný koniec, prípadne komplikáciu. A tým sa práve odlišujú od ostatných popových skladieb. Ale priznávam, že to býva dosť zložité, keď ľudia odo mňa očakávajú konkrétny typ skladieb. Vy tomu myslím hovoríte, keď príde na skladateľstvo, "majstrovská zručnosť": Ako môžete napísať niečo, čo je skutočne neorginálne? A to je možno jeden z dôvodov, prečo si dnes medzi albumami Depeche Mode dávame dlhšiu pauzu.

Vravíš teda, že musíš určité veci prežiť - napr. to priateľstvo - aby si bol schopný o tom písať? V podstate si to ty, čo píše texty piesní Depeche Mode, David ich len spieva.
Môžem hovoriť len za seba, ale je veľmi zložité písať pod tlakom. Preto máme medzi jednotlivými albumami dnes tri, či štyri roky pauzu. V časoch, keď sme s kapelou začínali, sa z dnešného pohľadu zdali veci jednoduchšie. Možno to bolo tým, že keď ste mladý, tak je pre vás prakticky všetko nové. Čím ste starší, tak prechádzate tými istými vecami inak. Je preto rozdiel, keď píšete o niečom novom, ako keď píšete o niečom, čo ste zažili znova. A môže to byť aj tým, že mladšiemu človeku funguje mozog rýchlejšie, nie? Dá sa povedať, že keď sme začínali, tak pojem "kontrola kvality" nám nič nehovoril. Len sme proste chŕlili veci. Dnes o tom premýšľame trochu viac. Necítil by som sa príjemne, ak by sme vydávali veci rovnakým tempom ako kedysi.

Tvoje napojenie na Nemecko funguje zdá sa celé dekády. Ako študent si sa učil nemecky, v Nemecku ste nahrali niekoľko albumov, dokonca si prespieval "Lied vom einsamen Mädchen" od Nico v nemčine. Máš rád tú šedú nemeckú oblohu?
Musím povedať, že šlo o šťastnú náhodu, že som v škole študoval práve nemčinu a nie francúzštinu, či španielčinu. A Západným Nemeckom som bol akosi priťahovaný. Pre kopec mojich priateľov bolo Nemecko cudzia krajina, pretože nerozumeli tamojšiemu jazyku. V roku 1984 som sa dokonca na pár rokov do Nemecka presťahoval. Samozrejme, že ma to ovplyvnilo. Celý 5 rokov som chodil s nemeckou priateľkou. Takéto veci vo vás niečo zanechajú a len podporia pocity, ktoré prechovávate k danej krajine. Samozrejme, že som sa zaujímal aj o nemeckú hudobnú scénu, hlavne o Kurta Weilla. A ak by som si mal od neho vybral jednu konkrétnu pieseň, tak rozhodne "Lost In The Stars".

Práve tá ma z celého albumu najbližšie k svojmu originálu. Aranžmánov si sa takmer nedotkol. Išlo o prechovávanie veľkého rešpektu?
Máte pravdu, ale aj nie. Viete, ako inak by som mal k tej skladbe pristupovať? Veď je dokonalá. Bola to vôbec prvá skladba, ktorú som rozhodne chcel mať na albume. Od úplného začiatku. K ostatným skladbám som pristupoval radikálnejšie. Ale na druhej strane, Kurt nenahral "Lost In The Stars" v elektronickej podobe. No jeho hudba a vývoj akordov sú tak jedinečné, že vynechať jedinú notu by spôsobilo priepastný rozdiel. S porovnaní so skladbami Johna Lennona je to úplný rozdiel. Takú "Oh My Love" by som mohol osekať na základné akordy a stále by to bola rovnaká skladba.

V prípade remixov rád spolupracuješ s nemeckými avant-gardnými producentami. Poznáš aj Stefana Betkea zo známeho labelu Pole?
Stefan je v pohode chlapík. Raz som sa s ním stretol po našom koncerte v Berlíne. Pole zbožňujem. Z tých ďalších nemeckých hudobníkov mám vážne rád Uwe Schmidta, inak známeho ako Atom Heart. On robil aj remix ku skladbe "Stardust".

A čo ďalší ľudia ako Coloma alebo Kreidler, ktorý má vo zvyku premieňať skladby na úplné abstraktnosti?
Nemecké záležitosti sledujem pravidelne a mám aj prehľad, čo sa vydáva na trh. Ale nielen to. Zaujímajú ma aj hudobníci iných krajín. Jednoducho som veľkým fanúšikom novej hudby. Neustále kupujem nové nahrávky, obzvlášť z oblasti súčasnej elektroniky, undergroud elektroniky, minimal house, či clicks’n’cuts. Ale nie je mojou chybou, že sa elektronická hudba v posledných rokoch rozdelila do toľkých rôznych frakcii.

Nedávno si dokonca začal fungovať ako DJ.
No áno. Začalo to ako zábava a dnes je z toho zvyk. Začal som s tým v malom bare, v Santa Barbare, kde žijem. Ten bar patrí môjmu známemu, to preto. A tak som v jeden deň začal púšťať nahrávky pred asi stovkou ľudí. V horších dňoch ich bolo tak 12 - a to ešte niektorí z nich hrali vzadu biliard. Ani nepočúvali, čo hralo, ale to je v pohode. Mne záleží na niečom inom: ja tú hudbu, ktorú hrám, naozaj počúvam. Hovorím tomu "vedomé počúvanie". Ešte aj keď balím veci, tak popri tom vyberám, čo by som chcel ešte zahrať, jednoducho počúvam hudbu aj v mojej hlave. Ale už som sa dj-ingu nevenoval nejaký čas. To ma však neodrádza od toho, aby som cez internet neustále nekupoval nové veci. Hrať v skutočnom klube je naozaj radosť, hoci tam v reáli nakoniec počújete len bassovú linku, tak je tam hlučno.

Aj Andrew Fletcher začal s prezentovaním nahrávok. Nedávno vystupoval ako DJ v Kolíne.
Boli ste tam?

Andreas Reihse z Kreidleru tam bol.
No jasné, Kreidler. Z času na čas niečo z ich produkcie zahrám.

Povedal, že to musela byť vcelku sureálna situácia, keďže sa promotéri snažili nerobiť z toho veľkú udalosť.
Chápem. Snažili sa, aby tam neprišlo príliš veľa fanúšikov Depeche Mode? Niekedy je to fakt čudné. V Santa Barbare sa nikdy nesnažia veci tajiť. Oni si z toho ťažkú hlavu nerobia. A aj preto preferujem slnečnú Kaliforniou, než šedú Kolínsku oblohu.

V časoch nahrávania albumu "Songs Of Faith Devotion", v Hamburgu, v roku 1992, si často chodil po kluboch a dokonca ťa videli v Mojo klube v Reeperbahn. Na druhý deň na to sa v novinách objavili exkluzívne správy o tom, ako ste sa boli zabaviť.
Bolo to zábavné, to priznávam. Rovnako to bolo aj v Západnom Berlíne, tu však musím pripomenúť, že to bolo v časoch, keď bolo mesto obohnané múrom. Ale viete, prečo sme si pre nahrávanie zvolili lokality ako Hamburg, či Západný Berlín? Pretože pre nás reprezentovali exotiku. Stále si pamätám, ako sme trčali v Londýne a kládli si otázku, kde budeme nahrávať nasledujúci album. Niekto zahlásil, "Berlín!" a nám sa ten nápad okamžite zapáčil. Berlín sa nám páčil aj preto, že tam pôsobili tak skvelé kapely, ako napr. Einstürzende Neubauten. Dokonca tam trávil čas aj Gareth Jones, náš producent. On prišiel s tým, "A čo tak štúdia Hansa pri berlínskom múre?" V momente sme všetci súhlasili. Prišlo nám to vzrušujúce. Prahli sme po dobrodružstve, po undergrounde a Berlín bol pre nás prísľubom. Tak sme sa tam vybrali a nahrali album "Construction Time Again". Boli to úžasné časy. Tak prečo tam nenahrať aj nasledujúci album, ako aj ten ďalší? Vtedy sme sa vlastne rozhodli, že čas nahrávania strávený v nejakom meste pojmeme ako dobrodružný výlet. A to je dôvod našich "zážitkov" v Španielsku, Taliansku, ako aj v Hamburgu.

A tak si sa dostal až do Mojo klubu a všetka pozornosť zrazu šla tvojim smerom. Nie je to nepríjemné?
Úprimne, toto sa nám stáva iba v Nemecku. Hovoríme tomu "syndróm Michaela Jacksona" a máme s tým skúsenosť skutočne iba v Nemecku. V Santa Barbare mi také niečo vôbec nehrozí. Vediem tam v podstate anonymný život. A dokonca tam žijú omnoho slávnejší ľudia, než som ja. Nedávno som sledoval akýsi špeciál o Michaelovi Jacksonovi. Môžete si byť istý, že som s ním súcitil. Ten chlap sa nemôže nikde po planéte prejsť bez toho, aby to nevyvolalo šialenstvo okolo jeho osoby. A najlepšie na tom je, že tí istí ľudia, ktorí to šialenstvo vyvolávajú, ho kritizujú za to, že nie je "normálny".

Pomáha Vám, keď na turné, či nahrávanie, cestujete vždy ako kapela, prípadne ste vždy traja, či štyria?
Áno.

Nielen Depeche Mode, ale aj kopec kapiel pred Vami si vytvorilo imidž "gangu", ako zo starých westernov. Zarastené brady, klobúky, aj tetovania sa ukážu. Sú teda Depeche Mode naozaj kapelou, ktorá v sebe živí mentalitu gangu?
Jednoznačne. A to nehovorím len o turné, kedy to je vidieť najviac. To platí aj o všetkých výletoch do Spojených štátov, či Európy, keď robíme promo vystúpenia a rozhovory. Obzvlášť keď sa objavíme v televízii, tak nám je skutočne ľúto všetkých tých sólových umelcov, ktorí sa s nami objavia v programe. Zostávajú sami vo svojich šatniach, v lepšom prípade so svojim osobnými asistentom. Tí ľudia vedú osamelý život. Momentálne takýto život zažívam aj ja sám, keďže robím promo kampaň k môjm vlastnému albumu. Cestujem iba so svojim manažérom a skutočne mi chýba ten pocit spolupatričnosti k Depeche Mode. Zrazu som jedným z tých, ktorých mi je vždy ľúto - oni vždy zmiznú po vystúpení bez stopy, kdežto keď som s chalanmi z kapely, tak riešime problém, do akého klubu sa vyberieme stráviť večer.
Sme gangom v pravom slova zmysle. Ako v tých westernoch, začína to rečou vášho tela a končí v množstve skonzumovaného alkoholu. Bolo tomu hlavne v časoch, keď popíjal aj David a aj Alan patril do gangu. Možno ste si všimli, že v dobrom westerne pijú všetci protagonisti whisky z neoznačenej fľaše a začínajú už na poludnie. Boli sme gang štyroch a cítili sa nepremožiteľne. Pristáli sme na letisku a okamžite sme nadobudli pocit, že na jeden deň je mesto proste naše. To bolo niečo! Skvelý pocit. Po koncerte, alebo keď sme mali deň voľna, sme zašli do klubov, náš gang - naša štvorka, skvele ohodená. Vždy sme mali pocit, akoby sme vošli do saloonu nejakého mesta na hraniciach. A potom sme začali popíjať. Zažívali sme skvelé noci, pretože sme sa nikdy necítili osamotene, dokonca aj tam, kde sme nikdy predtým neboli. Ale, už tomu tak viac nie je. Samozrejme, že je to aj tým, že David už nepije, a Alan z kapely odišiel. A trio nikdy nemôže byť kvartetom, nech sa na to pozriete akokoľvek. Ale aj napriek tomu ideme v stopách westernov, keď to gang počas filmu všetko rozbije.

V podstate ste prežili len vy dvaja s Fletchom. A dvaja nemôžu tvoriť gang.
To je pravda, ale dnes máme bicmana, ďalšieho klávesáka a dokonca aj vokalistky.

Rozprávaš príbehy veľmi zábavným spôsobom. Ale David sa takmer stal obeťou svojho životného štýlu. V roku 1996 sa v LA predávkoval. Ako táto udalosť zmenila tvoj život a hlavne tvoj pohľad na minulosť Depeche Mode?
Pre nás všetkých to bolo veľmi zložité obdobie. Hlavne pre to, že sme nevedeli, ako máme s Davidom komunikovať. Viete, David je veľmi komplikovaná osobnosť, nezáleží na tom, ako sa na to pozeráte. Všetci sme vedeli, že má vážne problémy s drogami. Ale nedokážete pomôcť človeku, ktorý o pomoc nestojí. Keď sa to stalo, tak som sa aj na svoj vlastný život začal pozerať inak. Môžem len povedať, že som mal šťastie a neskĺzol do podobného svinstva. Vlastne som ešte nezažil situáciu, cez ktorú by som musel razantne zmeniť svoje zvyklosti.

Vo filme "The Last Waltz" prednesie Robbie Robertson tú slávnu vetu, "Nemôžeš život večne tráviť na cestách, skôr či neskôr ťa to totiž zničí." Depeche Mode všade vypredávajú štadióny, rok čo rok. Nemyslíš, že niekedy žijete ten "život na cestách"?
V prvom rade, Dave je dnes čistý a zriekol sa alkoholu. Dnes žije úplne iný život a v úplne inom svete, ako kedysi. Niekedy sa mi až nechce veriť, ako tú zmenu dokázal zvládnuť. K jeho sebadisciplíne prechovávam veľmi veľký rešpekt. Je to neuveriteľný človek. Dokáže z tmavej šatne bez problémov vkročiť na pódium pred 20 000 ľudí a v tom momente ho vlastný adrenalín nakopne. Verte mi, aj keď mnoho vecí na turné sú už vlastne rutinné, tomu návalu emócií pri vstupe na pódium, pred publikum, sa neubránite. Zakaždým. No a po koncerte si to Dave okamžite nasmeruje do zaparkovanej limuzíny, ktorá ho odvezie priamo do hotela. Pre neho tým večer skončil. Možno v hoteli si prečíta nejakú knihu alebo ide rovno spať. Fakt mu tú disciplínu závidím. Ja by som to nedokázal. Vždy tvrdím: Každé turné Depeche Mode si z môjho života odkúsne 5-10 rokov. Nie je to zdravý život. Ale tak to proste je.

zdroj: dmtvarchives.com

Názory Devotees (16)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa