Depeche Mode idú hneď na vec…

Prinášame vám kompletný rozhovor s Antonom Corbijnom, ktorý poskytol stránkam u2tour.de. A hoci sa v prevažnej časti venuje práve U2, tak aj napriek tomu máme možnosť nazrieť do mysle tohto fenoména sveta fotografie, ktorého meno je spájané aj s úspechmi Depeche Mode.

Ako to, že v Nemecku už máš druhú výstavu fotografií U2: ide o niečo výnimočné v súvislosti s tvojim umením?
No, v podstate to je Bonov nápad. Minulý rok sa ma opýtal, prečo neusporiadam nejaké sprievodné akcie v súvislosti s knihou a koncertami. Takže som jednu výstavu usporiadal v Amsterdame, ďalšiu v Berlíne a teraz v Mníchove. A možno usporiadam ešte jednu v New Yorku. No obnáša to veľa práce. Hoci to pritiahne veľké množstvo návštevníkov, ani nie tak milovníkov fotografie, skôr fanúšikov U2.

Aký je v tom rozdiel?
Mám široké obecenstvo, lenže to sa zaujíma o moje umenie a nie o to, kto je na fotografiách. Tomu sa chcem vždy vyhnúť. Takže radšej uvítam návštevníkov, ktorých zaujíma aj pozadie mojej práce, ako vznikala, ako skôr to, kto je na snímke. S fanúšikmi je to samozrejme o čomsi inom: pre nich je veľmi dôležité, kto je na fotografií.

Neodporuje si to tak s tvorbou tej knihy?
Nie, to je veľký rozdiel. Tu ide o veľmi osobný proces a o jedinečnosť spôsobu práce medzi U2 a mnou. O spôsob, ktorý nedosiahnem so žiadnou inou skupinou či fotografom. V tomto kontexte som mal pocit a potrebu to svetu ukázať, je to neuveriteľný kus práce, a samozrejme išlo o mnoho vecí, ktoré sme chceli pre toto obdobie uchovať. A takisto som mal pocit, že nechcem prísť len s určitými útržkami, ale s celou kolekciou a zmapovať tak celú tú cestu, ktorú sme s U2 prešli.

Ako si uviedol vo svojej knihe, táto cesta sa premenila na priateľstvo medzi tebou a skupinou a preto s nimi stále spolupracuješ. Nie je to trochu zložité?
Je to priateľstvo, ktoré sa zrodilo z pracovného vzťahu - a práca je pre mňa stále prácou. Kedykoľvek som sa s nimi v začiatkoch stretol, vždy som s nimi urobil nejaké fotografie. Teraz sa s nimi vídam omnoho častejšie, lenže urobiť na tých stretnutiach nejaké fotografie je už pre mňa zložitejšie. Teraz ide o veľmi príjemné pracovné priateľstvo. Snažím sa s nimi urobiť tie najlepšie fotografie, aké len môžem, pretože, keď s niekým tak dlho spolupracujete, tak to už niečo skutočne znamená. Keď teraz fotím s U2 alebo s Depeche Mode, tak pracujem tvrdšie, nie preto, aby mi dobre zaplatili, ale preto, že im chcem dokázať, že ja som pre nich ten správny človek.

Aký máš pocit, keď vidíš fotografie U2 alebo Depeche Mode, ktoré robil niekto iný, nie ty?
Je vždy zaujímavé vidieť, ako sa k tomu postaví niekto iný. Niekedy sa objavia fotografie U2, ktoré sa mi naozaj páčia, u Depeche Mode je to zložitejšie, možno som ešte nikdy ich inú dobrú fotografiu ani nevidel. Je to vždy zvláštny pocit, prípadne nedostatok pochopenia, odhliadnuc od prípadu s Depeche Mode. S U2: oni do toho dávajú viac osobného, preto je ten výsledok vždy zaujímavejší. Problém je v tom, že mnoho ľudí postráda vízie, a to je asi najväčší problém. Myslím, že to, čo som za tie roky dosiahol s U2 a Depeche Mode bolo určité vyjadrenie a zhmotnenie vízie a nie len jednoduchá reportáž, či dokumentácia. Ale samozrejme, akceptujem, že moje vízie sú subjektívneho charakteru.

Aký je rozdiel v práci s U2 a Depeche Mode?
No, s U2 je to vždy o stretnutiach, skutočne diskutujú o všetkom! Depeche Mode zasa idú hneď na vec, ich myslenie je veľmi odlišné. Keď ich oboznámim so svojou predstavou, jednoducho povedia "Ok, ideme na to". U2 vždy premýšľajú vo veľkom, ja naopak v malých škálach a niekedy ich tak počas celého procesu vrátim na zem.

Keď fotíš s U2: počúvaš predtým ich hudbu? Kto rozhoduje o štýle fotografie a mieste fotenia?
Samozrejme, že predtým ich hudbu počúvam, ale tá na to nemá absolútne žiaden vplyv. Všetko ostatné je totiž kombinácia vkladu môjho a skupiny. Niekedy sa prikloním viac k ich nápadom, niekedy viac k mojim. Bono mal v súvislosti s posledným albumom dosť jasnú predstavu, ale nakoniec sme ju neuskutočnili. Prvá myšlienka bola fotiť v Londýne, v štúdiu, ale nakoniec to vôbec nefungovalo. Potom som prišiel s nápadom, fotiť niekde blízko Londýna alebo Dublinu, pretože vždy keď sú tam, tak sa vždy uvoľnia. Je tam vždy množstvo ľudí. Tá myšlienka nebola zlá, prípadne to mohlo byť niekde, kde je teplejšie počasie, pretože v takom podnebí sú ľudia uvoľnenejší a pracuje sa tak ľahšie. Takže to mohlo byť kdekoľvek, ale maximálne hodinu od Dublinu. A potom sme sa rozhodli pre Portugalsko, pretože ostatné miesta, ako napr. Barcelona, sú až príliš turisticky orientované, alebo z fotografií až príliš jasne definované. Takže som tam vyrazil, našiel zopár vhodných miest a fotografie im ukázal. A to bol skvelý nápad, pretože keď sme tam dorazili, už som vedel, kde ich asi chcem mať a za jeden a pol dňa sme boli hotoví.

Keď si spomenul svoje vízie: aké boli tvoje vízie pre toto fotenie?
Chcel som niečo trochu výstredné, no nie vyzývavé. Niečo nie príliš moderné, trochu staromódne, niečo, čo sa nedá bez problémov zahrať. Nakoniec som skončili v prostredí, ktoré nebolo až tak dôležité, pretože chceli, aby to bolo sústredné všetko viac na nich, ale fungovalo to. Možno aj preto, že predtým nikdy nestrávili noc v Portugalsku, oni vždy po skončení koncertu odlietajú domov. Takže to bolo pre nich čosi nové a vzrušujúce, a veľmi sa tomu tešili. Boli zvedaví a to ich na mieste, kde sme vyrazili, držalo v stálom záujme. To je pri U2 veľmi dôležité, pretože s nimi to ľahké naozaj nie je. Boli na tomto svete všade a videli všetko. Je veľmi ťažké ich prekvapiť a motivovať. A samozrejme, každý z nich má svoj rodinný život, aj svoj pracovný a vždy je to okolo nich veľmi hektické. Takže, ak robia niečo takéto, musia mať z toho radosť a vedomie, že to má svoju dôležitosť. Myslím, že sa nám to podarilo dosiahnuť a je to skvelé.

Akú dôležitosť zohráva v celom tom procese hudba - teda ak vôbec?
V skutočnosti mi hudba neposkytuje žiadne nápady. A na tomto albume ich hudba nebola až taká experimentálna. Pri "Achtung Baby" to bolo iné, na tom albume išlo o skutočný hudobný experiment a ako máte možnosť vidieť, tie fotografie na to reflektujú. Takže, pre mňa je dôležitejšie nájsť miesto, kde sa budú cítiť v pohode, to je v podstate celé na mne. A naviac, hudba U2 v ich začiatkoch sa mi vôbec nepáčila. Keď som s nimi po prvýkrát fotografoval v New Orleans, akceptoval som to všetko hlavne kvôli tomu mestu. Počas letu tam som počúval album "October" a naozaj to nie je "my cup of tea". Takže som mal v pláne urobiť nejaké fotografie, vypočuť si zopár skladieb a vybrať sa do mesta a pozrieť si ho. Čo som si však ani len nedokázal predstaviť, bol fakt, ža sa koncert konal na lodi, ktorá hneď po začiatku koncertu vyrazil na plavbu po Mississipi, takže som bol vlastne donútený zostať na palube a počúvať ich...

Takže ktoré obdobie skupiny máš najradšej - z pohľadu umelca?
Najnápadnejšie obdobie bolo počas albumov The Joshua Tree a Achtung Babe. Oba albumy boli kombináciou doby, v ktorej vtedy kapela žila. Achtung Baby bolo obdobím ich vlastnej pravdy a myslím, že sme okolo toho albumu zvládli všetko na výbornú. The Joshua Tree bol zasa kombináciou ich vážneho vzhľadu a duše U2 v tom období. Bonovi sa zasa najviac páči obdobie Pop-u, pretože má pocit, že vtedy vyzerali naozaj skvele.

S kým zo skupiny je práca pri fotografovaní najzložitejšia?
Myslím, že s Adamom a Bonom. S Bonom preto, že máva príliš veľa dobrých a zlých dní. Niekedy toho padá na jeho hlavu príliš veľa, buď má zlý deň, buď dobrý deň alebo je jednoducho frustrovaný. Je to taký chalan plný extrémov, a taký emocionálne rozvážny. On a ja máme veľmi rozhodné nápady a tak niekedy skončíme v konflikte. A s Adamom: on proste jednoducho o celú záležitosť nemá záujem. Larry o to možno tiež niekedy nejaví záujem, ale on vám to nepovie:)

Nachystané je vydanie DVD titulu s názvom "The Work Of Anton Corbijn" a bude obsahovať aj "Directors Cut Of One" - o čom to celé vlastne je?
Celý príbeh sa dá zhrnúť takto: jednoducho som nakrútil video, zeditoval ho, predviedol ho skupine a oni s ním spokojní neboli. Takže som ho niekoľkokrát zreeditoval, až kým s ním konečne boli spokojní, aj keď nakoniec vôbec vydané nebolo. Keď však singel predsalen o mesiac neskôr vyšiel, použili poslednú editovanú verziu. A s touto verziou, ktorá bude na DVD sa chcem vrátiť k pôvodnej verzií, ktorá bola skupine prezentovaná, lenže tú už samozrejme k dispozícií nemám. Takže som sa vrátil k originálnemu materiálu, ktorý som strihal a editoval tak, aby som sa s ním čom najviac priblížil k pôvodnej verzií. Je to moja verzia originálu, ale od prapôvodnej verzie sa veľmi nelíší. Na začiatku je úžasný záber na Bonovho otca, a samozrejme mnoho jeho pohybových sekvencií. A trochu iné zábery na autá a takisto bolo zmenených niekoľko prvkov.

Tá editácia musela byť pre teba veľmi emocionálna záležitosť...
To áno: fakt je, že som sa pokúšal urobiť im video pre singel "Pride", ale nakoniec z toho nič nebolo. Možno aj práve preto ma ďalších osem rokov nepožiadali o spoluprácu. Takže keď ma požiadali o video k tejto skladbe, rovnako úžasnej, chcel som to urobiť vo veľkom štýle a s hrdosťou, že pre nich robím video. Vložil som do kus seba samého, takže sa ma dosť dotklo, keď sa nakoniec rozhodli pôvodnú verziu nepoužiť. Stálo ma to veľa emócií a týždne tvrdej práce. Samozrejme, že na takéto veci skupina hľadieť nemusí, keď rozhoduje o výbere, ale naozaj sa ma to dotklo.

Tak to je ten dôvod, prečo si im natočil už niekoľko videoklipov?
Nie, ďalšie video som im robil o dva roky neskôr, a teraz pre nich nakrúcam tak raz za 5 rokov. Je to ich spôsob zmeny. Minulý víkend v Dánsku som sa s Bonom chvíľu rozprával a spýtal sa ma, či nechcem natočiť video pre ich ďalší nový singel. A ja som odpovedal: Nie, až za dva roky. No aj tak im posúvam svoje nápady, ktoré niekedy použijú a niekedy nie. Takže ak chcú, tak im ukážem cestu, ktorou sa majú s danou skladbou vybrať. Takisto som im pripravil jeden, dva scenáre, ale k ich realizácií nakoniec nedošlo. Ide o skutočne kreatívny proces a je úžasné vymieňať si nápady. Jednoducho ide o rozhovor umelcov a to je na tom úplne skvelé. Musím však podotknúť, že väčšina klipov U2 sa mi vôbec nepáči. Čo chcem však podotknúť, je fakt, že umelecká rozvážnosť skupiny je vždy založená na experimentácií, lenže niekedy sa zdá, akoby chceli vo videu ukázať takmer svetovú veľkosť skupiny. Akoby si chceli svet podmaniť. Ja sa vo svojich videách takýmto smerom neorientujem. Pochádzam z iného zázemia a takí REM zasa z iného. Možno sa niekedy fotografie REM môžu zdať nudné, ale ich videoklipy sú vždy zaujímavé.

Takže, aký to bol pocit nakrúcať, ale nerežírovať Elevation tour?
No, to mi prišlo celkom fajn. Len som točil a ukázalo sa to ako úžasné video, úplne odlišné od môjho štýlu. Bol som v Los Angeles a Bono sa ma spýtal, či by som nezostal dlhšie a neurobil nejaké zábery, tak som zostal. Moje vzdelanie, ako viete, v Holandsku, spočívalo len v tom, že som na umelcov mával k dispozícií na niekoľko minút, takže som musel byť v každej situácií veľmi sústredený, aby som získal fotografiu, ktorá by plne reprezentovala moju prácu. Takže keď sa pustím do nakrúcania, vidím pred sebou mnoho záberov, ktoré by sa dali použiť. Takže aj vtedy robím fotografie, len tak, do mojej zbierky.

Vždy ma prekvapí, že robíš aj zopár záberov zo živých vystúpení skupiny. Nechceš to v budúcnosti nejako zmeniť?
No, najbližšie sa chystám U2 fotiť zajtra v Mníchove! Takisto som chcel urobiť zopár záberov počas ich druhej noci v Amsterdame, lenže noc predtým som mal menšiu nehodu s chrbticou, takže som bol viac ako dva týždne práceneschopný. Fotografie z koncertov závisia od mnohých faktorov, ktoré celú záležitosť trochu sťažujú. Takže hlavne preto ich robím menej často, a v podstate len pre U2, Depeche Mode, REM, Metallicu a Herberta Grönemeyera.

V knihe sa vyskytujú viacmenej celé fotosérie, v porovnaní so samostatnými fotografiami, ktorými sa prezentuješ na výstavách. Je to tým, že chceš touto knihou predstaviť akýsi vývoj skupiny?
Kniha je v porovnaní s výstavou úplne odlišná záležitosť. Knihou môžete porozprávať celý príbeh, keďže no výstave môžete prezentovať len určitú periódu vašej práce.

Pozoruhodným záberom z Berlína je spoločná fotografia skupiny s ich otcami. Bude takýchto fotografií k dispozícií viac?
Ako viete, tieto fotografie sa použili na jeden z ich singlov. Ich súčasnou úlohou je vlastne len vyvolanie spomienok, pretože oni na tieto fotografie už dávno zabudli. Myslím, že tie fotografie nakoniec ani nevyužili, mali sa pôvodne objaviť na obale singla. Môj pôvodný zámer bol použiť ich na cd Best Of. Myslím, že tam by sa skutočne hodili. Ale z určitého dôvodu sa rozhodli inak. Ale v knihe sa vynímajú skvele, pretože okamžite upútajú.

Kto vlastne prišiel s týmto nápadom?
To vážne neviem, buď s tým prišiel Bono, možno ja alebo obaja. Myslím, že som to bol ja, ale ruku za to do ohňa nedám. S Bonovým otcom som sa dobre poznal a mal som ho veľmi rád. Objavil sa aj vo videu "One" a takisto mám jednu úžasnú fotografiu Bona a jeho otca, takže vždy bolo pokušenie nafotiť takýchto fotografií čo najviac, pokiaľ ešte všetci žili.

Ako sa k tomuto fotografovaniu stavali ich otcovia?
Myslím, že to brali ako zábavu, no na druhej strane to brali ako dôležitú vec. Otvorene nik nič nepovedal, ale bolo cítiť, že pre každého zúčastneného to boli veľmi dôležité a tak trochu historické momenty. Tá podobnosť, keď sme ich všetkých obliekli do rovnakých odevov, aké mali na sebe ich synovia, bola skoro hrôzostrašná. Išlo trochu o osobnú symboliku a bolo neuveriteľné ako sa na seba podobajú.

Ďalšia vec, ktorá ma na knihe potešila, sú tvoje humorné komentáre. Ako veľmi je humor dôležitý pri tvojej práci?
Myslím, že veľmi dôležitý, inak sú veci trochu strnulé. Chcel som, aby bola kniha zábavná, na druhej strane ale aj trochu inteligentná. Chcel som, aby ľudia sami zistili, ako sa pracuje s U2, a aké emócie to spôsobuje. A takisto som chcel prísť s knihou, pri ktorej by ľudia strávili čo najviac času. Ak by obsahovala iba fotografie, bolo by to vyčerpávajúce, no s rukou písanými komentármi nielenže vyzerá lepšie, ale aj čítanie je tak pútavejšie. Fotografiám tak dávajú väčší zmysel a ľudia sú tak viac zapletení do príbehu.

Znamená táto kniha koniec určitej éry?
Pýtal som sa to sám seba počas jej prípravy. Otázka znela: "Potrebujem ešte stále ísť vpred?" No uvedomil som si, že je to stále prirodzený proces a stále mi spôsobuje rovnakú radosť a vzrušenie. V Kodani sme s Bonom rozoberali ďalšie fotografovanie, takže som veľmi zvedavý, čo budem s U2 robiť nabudúce. Čo iné budem robiť, ak ma moja výzva opusti? Ako som povedal, stále je to zložitejšie a ťažšie, ale stále verím, že ten starý oheň znova a znova vzplanie.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.