Dave: “Som k posratiu šťastný”

Dave: “Som k posratiu šťastný”

Prvá časť rozsiahleho exkluzívneho rozhovoru, ktorý Depeche Mode poskytli reportérovi britského magazínu Q počas zastávky Global Spirit turné v kanadskom Toronte.

Postávam v zákulisí Air Canada Centra, v Toronte, a čakám, kedy sa Depeche Mode rozhodnú vstúpiť na pódium. Pred pár hodinami som kapelu fotografoval pre obálku tohto vydania. O päť hodín neskôr už stojím pred vstupom na pódium a prvých, ktorých zazriem, sú Martin a Fletch, ako sa odpočinuto presúvajú zo šatní mojím smerom. Davida počuť omnoho skôr, než ho človek zazrie. Počuť totiž výkriky a rev chlapa, ktorý naberá guráž k vystúpeniu. Zrazu sa objaví v koridore červená čmuha a klbko burácajúceho smiechu. Pripomína zviera uväznené v klietke a následné burácanie davu, keď konečne vstúpi na pódium, je absolútne šialené. Nikdy som nevidel a nezažil takú energiu, aká vládne medzi touto kapelou a davnom. Dave k tomu však pristupuje s neskrotnou energiou niekoho, kto je na turné so svojím debutovým albumom, nie už 14tym. Ak chcete niekedy zažiť kapelu, ktorá ku každému koncertu pristupuje, akoby bol jej posledným, tak je to práve táto. Neuveriteľné! (Alex Lake, Fotograf)

Krátko po tom, ako sa Dave vrátil domov, do New Yorku, v rámci prestávky aktuálneho turné Depeche Mode, dostal mail od Martina Goreho. "Užíval som si to s tebou na pódiu. Opäť si to posunul na vyššiu úroveň, neviem, ako to robíš," napísal jeho kolega z kapely. "To neviem ani ja," odpovedal Gahan, "ale niečo ku mne na pódiu zostupuje. Dá sa to prirovnať k príbehu Petra Pana."
Je to už takmer 40 rokov, kedy Gahan, Gore, Andy "Fletch" Fletcher a neskorší odídenec, Vince Clarke, založili v Basildone priekopnícku elektronickú kapelu. Essex a bratský, často prchký vzťah Gahana a Gorea je srdcom toho, čo ich drží pokope.

Gahan si už dávnejšie uvedomil, že vôbec nezáleží na tom, či sa v kapele ľudia navzájom radi majú alebo nie. To, na čom záleží, je chémia. Pripomína si to každú noc na turné, pri zdravení tých hysterických tvárí z prvých radov ich vypredaných koncertov. Počas tých štyroch dekách, predali z toho množstva singlov a 14-tich albumov viac ako 100 miliónov kusov a ich syntezátorový zvuk pomohol pretvoriť modernú hudbu. Sú jednoznačne kultová kapela, priekopníci, ktorí zanechali nezmazateľnú stopu na celom rade umelcov. Vplyv Depeche Mode spoznáte aj v komunitnom pope Lady Gaga, v bombastickom rocku Muse, v industrálnom bušení Nine Inch Nails, či v prvotných hymnusoch The Killers. Ich fanúšikovia za nich položia život, poznajú doslovne všetky ich texty, samotná kapela nikdy populárnejšia nebola a zapĺňa arény a štadióny po celom svete.
David Gahan si však uvedomuje, že takto to nebude fungovať večne. Spevák cíti, že čas konca kapely sa blíži a práve dnes si to všetko váži viac, než kedykoľvek predtým. Depeche Mode zvládli heroín a závislosť na alkohole, nervové zrútenia, obavy z rakoviny, zničené manželstvá, ako aj odchody niektorých členov. Dnes, na ich absolútnom vrchole, to všetko vyvoláva pocit, že by mohli dosiahnúť svoj koniec.

New York, júl 2017. Sparný letný deň, hostia práve vstupujú do klimatizovanej lobby Crosby Street hotela, pociťujúc úľavu, že unikli horúčave. Dave Gahan žije, so svojou manželkou Jennifer, dcérou Stella Rose a adoptívnym synom Jimmym, iba kúsok odtiaľ. V takýchto priestoroch sa zdržuje veľmi rád, sleduje a počúva ľudí, zbiera nápady k piesňam. Je doma iba na pár dní, keďže kapela si dala krátku prestávku, než bude opäť pokračovať vo svetovom turné k albumu "Spirit". Stále sa však prispôsobuje životu bežného smrteľníka a vyhýba sa tomu, aby pôsobil ako frontman Depeche Mode. Dnes je jeho život na cestách s kapelou v podstate monotónny, jeho bežný deň pozostáva z činností, ktorými sa udržiava v špičkovej forme pre vystúpenie.
"V podstate všetka moja starosť na cestách sa sústreďuje na koncert," povie popri tom, ako sa usadí do kresla v hotelovej reštaurácii. Oblečený v bielom tričku, čierny džínsoch, v podstate tak, ako by mal byť oblečený štíhly 55-ročný chlap. Má baletnú postavu a ohybný je ako prútik. Slnečné okuliare si necháva na tvári. "Kedysi tých vecí bolo viac, ale dnes je to len o vystúpení. Ako to môžem urobiť čo najlepšie? Som starý a je ešte kopec vecí, ktoré musím urobiť."
Na turné vstáva ráno o deviatej, vypije množstvo vody, na raňajky si dopraje omeletu, nasleduje strečing, jóga a po nej si začína myseľ prestavovať do koncertného módu. "Musíte sa do toho ponoriť celý," pokračuje. "Je to všetko alebo nič. V tomto smere zažívam veľa zábavy a borím tam všetky zábrany, ktoré ma na pódiu virtuálne obklopujú. Viem, že v tom, čo robím, som dobrý."

Gahan si od samého začiatku musel svoju cestu do kapely poriadne vyšlapať. "Oni, Vince, Fletch a Martin, už ako kapela dávno fungovali. Potrebovali len toho chlapíka vpredu. Ja som bol len obyčajný chalan z Essexu. Vince si myslel, že ma počul spievať Bowieho "Heroes" vo vedľajšej skúšobnej miestnosti, ale vtedy tam bolo kopec iných ľudí." Keď sa ho však Clarke spýtal, či to spieval on, rozhodne to potvrdil. "Nič iné mi nezostávalo," povedal. Prizvanie Gahana do kapely bolo z Clarkovej strany bystré rozhodnutie. Vedel, že Gahan sa pozná s tými správnymi ľuďmi z Basildonu, ako aj na Južnom pobreží, ktorí by im pomohli s koncertami.

Poháňaní rannými hitmi ako "Just Can´t Get Enough" a "New Life" sa stali hviezdami popu - Fletch tvrdí, že boli "úplne prvou boy-band na svete" - a práve formujúce roky strávili presne tým, čo sa od popových hviezd očakáva. K tomu patrí aj množstvo trápnych vystúpení v ranných sobotných šou pre deti. "V tých časoch sme brali všetko," povie Gahan. "Ak nám niekto povedal, aby sme šli do Swap Show, šli sme. Aj keď sme sa tam vždy cítili nepríjemne. Samozrejme, som to ja, kto je vpredu, ako ryba na suchu. Ale aj tak to vtedy bolo všetko hrozné." Na Internete je dostupný jeden trýznivý rozhovor s Gahanom, z roku 1985, v ktorom spovedá ex-člena DM, Vince Clarkea. Nekomfortne sa pri tom cítil aj Tommy Mallett, ktorý sa radšej otočil a tváril sa, že podáva čaj.
Gahan sa uznanlivo vysloví na adresu Daniela Millera, šéfa vydavateľstva Mute, ktorý počas kariéry kapely vystupoval v pozícií mentora a snažil sa aby sa nebáli byť kreatívni. "Dan má môj absolútny rešpekt," povie Gahan. "Ak by nás v podstate neobjavil a nevzal pod svoje krídla, Boh vie, ako by sa to všetko udialo. Možno by sme skončili ako príšerne nudní Spandau Ballet, či na spôsob Duran Duran."
Gahanov prízvuk tvorí z 90% prízvuk z Essexu a zvyšok z New Yorku. Vždy tak trochu prekvapí keď jeho huhňanie je zrazu nahradené newyorským prízvukom. Objednali sme si nejaké pitie, keď z neho vyšlo "mohol ááá, by som áááá dostať fľašu ááá vody?" v čistom prízvuku z Eas Endu, než "prepol" do transatlantického "a kávu?" Jeho prirodzený prízvuk pôsobí, ako keď sa Ray Winston pokúšal hovoriť ako rodený Američan. Z Gahana vyžaruje jemnosť a maličká tréma. Dokonca aj keď sa pokúša priviesť do varu 50 000 ľudí, tak máte chuť to celé prerušiť a skontrolovať, či je naozaj v poriadku.

Zrazu sa v reštaurácii objavil Trent Reznor, spevák z Nine Inch Nails a kývol mu na pozdrav. O pár minút sa k nám Gahan vrátil a porozprával nám o trápnej situácii, do ktorej sa práve dostal. Reznor ho predstavil svojmu prísediacemu, producentovi Alanovi Moulderovi, a to aj napriek skutočnosti, že Moulder s Depeche Mode už niekoľkokrát spolupracoval. "Vôbec som ho nespoznal," priznal sa Gahan.
Nie je to po prvýkrát, čo sa mu niečo také stalo. Pre Gahana je to horkosladký fakt, že imperiálna fáza kapely prišla v čase, keď jeho drogová závislosť bola už natoľko zlá, že dnes si na väčšinu z toho obdobia sotva spomenie. "Tu a tam sa stane, že narazím na takýchto ľudí, oni niečo spomenú a ja len dodám, 'To si vôbec nepamätám.' Bolo totiž obdobie, kedy som bol až príliš mimo na to, aby som dokázal oceniť, aké skvelé veci sa diali."

Gahan sa dostal na samé dno v prvej polovici 1990tych rokov. Spomína si, ako odišiel z rodinného domu v Essexe, kde žil so svojou manželkou Jo a synom Jackom, na turné k albumu "Violator", obzrel sa a pomyslel si, "Už sa sem nevrátim."
"A tak sa aj stalo," dodá. "A čo sme vyrazili na turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion" (1993), tak si už väčšinu nepamätám. Už keď som sa raz prekopal do štádia, kedy boli pre mňa drogy dôležitejšie, než čokoľvek iné, vedel som, že som stratený. Ja dokonca ani neviem, ako som to turné vôbec zvládol."

Dôkazy o vtedajšom Gahanovom stave si ľahko dohľadáte, stačí ak si na YouTube pozriete záznamy koncertov z Devotional turné. Aj tak tam bol fantastický. Pretransformoval sa z nemotorného mladého frontmana na plnohodnotného rockového boha, v určitý druh božsky neorginálneho šoumena, s ktorým prídu hollywoodsky scenáristi v momente, keď potrebujú do filmu rockového speváka. "Dal som do toho všetko, čo som vtedy mal," povedal Gahan. "Jednoznačne to prinieslo problémy. Hlavne veľa návštev v nemocniciach. Ale všetko som to bral na ľahkú váhu, pretože som sa cítil neporaziteľný. Ale veľmi skoro, v polovici 1990tych rokov, som si uvedomil, že to nebol môj prípad. Mal som však šťastie. Ak by som nič z tohto nemal a hlavne sa o mňa nezaujímali ľudia, ktorým záležalo na tom, aby som bol v poriadku, už by som bol roky mŕtvy. Mohli sa na mňa vykašlať, no čo, nejaký chlapík z Essexu, decko z mestského paneláku."

Pár rokov dozadu sa Gahan zúčastnil v Londýne spoločnej narodeninovej párty Martina a Fletchera. Oslavovali 50. Vzal so sebou Jimmyho a Stellu Rosu, pretože im chcel ukázať, kde vyrastal. Vzal ich teda na výlet do Basildonu. "Vzal som ich do toho malého domu, s trávnikom na priedomí, a nahlas som povedal, 'Ako sme mohli všetci žiť v tak malom dome?'" Jeho syn ukázal na radovú zástavbu a povedal, "Takže tam si býval?" "Nie," povedal Gahan, "to je viacero domov, nie jeden." Porozhliadol sa po bloku, cez ulicu, a kývol na pozdrav matke s dieťaťom na kolenách, sediacu na trávniku. Nik ho tam nepoznal.

Nedávno pre zmenu sledoval film Mata Whitecrossa, "Supersonic", o Oasis. Myslí si, že Liam a Noel Gallagherovci by sa mali "jednoducho poriadne porozprávať. Ego tam bude vždy, ale hudba je dôležitejšia." Povedal, že medzi ním a Gorem je to ako medzi bratmi. Jeden druhého kedysi poznali, ale dnes už nie. "Sme si veľmi podobní," povedal.
"Sme dvaja opilci, ktorí sa snažia robiť veci trochu inak. On mal rád chľast, ja zasa drogy. Kedysi som alkohol takisto zbožňoval, ale drogy určite viac."

S Gorem mali vždy "zvláštny" vzťah a zvláštne napätie medzi nimi vládne odvtedy, čo začal Gahan komponovať skladby pre album "Playing The Angel" (2005). Počas nahrávania albumu "Spirit" to hlavný skladateľ, Gore, "dostal zo seba von". "Martin spustil, 'Toto je to, čo robím, píšem piesne, ale nemôžem na javisku vystupovať bez teba. To je zasa tvoja práca, robíme to spoločne.' Potom dodal, 'Tvoje skladby sú skutočne dobré, ale ja toto potrebujem.'" Rozhovor medzi nimi vyčistil vzduch. "Nepotrebujeme sa mať navzájom radi, ale páči sa mi myšlienka, že hudobné nápady prekonajú všetko, čo je medzi nami. Sú to viac osobné veci, ide o ego."

Najbližšie mal Gahan k odchodu z kapely v období jeho sólového debutu, "Paper Monsters" (2003). Užíval si to všetko natoľko, že dospel do bodu, kedy sa pýtal sám seba, "Ako by som sa mohol vrátiť?" Ale vrátil sa, "pretože oni sú moja rodina. Ja mám Martina veľmi rád. Dal mi všetko, čo mám. Martin by nadosmrti mohol komponovať vlastné nahrávky, kľudne, ale pokiaľ ide o Depeche Mode, tam ma jednoducho potrebuje. A ja ho potrebujem takisto."
Dave Gahan dodáva, že je to všetko súčasťou hry, života, a on si to užíva. "Som len obyčajný zlodej áut z Basildonu, ktorý mal šťastie. Som k posratiu šťastný, pozrite sa na mňa!" Na ďalších osem mesiacov dá Depeche Mode zo seba úplne všetko, až do konca turné a potom nemá ani tušenia, čo bude nasledovať. "Je mi jasné, že to raz skončí," dodá. "Keď sme spolu na pódiu, mám pocit, niečo v zmysle 'A je to, dokázal som to, som šťastný.' Ale, ak mi o pár rokov pošle Martin zopár skladieb, určite zareagujem, 'Wow', opäť do toho spadnem. Vždy tu bude tá dvojka ..."

zdroj: Q magazine (UK)

Názory Devotees (9)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa