Daniel: Videl som v nich potenciál

Daniel: Videl som v nich potenciál

Daniel Miller spomína na svoje začiatky a prejdenú cestu s Depeche Mode. S kapelou, ktorú objavil, dodal chalanom guráž a chuť posúvať sa stále vpred.

Prvýkrát som videl Depeche Mode naživo keď robili predskokanov inej Mute kapely, Fad Gadget, v pube v East Ende-e (Londýn), v Canning Town. Pub sa volal The Bridge House a bolo to zhruba v októbri 1980. Prišli mi úžasní. Bol to jeden z tých momentov, kedy neveríte tomu, čo počujete alebo vidíte. Boli to v podstate tri decká, dvaja mali 18, Dave 17, Vince už bol dospelý, mal 19. Boli ohodení v typických novoromantických háboch a na hlavách mali šialené účesy. Obsluhovali tri jednoduché monofonické syntezátory položené na nestabilných bedničkách od piva. Dave mal na sebe niečo ligotavé, čo pôsobilo jemne gothicky, či skôr strašidelne. Rytmus udržiavali malým bicím automatom a Dave stále počas celého koncertu v podstate nehybne. Nespomeniem si, ktorou skladbou začínali, no pomyslel som si, "To je úžasné, ale možno zahrajú na začiatku svoju najlepšiu pieseň a zbytok za veľa stáť nebude," lenže ono to bolo stále lepšie a lepšie. Ponúkli skvelé popové skladby. Skladby boli skvele štrukturované a takisto naaranžované, všetky postavené na troch monofonických syntezátoroch a bicom automate. Melódie, vrátane tých vokálnych, boli skvelé. Bolo to jednoducho takmer dokonalé. Boli presne to, čo som hľadal.

Neskôr som za nimi zašiel do zákulisia a povedal im, "Ak budete niekde znovu hrať, rád by som sa prišiel pozrieť". Hrali v The Bridge House o týždeň neskôr, predskakovali niekomu inému, takže som sa zašiel na nich pozrieť. Stretol som sa s nimi a povedal, "Bolo by fajn niečo spolu skúsiť, rád by som vám vydali singel." V podstate povedali, "Dobre". Dodal som, "Fajn, tak skúsime jednorázový singel a uvidíme, ako sa mu bude dariť."

Krátko na to, čo sme sa dohodli vydať singel, začal ich kredit rásť veľmi rýchlo. Boli z Basildonu, čo je mimo Londýna. Mali za sebou niekoľko malých koncertov. Canning Town je síce súčasť Londýna, no nie je to práve miesto, kam chodia novinári. Odohrali koncert na poschodí u Ronnieho Scotta, čo je vo West Ende. No skutočne krátko po tom, čo sme sa dohodli na singly, po nich začala sliediť tlač. Takže si veľmi rýchle získali nadšencov v Sounds, NME a v ďalších médiách. Neskôr odohrali viac koncertov v Londýne, čím si zabezpečili slušnú základňu obdivovateľov, vďaka čomu sa o nich začali zaujímať veľké vydavateľstvá. Kapela však všetkých odbila slovami, "Plánujeme s Danielom nahrať singel a uvidíme, ako sa chytí."

Dal som si s nimi, ako aj so zástupcami tých veľkých labelov, stretko, hlavne preto, že som mal pocit, že by im mohli ponúknuť niečo, čo ja nie. Fakt som nemal vtedy žiadne peniaze a dokonca ani žiadne veľké medzinárodné kontakty. Ale to, čím som disponoval, bolo pochopenie pre to, čo robia. Nikdy som sa neprikláňal k víťazom, myslím, že si to všimli. A takisto poznali históriu môjho labelu, hoc bola vtedy krátka, ale bola. Vedeli, že si nimi hrám otvorenú hru, vedeli, že chápem, o čo im ide, z mojej strany to nebolo žiadne, "Táto kapela je horúci tip, skúsme ich získať". Vo veľmi krátkom čase ich oslovilo veľa rôznych labelov. Viete ako to chodí, zrazu sa o nich všetci zaujímali. Myslím, že kapela uvažovala v štýle, "No moment. Zistime, ako to funguje s Mute." Tak sme nahrali prvý singel, čo bol "Dreaming Of Me" a celkom sa mu darilo, hoc skončil na chvoste rebríčka predajnosti. Tak sme si povedali, "Skúsime ďalší," a nahrali sme "New Life", ktorý skončil na 12.priečke UK Charts. Predalo sa z neho asi pol milióna kópii a hral sa neustále v rádiu. To mi dodalo silu a pomohlo vybudovať distribúciu mimo UK. Boli sme voľní a mohli to rozbehnúť.

Nepamätám si, či ma žiadali, aby som s nimi šiel na stretnutia. To vážne neviem. Veľmi rýchlo sme si k sebe našli cestu, pretože sme prakticky okamžite nastúpili do štúdia. Na začiatku som sa staral o ich zvuk na koncertoch, robil som im aj šoféra. V tom čase Mute zamestnávali ešte jedného človeka, to dievča ich tiež často vozievalo na koncerty. Keď sa to tak vezme, v podstate som im robil manažéra. Stevo (Pearce), šéfoval labelu Some Bizzare, dával dohromady kompiláciu Some Bizzare Album, a prišiel s návrhom, či by sme na ňu neprispeli nejakou skladbou. Tak sme nahrali originálnu verziu "Photographic". A hoci v tej dobe Fletch s Martinom chodili do normálnej práve a všetci žili mimo Londýna, začali sme spolupracovať čoraz častejšie.

Poznali môj singel ("Warm Leatherette") a takisto môj projekt Silicon Teens. Myslím, že to bola jedna z vecí, ktoré sa im na Mute páčili - bolo to o elektronike, no obsahovalo to v sebe popové prvky. A takisto som im vypomáhal v štúdiu, bol som niečo ako ko-producent. Producentom som ale v skutočnosti nebol. V štúdiu som veľa času netrávil, ale vedel som viac, než oni. Vedel som viac o syntezátoroch, takže som im bol schopný vypomôcť v dosiahnutí zvuku, aký dosiahnuť chceli a podobne.

Veľmi rýchle sa stali populárni - už po prvom roku fungovania boli veľmi úspešnou kapelou. Obklopovalo ich viac ľudí, nemali manažéra, no mali účtovníka, právnika, agenta a ja som bol šéfom nahrávacej spoločnosti. Pracoval som s nimi na prvom albume, pokiaľ si pamätám, v podstate som im robil zvukára. Koprodukoval som im nasledujúce štyri albumy a ďalšie s Garethom Jonesom. Na turné som im už zvukára nerobil, nemohol som s nimi tráviť toľko času a ako zvukový inžinier som mal takisto svoje limity. No rozhodne som bol lepší, ako ten chlapík, ktorým disponovali predtým.

Keď sa na to pozerám dnes, ani sa mi tomu nechce veriť. Nahrali sme 5 albumov za 5 rokov, od roku 1981 po rok 1986. Prakticky som bol s nimi po celý ten čas v štúdiu. A keď som v štúdiu nebol, tak som sa staral o vydanie a distribúciu albumov. Posledný album, na ktorom sme spolupracovali, bol "Black Celebration", a to bol trochu ťažký oriešok. Po tomto albume sme spoločne zauvažovali, "Skúsme niekoho iného." Zo štúdia som sa vyparil a to bol ten správny čas najať na prácu s nimi niekoho iného.

Po spomenutom albume - týkalo sa to aj posledných albumov vydaných pod hlavičkou Mute/EMI, ale v podstate pod Mute - som prijal A&R rolu. To znamenalo, že som s nimi nemusel byť po celý čas v štúdiu, no som prítomný vždy na začiatku, keď sa počúvajú nové skladby, následne keď sa rozhoduje o smerovaní a tak trochu pri hľadaní producenta. Potom je to už na nich, hoci sa u nich z času na čas zastavím, vypočujem si nahraté veci a okomentujem to. A medzi nahrávacími sedeniami trávim čas s producentom a premýšľame o skladbách. Takže, v podstate som do nahrávania zapletený, no nič neprodukujem. Myslím, že moja úloha je udržať veci v hre a posúvať vývoj skladieb vpred.

V prípade albumu "Delta Machine" to bolo veľmi špecifické, pretože od začiatku sme mali veľmi jasnú predstavu, ako by mali skladby znieť, k čomu nám dopomohli demosnímky. Myslím, že časť mojej práce spočívala v tom, aby som udržiaval koncept skladieb a aby nevybočovali od stanoveného rámca. Niekedy totiž ľudia pri práci v štúdiu stratia smer. Neviem, ako to správne nazvať, jednoducho som držal pevne kormidlo. Moje komentáre si mohli vypočuť alebo si ich nevšímať, ale tak to jednoducho bolo.

Vedel som, že môžu prekroči hranice subkultúry, ktorej som bol súčasťou, pretože boli od začiatku iní. Boli popoví. Síce vďaka elektronike vybočovali z rámca, no v samotnej podstate zodpovedali ich skladby a samotná prezentácia popovej kultúre. A samozrejme sa nedalo nevšimnúť, že sa v UK zmenilo nazeranie v zmysle, čo je popová hudba a aká by mala byť. Stalo sa tak po období punku, kedy sa všetko naozaj zmenilo. Ľudia boli zrazu extrémne otvorení. Obdobie 1978-1982, to boli pre UK hudobnú scénu úžasné roky, ľudia boli ako špongie, doslova nasávali nové nápady. Kapely ako Depeche Mode, Human League, New Order, Soft Cell, OMD - partili do jednej generácie - hoci boli mimo hlavného prúdu a tvorili underground, tie všetky sa zrazu objavili v hitparádach. Takže Depeche Mode tam skutočne skvele zapasovali. Ja som v nich ten poteniál jednoducho videl.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa