Basildon a la Mode - NME, 21/03/1981

Depeche Mode si užívajú zaslúžený vianočný oddych a my sa môžeme opäť venovať ich histórií. Zabudnime teda na chvíľu na album "Playing The Angel" a vráťme sa do roku 1981, kedy na jar uzrel svetlo sveta prvý singel skupiny, "Dreaming Of Me". Viac už v reportáži prestížneho magazínu NME.

Šéf Mute, Daniel Miller, má notorickú chuť na sladké - tá niekedy balancuje s chuťou pre tie najšialenejšie extrémy. Tieto protipóly reflektuje aj jeho label, na jednej strane to je rámus Non, a na druhej strane zasa cukríkoví, no zároveň nemastní-neslaní Silicon Teens. Neprekvapí teda, že vypomáhal s produkciou hebkých snehových pusiniek v podobe skladby "Dreaming Of Me" od Depeche Mode.

"Dreaming" je jednou z tých súčasných nahrávok v éteri, ktoré sú viac záležitosťou intuície, ako určitého plánu - dá sa to prirovnať k debutu OMD, "Electricity". Nákazlivá synthypopová melódia by mohla byť garantom hranosti, no je to skôr vážny a silný vokál, ktorý prevyšuje v tejto skladbe nad všetko ostatné.

No je priam ironické, že jediným garantom "dospelosti" v skupine je jej textár, Vince Clarke. Veď už má 21! "Dvadsať," nešikovne zaklame, počas chvíle, v ktorej ostatní prezrádzajú svoj vek na krátkom stretnutí v oddychových priestoroch Rough Trade.

Aj napriek ich až extrémne milej povahe si táto štvorka za sprievodcu hudobným svetom zvolila producenta Millera, ktorého všetci svorne nazývajú Strýko Daniel. Hoci majú za sebou už plodnú deväťmesačnú kariéru, veľa rozhovorov neposkytli, no všeobecne si zachovávajú imidž úprimnej, ale zato dobrodružnej popovej skupiny, čo cítiť aj zo samotného singla.

Depeche Mode pochádzajú z Basildonu. Zostavu tvoria hráč na bassovom syntezátore, Andrew Fletcher - človek vsádzajúci na istotu; David Gahan, hlavný spevák, elektronickí perkusionista a praktikant v odbore dizajnérstvo výkladov; tichý Martin Gore, hráč na syntezátor a bankár, no a samozrejme Vince Clarke, skladateľ a inak nezamestnaný.

Rozhodli sa pre zmenu, z konvenčného gitarového tria sa stala plne elektronická zostava, očividne ovplyvnená atraktívnym popom The Normal a OMD. Najali Davida, kúpili syntezátori od HP - "Na splátky, 25 libier mesačne," prezradil Andrew. No prečo tá zmena?

"Nevrhli sme sa na ne ako na módnu záležitosť," trvá na svojom David. "Jednoducho k tomu došlo. Zopár našich priateľov ich vlastní a nám sa zapáčil ich zvuk."

"No, a samozrejme že sa s nimi tvorí ľahšie ako s gitarami," priznáva Andrew.

Stúpajúci záujem o elektronickú tanečnú hudbu mal za následok skutočnosť, že rodné mesto a diskotéky v susedstve, ako Rayleigh Crocs, začali žiť vzrušujúcimi nocami v štýle le Beau Monde, kde sa mixoval soul s Numanovým popom, ale takisto záležitosťami od Human League, The Normal, Ultravox, Visage, atď.

"Je divné," zamyslí sa Vincent, "že tie decká, ktoré navštevovali soulové kluby sa teraz chytajú na spomenuté veci; onedlho totiž hráme v starom soulovom klube v Dartforde, ako predskokani Rusty Egana."

"Je to asi tým, že elektronický pop je momentálne komerčne životaschopný, hoci pred dvoma rokmi to tak nebolo," preruší ho Andrew. Zrejme má pravdu, veď aj Human League majú po troch rokoch neúspešných pokusoch konečne skutočný hit. A do popredia tlačení diskdžokeji, ako napr. Stevo, presvedčili vydavateľstvo Phonogram o životaschopnosti elektronického popu a postarali sa o vydanie kompilácie s nesprávnym názvom "Some Bizzare Album".

Možno Depeche Mode zaujali Steva viac svojou elektronickou zostavou, ako samotným popom, keď ich poctil príspevkom v podobe skladby "Photographic" - so skvelou melódiou, no textom, za ktorý by sa mohli trochu hanbiť.

"So Stevom sme sa stretli v klube Crocs a práve tam nás požiadal o skladbu pre spomenutý album," spomína Vincent. "V tom čase sme nemali kontrakt so žiadnym vydavateľstvom a nás celá tá záležitosť naozaj zaujala, tak sme sa na to dali. Teraz to ľutujeme, hlavne pre "futuristický" význam tejto kompilácie."

"A nemáme radi, keď nás niekam zaraďujú," dodáva David. "To, čo je potešiteľné, je práve to, čo sa deje na scéne Cabaret Futura, nie čo sa deje s Classix Nouveaux, či s nami."

Martin: "Naša hudba sa nepozerá do budúcna, takisto o budúcnosti nič nehovorí."

Odhliadnuc od záležitosti s "fotografiou", musím súhlasiť, hoci názov "Dreaming Of Me" a záľuba skupiny v pestrofarebnom obliekaní ich nesprávne spája s Le Beau Monde. Skôr akoby šlo o náchylnosť k narcisizmu ("Čo to akože má byť?" spýtajú sa všetci zmätene), no tá je v protiváhe s ich úprimným entuziazmom. Čo budú robiť, keď sa ich nevinnosť pominie?

"Prerastie to všetko do niečoho iného, som si tým istý," zneistie Vincent. Zároveň dodá, že si nevybudovali žiaden konkrétny imidž. "Ak si ľudia urobia nejaký záver z našich textov, je to ich vec. My sme s tým imidžom nevinnosti neprišli, ani ho nepredstierame."

Nevinnosť nie je niečo, čo sa dá presvedčivo zahrať - potvrdzuje to aj oneskorený zlom v kariére The Human League - a ak potrebujete dôkaz, započúvajte sa pozorne do nefalšovanej skladby "Dreaming Of Me". Je to očividný hit - hoci stojí za úvahu, či mu v ceste za úspechom nebude prekážať nezávislosť vydavateľstva Mute.

"Všetko, čo k tomu môžem povedať je, že robíme všetko pre to, aby sa z toho singla stal hit," obhajuje svoj label Daniel Miller. "Máme za sebou marketingové skúsenosti so Silicon Teens a vcelku sa nám darilo. Myslím, že sa dnes nachádzame v pozícií, kedy máme na to dostatok síl - dúfam, že robíme správne veci v správnom čase. Tento singel je pre nás akýmsi testom. Všetci zúčastnení (z Rough Trade - distribútor Mute), či už v distribúcií alebo v propagácií (RT dnes robí omnoho väčšie propagácie, využíva k tomu aj prenajatý vysielací čas v rádiu) sa za posledné roky veľa naučili a to je v prípade tejto nahrávky veľkou výhodou."

"Dobré bude, ak dosiahne miesto hodné kvality tejto piesne - či už to bude miesto prvé alebo 74-té..."

Problém je, že to "umiestnenie hodné kvality" je nepriamo ovplyvňované pozornosťou a popudom zo strany dj-ov a producentov rozhlasových staníc, čo nezávislí vydavatelia nijak ovplyvniť nemôžu, aj keby chceli. Ale to už je o niečom inom...

zdroj: NME, 21/03/1981
autor: Chris Bohn