All you need is love (1993) - II.

Hm, tak keď je to tak, ako píše Monghi v prvej časti skvelého článku, t.j. za všetkým od ” Martinových demáčov” je Alan, tak by bolo najlepšie z jeho strany začať pracovať na novej - prepracovanej edícii tohto výnimočného albumu a to pri príležitosti tridsiateho výročia vydania albumu (2023), čo pri jeho (Alanovom) perfekcionizme nie je až tak veľa… Veď už niečo podobné urobil pri svojej obľúbenej skupine TALK TALK, a v tomto prípade by priam išlo o osobné angažovanie sa vo veci… Ale právna zmluva hovorí asi niečo iné. Je inak zvláštne, že pri počúvaní tohto albumu sa aj dnes cítim rovnako mizerne až prázdno a na strane druhej ma občas jemne pohladí “one (soft) caress”. Aj po rokoch je ťažké nájsť tie správne slová, čo sa mi pri tomto albume dostáva do uší, žíl či duše. Aj keď spomínať odvodený tvar od slova žily je pri tomto albume (turné) nevhodné... Tak pardon. Viac by sa na záver žiadalo slovo, resp. žiadala pieseň “CLEAN”. Ozaj, nehrali ju občas na záver setlistu počas Exotic tour?

Clean napoosledy hrali pocas Exciter tour, pocas Exotic ju nehrali. skoda ze len raz hrali pocas Devotional Something to do, Alan s tou skaldbou pekne pohral neskutocna supa

akusticku sracku z 2009 neratam

a kua , hrali aj 94 , sorryy

Tieto clanky su skvele. Diky Monghi

Jarik: esteze si sa opravil ... Johannnesburg si ho uzil v plnej parade ... sakra, keby sa vtedy dalo cestovat a bookingovat ako dnes ....

https://www.youtube.com/watch?v=MLN4F_GwgKc

live drums? where?

Jarík: máš pravdu. Je to brutálne

https://youtu.be/1f9tFKIKC5A

Nuž dnes už vsetci vieme aký bol veľký prínos Alana pre to turné , no a to uz asi nema zmysel pisať že mnohe źive verzie vtedy zahrate dodnes nemaju nemaju lepsiu podobu , osobne mi je velmi luto ze pocas devotional tour nezahrali Leave in Silence ktoru vraj mali pripravenu , som kedysi čital a ta verzia mohla byť absolutnym vrcholom pre tu skladbu , tak ako nadherne Something To Do a mnohe ine ktore spravili ozaj fantasticky , pre mňa je devotional tour , uz tak dlho na prvom mieste medzi live , ze sam seba pokladam za takmer zaujateho voci inym tiez velmi dobrym turne ... )

Nuž, občas mám pocit, že sa tento album nemal nazývať “Piesne viery a oddanosti”, ale “Piesne pokrytectva, zrady a falošnosti”. Alan nemal odísť (Judáš) a keď teda odišiel, mal Martin dať svojim odpovediam tiež váhu, t.j. zabaliť to a venovať sa len sexu a alkoholu.

Skvelé články! Vďaka Monghi.

Kde su tie casy…kapela so vsetkym vsudy (zlym aj dobrym). Pred tymto clankom som si precital clanok DM v 2020 - a uz mi tam nepride nic, co by robili naozaj z nezistneho dovodu a hlavne z dovodu, ze chcu byt lepsi a priniest nieco co vazne citia…(chapem, ze to nie je ich clanok - ale nejako to z toho citit) je to vsetko velka skoda…
Vzdy ked pride tema na novy album - tak zacinam prepadat viere, ze co ked “nahodou” vydaju album, ktory by mne konecne sadol (BC, MFTM,SOFAD) a mozno sa vrati Alan, alebo aspon ho prizvu na spolupracu atd, atd…
Ten cas je nadherny, hoci vieme aka je realita…

@Monghi: dik za kratku cestu do milovanej minulosti…

V poslednom čase oscilujem na hrane zrady, pochybnosti, stratenej viery, zabudnutého evanjelia od apoštola menom: “Didymus Judas Thomas”. Občas sú slová zbytočné, stane sa, že bolia viac ako rana nožom (tá sa vie po čase zahojiť), ale vyrieknuté slová vedia raniť dušu aj na celú večnosť: https://www.youtube.com/watch?v=0C4taXVUy2I

Tomy, nemyslím, že to mal Martin zabaliť. Toto by bolo horšie, ako Alanov odchod. Dobre, že DM pokračujú. Zázrak, že toto SOFAD obdobie vôbec prežili a najmä Dave!

https://youtu.be/-bqrwgsbub8

Boli to posledné roky skutočnej hudobnej revolúcie. Vystihol to posledný komentár pod tým linkom, ktorý tam pridal “dmark” (pekný nick), citujem: “no smartphones , just arms , hands and tails….” Alebo ako predtým napísal monghi, citujem: “sakra, keby sa vtedy dalo cestovat a bookingovat ako dnes ....” Tak veru, keby sme zažili Crystal Palace, alebo spomínaný “Johannnesburg”, tak neviem, či sa vrátim do rodnej krajiny… A možno by som už v Prahe bol na “inej mliečnej ceste”... Moje učiteľky v r. 1993, v čase, keď som dosahoval vek plnoletosti, stále riešili, či som klasický heterosexual, či “bi” or “homo” a musím uznať, že keby sa Dave s tým svojim imidžom počas tejto piesne a na tom štadióne na mňa dlhšie pozrel a nežmurkol, tak by som mu asi podpísal jeho pamätníček… A podobne by som sa cítil pri Martinovi, keby spieval “JUDAS” a pri verši “Doubting Thomases” by prstom na mňa ukázal a žmurkol by, resp. keby Alan pri piesni “I Want You Now” opustil svoje klávesy a vyzval ma, aby som hral na jeho klávesoch ja… No, nič, v pondelok sa objednám k sexuológovi, či som OK?

@tomy: takto clovek dopadne, ked sa vzda pravidelnej konzumacie lieciveho moku zvaneho vino Potom je z tej totalnej triezvosti “preskoceny” ... pekne sa ty vrat k tomu bozskemu napoju a vsetko bude v poho

@Monghi: Předem děkuji za úžasné pokračování skvělých článku…. Hudba DM, u mně také vyvolává různé emoce a vzpomínky na moje mladá léta.“Mládí radost, žádná starost” K lidskému štěstí a k úsměvné pohodě patří prostřený stůl, víno, přátelé a hudba a ještě jednu drogu mám vysokohorskou turistiku

@tomy: Monghi má pravdu…až do listopadu jsem si dala skleničku sporadicky t.j. dvakrát do roka, ale zraji jako víno a přicházím na chuť, tomuto božskému nápoji - elixír mládí.

Pamätám sa, keď v roku 1992 vyšiel v Brave článok o DM a tam bola fotka, kde bol už Dave s novým imidžom a povedal som si, sakra, to je iný človek! Ale atmosféra tých čias celkovo, spolu s týmto ich zvukovo najvyspelejším albumom je proste nezabudnuteľná. Chcelo by to v roku 2023 vydať poriadnu reedíciu SOFAD s množstvom bonusom, tak ako by si o pár týždňov zaslúžil aj Violator. Rád by som si vypočul demo skladby Slow, ktorá skončila až na Delta Machine, ale určite aj demo My Joy či Rush.

Dnes podvečer som sedel v rodičovskom byte, kde som vyrastal, vypratával som staré spomienky (tak som sa tomu bránil), bolo mi všelijako, priam zle, nakoniec som našiel v komode staré VHS kazety a hneď prvá bola Devotional… Zvláštne je, že som si ju kúpil, aj keď sme doma v tom čase nemali video… Už dva dni ma tlačia chmúrne myšlienky a moje nerozvážne konanie (skoro som sa v práci nedopatrením odpálil na onen svet, ale kolega bol našťastie pri zmysloch a včas napravil moje “malé” pochybenie, takže sme si kvit, keďže ja som mu niečo podobné stihol vykonať tesne pred Vianocami) a kazeta bola presne nastavená pri “I FEEL YOU”, podarilo sa mi to všetko spojazdniť, správne prepojiť a ozvučiť a potom… Pardon, susedia, ale teraz ide moja hodinka… Bože, ja som sa za tie roky nikam neposunul, je mi rovnako smutno, skľúčene, otupno a prázdno, ako keď som 18.r. To nie je fér! A na druhej strane si mi dal tak veľa… Vzhliadam na ten bájny piedestál, padlí anjeli sa tu na správy čas zastavili, správne umelecky skreslené (rozmazané) video vytvára nadčasové umenie, riešim dilemu či má Dave na obidvoch ušiach náušnicu (vidím iba v tom ľavom), trasiem sa a zároveň mám zimomriavky. To som celý ja! Chytá ma úzkosť a zároveň radosť z “hudby vesmírnej”. Rockový mesiáš oslavuje život smrteľným hriechom, každý člen skupiny si kladie rovnakú otázku: “Som živý či mŕtvy?” Panika, úzkosť, depresia, stres. Rock and Roll, alkohol a na záver sex. Depeche Mode. A ja si listujem v starom pamätníku, čítam krátke poznámky: (som už) prežitý, zbitý či prehnitý, posadnutý či prepnutý, vychudnutý či odvrhnutý... Potom o niečo mladšie verše o láske (neverím, že som v tom čase písal a tak filozoficky, to som musel od niekoho odpísať, ale niekto ma presvedčia, že nie, ale radšej to nespomeniem kvôli autorským právam)... Nakoniec sú dôležité len dve krátke a zásadné otázky: ” Byť či nebyť ? ” , resp. ” Piť či nepiť ? “. Pozitívne odpovede sú tie správne… A čo na to Shakespeare? Už dosť! Posledné titulky. Šestnásť piesní, dokonalý výber, kazeta sa na pár sekúnd zastaví pri “all songs wrote martin gore”. Bolo ho cítiť. Alana počuť. Davida vidieť. Zvláštna harmónia. Nemožno mi ich v tej chvíli nemilovať. PS: V podstate aj Andyho, toho manažéra v ústraní (tam, tak správne títo muži, čo kapely držia nad hladinou, patria). Kam patrím ja? Nie je to infantilná otázka v tomto veku? Asi je, ale dospel som ja vôbec?

Ado, to Bravo, kde bol Dave s dlhými vlasmi som si kúpil. Tomy, o tom ako píšeš “Bože, ja som sa za tie roky nikam neposunul, je mi rovnako smutno, skľúčene, otupno a prázdno, ako keď som 18.r.”, ako keby v mnohých veciach vo svojom živote som sa videl aj ja a hudba DM je k tomu životnému filmu veľmi dobrý soundtrack. Pekne si to celé poeticky napísal. Kto vedel, že v tom období, ako vyšiel SOFAD je to celé pre DM od nahrávania albumu až po koniec turné veľká tortúra? Navonok to pre nás mnohých fanúšikov vyzeralo idylicky. Čo sa týka vína, ako nápoja k hudbe DM, ktorý tu spomínate, ja by som si dal radšej pivo, najlepšie nejaké belgické a to pivo bolo u mňa čo sa týka alkoholických nápojov na chvoste, ale dátum, kedy som začal registrovať, že mi chutí som si stanovil na 23. 7. 2013. Áno sú to narodeniny Martina Goreho a v tento deň hrali DM v Prahe v rámci Delta machine tour na vršovickom štadióne. Ja som síce bol vtedy v Prahe, ale nie na koncerte. V ten deň som chcel ísť aspoň k štadiónu počkať na úvod koncertu, no keď som tam došiel v skoršom čase, už hrali, keďže koncert museli pravdepodobne odohrať skorej kvôli obytnej zóne v okolí štadiónu. Tak som sa hneď otočil a išiel uhasiť smäd. Lenže kofolu, ktorá je sladká som akurát v tých hodinách nechcel a čo napadne človeku ako prvé, keď si chce dať niečo podobného bublinkového zloženia ale nie sladké, no predsa pivo. Tak som si nejaké dal a to u Troch prasátek na Vinohradech a smäd urobil to, že mi to pivo aj chutilo. Mimochodom “Praha, pivo a DM” a to všetko v jednom meste pre mňa veľmi dobrá kombinácia. Ale každý nech si dá k hudbe DM to, čo mu chutí, aby mal dokonalý zážitok.

Ďakujem jozefst, snažím sa byť vo svojich príspevkoch čo najviac úprimný, aj keď je to občas kontraproduktívne. Dúfam, že Monghi čoskoro ukončí sériu článkov z tohto “tajomného obdobia (SOFAD)”... Včera som si pustil “SLOW”, ktorá údajne vznikla v tých časoch a pomaly som sa z toho všetkého dostal a pozeral som sa na svet o čosi pozitívnejšie… A preto som si pustil “BJORK” a jej “PLAY DEAD”, resp. PLACEBO a ich album “LOUD LIKE LOVE.