All you need is love (1993) - II.

19.mája 1993 odštartovali Depeche Mode turné "Devotional". Prvá časť patrila Európe, zahŕňala 41 vystúpení s finálne v londýnskom Crystal Palace, 31.júla. Kapelu na pódiu, po prvýkrát v jej histórii, sprevádzali hosťujúce vokalistky: Hildia Campbell a Samantha Smith.

Martin: "Kedykoľvek predtým, kamkoľvek sme vyrazili, bola to jednoducho naša štvorka, náš gang. Chodili sme všade spolu a to sa už zrazu tak často nestávalo. Dave bol vždy niekde inde, niekde vo vlastnom svete, to isté sa dalo povedať o Alanovi."

Fletch: "Všetci sme súhlasili s tým jeden a polročným turné, ihneď po vydaní albumu prakticky hneď na cestách ... nakoniec z toho boli najhoršie dve roky našich životov."

Martin: "Počas turné som si prešiel obdobiami, kedy som sa sám seba pýtal, 'Čo to vlastne robím?' alebo 'Aký má toto všetko vlastne význam?'. Veď sme sa z toho mali tešiť, no ako sa v konečnom dôsledku ukázalo, nik si to nakoniec neužil."

Nebolo to iba príšerne dlhé turné, bolo to aj odlišné turné, v porovnaní s tými predošlými. A Dave k tomu všetkému pridal skoky do publika.
Alan: "Myslím, že Davidova práca bola veľmi náročná, veď každý večer vychádzal na pódium, aby publikum nielen zabával, ale aj hecoval, takže by bolo nefér kritizovať ho za tie skoky do publika, bez ohľadu na to, aké rockové klišé to vlastne vyvolávalo. Nikdy nám nepovedal, že sa tou myšlienkou už dávnejšie zaoberal, ale bolo na ňom vidieť, že sa mu v hlave preháňajú myšlienky na také niečo, takže po niekoľkých koncertoch ani nikoho neprekvapilo, keď to nakoniec urobil."

Ďalším prekvapením bola Alanova hra na živé bicie. "Serióznejšie som sa tým zaoberal až počas príprav na turné, ale som rád, že som sa na to dal, pretože to bolo také spríjemnenie koncertu. Vlastne to súviselo s túžbou sa na pódiu trochu posunúť ďalej, ako aj viac spestriť šou DM."

Samozrejme, že sa mu neskôr znepáčilo, keď ho niektorí novinári titulkovali "bubeník Depeche Mode". Nebol predsa len bubeník, bol predsa hudobným šéfom kapely a hráč na klávesy.

Dave: "Zrazu je to úplne iný pocit. Alan hrá v niekoľkých skladbách na živé bicie. Sedí na pódiu priamo za mnou, dokážem ho zrazu cítiť a počuť. Vedľa mňa stojí Martin a hrá na gitare. Chceli sme dať skladbám väčší dôraz, aby počas nich vychádzala energia priamo od kapely a nie zo svetelnej šou, či nejakej teatrálnosti súčasných rockových koncertov. Celé je to jednoduchšie, živšie a v podstate omnoho zábavnejšie."

Na niekoľko dní sa, počas letného turné, pridal ku kapele reportér magazínu NME, Gavin Martn. Ten neskôr publikoval dva rozsiahle články, ktoré vyzneli trochu smutne, no ponúkli skvelý pohľad do vnútorného sveta kapely. Samozrejme, šlo o pohľad výsostne subjektívny.

Dave Gahan stráca dych, hoci stále pôsobí naspídovane, a zostupuje z pódia po koncerte, ktorý kapela odohrala v Budapešti, pred zrakmi 25 000 divákov. Jeho privátna šatňa pripomína skôr miesto konania sabatu. Všade horia sviece, ešte aj na cestovnom nábytku. Z hi-fi systému znie hlasná hudba. Toto je svet chladnej ikony, muža, ktorý sa snaží hrať rolu rockového Boha.
Okrem všetkých tých úskalí má však David Gahan ešte zopár ďalších problémov a tieto "problémy" sa stali akýmisi malými tajomstvami Depeche Mode - každý v štábe kapely o nich vedel, no nik o nich nehovoril. Aj Gahan sa o nich zmieňoval veľmi vágne.
Nepôsobí vôbec zdravo. Jeho pokožka je akási šedá, oči prepadnuté. Vesta zakrýva veľké tetovania, ktoré zdobia aj vonkajšie strany rúk, no tie vnútorné časti sú doudierané a doškriabané.

Z reproduktorov zaznie skladba "Wings" od Jane´s Addiction. "Bolo to ako keby každému na jednu noc narástli krídla. Je to absolútne skvelý pocit a táto skladba sa hodí k absolútne všetkému, čo teraz robíme. Každý má krídla. Musíš len lietať," povie Dave.

Ktoré tetovanie si si nechal urobiť naposledy?
"Dokončili mi ho dva týždne pred odchodom na turné. Robili mi ho na dvakrát. Po prvej fáze sa musela pokožka vyliečiť. Ale musel som to podstúpiť. Sám som si to tetovanie navrhol ... sú to také moje krídla (ukáže masívne tetovanie zdobiace jeho chrbát). Je to moja zbraň pre toto turné. Ak toto dokážeš, dokážeš čokoľvek, chápete, nie? Ak pre takéto niečo dokážete trpieť 10 hodín, kým vás tetujú, potom už nič nie je problém!"

Bolelo to?
"Nejaký čas teda poriadne. Asi dva týždne som sa nemohol riadne umyť, ale neskôr na to všetko človek zabudne. No fakt ma to skoro zabilo. Keď som sa s tým potom ukázal na skúškach pre turné, tak to pôsobilo celkom vtipne. Ale, musel som to urobiť, jednoducho som musel."

"Na mňa to všetko pôsobí tak, ako keby som zo skutočného sveta vstúpil do nejakého filmu," poznamená Gore. "Od momentu začiatku turné až dovtedy, kým sa nevráti človek domov, to všetko pôsobí ako nejaká krajina fantázie."

Ako to vlastne zvládaš?
"Ja osobne to jednoducho akceptujem, snažím sa v tej fantastickej krajine si to čo najviac užívať, no a nakoniec, po tom všetkom, sa jednoducho vrátim na Zem."

Zdá sa, akoby si v tej krajine fantázie mal k dispozícii všetko, po čom zatúžiš.
"Áno, takmer všetko."

Nie je to trochu nebezpečné?
"Som si istý, že je."

A čo Ťa desí najviac?
"Myslím, že z nejakého čudného dôvodu sa najviac bojím smrti. Smrti všeobecne, no obzvlášť mojej vlastnej, aj preto som vlastne hypochonder. Ale na druhej strane, byť hypochondrom, to nie je nič mimoriadne. Počas každého turné mávam tie záchvaty paniky, kedy mám pocit, že moje srdce bije príliš rýchlo, pulz akoby mi chcel explodovať a vtedy ma napadne, že bude lepšie, ak zájdem za doktorom, pretože mám pocit, že každú chvíľu zomriem ... "

Depeche Mode sa zhromažďujú v hotelovom bare - je to ich základný tábor počas trochu dní, ktoré strávili v Maďarsku. Po koncerte si vždy doprajú stolový futbal a z opodiaľ ich sledujú fanúšikovia. Je potrebné doplniť tekutiny predtým, než sa stratia v niektorom z disco klubov nočnej Budapešti.
Andy Fletch najskôr siahol po čaji, no ten neskôr odložil a siahol po pive. V tom momente sa reportér Andyho opýtal, či na turné konzumuje veľa alkoholu. Tlačový hovorca kapely, ktorý sedel za novinárom, však okamžite Andymu naznačil, aby rozhovor ukončil.
Alan Wilder do seba šupne dvojitú tequilu a jeho tvár akoby zrazu zobrazovala tú dobre známu mapu rock´n´rollových excesov. Tesne predtým, ako sa rozhodol opustiť hotel a dopriať si viac pohárikov v meste, tak sa k oknu baru priblížila väčšia skupina maďarských fanúšikov. Alan sa k nim otočil a zvolal, "No čo je, vypadnite! Odpáľte od toho okna!""

Alan to neskôr vysvetlil nasledovne: "Spomínam si, že ma v uliciach Budapešti doslova prenasledovali. Začalo to tým, že nás zopár fanúšikov nazeralo do reštaurácie, kde sme sa snažili najesť, neskôr nás nasledovali do hotela, kde chceli zopár autogramov. Lenže následne začali byť zvedavejší a ten dav narastal. Môj ochrankár, Joel, začal byť nervózny a zrazu z neho vyšlo, "Raz, dva, tri, UTEKAJ!" Tak sme vzali nohy na plecia, rozbehli sa k hotelu, s náruživými maďarskými fanúšikmi v pätách. Keď sme sa konečne dostali do hotela, tak sa nalepili na okná hotelového baru, čo muselo byť ostatným návštevníkom veľmi nepríjemné a pripomínalo im to scény z filmu "Noc živých mŕtvol". Urobil som s nimi dohodu, že im dám ešte niekoľko podpisov, ak sľúbia, že odídu. A to bolo nesprávne preložené, akože Alan Wilder, s prepáčením, poslal všetkých do riti. Dosť ma to ranilo, pretože ja som sa len snažil upokojiť celú situáciu a hlavne zabezpečiť pohodlie pre ostatných hotelových hostí."

Ktorá z tých dvoch verzii je pravdivá, ťažko povedať. Novinári sa snažia veci viac prikrášliť, aby pôsobili zaujímavo, na druhej strane, Gavin Martin bol len nestranný pozorovateľ, nebol členom štábu kapely.

Napriek všetkým týmto a podobným vyjadreniam však netreba zabúdať, že bolo mnoho ľudí, ktorí tvrdili, že kapela si užívala, no vždy robili veci, koncerty a turné na profesionálnej úrovni a vedeli dokonale predať svoje produkty. Veď aj vďaka tomu sa stali slávni.
Dave: "Na samom vrchole nášho obdobia veľkých žúrok už každý z kapely na niečo fičal. Stali sme sa známi tým, že sme boli schopní žúrkovať až do skorých ranných hodín, no na pódiu sme napriek tomu vedeli podať skvelý výkon."

Dave kapelu opisoval ako "kapelu na pódiu", no mimo pódia fungoval každý po svojom. Dokonca raz uviedol, že kým Alan pracoval, tak sa spolu s Martinom a Fletchom spíjali niekde v bare. Je však dobre známe, že Alan konzumoval alkohol takisto vo veľkom štýle. Možno však až po tom, čo dokončil prácu, čo by k nemu pasovalo.

V auguste, počas pauzy v turné, mixoval Alan so Stevem Lyonom zvuk pre live album a video, takže si dovolenku dopriať nemohol.
Severoamerická časť turné začala 7.septembra 1993 v kanadskom Quebecku a spolu s finále v Mexico City (3.decembra) odohrali Depeche Mode 51 koncertov.
Medzitým sa 13.septembra na trhu objavil singel "Condemnation". 7" verzia (Paris Mix) obsahovala pridané ženské vokály a zvýraznené bicie. O mix sa postaral Alan so Stevem Lyonom, počas niekoľkých dní voľna v Paríži. K dispozícii však neboli žiadne ďalšie mixy a remixy a na b-strane sa objavil Jazz mix skladby "Death´s Door", ktorá sa v pôvodnej verzii objavila na soundracku k filmu Wima Wendera "Until The End Of The World" (1991). 12" verzie singla boli obohatené o live verzie skladieb "Condemnation", "Personal Jesus", "Enjoy The Silence" a "Halo", ktoré kapela nahrala na koncerte v Miláne, ako aj o remixy skladby "Rush". O video k singlu sa postaral Anton Corbijn. Na kompilácii "The Videos 86 - 98" sa však objavila koncertná verzia z videa "Devotional". Dôvod známy nie je.

V Quebecku sa nezačala iba ďalšia časť turné. Začali totiž problémy nového typu. Dave a šéf ich ochranky rozpútali v hoteli bitku, za čo boli obaja zatknutí a prepustení, na kauciu, až na druhý deň.
Dave: "Hotelový personál sa ku nám choval hrubo a chceli, aby sme odišli. Snažili sme sa im vysvetliť, že sme v hoteli ubytovaní. Nakoniec to skončilo tak, že som jednému z nich jednu vrazil. Nič neobvyklé, len tentoraz to skončilo zatknutím. To je všetko, nikomu nebolo ublížené."

Ešte v ten istý mesiac sa Alan s Martinom rozhodli podniknúť krátky výlet z Dallasu do Karibiku. Lenže lietadlo sa dostalo do hurikánu.
Martin: "Jediná vec, na ktorú som bol schopný v tej chvíli myslieť, bolo, že moja dcéra ma už nikdy v živote neuvidí. Mala vtedy iba dva roky."

Alan: "Asi po 20 minútach od začiatku letu sa ozvala veľká rana a zhora spadli kyslíkové masky. Nastal nejaký problém s tlakom. Vznikla tam panika a letušky, ktoré sa začali v strachu objímať, tiež nevzbudzovali dôveru. Snažil som sa zostať pokojný, no Martin totálne podľahol panike: "Bože môj, všetci tu zomrieme!" Pilot to musel otočiť a ďalších 20 minút sme sedeli v strachu. Neskôr sme sa zo spoľahlivých zdrojov dozvedeli, že ak by sa to stalo v inej letovej výške, bol by to skutočne veľký problém. Celé to skončilo tak, že sme sa na letisku spili do nemoty, za neskutočne veľké peniaze sme si prenajali súkromné lietadlo a zobudili sa s príšernou bolesťou hlavy niekde v Západnej Indii.

Iný zdroj citoval neskôr Alana, že to bol práve Martin, kto vybavil súkromné lietadlo a Alanovi do drinku primiešal prášky na spanie, pretože sa bál letieť. Toto celé je však v menšom rozpore s tým, čo tvrdil Alan: "vzťah, ktorý nikdy nefungoval, bol môj vzťah s Martinom." Je potom ťažké pochopiť Martinove tvrdenie "Alan jednoznačne fungoval samostatne." S ich vzťahom to však zrejme bolo inak, keď sa spolu vybrali na dovolenku a ešte sa jeden o druhého tak starali. A možno to zodpovedá tomu, čo sa o nich dvoch hovorilo: raz to medzi nimi fungovalo, inokedy zasa nie.

V októbri sa objavil ďalší problém.
Dave: "Na konci hlavného setu sa mi urobilo nevoľno a nebol som schopný odspievať prídavky. Musel za mňa zaskočiť Martin, zatiaľ čo ma záchranka odvážala do nemocnice. Ako sa ukázalo, predávkoval som sa a dostal som infarkt. Na druhý deň sme si na to ani nespomenuli."

Je takmer isté, že šlo len o problémy s tlakom, prípadne o srdcovú arytmiu, no rozhodne nie infarkt.
Ďalším výtržníkom v kapele bol Martin, ktorého v novembri, v Denveri, zatkli za rušenie nočného kľudu. "Mal som v mojej izbe menšiu párty, bolo tam asi 50 ľudí a boli sme dosť hluční. V momente zatknutia som však bol v izbe len s kamošom a hudba už znela naozaj potichu. Zavolali mi z recepcie a požiadali, aby som to stíšil, takže som to urobil. Lenže oni zavolali znovu a žiadali, aby som to úplne vypol, tak som ich poslúchol. Čo si pamätám, tak už bol úplné ticho, keď mi na dvere zaklopala polícia. Ja hlupák som im otvoril, oni vtrhli do vnútra, zvalili ma na posteľ a nasadili mi putá. Naozaj nehrala žiadna hudba. Nakoniec, ani si z toho veľa nepamätám, bol som totálne spitý a celé mi to prišlo ako jedna veľká zábava."

Podľa nepotvrdených informácii boli všetky vzťahy v kapele rozbité. Každý bol buď sfetovaný, opitý alebo v ťažkej depresii a na Davidovu adresu sa, v jeho neprítomnosti, valil jeden vulgarizmus za druhým. A je dosť možné, že všetky tie informácie boli pravdivé. Počas prvej časti turné bol do služieb kapely povolaný dokonca profesionálny psychiater.
Alan: "Keď sa dnes obzriem späť, tak mi príde až neuveriteľné, že sme boli ochotní platiť 4000 dolárov týždenne niekomu, kto bol počúval naše táraniny. A to myslím, že bol môj nápad. V podstate šlo o to, že by sme mohli mať k dispozícii človeka, ktorý by poskytoval podporu tým, ktorí ju chceli, hoci skutočný dôvod bol presvedčiť Davida, aby prestal s drogami, nakoľko sme neboli presvedčení, že to celé zvládne až do konca turné. Vtipné na tom je, že s tým psychiatrom sa rozprával každý, okrem Davida."

Dave neskôr prezradil, že onen psychiater jedného dňa vyhlásil, že všetci majú skutočne vážne problémy, zbalil sa a odišiel s tým, že im nedokáže pomôcť.

Kapela sa ďalej držala svojej "bunkrovej mentality", bez ohľadu na to, čo o nej mohlo byť zverejnené, čím mohla niekedy vyvolať dojem, že robí jeden kotrmelec za druhým.
Martin: "V Nemecku sa objavili také správy, že Dave ma AIDS, prípadne, že zomiera, užíva tie najtvrdšie drogy ... a zábavné na tom bolo, že nám takéto správy vôbec neškodili a predaj nahrávok sa len a len zvyšoval. Zrejme to zafungovalo tak, že keď si niekto takú správu prečítal, tak si povedal, 'to znie fakt zaujímavo, asi by som si mal od nich niečo kúpiť!'"

23.novembra sa na trhu objavuje video "Devotional", nasledované live verziou albumu "Songs Of Faith And Devotion" (6.december 1993)
Alan: "Ten live album, s identickým tracklistom, ako má štúdiová podoba, bol len marketingový ťah zo strany nahrávacej spoločnosti. Čistý zámer, ako predĺžiť predaj štúdiovej verzie albumu. Vďaka tomu identickému tracklistu mohol album získať rovnaké katalógové číslo a zaručiť si tak pokračovanie v albumových rebríčkoch. Takisto si myslím, že tam vznikol akýsi konsenzus v tom, že od vydania albumu "101" ubehol krátky čas na to, aby bol vydaný ďalší "živák" podobného typu, a na druhej strane sme to vydali spolu s videom "Devotional", ktoré dokázalo poskytnúť ďaleho väčší zážitok zo záznamu koncertu DM. Pokiaľ šlo o výber koncertov, existuje vždy veľa úvah o tom, čo by sa mohlo použiť, vždy sa však berie do úvahy najlepší vokálny výkon. Najväčší problém sme mali s výberom záznamu s "One Caress". Hlavne pokiaľ šlo o tie rôzne šláčikové kvartetá. Väčšina tých najatých hudobníkov hrala až neuveriteľne úboho."

Posledných 5 koncertov kalendárneho roka odohrali Depeche Mode v rodnej Británii, v období od 12. do 20.decembra 1993. Hneď po Vianociach sa Steve Lyon s Alanom Wilderom presunuli do Milána, kde strávili tri týždne programovaním a chystaním pások pre ďalšiu časť turné, ktorého koniec bol stále v nedohľadne. Úvodnú "Higher Love" v setliste nahradili skladbou "Rush", obohatenú o frenetickú techno sekvenciu v úvode. Alan takisto pracoval na akejsi zvláštnej trip-hop verzii skladby "I Want You Now", ktorú "ostatní z kapely nepočuli až do momentu, kedy prvýkrát zaznela na pódiu." Je to len ďalší dôkaz toho, koľko úsilia vložil Alan Wilder do celého projektu, zatiaľ čo ostatní, zdá sa, neprejavili v tomto smere žiaden skutočný záujem.

zdroj: depechemodebiographie.de