60 sekúnd s Davidom (2005)

V pravidelnej rubrike londýnskeho denníka Metro, "60 Second Interview", sa pár dní pred vydaním albumu "Playing The Angel", objavil krátky rozhovor s Davidom Gahanom.

Po štyroch rokoch sa opäť chystáte vyraziť na turné. Prečo ich stále organizujete?
Pretože jednoducho môžeme. Počas vzniku tohto albumu sme si uvedomili, že stále je tu množstvo vecí, ktoré chceme robiť spoločne a jedna z vecí, ktoré ma na tomto našom biznise bavia, je vystupovanie. Síce nemám rád cestovanie, ani to, že nie som s manželkou a deťmi, čo je asi to najťažšie, ale vystupovanie je niečo, čo naozaj milujem.

Chýbajú Ti štadióny?
Viete, keď som bol na turné s mojim sólovým albumom, "Paper Monsters", tak som vystupoval ako v malých kluboch, tak aj vo veľkých halách po Európe - v jeden deň bolo v hľadisku 10 000 ľudí, na druhý deň, v malom klube, možno 10. A ja som si uvedomil, že pre mňa v tom nie je žiaden rozdiel. Samozrejme, pri väčších koncertoch je to vždy hlasitejšie, cítite ten zhromaždený dav na jednom mieste, ale zistil som, že jednoducho vystupovanie naozaj milujem.

Prečo vlastne prichádzate s ďalším albumom? Z tých predošlých ste už predali viac ako 40 miliónov kópií, predpokladám, že peniaze až tak nutne nepotrebujete.
Nie. Celkom slušne sme si zarobili, ďakujeme. Ak by boli dôvodom peniaze, tak by sme sa s tým všetkým ani veľmi netrápili, možno tak o desať rokov, kedy by sme všetci skončili na mizine. Ja myslím, že po tých 25 rokoch spoločného nahrávania je viac než zrejmé, že to všetko robíme preto, že jednoducho chceme. Keby ste sa ma pred desiatimi rokmi spýtali, prečo The Rolling Stones stále hrajú, asi by som Vám odpovedal, že neviem, no dnes to už viem. Je to práve preto, že si to stále užívajú. A prečo aj nie? Veď máte pred sebou tisíce ľudí, ktorí oslavujú to, čím ste zaplnili vlastný život.

Pomohlo Vám k návratu aj akési znovuoživenie electro scény?
Viete, electro obdobia neustále prichádzajú a odchádzajú. Príliš veľká pozornosť sa vždy sústredí na to, čo je práve v kurze, ale kapely ako REM alebo U2 si vytvorili svoje vlastné svety a platformy, na ktorých fungujú a je to skutočne niečo výnimočné. Vytvoriť niečo podobné v súčasnosti je pre kapely naozaj veľmi zložité. Ak sa im nepodarí preraziť s debutom, tak už nemajú veľa šancí rásť.

Na nový album si prispel aj vlastnými skladbami. Zmenilo to spôsob fungovania kapely, myslím po pracovnej stránke?
Zmenilo to dynamiku práce. Pri vzniku tohto albumu sme si uvedomili, že každý z nás má čím prispieť a vznikol tak pocit súťaživosti medzi mnou a Martinom. Náš producent zrazu čelil skutočnosti, že sme zrazu mali k dispozícií 20 skladieb, ku ktorým sme pripravili demosnímky. Vopred sme si však dohodli, že ja budem mať na albume tri skladby a zvyšok budú Martinove.

Nechal si sa niekde počuť, že byť v Depeche Mode je dnes omnoho lepšie, než pred 15-timi rokmi.
Možno je to len tým, že krivka úspechu je teraz na vrchole, ale rozhodne je to za posledných 5 rokov to najlepšie obdobie. Značný podiel na tom však bude mať moje súčasné duševné rozpoloženie.

Malo to všetko súvis aj Tvojimi problémami s alkoholom a drogami?
Určite. Bolo pre mňa zložité vyrovnať sa s vlastným životom. Poviem to takto ... pred desiatimi rokmi vletelo hovno do ventilátora a ten sa už viac nerozbehol. Musel som sa postaviť a na rovinu povedať, "Do riti, aký neporiadok!"

Drogy Ti spôsobili dva infarkty. Čo Ťa nakoniec presvedčilo, že si sa podvolil liečeniu?
Zákon, ale vďaka Bohu za jeho platnosť. Liečenie mi bolo vlastne nanútenie, no mal som na výber, buď sa zmením alebo pôjdeme do väzenia.

Je ťažké odolávať alkoholu?
Dnes už nie. Stále chodím do barov a pubov na koncerty kapiel. Istý čas to bolo však zložité. Ukázalo sa totiž, že mi to robí problém, pretože som o tom všetkom až príliš premýšľal. Ale dnes už to tak nefunguje. Pre mňa je dnes najdôležitejšie, že ak by som tomu opäť prepadol, tak stratím ako manželku, tak aj deti.

Dnes žiješ v New Yorku. Chýba Ti tam niečo z rodného Anglicka?
Aj by som povedal, že "fish and chips", ale nedávno som objavil na konci našej ulice obchod, ktorý prevádzkuje jeden Angličan, takže už mi ani to nechýba. Ten obchod sa volá "A Salt And Battery" a je tam všetko, čo mi z Británie chýbalo. No dnes mám Britániu radšej, než keď som tam žil. Viete, tým, že som pochádzal z robotníckej triedy, som si so sebou niesol tú typickú mentalitu, že nie som dostatočne dobrý. Dnes sa už o také niečo vôbec nestarám.

zdroj: Metro, 03/10/2005