SOFAD EPK (1993) - I.

Po dokončení albumu "Songs Of Faith And Devotion" sa britský rozhlasový moderátor Paul Gambaccini stretol s každým členom kapely osobitne, aby sa pozhovárali nielen o ich novinke, o chémii kapely, ale aj ich postoji k hudbe a k médiám ako takým.

Kam sa posunula Tvoja myseľ od čias, kedy si nastúpil do kapely ako nováčik, až po dnešok, keď si akýmsi "strážcom industriálneho zvuku", ak sa to tak môže nazvať? Kedy si si uvedomil túto zodpovednosť?
Alan: Myslím, že cez skúsenosti som sa dopracoval k väčšej kontrole; čím viac sa učíte, tým viac si uvedomujete, že sám zvládnete niektoré veci lepšie, než by ste ich mali dať do rúk niekomu inému. Vždy som sa aktívne zaujímal o produkčnú stránku komponovania hudby a to sa za tie roky u mňa prirodzene vyvíjalo. Zdá sa, že ten spôsob, ako sme si delegovali jednotlivé role v rámci kapely, a že šlo o prirodzenú vec, niečo, k čomu došlo bez nášho vlastného zásahu, nás prinútilo si sadnúť a prijať rozhodnutie - padla tak na mňa väčšia zodpovednosť a ja sa tomu skutočne teším.

Martin: Ja som písal piesne vždy, začal som s tým už v 13-tich, či tak nejak. Nebolo toho veľa, skutočne len zopár skladieb, šlo to aj tak do šuplíka. Neskôr som do toho prakticky len skočil, ale našťastie sme boli dosť mladí na to, aby sme sa tým vôbec trápili. Ak by sa nám rovnaká vec stala dnes, možno by sme skončili v chaose, "panebože, čo budeme teraz robiť?", pretože si myslím, že čím ste starší, tým máte tendenciu o veciach viac premýšľať. My sme sa v tom období jednoducho vybrali priamo do štúdia a ničím sa netrápili. Našťastie sa veci vyvinuli v náš prospech. Teda, nechcem tým povedať, že náš druhý album možno pokladať za nejaké majstrovské dielo, my sme ho jednoducho len potrebovali vydať!

Kto bol v tých časoch Tvojim obľúbeným skladateľom, teda ak vôbec nejakí boli. Alebo to šlo z teba samo?
Martin: Samozrejme ma v dospievaní nejakí ľudia ovplyvnili, myslím, že asi najviac Gary Glitter. Áno, keď som mal 12, 13, či 14 rokov, on ma skutočne inšpiroval, nakoniec, vtedy je človek najovplyvnitejší. Ako starší som sa zaujímal o ľudí ako napr. Jonathan Richman a pod. Také niečo by ľudia odo mňa asi neočakávali, však?

Nemôžem si pomôcť, ale ... od vydania albumu "Violator" ubehli už tri roky, znamená to, že dnes už píšeš, či nahrávaš, menej?
Martin: Skôr si myslím, že po - neviem si spomenúť koľko to je, desať albumov? Jednoducho sme to museli posunúť ďalej skutočne správnym spôsobom. Už to trvá trochu dlhšie, kým sú skutočne všetci spokojní s finálnym stavom. Vaše štandardy sa zvyšujú a takisto skúšate omnoho viac vecí, keďže ste experimentálny, rovnako robíme veci, ktoré sú pre nás zložitejšie, preto to trvá dlhšie.

Alan: U každého z členov kapely došlo k veľkým, nielen životným, zmenám, ktoré sa nedajú zhrnúť do niekoľkých viet. Ale hlavne za posledné roky, hlavne čo sme prekročili 30-tku, sa určité životné aspekty stali pre nás ďaleko dôležitejšie, ale to je tak myslím u každého. Tá prestávka sa určitým spôsobom na každom prejavila a zmeny boli na každom viditeľné, hlavne, čo sme sa po dlhšom čase opäť stretli.

Dave: Už počas nahrávania albumu "Violator", a následného turné, sa veľa vecí v mojom živote zmenilo. Pristihol som sa, ako uzatváram množstvo vecí, ktoré mi už dlhšiu dobu nedávali nič iné, okrem trápenia a smútku. Tak som sa snažil všetko zmeniť, opäť som sa zaľúbil, odletel do inej krajiny, oženil sa a vlastne začal nový život.

Spolupracujete vo štvorici a je pozoruhodné, že za ten čas sa nestalo, že by niekto z Vás povedal "odchádzam a budem sa venovať vlastným veciam," prípadne, že by traja spoločne vyhlásili, "zanedbávaš veci, ktoré máš na starosti - odíď". Toto sa totiž stáva množstvu kapiel - myslíš, že je to práve preto, že máte šťastie práve v tom, že si v kapele každý našiel svoje miesto alebo to bude akousi výnimočnou chémiou, ktorá medzi Vami vládne?
Alan: Ja myslím, že tie najúspešnejšie kapely sú akousi výnimočnou zmeskou ľudí alebo ak chcete, vládne v nich tá chémia. Som si istý, že takým niečím tiež disponujeme, no takisto máme za sebou problémy, aké ste spomenuli. Iba ste o tom nepočuli, aspoň som si istý. Hádky v kapele boli vždy, aj vnútorné problémy sú v každom kolektíve bežné. Neexistuje kapela, ktorá by takéto problémy neriešila a v tomto smere nie sme iní, len sa snažíme to držať "pod pokrývkou", pretože také niečo nie je pre cudzie uši. Ale vo všeobecnosti je to tak, ako ste to uviedli, delegovali sme si jednotlivé úlohy, rozdelili si pozície novým spôsobom, takým, akým to funguje a poväčšinou sme s tým všetci spokojní.

Je skutočne fascinujúce, ake ste sa prirodzeným vývinom dostali každý do svojej pozície - jeden je skladateľ, ďalší spevák, Alan je technik a ty si v podstate obchodník. Skutočne zaujímavá zmeska.
Andy: Podľa mňa by práve takto mala fungovať moderná kapela. A ak by bolo takých kapiel viac, mohli by svoje veci riadiť omnoho lepšie a úspešnejšie.

Takže, máte pocit, že dnes vychádzate spolu rovnako dobre, ako kedykoľvek predtým?
Martin: Myslím, ... samozrejme, že bývajú medzi nami aj nezhody a keďže sa poznáme už 13 rokov, tak sa jednoduchšie odhaduje vývoj týchto nezhôd. Ale myslím, že aj po tých 13 rokov spolu vieme dobre vychádzať, čo je ... Nie, vyznieva to celé zle. V skutočnosti spolu naozaj dobre vychádzame.

Dave: Aby som bol úprimný, som trochu smutný z faktu, že akosi nemám bližšie k ľuďom, s ktorými pracujem a pracujem s nimi už celé roky. V tomto smere by som rád zopár vecí zmenil ... hlavne pokiaľ ide o samotné vzájomné vzťahy: pre mňa je veľmi dôležité to, čo máme, celá tá atmosféra, ktorú Depeche Mode vybudujú, keď sa ocitnú v spoločnom priestore. Na druhej strane, tak ako to niekedy nenávidím, ta to rovnako milujem. A každého jedného z nich mám veľmi rád.

Ty si sa ocitol v podobnej pozícii ako Roger Daltrey z The Who, ktorý spieva piesne Petea Townsenda. Váš úspešný vzťah s Martinom funguje už celé roky, mal si však niekedy príležitosť zamyslieť sa nad tým, aký duševný alebo duchovný vzťah máš s týmto človekom?
Dave: Myslím, že po všetkých tých rokoch mám k Martinovi omnoho bližšie, lepšie ho poznám a oveľa viac sa mi, ako človek, páči. Rád by som si myslel, že cíti to isté ku mne. V určitom zmysle mám bližšie aj k jeho skladbám. Keď som chcel spievať niečo iné, napísal presne takú pieseň. Nie, zbožňujem spievať Martinove skladby, je to brilantný skladateľ a rád by som si myslel, že aj ostatní, Alan, Andy, ale aj ja sám, dávame tým piesňam zo seba to najlepšie.

"Condemnation" je strhujúca skladba - musím priznať, že keď som ju počul prvýkrát, napadlo ma "Môj Bože, mám nastavenú správnu rýchlosť prehrávania?". Začala totiž veľmi pomaly. Určite ste pri nej zažili kopec zábavy.
Martin: Áno, je to jedna zo skladieb, v ktorej sme využili iných ľudí, vokalistky, gospelové speváčky; ale v skutočnosti bola naspievaná v starom gospelovom kvartetovom štýle. Pracovali sme na jednotlivých partoch, ktoré sme naspievali, ale vokály sme nesamplovali, naspievali sme ich ako kvarteto. Bolo to veľmi zaujímavé a myslím, že Dave práve v tejto skladbe naspieval doteraz svoje najlepšie vokály.

Alan: Hľadali sme vhodné prostredie pre nahratie tejto sklady a tieto konkrétne vokály sme nahrávali v Madride. Vo vile, kde sme vybudovali nahrávacie štúdio, sme v garážových priestoroch našli malú miestnosť s výbornou ozvenou. Dave to naspieval práve tam dolu, spev v tej miestnosti si užíval.

V "Condemnation" ste teda spievali všetci spolu, užíval si si to?
Andy: Paul, ja tam takmer vôbec nespievam. Môj hlas už dávno skritizovali, čo mi prišlo nefér :)

Martin prehlásil, že pri "Condemnation" má pocit, že si naspieval svoje úplne najlepšie vokály? Máš ty z tej skladby takisto dobrý pocit?
Dave: Jednoznačne je to môj najlepší vokálny výkon. A k tomu je to podľa mňa Martinov najlepší text, ako aj melódia, ktorú mi dal Martin naspievať. Je to presne ten typ skladby, ktorú by som rád sám napísal. Je to jedna z prvých skladieb, ktoré sme v Madride nahrali. Len som pri speve cítil, že všetko, čo zo mňa vychádza dáva zmysel a bolo to niečo, ako keby som niečo ničil, niečo staré alebo sa otváral niečomu novému, akoby som sa dopracoval k nejakému koncu a keď som si to následne vypočul, znelo to skvele! A Flood, ako aj všetci ostatní v štúdiu ... viete, keď som následne zašiel do kontrolnej miestnosti, všetci na mňa hľadeli a len som počul, "tak to bolo fakt dobré". Najradšej by som bol, keby si práve túto pieseň z albumu vypočuli všetci ako úplne prvú, pretože sme ňou zachytili niečo skutočne výnimočné.

Ako aj po toľkých nahratých albumoch dokážeš zdokonaľovať svoj hlas?
Dave: Paul, to chceš vážne vedieť?

Ja som si vždy myslel, že kapela ma európsky vplyv a priťahuje ... (niekto zaklope na dvere Martivove izby)
Martin: Kto je to? ( a otvorí dvere žene, ktorá pôsobí ako "call girl")
Dievča: To som ja. Ja som.

Martin: (hmatom ju obráti v dverách a pošle preč) Filmujeme.
Dievča: Čo sa deje? Čas sú peniaze. Mám prísť neskôr alebo ako?

Martin: Teraz nie, bež.
Dievča: Tak mám prísť neskôr?

Martin: Za chvíľu, za chvíľu (zavrie dvere).

Martin, čo to malo byť?
Martin: Prepáčte? :)

Spomínam si na to nadšenie na koncertoch, keď si podišiel na okraj pódia s gitarou a zahral si zopár piesní. Myslíš, že na nadchádzajúcich koncertoch budeš hrať na gitaru viac?
Martin: Na každom ďalšom albume máme začlenených viac gitarových partov, pretože nám to príde prirodzené, takže tie party potom musím hrať aj naživo. Dnes si to naozaj užívam. Myslím, že sa nám podarí držať výbornú rovnováhu medzi rockom a elektronikou, nemyslím si preto, že by sme to s rockom na koncertoch preháňali, čoho som sa vždy tak trochu obával. Podľa mňa gitara pridala koncertom ďalší rozmer. Posúvame sa vpred, namiesto toho, aby sme traja stáli v úzadí za syntezátormi. Myslím, že na nadchádzajúcom turné sa pokúsime o viac vecí, napr. so živými bicími a podobne.

K Vašim výhodám vždy patrila aj skutočnosť, že ste v podstate nikdy neboli spájaní so žiadnymi hudobnými trendami, takže v podstate so žiadnym novým výstrelkom nevychádzate z módy. Počúvate aj teraz veľa hudby?
Dave: Ja neustále. A koľko sa len dá. A hlavne všetko, vrátane klasických vecí a rovnako myslím, že je dôležité zájsť aj na koncerty iných kapiel, počúvať ich hudbu a byť ku všetkému neustále otvorený. Inak by to bolo všetko príliš falošné.

Alan: Pokiaľ ide o vývoj popu, to už nesledujem. Ale kupujem si stále veľa nahrávok, a hudbu počúva, hlavne v aute. Programy, ktoré bežia v telke si skôr nahrávam, teda tie, ktoré si rozhodne chcem pozrieť, ale rádio a nejaké tie rebríčky, to vôbec nepočúvam, v podstate ma to vôbec nezaujíma.

Martin: Myslím, že v tejto chvíli od nás všetci očakávali techno album, hard dance album, ale podľa mňa je teraz k dispozícii také kvantum hudby a kopec skladieb sa v tom dnes doslova stráca. Nemyslím si však, že si s týmto vedomím sadám ku písaniu piesní a snažím sa voči tomu bojovať. Aj tak si však myslím, že v podvedomí to človek robí, pretože počúvate rádio, chodíte do klubov alebo ste ponorený do konkrétneho druhu hudby, ktorá je s vami všade, či už na cestách alebo doma a preto si myslím, že keď si už sadnem k písaniu skladieb, tak zo mňa vyjde niečo úplne odlišné, pretože už chcem jednoducho počuť niečo iné.

Myslíš, že mnoho ľudí zo súčasnej generácie chce hudobne tvoriť podobne ako vy? A ak nie, čo Vás viedlo k tomu, aby bola Vaša tvorba, vo Vašom ponímaní, výnimočná?
Alan: Myslím, že dnes sa zaujíma o hudbu rovnaké množstvo ľudí, ako v období, keď som vyrastal ja. Ja som k hudbe pričuchol vďaka našej rodine, povzbudzovali ma v hre na piáno, a že som sa tomu ako chalan naozaj venoval, no potom prišiel logický záujem o hudbu populárnu, hoci rodičia očakávali, že budem nasledovať mojich bratov. Obaja sú klaviristi. No ja som sa z nejakého dôvodu začal viac zaujímať o blues a rock´n´roll.

... na pokračovanie