koncert Depeche Mode v Bratislave

Singles 86-98 EPK (1998) - III.

Singles 86-98 EPK (1998) - III.

Pred vydaním druhej singlovej kompilácie boli vyspovedaní, separátne, všetci členovia Depeche Mode, vrátane Alana Wildera, pre potreby EPK, ktorá následne poslúžila ako promo materiál pre médiá.

Premýšľali ste v tom období vôbec o ďalšom albume Depeche Mode?
Andy: V podstate sme mali všetci voľno, po ktorom nasledovalo stretnutie s Alanom. Len ja, Martin a Alan, ktorý nám len stroho oznámil: "Rozhodol som sa to zabaliť, je to jednoducho tak." Asi to bolo férové, len sme si potriali rukami, žiadme objímania a podobne, a následne sme vlastne nevedeli nič ... viete, Dave bol vtedy ešte závislý a my sme ani poriadne nevedeli, kde sa vlastne nachádza. Myslím, že Alan mal jednoducho pocit, že nie je žiadna šanca, že by vznikol ďalší album kapely, že sme príliš vzájomne odlúčení a že to už dohromady nedáme. Ale ukázalo sa, že duch Depeche Mode je stále zdravý, produkujeme naše najlepšie nahrávky a stále sme neskončili. Martin sa chcel vrátiť a písať piesne, Dave sa chcel vrátiť do štúdia a začať spievať a to je to najväčšie klišé, rock´n´roll je jednoducho droga. Ak raz okúsite kreativitu, potrebujete ju pocítiť znova.

Medzi albumami SOFAD a "Ultra" je štvorročná pauza. Bola plánovaná?
Martin: Povedali sme si, že ak budem mať k dispozícii zopár skladieb, tak budeme uvažovať o návrate do štúdia, len skúsiť, či to bude fungovať. Aby sme zistili, či sme v pohode a ak to bude fungovať, ak si to budeme stále užívať ... neplánovali sme celý album, len sme si povedali, že skúsime na začiatok zopár skladieb a potom to stopneme. Tak sme nahrali tie prvé skladby a vážne sme ti to užili. Tak som potom odišiel a napísal ďalšie skladby, po ktorých sme sa rozhodli to dať opäť dohromady a skúsiť nahrať celý album.

Dave: Keď sme začali s nahrávaním albumu "Ultra", tak som prišiel, ako bolo u mňa zvykom. Jednoducho som si tie skladby vypočul a pustil sa do nahrávania vokálov. Ale všetci sme si všimli, že v tom období som pracoval o čosi tvrdšie. A vôbec po prvýkrát som pracoval s hlasovým koučom. Síce s podobným človekom som pracoval aj predtým, ale tentoraz som sa k tomu postavil serióznejšie a naučil sa veľa vecí. A to najlepšie, čo som sa naučil je, že učiť sa človek neprestane nikdy a že každý sa môže niečo naučiť. Evelyn, pani z Los Angeles, ktorá mi tak veľmi pomohla, mi dodala omnoho väčšiu istotu v tom, čo robím a tak som sa skutočne mohol pustiť do práce s tými skladbami. Podarilo sa mi skutočne s nimi zžiť a tak som ich spieval od srdca. Zistil som, že také niečo skutočne dokážem.

Prečo ste sa rozhodli vydať práve "Barrel Of A Gun" ako pilotný singel z albumu "Ultra"?
Andy: Pretože sme museli dať nejakým spôsobom najavo, že sme späť a takisto to muselo byť niečo, čo trošku brnke na city. Vedeli sme, že sme mali k dispozícii "It´s No Good", čo je skvelý popový song. Ak by ste najskôr vydali "It´s No Good" a po nej "Barrel", tak by ten druhý singel nezafungoval. Museli by ste dokázať brnknúť na nervy tým prvým.

Aká textová téma stojí na pozadí albumu "Ultra"?
Martin: Keď sa na "Ultra" pozriem s odstupom, resp. retrospektívne, vnímam v ňom akúsi voľnú tému osudu. Vždy som bol náboženstvom fascinovaný. Na tomto albume, hoci obsahuje referencie na náboženstvo, sa snažím od tejto témy trochu držať bokom, hlavne po albume "Songs Of Faith And Devotion". Možno som to aj trochu prehnal. Je to však otázka, ktorú sa snažím neustále v sebe potláčať: jednoducho, v momente, keď chytím pero, zo mňa vylezie niečo náboženské!

Dave, ako si vysporiadaný s tým, že vkladáš do Martinových skladieb vlastné emócie?
Dave: Moja interpretácia toho, o čom píše Martin, je zrejme odlišná. Ak on píše o vzťahoch a láske, tak je to niečo, čím si v podstate môže prejsť každý, ale moja skúsenosť v tomto smere môže byť iná. Takže môj spôsob spevu nemusí zodpovedať Martinovým zámerom. Na druhej strane ma jeho texty inšpirujú v náhľade na moje konanie, na moju pozíciu v živote, na vzťahy, v ktorých sa pohybujem. Takisto ma inšpirujú v mojom pohľade na tento svet, prípadne v mojom celkovom správaní. Jednoducho si jeho text osvojím a tým ma vlastne inšpiruje. Skladby ako "Barrel Of A Gun" a "Sister Of Night", to sú dve úplne odlišné skladby, ale ktokoľvek sa s nimi dokáže identifikovať. To, ako fungujeme v živote, aby sme boli okamžite uspokojení, a potom zasa problémy, do ktorých sa dostávame, to, že nechápeme kam vlastne kráčame ... ale nám sa to všetko páči a chceme toho zažiť viac. Dobrým príkladom v tomto smere je skladba "Only When I Lose Myself". Keď niečomu, či niekomu prepadnete, to akoby ste našli sám seba. Je to jediná chvíľa, kedy ste skutočne šťastný. Ste šťastný, keď ste do niekoho zaľúbený. Nechápete síce, čo sa s Vami deje a ak si trúfnete položiť otázku, "Naozaj som šťastný iba vtedy, keď niekomu prepadnem, takto to chcem?", pretože, nakoniec, jediný spôsob, ako byť v živote šťastný, je byť spokojný sám so sebou, je to akési zmierenie so samým sebou. A potom ... ak vhupnete s niekým do vzťahu a vy nie ste sám so sebou zmierený, ako si potom do pekla môžete myslieť, že ten vzťah to nakoniec všetko vylepší? Ale napriek tomu tak činíme neustále a potom sa divíme, že sme nakoniec zranení.

Si spokojnejší s tým, kým si dnes?
Dave: Rozhodne spokojnejší, úprimne môžem povedať, že šťastnejší som nikdy nebol. A som veľmi, veľmi vďačný za všetko, čo mám dnes vo svojom živote, som vďačný za život, ktorý žijem. Mám toľko možností a som so svojim životom veľmi spokojný. Ja netvrdím, že nie sú dni, kedy sa ráno prebudím a mám chuť len cez seba prehodiť paplón a povedať si, "zabudni na to", pretože také dni naozaj mávam. Ale viete čo? Vždy je tu zajtrajšok. Niekedy to pôsobí bolestivo, no je to stále lepšie, než sa vybrať nesprávnou cestou, o ktorej si síce myslím, že mi prinesie šťastie, okamžité uspokojenie a na jej konci sa dostaví mizerný pocit sklamania a potom to mám zasa celé opakovať. Snažím sa byť otvorený ako sa len dá všetkému, čo ma čaká v budúcnosti, ako aj tomu, ako sa cítim práve dnes. A potom, keď mám vzťah, keď som vo vzťahu, tak sa cítim omnoho pohodlnejšie. Nakoniec, keď sám nie som šťastný, tak nemôžem byť šťastný ani s nikým iným.

Ku singlovej kompilácii plánujete opäť vyraziť na turné. Pojde o "greatest hits" turné?
Andy: Skôr to bude "singles" turné. Odohramé na ňom väčšinu singlov práve z obdobia 1986 - 1998. V zopár prípadoch sa vrátime ku skoršiemu obdobiu. Momentálne máme vystavaný taký milý malý set, nebude to pre nás nič náročné. Každá skladba je vlastne taká naša klasika.

Dave: Ja vlastne ani neviem, čo mám po vizuálnej stránke očakávať, ale mojou úlohou je spievať a to chcem skutočne robiť čo najlepšie. Chcem si to hlavne užiť. Zároveň som ako nadšený, tak aj trochu nervózny z vystupovania pred ľuďmi, čo je myslím celkom fájn. Mám však príležitosť spievať tentoraz tie skladby tak, ako nikdy predtým, z úplnej inej perspektávy, nakoľkom som si doprial od nich značný časový odstup. Ako zvyčajne, aj tentoraz som si istý, že samotné koncerty budú plné zábavy, ako pre nás, tak aj pre publikum. Stále máme fanúšikov, ktorí nás chcú vidieť a nie je veľa kapiel, ktoré môžu povedať, že aj po 20tich rokoch fungovania môžu smelo vyraziť na cesty. Asi musíme robiť niečo správne, neviem.

Máte až neuveriteľne loajálnych fanúšikov. Čím myslíte, že to je?
Dave: Ide o kombináciu množstva vecí. Bez pochyby sú v tom Martinove piesne, ktoré sú veľmi osobné a pasujú sa s vecami, s ktorými sa pasuje každý z nás, takže sa vlastne môžete osobne identifikovať s textami, ktoré píše. Myslím, že takisto množstvo fanúšikov s nami vyrástlo. Boli s nami od začiatku a som si istý, že väčšina z nich si od toho momentu kupuje naše nahrávky. Dnes majú vlastné rodiny, v ich domovoch znejú naše piesne, čo ovplyvňuje ich deti. Máme šťastie, že sme tu už dosť dlho na to, že toto všetko môžeme zúžitkovať. Je iba zopár kapiel, ktoré dostali takúto šancu, myslím.

Je to už dosť dávno, čo ste naposledy koncertovali. Musíš byť nervózny.
Dave: No to je pravda, na pódiách sme nestáli už pekne dávno. Ale máme pri sebe tých správnych ľudí, dokonca aj lekárov, tak môžeme vyraziť ... ale nie, dúfam, že nikoho z tých ľudí nebudeme nakoniec potrebovať. A áno, som z toho všetkého trochu nervózny. Je možné, že to možno nakoniec aj pokazím. Ale toto všetko je lepšie, než by som mal vysedávať, hľadieť do neznáma a príliš o všetkom premýšľať. Je to jednoducho príležitosť. Ale tak, viete, keď vyjdete na pódiu, spievate a po dvoch hodinách si užijete obrovský aplauz ľudí, no kto by také čosi nechcel zažiť? Takže, dostanete presne to, za čo si zaplatíte!

Chýba Ti koncertovanie?
Martin: Koncertovanie má určité aspekty, ktoré so sebou prinášajú vzrušenie a skvelú zábavu. Pravdou ale je, že keď nie sme na turné, tak veľmi necestujem. Máme v pláne tentoraz navštíviť niekoľko mieste, kde som doteraz nikdy nebol, čo je trochu nezvyčajné. Obyčajne sa neustále vraciame na tie isté miesta. Čo si spomínam, tak by ta malo byť Estónsko alebo Litva? A nikdy predtým sme neboli v Moskve a to by mohol byť skutočne veľký koncert. Zdá sa, že v Rusku sme skutočne veľmi obľúbení.

Takisto vydávate aj kompiláciu Vašich videoklipov. Tie ranné Vám režíroval Julien Temple. Ako sa na tie videá pozeráte dnes?
Andy: No, trochu so zahanbením. "See You" považujem za naše najtrápnejšie video vôbec, pretože sme ho točili vo Woolworths obchode, niekde na Streatham High Street. Spomínam si, že v tom období už s nami hral aj Alan, no stále nebol oficiálnym členom kapely. Povedali sme mu, "V klipe s nami hrať nemôžeš, ale môžeš sa v ňom objaviť," a vlastne tam "vystupuje" iba jeho ruka, ktorá hrá na malých klávesoch. Nuž ale, bola to ruka Alana Wildera, možno preto od nás nakoniec odišiel! Tie ranné videá produkoval Julien a potom sa samozrejme dostal k väčším a lepším veciam, no myslím, že sa na nás skutočne dobre zabával. Natočil s nami tri videá a ani jedno sa nám nepáči. Vtedy boli videoklipy niečo absolútne nové a v nich sa vždy prezentoval nejaký príbeh. Lenže my sme nikdy neboli hercami, nemali sme na to vlohy a v tom čase sme naše klipy ani nemali pod kontrolou.

Martin: Ja si myslím, že nás Julien musel nenávidieť. Aspoň ja som mal ten pocit :)

Kedy ste začali spolupracovať s Antonom Corbijnom?
Andy: No, my sme s ním chceli spolupracovať už predtým, ale vždy nám len odkázal, že sa necíti dobre alebo je chorý, zaneprázdnený alebo čokoľvek iné, čo v podstate znamenalo, že s nami pracovať nechce. V tom čase nás mal označených ako "nepriateľov", ale potom sme nahrali skladu "A Question Of Time" a my sme sa rozhodli, že ho oslovíme opäť s požiadavkou na réžiu klipu a on povedal áno! Takže, to bolo vlastne úplne prvé video, ktoré sme s ním natočili a odvtedy v podstate všetky videá točíme len s ním. Je skvelý, neviem to povedať presne, ale mám pocit, akoby nás pochopil, pridal k nášmu imidžu kus humoru, čo je len a len dobré. Myslím, že pre kapelu je dôležité, keď má aj zmysel pre humor.

Martin: Myslím, že sme potrebovali niekoho, kto by nám dal silnú identitu a imidž a hlavne nám pomohol zmeniť tie roky, počas ktorých nás prezentovali v negatívnom popovom obraze. Anton sa ukázal ako úplne správna osoba, pretože dokázal úžasným spôsobom zachytiť ľudí. Jeho fotografia a videá majú v sebe istú serióznosť, čo je myslím pre nás veľmi dôležité.

Máš nejaké konkrétne obľúbené video Depeche Mode?
Dave: No, "Enjoy The Silence" bolo ... myslím, že to video reprezentuje to najlepšie od Antona. A keď to hovorím, mám na mysli, že to bolo celé hlavne o fotografii. Vlastne to video bolo o mne, Antonovi a o producentovi Richardovi Bellovi. Filmovali sme to asi týždeň. Obliekol som sa ako kráľ, s korunou a všetkým ostatným a prechádzal som sa s tým lehátkom. Ale vo videu je niekoľko záberov, kde to nie som ja. Je tam aj jeden konkrétny záber, myslím, že to už bolo na konci filmovačky, kedy sme sa ocitli na vrchole nejakého kopca, bolo tam príšerne zima a už som toho mal všetkého fakt dosť. Povedal som im, "chcem sa vrátiť späť do hotela". S Richardom Bellom sme mali po celý čas asi taký vzťah, že sme vlastne jeden na druhého z vysoka kašľali. No a Anton chcel som mnou urobiť záber, na ktorom by som len kráčal a postupne sa vzďaloval. Hovorím, "no vieš čo, Richard?" A nasadil som mu tú korunu na hlavu, aj celú tú róbu a povedal som, "urob to ty." A ten záber tam v tom videu naozaj je, kedy tam ten kráľ kráča po zasneženej krajine, vyzerá to naozaj krásne, no v skutočnosti je to Richard Bell. Čo mu iné zostávalo, keďže ja som sadol do helikoptéri, zviezol sa na hotel a doprial si šálku horúcej čokolády.

Andy: Osobne sa mi najviac páčilo filmovanie "Enjoy The Silence", pretože to zabralo celé asi hodinu. Prišli sme do štúdia a Antom zahlásil, "bude to trvať iba chvíľu". Pomyslel som si, "no jasné, nakoniec tu určite skysneme na celý deň". No asi po hodine z neho vyšlo, "fájn, môžete ísť domov". Pomysleli sme si, "no ako super!" A chudák Dave si následne užil filmovanie v mrazivých Alpách, a všade inde. Takže preto je to moje najobľúbenejšie video.

A čo "Personal Jesus"?
Dave: To sme točili v Španielsku, kde sme celý deň hrali kovbojov. Vlastne sme filmovali v malom mestečku, ktoré sa využívalo pre rôzne spaghetti westerny a podobne, viete, tie filmy s Clintom Eastwoodom a podobne. Mali sme na sebe všetko možné, klobúky, koženné nohavice ... bola to celkom dobrá zábava, vypili sme množstvo piva, celý deň posedávali, žuli tabak a ... Nie, tabak sme nežuli, ale ... ale tá hra na kovbojov sa mi páčila. Viete, boli sme akože kovboji, ktorí prišli do mesta, chceli si dopriať kúpeľ, ženy a zopár drinkov. Nechápem síce, čo to má so samotnou skladbou "Personal Jesus" spoločné, ale dobre sme sa zabavili.

Andy: V mojom prípade je to vôbec najhoršia skúsenosť s filmovaním, pretože celý deň mi všetci vraveli, "no Fletch, neskôr budeš jazdiť na koni," a podobne. Ja som každému opakoval, "nemôžem jazdiť na koni, ja to neviem!" Ale oni len, "nerob si starosti, je to milý, kľudný kôň, síce veľký, ale bude to v pohode." A potom k tomu došlo. Richard Bell, náš producent, prišiel s Antonom za mnou a povedali, "tak, je to tu!" No a každý sa šiel pozrieť, ako budem jazdiť na koni, pritom predtým som skúšal jazdiť len na malom poníkovi, aj ten mi ušiel. Nakoniec to bol koník húpací. Vo videu sa dokonca objaví aj krátky záber ako na ňom "jazdím". Je to také spríjemnenie, ale mne to pokazilo celý deň.

Povedz nám niečo o videu k singlu "Barrel Of A Gun".
Andy: To video musí mať asi najkratší scenár v celej histórii videoklipov. Ten scenár vlastne hovoril nasledovné: "tu máte letenky do Maroka. Odlietate o druhej ráno." To boli jediné poznámky, ktoré sme od Antona dostali. Bolo to niekde tam a vlastne sa nápady rodili priamo na pľaci.

Dave: Zaujímavé na tom videu bolo, že som mal pomaľované očné viečka, takže vo videu mám vlastne zatvorené oči. Bol tam chlapík s kamerou, je tam veľa pohyblivých záberov, ktoré sme točili v tých malých marockých uličkách, hlavne v starom meste, takže ten chlapík ma vlastne navigoval, v štýle "doprava, doľava, rovno", čo sice vyznieva skvele, treba však dodať, že som sa pohyboval medzi múrmi. A staré mesto obklopuje obrovský múr, ktorý mnoho Maročanov využíva ako toaletu. Takže, keď im treba, tak si tam odskočia, aj na veľkú, chápeme sa? Normálne len zodvihnú svoje hábity a urobia to tam a ja som okolo toho musel kráčať. A tak ja som šiel raz doľava, raz doprava a zakaždým som natrafil na niekoho, kto si práve uľavoval. Fakt to tam tak robia, jednoducho si odskočia, urobia čo musia a idú si zasa po svojom. Takže som tam kráčal ako slepec, stúpal tam po tých hovnách a Anton s Richardom sa na tom skvele bavili. A neviem, či to s tým úplne súvisí, ale spomínam si, že sme sa boli najesť v miestnej reštaurácii a nedopadlo to veľmi dobre. Vrátil som sa domov s ťažkou salmonelou a niekoľko dní som si skutočne odtrpel. Ale video sme dokončili a myslím, že sa skutočne vydarilo.

zdroj: dmlive.wiki

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa