Rýchla móda (1981)

Rýchla móda (1981)

Napriek populárnemu imidžu syntezátorových kapiel bez úsmevov, sa Depeche Mode usmievajú až príliš. Dnes večer, v malom nahrávacom štúdiu v Južnom Londýne, bolo dôvodov na smiech skutočne dosť - za väčšinou z nich stál nespievajúci člen kapely, Andrew Fletcher, ktorý sa snažil nájsť a udržať tón v štvorpartovej harmónii, ktorú kapela vytvorila pre ich posledný singel, "New Life".

"Fletch, týmto by si si zabezpečil mikrofón, Fletch" uškrnul sa spevák Dave Gahan.

"Andy, a teraz od srdca" povie Daniel Miller do štúdiového interkomu.

"Snažím sa o to z plných pľúc," odpovie hecovaný Fletch.

Nakoniec sa dostavil uspokojivý výsledok a kapela si dopriala krátku pauzu, kedy mohla poskytnúť ďalší rozhovor. Počas diskusie však odznela veľmi dôležitá poznámka: je po jedenástej hodine a musíme sledovať čas, nakoľko kapela, závislá od verejnej dopravy, potrebuje stihnúť posledný nočný vlak domov.

Domov sa v tomto prípade myslí Basildon, v Essexe, kde Depeche Mode, traja hráči na syntezátoroch a vokalista (priemerný vek 19), fungujú spoločne asi rok. Špecializujú sa hlavne na, v súčasnosti aktraktívny, nenáročný electro-pop, no Depeche Mode v sebe dokážu kombinovať žiarivosť štýlu Garryho Glittera a presnosť disco hudby, spolu s netradičnou príťažlivosťou syntezátorov a s ďalším rozmerom v podobe prekvapivej hĺbky a sily vokálov ne-machovského Davida Gahana.

Mimo ich nástrojov a mikrofónov, pôsobí kapela, nezaťažená vecami akou je napr. politika, ako skupinka príjemných a nekomplikovaných chalanov, rovnako ako ich hudba. A z toho, ako svoje váhavé odpovede dokážu okoreniť neistými slovami ako "viete" a "asi", nadobudnete pocit, že rozprávať o tom, čomu sa vlastne venujú, nie je úplne jednoduché.

Hlavným skladateľom skupiny je Vince Clarke, ktorý predtým pôsobil ako, a teraz sa nesmejte, gitarista gospelového folkového dua, než "prinútil" Andrew Fletchera, aby sa k nim pridal a hral na bassgitare. Neskôr k sebe prizvali Andyho spolužiaka, Martina Goreho, ktorý so svojim syntezátorom priniesol aj vlastné skladby, no stále tomu niečo chýbalo.

"Potrebovali sme speváka, frontmana," zaspomína Fletcher a prikývne smerom ku Gahanovi. "No a dnes frontmana máme."

"Vlastne sa stalo to," pokračuje so smiechom, no škodoradostným, "že sme ho získali vďaka tomu, že sme ho počuli spievať Bowieho "Heroes". Síce sme si neboli úplne istí, či to spieval naozaj on, pretože tam vtedy spievalo veľmi veľa ľudí!"

"Stále si myslím, že sme si vybrali nesprávnu osobu," zažartuje Gore. Bolo evidentné, že sa Gahan necíti veľmi pohodlne. "To ste nevedeli, však?" spýta sa Fletcher, očividne užívajúci si každý moment svojej pomsty. Ďalší prosím!

Zlákaní zvukmi Goreho syntezátora a ohromení ľahkosťou, s ktorou sa mohol jednoducho prenášať verejnou dopravou, sa Depeche Mode rozhodli vybrať práve týmto smerom a celé svoje vybavenie postavili práve na syntezátoroch.

Keď kapela predskakovala vystúpeniu Fad Gadget, v pube Bridge House, vo Východnom Londýne, všimol si ich Daniel Miller z vydavateľstva Mute Records, ktoré je inak trochu neprávom považované za najlepšiu značku na poli elektronickej hudby v krajine. Depeche Mode podpísali s vydavateľstvom zmluvu a prvým plodom spoločnej práce bol vydarený singel "Dreaming Of Me", ktorému sa v apríli podarilo preniknúť do nižších pozícii národnej hitparády.

Nebol to však ich debut na poli vinylu, keďže už predtým Depeche Mode prispeli skladbou "Photographic" na futuristickú kompiláciu "Some Bizzare". Napriek svojim syntezátorom však chalani odmietajú akúkoľvek spojitosť s niečím, čo je vnímané ako "umelá tvorba".

"Mám pocit, že práve preto, že používame syntezátori, nás pokladajú za futuristov," poznamená Gahan. "Naša hudba rozhodne futuristická nie je."

"Myslím, že označenie "pop" je pre nás ďaleko vhodnejšie," pridá sa skladateľ Clarke, "hlavne preto, že pop je jednoduchý a veselý. "Pop" je veľmi milé slovo." Pokiaľ ide o texty Depeche Mode, Clarke je šťastný, že si v nich ľudia dokážu niečo nájsť, hoci v nich nie sú žiadne priamočiare odkazy. Faktom totiž je, že Clarke je len akýmsi konečným konštruktérom textov.

"Páčia sa mi niektoré slová," hovorí. "Páči sa mi zvuk konkrétnych slov, ako aj spôsob, ako niektoré slová dokážu spoločne fungovať, hlavne v rýmoch, a podobne. Alebo sa mi páči, aký zvuk vychádza z mojich úst pri vyslovovaní niektorých slov. Uprednostňujem viac zvuk slov, než ich význam. Príkladom, keď napíšem frázu alebo niečo podobné, tak premýšľam o tom, ako to najľahšie zaspievať a prispôsobiť melódii."

Clarkove nehanebné popové vkusy zachádzajú rovnako ďaleko, ako jeho náklonnosť k Simonovi a Garfunkelovi. Všetky ich vydané veci považuje za skutočne vydarené, za rovnako zaujímavé považuje ich texty a zvuk ich akustickej gitary za skutočne expresívny. Má rád emocionálne veci. Nevníma teda veľký kontrast medzi tým, čo robí on a produkciou spomenutého dua?

"Keď píšem skladby," povie Clarke takmer ospravedlňujúco, "tak nemôžem komponovať ako Simon a Garfunkel. Aj by som si v určitom smere tak komponovať želal, ale jednoducho nemôžem, takže v mojom prípade len využívam slová ako slová. V skutočnosti nepíšem o niečom konkrétnom."

Toto požičiavanie štandardnej predstavivosti je metóda, ktorú Clarke, v prípade Depeche Mode, stále veselo využíva. "Myslím, že v niektorých veciach, ktoré robíme, je používanie konkrétnych slov vhodné. Podľa mňa sú samotné slová veľmi moderné. Dám Vám príklad, dobre? Slová z dobrej elektronickej skladby - "fade", "switch", "light" a podobne. "Room", "door", napr. Sú veľmi milé. "Fade" je excelentné slovo. Je to slovo roka 1981 - teda rozhodne bude!"

Bolo obdobie, kedy bol Clarke presvedčený, že jeho frázy a vety majú konkrétny význam, hoc aj nie priamy, a pre neho to bolo vcelku dôležité. Dnes už však nie.

"Myslím, že slovo "pop"," snaží sa priniesť Clarke svoju hudbu späť do správneho uhla pohľadu, "nie je len obyčajným slovom, nemyslíte? Je to celkový pocit zo skladby. A je to hlavne tá ľahkosť, viete?"

Podobnosť s vyššie spomenutým by ste však nemali hľadať v mejkape a nápaditých kostýmoch Depeche Mode na ich koncertoch. Nepovažujú sa za novoromantikov, ale samozrejme, vďaka Gahanovmu klubovému životu, predtým, než sa pripojil ku kapele, o novoromantizme vedia skutočne veľa.

"V kluboch som už nebol pekne dlho," pokrčí Gahan plecami. "Tam som fungoval tak pred dvoma rokmi, vďaka tomu, že som poznal správnych ľudí - skutočne originálnych ľudí. Dnes sa to však všetko preorientovalo na futurizmus."

Clarke túto scénu považuje za zaujímavú, no samotný názov "Novoromantizmus" mu príde staromódny. "O pár rokov to však bude v pohode, pretože veci vždy nejako vyzrejú. To máte tak, ako keď som po prvýkrát počul The Sweet a podobné kapely. Neznášal som ich. Dnes mi však prídu v pohode. Stačí sa na to všetko pozrieť z iného uhla, viete?"

Clarke si takisto dovolí tvrdiť, že ho oslovuje aj myšlienka sofistikovaného navštevovania klubov. "Je to vkusnejšie, než povedzme punk a podobne. A je to inteligentnejšie a intelektuálnejšie, síce asi nie, keď sa rozprávate s tými ľuďmi, ale aspoň sa to tak javí, viete?"

Keď už spomenul punk, má aspoň predstavu, čo dnes punk znamená, napr. s UK Subs a podobne?
"Podľa mňa boli niektoré punkové kapely úplne bez chuti. Bez chuti a talentu. Išlo len o čistú agresiu, čo bolo úplne zbytočné. Ale na druhej strane, kapely ako Sex Pistols hrali v podstate dobrú popovú hudbu."

Na konci rozhovoru sa Depeche Mode postupne vracajú k práci a opäť začínajú žartovať. Tentoraz sa ich terčom stal Daniel Miller.

Gahan: "Ale inak je to zaujímavý chlapík."
Fletcher: "Podceňovaný, veeeľmi podceňovaný."
Clarke: "Absolútna špička!"
Miller trošku zaprotestuje: "Iba niekedy!"
Gahan (tajnostkársky): "Inak, on je jedným z The Feelies. On je Feelie!"
Clarke: "On je vlastne Nash The Slash! Síce ste asi počuli, že sa skrýva za The Normal, to áno, ale takisto je Nash The Slash, odhliadnúc od tých bandáží."
Gahan: "Ale mimo to všetko, je fakt super chlapík."
Clarke: "A môžeme už ísť domov, prosím?"

zdroj: The Face, 06/1981

Názory Devotees (1)

jozefst

 1    2. august 2018 o 06:06

Kto to z nich vtedy vedel, kde to dnes dotiahnú a že v rokoch 2017/2018 takmer po 36-tich rokoch kariéry urobia jedno z najdlhších turné a to nie po nejakých malých kluboch, alebo halách. Dnes zostali z celej tej novoromantickej scény stále žijúcou legendou svetového formátu. V prvej zostave DM sa stretli skladateľkí géniovia Clarke a Gore. Gore bol vtedy viac menej v úzadí, aby sa po clarkovom odchode rozvinul jeho talent. Obidvaja majú svoj rukopis. Clarke je skôr veselší, popovejší, Gore skôr temnejší. Vo videu pridanému k článku zaznie aj ich nimi nevydaná skladba Let’s get together, aj keď bola v určitej forme vydaná v roku 2007 na CD dievčenskej teen skupiny Girl authority - Road trip.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa