V mladosti, v rokoch 1980-tych, strážil novinár Simon Spence jedno trápne tajomstvo. Bola tu kapela z Basildonu a patrila k jeho obľúbeným. S touto skutočnosťou sa však neprezentoval. "Vtedy sa veľmi nehodilo čo i len sa zmieniť o Depeche Mode," povie.

O dekády neskôr nemá už 39 ročný Simon žiadne pochybnosti o svojej náklonnosti k Depeche Mode, tak ako desiatky miliónov fanúšikov po celom svete. Či už to je v móde alebo nie, to nehrá rolu. Ak rozprávate o jednej z najúspešnejších kapiel v histórii, tak sa o "cool-ovosť" nemusíte vôbec zaujímať. S ich 100 miliónovým predajom sú, podotkne Simon, jednou z desiatich najpredávanejších kapiel všetkých čias. Aj iné štatistiky ich upevňujú v pozícii nesmrteľných. Ich koncerty pritiahli viac ako 30 miliónov fanúšikov. Sú vlastne najpredávanejšou elektronickou kapelou na svete. Simon, dnes občasný korešpondent NME a autor kníh a o hudobnej scéne, sa zameral na Depeche Mode ako na objekt jeho ďalšieho veľkého projektu. O tejto skupine existuje už niekoľko kníh, no všetky sa zaoberajú príbehom Depeche Mode veľmi povrchne, ide vždy o viac menej chronológiu základných faktov a o schválený, verejnosti dostupný materiál. Naopak, Simon sa pýta a postupne zodpovedá všetky veľké otázky. Skôr sa sústredí na otázky "ako?" a "prečo", než kedy a na ktorej nahrávke. Prečo sa tento zvuk vynoril z Essexu na konci 70-tych rokov? Kto boli vlastne tí, ktorí sa v tom angažovali? Ako tieto individuality dokázali vytvoriť funkčný celok? Ako vôbec dokázali preraziť z odľahlého miesta s názvom Južný Essex a dobyť svet? Jeho metódy sú vyčerpávajúce. S desiatkami ľudí absolvoval množstvo intenzívnych rozhovorov. Títo ľudia tvoria doprovod kapely a sú vlastne súčasťou príbehu Depeche Mode. Ľudia, ktorí boli priamo spojení s kapelou, no sú natoľko nestranní, aby mohli byť objektívni. Nakoniec tých ľudí bolo asi 45. Od učiteľov, cez prvé partnerky, až po Seymoura Steina, šéfa nahrávacej spoločnosti. Jediný, s kým Simon nehovoril, boli chalani z kapely. Dave Gahan, Martin Gore a Andrew Fletcher poskytli svoj oficiálny príbeh na bežne dostupné nosiče. "Mal som pocit, že sa s nimi rozprávať nemusím," prizná Simon. "Ich príbeh som opísal z iného uhla pohľadu a hlavne s otvorenou mysľou. Samozrejme, nejde o oficiálnu biografiu." Ako Simon postupoval vo svojom objavovaní, začala sa rysovať spoločná téma. V pozadí príbehu skupiny vystupuje dôležitosť nového mesta. "Príbeh Depeche Mode, to je zo 70% príbeh Basildonu," prehlási Simon. "Oni vyrastali súbežne s postupne sa rozvíjajúcim mestom. To ich ovplyvnilo najviac." Ďalším faktorom je úloha metodistickej cirkvi Svätého Paula v Basildone, hlavne spôsob, akým sa táto cirkev prelínala s úzkosťou tínejdžerov. Fanúšikovia tento vplyv rozpoznajú v skladbách, akou je napr. "Personal Jesus". Takýto veľký vplyv na skupinu mali konkrétni ľudia z Južného Essexu. Spracovávali tých zdanlivo obyčajných basildonských chalanov bez vedomia, že by tak budovali ich dôležitosť a význam v budúcnosti. K nim patril napríklad zeleninár z basildonskej autobusovej stanice, ktorý zamestnal Davida Gahana v rozvoze zeleniny a ovocia, ako aj ďalších študentov zo Southend College, kde David získal kvalifikáciu v odbore dizajnu výkladov. Potom to boli samozrejme úradníci, ktorí zabezpečovali nad ním súdny dohľad po tom, čo sa mladý David na krátky čas zaplietol so zločinom. Ďalej učitelia zo škôl Barstable a St. Nicholas, ktoré navštevovali David s Martinom. No a netreba zabúdať na úplne prvých fanúšikov, ktorí chodili na ich vystúpenia v puboch a kluboch Essexu a vybudovali ich lokálnu silnú základňu. Ich spomienky nás vrátia do obdobia, kedy mladá kapela bola predurčenou stať sa Depeche Mode, no stále vystupovala pod názvom No Romance In China. Simonove pátranie ho doviedlo k dochovaným kópiám lokálnych fanzinov. Títo fanúšikovia mali skutočne dobrý vkus. "Bol som ohromený rešpektom, aký moderní experimentálni umelci prechovávali k rannej hudbe Depeche Mode," povie Simon. Simon vlastní nahrávky s takmer zabudnutými ľuďmi. Začiatkom 90-tych rokov sa mi podarilo oživiť takmer zabudnutú legendu. Bol ňou Andrew Loog Oldham, manažér ranných The Rolling Stones, človek, ktorý vybudoval imidž Micka Jaggera a iných. "Zmizol niekde v Kolumbii," povie Simon, ktorý presvedčil Oldhama, aby som neobyčajný životný príbeh nahral. Výsledkom boli dve knihy, "Stoned" a "2Stoned", ktorými čitateľovi doprial jedinečný pohľad do bláznivých, legendárnych dní popu 60-tych rokov, z pohľadu jedného z jeho kľúčových principálov. Podarí sa niečo také Simonovi v súvislosti s Depeche Mode? V tomto prípade "ide viac o hudbu a rozhodne menej o bláznovstvá," prezradí Simon. "To najlepšie na Depeche Mode je, že dosiahli úspech takmer v tichosti, kvalitou ich práce. Nikdy neboli súčasťou scény centrálneho Londýna. Vždy nakoniec skončili v poslednom nočnom vlaku do Basildonu." Je zvláštne, že nikto nikdy nebol schopný odpovedať na otázku: Zkadiaľ to všetko vzišlo? Simon to všetko zvalil na génia troch ľudí. Pôvodnú kapelu založil Vince Clarke. Ten však v roku 1981 skupinu opustil, práve vtedy, keď začala stúpať jej sláva. "Svoje dedičstvo zanechal v podobe, kedy kapela experimentovala s elektronickou hudbou, no on sám našiel spôsob, ako ju spopularizovať," dodá Simon. Tými ďalšími boli skladatelia, Dave a Martin. "Je dosť nezvyčajné nájsť dvoch silných skladateľov v tej istej kapele v tom istom čase, ktorí vyrastali prakticky na tej istej ulici v tom istom meste. Jedna z fotografii, ktorá mi najviac utkvela v pamäti, pochádza z veľmi ranného obdobia, kedy nacvičovali v obývačke v Basildone. Nemali žiadne publikum, tak si pred seba postavili plyšových medveďov a hrali im." Pokiaľ sa chcete podeliť so spomienkami a fotografiami na ranné vystúpenia Depeche Mode v okolí Basildonu, píšte na tom.king@nqe.com.