DM AC (Q+A) - I. (2020)

DM AC (Q+A) - I. (2020)

Počas roka 2020 pripravil Anton Corbijn skvelú knihu fotografií, cez ktoré zmapoval viac ako tri dekády trvajúcu spoluprácu s Depeche Mode. Súčasťou knihy je aj vydarený rozhovor.

Je jeseň 2020 a kým si stihol dokončiť túto knihu, tak sa celý svet uzavrel do lockdownu. Viem si predstaviť, že pre Teba je toto nezvyklá situácia, myslím pre niekoho, kto v rámci svojej práce neustále cestuje a zrazu sa musí usadiť na tak dlhé obdobie.
Anton: Mne sa to celkom páči. Pre mňa osobne je to veľká zmena a som šťastný, že môžem byť na jednom mieste a fungovať na rutine v podobe 8-hodinového spánku. Ani neviem, či som sa niekedy cítil lepšie. Pracujem na knihe o Depeche Mode, čo môžem robiť kľudne z domu. Je to ideálny stav. Môžem sa na to plne sústrediť.

Prinieslo to, pre tú knihu, nejakú hmatateľnú zmenu? Objavil si nejaké fotografie, ktoré boli považované za stratené?
Áno, objavil som niekoľko fotografií kapely, o ktorých som ani netušil, že ich vlastním, Pochádzali z koncertu môjho kamaráta (Franka Toveya alias Fad Gadget), z roku 1981, na ktorom Depeche Mode predskakovali. Urobil som 9 záberov, až dodnes som netušil, že to boli vlastne Depeche Mode.

Takže to bolo vlastne Tvoje úplne prvé stretnutie s kapelou. Čiže tie fotografie pochádzajú z obdobia ešte pretým, než si ich o niečo neskôr fotografoval na titulnú stránku NME, kedy si ich fotografoval pri člnkovaní na jazere v Basildone. Neskôr, keď si s nimi začal pracovať na pravidelnej báze, si už bol veľmi dobre známy vďaka jedinečnému štýlu Tvojej fotografie: vysoký kontrast, čierno-biele zrnenie, pohyb, fotenie v prirodzenom svetle. Posunul si hranice hudobnej tlače a vytvoril si identitu pre toto majstrovstvo, cez ktoré si sa prepracoval až k fotografovaniu a filmovaniu kapely. Bol si vtedy veľmi ambiciózny?
Nemyslím si, že som si to na sebe všímal, ale z dnešného pohľadu som bol totálne ambiciózny. Každú stredu som si kupoval hudobné časopisy, pokladal ich vedľa seba a nahováral si, že moja titulná fotografia musí byť najlepšia. Chcel som pracovať len so serióznymi hudobníkmi, pretože som bral svoju prácu takisto veľmi vážne a myslím, že vďaka tomu som sa prepracoval ku kapelám ako Joy Division. To preto, že množstvo tých ľudí boli do svojej práce zažratí a ja som chcel tú intenzitu preniesť do svojej práce a prístupu k umelcom. Preto sa mi spočiatku Depeche Mode nepáčili, mal som z nich totiž pocit, že sú príliš popoví. Ale keď som s nimi (o šesť rokov neskôr) začal spolupracovať, tak ich hudobné smerovanie bolo celkom iné a začal som ich brať s plnou vážnosťou.

Tvoje fotografie vlastne zachytávajú ich vývoj, fotografoval si ich ako dospelých, ako sexuálne symboly, či serióznych skladateľov.
Mal som pocit, že je to dôležité. A nakoniec, ja som sa vždy zaujímal o ľudí, ktorí berú veci vážne. Fotografovania boli vždy plné zábavy, no výsledky boli seriózne. A aj môj vklad do toho všetkého bol seriózny.

Dave Gahan mal v sebe potenciál herca, v mnohých Tvojich videách vystupoval v podstate v pozícii hviezdy. No v prípade fotografií si k nim pristupoval ako ku kapele, zachystával si ich spolu. Bolo to pre nich dôležité? Alebo bol aj toto vlastne len Tvoj nápad a prístup?
Jednoducho fotografujete kapelu, o tom to celé je. V prípade videa máte väčšiu slobodu a priestor, nakoľko vytvárate akýsi malý príbeh, v ktorom ľudia stvárňujú určité postavy.

A ty si okrem toho chcel prezentovať aj hudbu, takže si sa nesústredil iba na Davida, ako frontmana, obzvlášť keď nebol autorom textov, či hudby.
V tých časoch stál za všetkým autorsky Martin. A keď sa k nim pripojil Alan, stal sa pre nich po hudobnej stránke veľmi dôležitý. Bol skvelým hudobníkom a takisto stelesňoval akúsi dôstojnosť. Fletch bol taký svojrázny chalan: dlháň v okuliaroch, s červenými vlasmi.

Kto Ťa, ako fotografa, ovplyvnil a ako sa to odzrkadlilo v Tvojej práci?
No, k tým úplne zjavným patrili Robert Frank, Dorothea Lange. Helmut Newton. W.Eugene Smith a samozreje Diane Arbus. A potom to boli "pionieri" rockovej scény: Jim Marshall, Elliot Landy, David Gahr, MIchael Cooper. Bolo vidieť, že blízkosť umelca domohla k vytvoreniu skvelých prác. Jediné, čo sa mi nepáči, že oni naozaj fotografovali hudbu, a cieľovou skupinou ich fotografií boli ľudia, ktorí hudbu milovali. Ja som od samého začiatku chcel osloviť omnoho širšie publikum. Chcel som, aby moje fotografie boli viac o ľuďoch, než o hudobníkoch.

Fotografovanie hudobníkov sa od iného typu zhotovenia portrétu nelíši, možno len vo výprave a čiastočne v reakcií na človeka v danom čase a priestore.
Snažím sa o kombináciu týchto dvoch vecí: do určitej miery to niekam nasmeruješ a potom tomu necháš voľný priebeh. Nechceš, aby tie fotografie boli celé o Tebe, chceš, aby boli o človeku, ktorého fotografuješ. Ak to celé riadiš až príliš, tak to bude nakoniec až príliš o Tebe. Skvelé zábery majú aj niečo z Teba, ale jednoznačne je v nich niečo z fotografovanej osoby. A popri tom všetkom ešte dúfaš, že s týmto novým pristupom k fotografovaniu sa dotyčná osoba ešte nestretla. Všetky tri spomenuté veci sú základom dobrého záberu.

Pracuješ veľmi minimalistickým spôsobom, na fotografovanie si toho veľa neprinesieš.
Ak máš príliš veľa prístrojov, tak Ti len zavadzajú. Mám pocit, že s jedným aparátom a jedným, či dvoma objektívmi, sa skutočne na prácu zameriaš a môžeš byť ďaleko viac kreatívny - pri limitoch je človek vynaliezavejší. Obmedzenia mi prídu ako pozitívna vec.

na pokračovanie

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa