Po skvelej ochutnávke v podobe fragmentov z rozhovoru s Alanom Wilderom, ktorý poskytol exkluzívne pre nemecký magazín Sonic Seducer, Vám prinášame v preklade aj jeho kompletnú verziu.

Na úvod, gratulujem k totálnemu vypredaniu limitovanej edície "A Strange Hour In Budapest" a to behom niekoľkých hodín. Indikuje vydanie iba na blue-ray fakt, že nie si ochotný pristúpiť na kompromis ohľadne kvality tak, ako sa to dnes bežne stáva v oblasti digitálnej hudby? AW: Každé vydanie nahrávky projektu Recoil so sebou prinieslo diskusie ohľadne zachovania serióznej kvality. Blue-ray je konečne ten najlepší formát pre fyzické nosiče a zrejme tento formát dokáže zatiaľ najvernejšie zachytiť kompletný zážitok z vystúpenia. Ak si chcete odniesť skvelé spomienky z toho, čo ste videli a počuli na live prezentácii Recoil, tak toto by malo byť zadosťučinením, nič iné. S filmármi som predsa nezabil 2 roky produkcie vizuálov vo vysokom rozlíšení s DTS surround zvukom preto, aby ste to vo výslednej podobe videli v slabšej kvalite. DVD nie je schopné poskytnúť náš film v tom najlepšom rozlíšení a k tomu je to vymierajúci formát. Neodvratná budúcnosť filmu je postavená na HD formáte. Dnes ľudia očakávajú omnoho vyššiu kvalitu ako zvuku, tak aj obrazu, a aj by mali. Pokiaľ ide o vysokú audio kvalitu, tá sa dostáva do ponuky zatiaľ veľmi pomaly, no ľudia sa jej dožadujú a úprimne, podľa mňa si ju zaslúžia. To isté platí aj pre obraz, ľudia jednoducho začínajú očakávať vysoké rozlíšenie, jednoducho HD TV zatieňuje DVD formát. A takisto sa mi nepáči pojem ako "rozpočtové produkty". Domnievam sa, že ľudia zaplatia o pár euro navyše a radšej si zadovážia "nadpriemerné produkty". Ceny produktov sú odrazom ich limitovaného množstva, priložených bonusov a kvalitných balení - no ešte viac sú odrazom lásky a pozornosti, ktoré boli vložené do všetkých aspektov produkcie. Bol som svedkom neuveriteľnej snahy všetkých, ktorý sa na tomto podieľali. Mne samotnému to veľa peňazí neprinesie - mojou satisfakciou je iba to, že som to nakoniec dokázal vydať a že to zainteresovaným ľuďom v procese prinieslo radosť. Disk akoby bol pokračovaním prevratného aspektu tvojej hudobnej kariéry, bol si jedným z tých, ktorí predstavili v Depeche Mode samplovacie technológie a dokonca si kombinoval elektroniku s oduševnenými gospelovými vokálmi, čo sa neskôr stalo celkom populárnou záležitosťou. Máš pocit, že tvoje úspechy sú publikom dostatočne oceňované? AW: Nie som ten, kto má súdiť, aké sú moje úspechy, dokonca či som zanechal nejaký odkaz vo zvuku DM. Všetko, čo môžem povedať... ku všetkému, čo robil, som pristupoval s rovnakým nadšením a oddanosťou. Nevidím zmysel niečo robiť, pokiaľ do toho nedáte všetko, čoho ste schopný a nesnažíte sa o dokonalosť. Táto kombinácia vás totiž poháňa vpred, ako aj myšlienka, že ešte vždy sa môžete zdokonaliť. Dokonca aj teraz, keď o tom hovorím, mám pocit, že ak by som mal tú šancu, tak by som pri tomto BR urobil niektoré veci inak, prípadne ich nahradil niečim iným - len zopár technických drobností, ktoré si iní ani nevšimnú, ale mňa dokážu vnútorne zožrať. Ale nechápte ma zle, z tohto filmu sa veľmi teším :) Po kompilácii "Selected" (2010) je "A Strange Hour in Budapest" ďalším sprievodcom kariéry projektu Recoil, ktorá v sebe zahŕňa 25 rokov činnosti. Máš pocit, že si touto nahrávkou ukončil určitú fázu projektu? Máš v myšlienkach nejaké nové hudobné smerovanie, ktoré by si rád zmapoval a ktoré je odlišné od toho, ktoré si doteraz sledoval? AW: No, v prvom rade si nemyslím, že by sa objavili nejaké ďalšie retrospektívne záležitosti v bezprostrednej budúcnosti! Hoci "A Strange Hour In Budapest" nebol vydaný v zmysle dať všetko dohromady, rád by som bol, aby to bolo vnímané ako doplnok, dokument o prezentácii, ktorá nás stála množstvo úsilia. To turné bolo jediným turné projektu Recoil za celých 25 rokov, takže to malo svoj dokonalý zmysel, hoci, ako väčšina mojich projektov, ten film vznikol úplnou náhodou - na začiatku turné to nebolo súčasťou plánu. K nápadu nafilmovať vystúpenie v Budapešti ma primäli maďarskí fanúšikovia a ja som ich nechal s radosťou to urobiť, nakoľko z toho mali obe strany svoje výhody. (S Mute som ten nápad o dokumente rozoberal niekoľkokrát, prakticky od momentu, ako sme začali turné "A Strange Hour", no s veľkým ohlasom sa to u nich vtedy nestretlo. Napríklad, pamätám si, ako som sa ich pýtal, či by sme nemohli natočiť vystúpenia v Berlíne, v Hansa štúdiách, v roku 2010, no neboli na to finančné prostriedky alebo nejaký väčší záujem). Nakoľko je projekt Recoil zo značnej časti štúdiovou záležitosťou, ako ťa vôbec napadlo ponúknuť živú prezentáciu? Bol od začiatku koncept viac postavený na akejsi "inštalácii", než skutočnom koncerte? A keď sa tu bavíme o filmovaní a vizuálnej prezentácii, ktoré aspekty sú pre teba dôležité v editácii a zvukovom dizajne? AW: Áno, o tomto som diskutoval veľmi veľa. Vždy však bolo veľmi zložité premýšľať o spôsobe, akým prezentovať Recoil naživo. Išlo totiž o to brať do úvahy nasledovné: a) urobiť to cenovo efektívne, čiže nebrať so sebou na cesty príliš veľa hudobníkov b) poskytnúť jedinečnú šou, niečo, čo by dokonale reprezentovalo komplexnosť hudby s použitým neobvyklých samplov, čudných slučiek a podobne c) vyriešiť problém s rôznymi vokalistami a spolupracovníkmi Preto sme nakoniec prišli, nazvime to trebárs gigantický remix, ktorý bol presne šitý na mieru živému publiku, no pritom to neskrývalo skutočnosť, že to stálo obrovskú prípravu, hoci to malo v sebe len malú dávno "živosti". Jednoducho prezentácia. Žiadna kapela, no použili sme film, ako vizuálny aspekt a ten bol pritom aj podstatou celej veci. Zatiaľ čo štúdiové nahrávky Recoil majú tendenciu klásť dôzar na pomalé tempo a zahŕňajú v sebe prvky soundtracku a rozsiahle príbehy, živá prezentácia sa zdá sa zameriavala na tanečnejšie a technologické prvky. Bolo to ovplyvnené tým, ako sa hudba prirodzene prezentuje publiku? Alebo je to skôr poukázanie na to, že sa bude v budúcnosti Recoil uberať cestou priamejšieho a prístupnejšieho zvuku? AW: Od počiatku bolo jasné (a postupným vývojom vecí to bolo ešte jasnejšie), že vzhľadom na to, že projekt Recoil bude fungovať viac v divadlách a malých priestoroch, budeme musieť upútať publikum iným spôsobom. Zistil som, že ľudia potrebujú viac bezprostednosti v momente, kedy hrá hudba v klubovej atmosfére cez hlasitý PA systém a pred poslucháčmi, ktorí sa rozhodli vyraziť si večer niekam von sa podáva alkohol alebo podobne. Aký dopad bude mať turné na budúcnosť hudby projektu Recoil... možno nejaké tie dozvuky tam cítiť bude, no pochybujem, že by turné malo na to zásadný efekt. Tie dve veci, štúdio a koncerty, sú dve úplne odlišné záležitosti. Posledným štúdiovým počinom Recoil bol album "SubHuman" a fanúšikovia sa už celých 5 rokov nevedia dočkať nového materiálu. Pracuješ v súčasnosti na niečom novom? A neposlúžil film "A Strange Hour In Budapest" len ako náplasť a nová vec v diskografii, kým si pracoval na nových veciach? AW: Rád by som si, tak ako vždy, myslel, že nový materiál už čaká niekde za rohom, ale buďme realisti. Je to čoraz ťažšie a zložitejšie stráviť celé mesiace v štúdiu, keď na to nie je dostatok peňazí a z predaja nahrávok sa dá očakávať čoraz menší zisk, keďže sme svedkami, ako dnes vlastne koncept albumu defacto zaniká a k tomu treba brať do úvahy všeobecné očakávania, že by väčšina hudby mala byť zadarmo a z väčšej miery na jedno použitie. Aby som bol úprimný, rád by som dožil momentu, kedy cena umeleckého diela bude adekvátna jeho hodnote. Dnes absolútna väčšina ľudí s radosťou utratí 15 libier za sendvič, vodu a kávu, z čoho majú zážitok tak na 5 minút, no na druhej strane odmietajú investovať 10-15 libier za album, čiže za niečo, za čím sa ukrýva rok, či dva roky duševnej práce umelca. V tomto vidím obrovský kontrast. Ďalší problém tkvie v tom, že môj dnešný život je trochu komplikovaný, s mnohými osobnými povinnosťami, musím sa starať o tri deti (a v podstate aj o bývalú manželku). Jednoducho nahrávanie nie je mojou najvyššou prioritou. Možno, pokiaľ ide o kreativitu, tu bude vždy potreba venovať sa hudbe, no po praktickej stránke som si nie istý, či to budem môcť robiť večne, ledažeby som dostal lukratívnu ponuku na filmový soundtrack, či niečo podobné. Musím premýšľať s nadhľadom ohľadne toho, čo bude pre Recoil a Alana Wildera správne urobiť. "A Strange Hour In Budapest" bolo vydané pod hlavičkou Alfa Martix a toto sa stretlo s ohromným úspechom, keďže limitovaná edícia bola veľmi rýchlo vypredaná. Budeš v spolupráci s týmto labelom pokračovať, keďže si predtým v otvorenom liste na ich stránke poznamenal, že tvoja spolupráca s Mute sa stávala čoraz viac zložitejšou, hlavne po ich spojení s EMI? Myslíš si vôbec, že konvenčný model fungovania labelov a distribučných spoločností má nejakú budúcnosť? AW: Spolupráca Mute s EMI sa v poslednom období razantne zmenila, takže táto skutočnosť už je nepodstatná, no vždy keď mám premyslenú nejakú novú záležitosť (v tomto prípade som mal k dispozícii kompletný film, grafiku a balenie k vydaniu), predložím tieto nápady Mute. Tu som však narazil na nepreraziteľný múr, čo ma, aby som bol úprimný, veľmi prekvapilo a sklamalo. Očakával som, že budú nadšený, už len preto, že všetky prípravné práce boli hotové a ich by to stále skutočne minimum finančných prostriedkov - šlo by len o výrobu a distribúciu finálnych diskov. Nevidel som dôvod vo využití služieb iného labelu, takže som sa rozhodol pustiť sa do toho po vlastných, s využitím pomoci mnohých iných ľudí, ktorí do toho šli so skutočným nadšením, či už šlo o grafiku, tlač, web, tvorbu diskov, audio mix, tvorbu surround zvuku, on-line predaj a podobne. A to musím spomenúť ešte samotných filmárov, ktorí neúnavne pracovali na post-produkcii. Možno to vydláždi cestu pre ďalších a ďalších umelcov, ktorí sa v dnešnej dobe rozhodnú sami vydávať svoje nahrávky, lenže aj tento spôsob si vyžaduje mnoho úsilia a tímovej práce, aby sa pokryli všetky úrovne projektu. Každý ponúkol svoje služby dokonca zdarma, alebo znížili svoju obvyklú taxu, len aby dopomohli k dokončeniu celej veci. To vo mne znovuoživilo vieru, že s pozitívnym prístupom sa dá zvládnuť všetko. V prípade tejto nahrávky nám pomocnú ruku podali v Alfa Matrix s tým, že som všetko mohol ponúkať cez môj vlastný Recoil on-line obchod. S Bernardom Van Isackerom sa poznám už dlhšie, vždy bol veľkým fanúšikom Recoil, čo dokazoval obzvlášť cez Side-Line Magazín. Využili sme jeho kontakty v Alfa-Matrix, prediskutovali sme možnosti spolupráce a možnosti distribúcie diskov cez všetky ich filiálky vo všetkých svetových teritóriách. Samozrejme, že v prípade vydania cez Mute by to bolo iné, ale takto sme pokryli požiadavky väčšiny fanúšikov, ktorí o to mali záujem. A nakoľko to celé sledujeme a starostlivo sa venujeme obchodnej stránke veci, sme schopní pružne reagovať na ďalšie požiadavky. Určite si si všimol, že tvoji niekdajší kolegovia z Depeche Mode sú posledné mesiace veľmi aktívni mimo svojej domovskej kapely. Ako napr. vnímaš fakt, že napr. Dave Gahan sa dnes pohráva so soulom, gospelom a duchovnom v projekte Soulsavers a na svojich sólových albumoch? Nepremýšľal si o tom prizvať ho k spolupráci s Recoil alebo máš pocit, že by to bolo príliš predvídateľné? AW: Už som to rozoberal viackrát, koho by to zaujímalo? Viete, ja som s Davidom strávil niekoľko rokov v Depeche Mode a myslím, že sa jeden od druhého už veľa naučiť nemôžeme. A takisto si nemyslím, že by sa mu moje pracovné metódy páčili. On sa vyžíva vo viac spontánnejších projektoch, pracuje so "živou kapelou", kdežto ja som veľmi puntičkársky a precízny. Je fajn sledovať, že Dave a Martin sú aktívni aj v iných projektoch a neizolujú sa pod dáždnikom DM. Je pre nich len dobré, že pracujú aj s inými hudobníkmi a spracúvajú iné nápady. V roku 2010 si sa objavil na koncerte Depeche Mode, k tomu sa objavili dvojzmyselné správy na ich facebookovskej stránke... mnoho oddaných fanúšikov špekulovalo o ďalšej spolupráci Alana Wildera s kapelpou - či už na koncertoch alebo dokonca na ďalšom štúdiovom albume. Môžeš nám objasniť, či je čosi pravdy na týchto domnienkach? AW: Nie je v nich kúsok pravdy. zdroj: Sonic Seducer, Facebook