Zrážka s realitou - I. (1997)

Zrážka s realitou - I. (1997)

Začiatkom roka 1997, po dokončení nahrávania albumu "Ultra", boli všetci z kapely unavení a dopriali si odpočinok. Producentovi TImovi Simenonovi prišlo nahrávanie natoľko extrémne, že s Depeche Mode pracoval ešte na jednom singly a viac s nimi už nikdy nespolupracoval. Povráva sa, že na konci tejto spolupráce bol absolútne vyhoretý.

To však nekorešponduje s tým, čo uvádza Martin: "Atmosféra bola úplne v pohode. Takú priateľskú atmosféru sme v štúdiu, v minulosti, veľmi nemávali. Tim presne vedel, čo sa nám v minulosti stávalo a preto mu bolo jasné, čo by sme mali v štúdiu robiť. Potlačil nás správnym smerom."

Okrem Martina však takéto nadšenie, ohľadne nahrávania albumu "Ultra", nik iný nezdieľal. Je až nepochopiteľné, prečo to tak často zdôrazňoval. Chcel tak dokázať, že aj bez Alana dokázala táto kapela vyprodukovať dobrú nahrávku bez akýchkoľvek pnutí, či treníc?

Fletch: "Po skončení nahrávania sa Tim zotavoval z P.A.D, teda post-albumovej depresie. Je však potrebné poznamenať, že je to najsuper chlapík na svete. Hlavne vie, ako sa dostať do všetkých klubov."

Martin: "To platilo do momentu, kým nestretol nás. (smiech) Pozvali nás do "Top Of The Pops" ... (nielenže Tim si s kapelou zahral na klávesoch, ale za bicie sa posadil Anton Corbijn) Tesne pred vstupom na pódium som Timovi povedal, "je Ti jasné, že keď Ťa teraz s nami uvidia na pódiu, tak Tvoj kredit poriadne klesne." (smiech). A myslím, že v tej chvíli pekne znervóznel."

Fletch: "Anton to však bral veľmi vážne. Povedal mi, že za posledných desať rokov sa necítil šťastnejší. Dokonca mi kúpil veci na oblečenie a prikázal mi si ich obliecť. A musím Vám teda povedať, že má asi ten najhorší vkus na svete!"

Martin: "Začíname sa obávať o náš nový videoklip. Síce sme ešte nevideli celý scenár, no fakt máme obavy, že z 99% sa bude kamera sústrediť na bubeníka." (smiech)

3.februára 1997 sa na trhu objavuje pilotný singel z albumu "Ultra", "Barrel Of A Gun", s b-stranou v podobe inštrumentálky "Painkiller". Remixy si vzali na starosť také osobnosti tanečnej scény tej doby ako Underworld, Sven Röhrig, One Inch Punch, Marc Waterman, či Paul Freegard. Inštrumentálnu skladbu "Painkiller" zasa zremixoval Plastikman.

O dva mesiace neskôr, 31.marca 1997, sa na trhu objavil singel "It´s No Good", ktorého b-stranu dopĺňala ďalšia inštrumentálka "Slowblow". O jej jediný remix sa postaral Darren Price a samotný singel si zobrali do rúk ľudia ako Hardfloor, Speedy J, Andrea Parker, Bass Bounce, či Motor.

10.apríla, štyri dni pred vydaním samotného albumu, usporiadala kapela v Londýne tzv. "release" párty. Album "Ultra" debutoval v UK na 1.mieste albumovej hitparády, na druhej strane Atlantiku, v rebríčku Billboad 200, zasa na mieste piatom. Len v Spojených štátoch sa z neho predalo 90 000 kópií. Veci sa teda rozbehli správnym smerom, kapela zvládla na americkom kontinentne tri vystúpenia v televízii a ďalšiu "release" párty v Los Angeles. No nech už kapela vydala, či urobila čokoľvek, média sa zaujímali o všetko ostatné, len nie o hudbu.

A tak nasledovalo nekonečné kolo rozhovorov a verejných "terapeutických sedení", počas ktorých Dave často hovoril viac, ako mal. Neraz sa stalo, že po takom "výleve vlastnej duše" novinárov objímal. Novinári robili rozhovor s každým členom kapely osobitne, prípadne len s Davidom, nakoľko ten mal problém s úprimnosťou pri prítomnosti Martina a Fletcha.

Dave: "Nie je žiadnym tajomstvom, že som veľmi dlho holdoval alkoholu a drogám. K slovu sa dostával hash, amfetamíny, kokaín. A vždy v kombinácii s alkoholom. A potom som objavil heroín a nebudem klamať, že mi to dalo pocit ... taký pocit som nikdy predtým nezažil. Fakt som mal pocit, že niekam patrím. Mal som pocit, že mi nič nedokáže ublížiť, cítil som sa nepremožiteľný."

Mnohí sa Davida pýtali, prečo sa nik z ostatných členov kapely nepokúšali mu pomôcť.
Dave: "Množstvo ľudí mi po celý čas vravelo, že potrebujem pomoc. Ale ja som nikoho nechcel počúvať. Úprimne, Martin, Fletch a Alan boli v tomto smere pekne naivní. Mali pocit, že som sa rozhodol byť väčší samotár a zároveň sa stať tou čudnou rockovou hviezdou. Je fakt, že som pôsobil veľmi čudne. Jeden z mojich najväčších problémov je fakt, že rád ľudí teším. A chcem, aby ma celý svet miloval. Ak sa mi zdá, že sa ľudia nezabávajú, tak sa snažím stať centrom ich pozornosti. A snažil som sa až tak, že som zabudol mať rád sám seba."

A hoci by si možno dokázal užiť náležité turné k albumu "Ultra", nemal na to odvahu, pretože mal obavy, že nebude dostatočne silný po celý čas odolávať pokušeniu.
Dave: "Po celý čas žijem v strachu, že raz neodolám. Keď som sa po poslednom turné pokúšal zaradiť do bežného života, zistil som, že som kompletne stratil kontakt so skutočným Davidom. Bol som len Dave. David je pritom veľmi vystrašená bytosť, ktorá stratila schopnosť dôverovať, milovať, byť milovaný, prípadne precítiť čokoľvek. Jediný pocit, ktorý mi robil dobre, bol pocit, ktorý som prežíval pri maľovaní. Viem veľmi dobre maľovať. A to je jeden z mojich veľkých problémov."

Zatiaľ čo Martin degradoval Davida na obyčajný nástroj, Dave rád tvrdil, že Martin píše piesne aj o ňom. "Martin zvykne tvrdiť, že tomu tak nie je. Myslím, že pritom podvedome nazerá na samého seba. Ja ho za to neodsudzujem, ale myslím, že on sám má veľký problém s alkoholom a myslím, že on sám si to uvedomuje. Takže, Martin o tom píše skladby a nemôže si pomôcť, takže premýšľa viac o tom, čo sa deje so mnou a až potom sa možno pozrie do zrkadla."

V tom čase často Dave poukazoval na fakt, že z Martina sa stal alkoholik, z čoho Martin nebol veľmi nadšený. Dave bol však len korektný. O niekoľko rokov neskôr dokonca Dave prehlásil, že Martin v tomto období pil ako dúha, a dokonca aj Martin priznal, že alkoholu holdoval skutočne vo veľkom.

Napriek tomu mal Dave veľké preblémny fungovať v prítomnosti ľudí, ktorí pili alkohol, či užívali drogy, "Martin s Fletchom samozrejme konzumujú alkohol, Martin skutočne vo veľkom, pijú v mojej prítomnosti a niekedy je to pre mňa skutočne ťažké - nie preto, že by som mal chuť si dať nejakú drogu, ale skôr preto, že mám vtedy pocit, akoby som nepatril do partie. A to mi robí veľké problémy. Ja oslavujem a zabávam sa skutočne rád. Nezvyknem sa modliť, ale vždy si v myšlienkach pokľaknem a ďakujem Bohu, že som prežil ďalší deň triezvy. Modlím sa smerom tam hore v nádeji, že ma niekto počúva. A viete čo? Cítim sa vtedy omnoho lepšie. Je mi lepšie, keď v niečo verím. Nechcem sa vracať späť, dnes mám toho už veľa, o čo by som mohol prísť. Nemyslím kapelu, mám na mysli samého seba. Každý deň sa ku mne vracajú maličké kúsky Davida a on nie je až taký zlý chlapík. Sedím, pozerám Harryho Enfielda a smejem sa, div mi necvrkne. Alebo si poplačem pri nejakom smutnom filme. Takéto niečo sa mi nestalo už celé roky. Postrádal som takéto normálne pocity. Dnes sa aj pol dňa dokážem pozerať na tv kanál s počasím. Chcem vidieť vyrastať môjho syna. Práve tento víkend som mal príležitosť s ním byť. A bolo to vážne skvelé. Až teraz som postrehol, akým spôsobom na mňa pozerá. V jeho pohľade je cítiť množstvo lásky a náklonnosť. Až sa hanbím, že som si to všimol až tento víkend. Teraz mám pocit, akoby po celý ten čas bol on tým dospelým a ja malým dieťaťom. Ako potom môžete očakávať, že budete na svete aj pre niekoho iného? Ja tu nechcem byť pre niekoho iného, v tomto momente sa totiž musím postarať o Davida."

V tom období boli Martin a Fletch spokojní s rozhovormi len zriedka. Bolo to pre nich evidentne zložité obdobie. Patria ku generácii Angličanov, ktorým bol vštepovaný názor, že "skutoční muži nemajú žiadne "zvláštne pocity"" a im samým komunikácia nikdy veľmi nešla. A zrazu sa na nich valia otázky typu "ako je možné, že ste zrazu stratili jedného z členov a ďalší Vám takmer zomrel?"
Martin: "Iba dvakrát som si myslel, že Dave je mŕtvy, čo nie je až taká zlá štatistika. Ak Vám zazvoní telefón a z druhej strany linky sa ozve Váš manažér so slovami, "potrebujem sa s Tebou baviť o Davidovi, stalo sa niečo veľmi zlé," tak prvé, čo Vás bežne napadne je, "Bože môj, tak už je to tu, to najhoršie ..." A to sa za to obdobie stalo len dvakrát."

Fletch: "Úprimne, za normálnych okolností mal byť Dave už po smrti. Neviem, ako sa jeho telo s tým dokázalo vysporiadať."
Martin: "Ako sa to hovorí? Ústavy, väznice, smrť? A Dave na to raz odpovedal, "Aj tam som bol, všetko to mám za sebou". A on stále kráča ďalej, stále spieva. Takže, je to asi zázrak, chvála Pánu Bohu!"
Fletch: "Myslím, že za posledné roky museli ľudia z našej nahrávacej spoločnosti prekonať niekoľko infarktov"

Dave: "Tak pol roka dozadu som bol z toho už "na prášky", pretože sa zdalo, že všetko, na čom Martinovi a Fletchovi záleží bolo to, že ak by som zomrel, tak už by žiadni Depeche Mode neboli. A pritom sa mi od nich nedostávalo žiadnej podpory, ani verbálnej. Martin sa mi za tie tri roky ozval tak dva, či trikrát. Ale na druhej strane, aby som bol férový, nemyslím si, že by si uvedomovali, aké zlé to so mnou bolo. Vídali ma len sporadicky a keď sme už boli spolu, snažil som sa všetko zahmlievať, klamať ich o skutočnosti. Ale aj tak sa ešte stále hnevám, obzvlášť na Martina. Zavolal mi tesne predtým, ako som nastupoval na detoxovú kúru a bol na mňa vážne naštvatý. Rozhovor som ukončil v slzách, pretože som si uvedomil, "Do riti, oni na mňa úplne serú, zaujíma ich len to, či Depeche Mode budú alebo nie." Prišlo mi to sebecké. Jasné, že ja som bol z nich najsebeckejší, ale bolo by fájn cítiť od mojich, takzvaných priateľov nejakú podporu. Fletch mi vravel, že sa ho kopec známych pýtalo, "prečo ho jednoducho z kapely nevyrazíte?" Je vtipné, že takéto niečo počujete práve od Fletcha!"

Fletch: "V časoch, keď mal Dave problémy, sa ma ľudia pýtali, prečo ho nevyrazíme a nenajmeme iného speváka. Ale Dave za mnou nikdy neprišiel a nepovedal, Martin sa už trápi, nájdime iného skladateľa. Veď predsa Davidov hlas a Martinove piesne, veď práve to sú Depeche Mode!"

Je inak vtipné, ako sa Fletch dokázal prispôsobiť novej situácii. Pár rokov predtým totiž vyhlasoval, že "Depeche Mode, to je Davidov hlas, Martinove skladby a Alanova hudba". Dá sa to prirovnať k ich vyhláseniam o najlepšom albume Depeche Mode. Zakaždým je to ten aktuálne vydaný.

Martin: "Treba však niektoré veci uviesť na pravú mieru. Na Devotional turné sme nemali žiadneho drogového dílera v štábe. Možno sa na každom turné nájde niekto, kto sa chce rýchlo dostať k peniazom. Nikdy však nešlo o nikoho z pracovníkov na plný úväzok. A za ďalšie, nie som alkoholik. A takisto sa nerád vyjadrujem k mojim osobným problémom. Ale inak, popíjam vcelku dosť. Ale to prakticky každý, koho poznám. A dokonca aj to, keď pijem až príliš, aj to je moja osobná vec. Dave si uvedomil, že rozhodnutie, úplne sa v rozhovoroch otvoriť, debatiť o súkromnom živote, najmä o drogách, nebolo veľmi šťastné. Začalo to byť dokonca až nudné. A teraz každý, kto s ním chce robiť rozhovor, sa chce baviť o drogách. Skutočnosť, že dnes už robí aj vlastnú hudbu je pre väčšinu ľudí irelevantná. A nie, moje texty nie sú o Davidovi a jeho problémoch. Ja vždy píšem o veciach z vlastnej perspektívy. Netuším, čo sa deje v hlavách iných ľudí. Zdá sa však, že spievanie mojich skladieb má pre neho terapeutický účinok. Jednoznačne v sebe cíti vášeň pre tie skladby a očividne v nich vidí akési spojenie!"

Dave: "Tak tomu neverím! Myslím, že to má hlbší zmysel a sám vie, že niektoré veci, o ktorých píše, sa dotýkajú ľudí v jeho okolí. A takto s ním cítim spojitosť. My sami sa však o tom veľmi nerozprávame."

Zdroj: depechemodebiographie.de

Názory Devotees (6)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa