Touring The Angel: Live In Milan / Recenzia

Vydanie očakávaného záznamu tohtoročného milánskeho koncertu Depeche Mode je skutočne na spadnutie. V mnohých z vás ešte stále doznievajú spomienky na príjemne prežité chvíle, ktoré ste zažili so skupinou na "anjelskom turné" a určite ani len neváhate, že by ste 25.septembra nezašli do obchodu skúsiť, či je už dvd k dispozícií. Chcete vedieť, aké je? Prinášame vám recenziu prvého disku.

Ťažko opísať, čo sa vybaví každému z vás, keď sa z tmavej obrazovky ozve radostný výkrik milánskeho publika, zaznie známe "Intro", guľa vás už po niekoľký krát pozdraví svojim "hello", máte šancu cez fotografie nazrieť do zákulisia, kde sa kapela povzbudzuje, aby následne všetci vyšli na pódium a spustili ten šialený úvod "A Pain That I´m Used To". Niektorým ujdú slzy, iným prebehne mráz po chrbte a možno sa nájde aj taký, kto okamžite ľútosťou zastoná, že sa na tohtoročné koncerty Depeche Mode ani raz nedostal. Bohužiaľ, má smolu, čím viac bude toto video pozerať, tým viac bude zúfalý. Od prvých sekúnd totiž tento záznam strhne snáď každého svojou absolútnou dynamikou a geniálnym strihom, ktorý vás po celý čas bude sprevádzať. Strih je totiž perfektne zosynchronizovaný s tempom každej piesne, často sa strieda farebný obraz s čierno-bielym, ktorý vytvára prekrásnu atmosféru. Už počas úvodnej skladby nadobudnete dojem, že kamery na tomto koncerte boli snáď všade. A to je ďalšia výhoda umocňujúca silu tohto filmu. Nech už ste boli na koncerte DM v ktoromkoľvek sektore haly, nájdete si zábery zachytávajúce perspektívu, z akej ste skupinu videli.

Takže po presvedčivej "A Pain That I´m Used To", ktorá len umocní vaše správne rozhodnutie si k obrazovke sadnúť, vás okamžite vystrelí na nohy energia, ktorá sála z "John The Revelator". A opäť perfektný strih, skvelé kamery, úžasné zábery na jednotlivých členov DM... potrebujete to počuť v súvislosti s každou ďalšou skladbou? Pochybujem. Jednoducho úvodné peklo, pri ktorom strácate dych, valcuje vo vás všetko aj cez "A Question Of Time" a konečne trochu spomalí v "Policy Of Truth", kedy začnete riadne vnímať a v kľude si môžete tú krásu vychutnávať. Nik nie je kamerou uprednostňovaný, David tu rozhodne nehrá prvé husle, takže si do sýtosti vychutnáte Martina, Fletcha (ešte stále si myslíte, že Fletch vôbec nič nehrá? Skúste zbystriť pozornosť napr. počas "Behind The Wheel"), Eignera... snáď len Gordeno zostáva viac v úzadí. Publikum? Fletch vážne neklamal, že milánski fans sú naozaj šialení, ale úprimne, ak by tam boli slovenskí a českí fans, myslím, že by boli Depeche Mode spokojnejší.

S "Precious" sa spustí emotívnejšia časť koncertu, ktorú ešte viac umocnia detailné zábery na smútok v Martinovej tvári a hlavne množstvo čiernobielych záberov. To isté platí aj o "Walking In My Shoes". V nej si dokonca zalietate, pretože kamery boli zavesené aj nad pódiom a časťou publika, takže vás čaká niekoľko krásnych záberov z perspektívy, ktorú sotva niekedy zažijete. No a samozrejme nechýbajú zábery, pri ktorých nadobudnete pocit, že stojíte priamo na pódiu a chcete sa niekoho doslova dotknúť. Všetko čo príde potom, je už opäť šialenosť, ktorú vo vás vyvolá skvelá "Suffer Well"... strih opäť komentovať nebudem, na to sa už sotva hľadajú slová chvály. Jediné, čo vás napadne... "Ako dobre, že to nerobil Corbijn," (verte mi, ONIP je v porovnaní s týmto doslova nudou). "Macro" zvládnete spolu s Davidom na pódiu, no "Home" precítite každou bunkou vašej telesnej schránky... príliš silné zábery, aby vás nechali chladným, a keď zbadáte Davida, ako si pod pódiom vychutnáva záver skladby, do toho slzy fanúšikov... vopred vám radím, urobte si zálohu disku, pretože je viac ako pravdepodobné, že ho za mesiac zoderiete. "I Want It All" tu plní len úlohu dobíjača bateriek, hoci je to príjemné pozeranie. A pochopíte prečo. "The Sinner In Me" je jednoznačne to najlepšie, čo vám tento záznam ponúkne. Surovosť tejto skladby je dokonale spätá s ponúknutým obrazom. Sami pri ňom ostanete na pochybách a budete loviť v spomienkach, či ste to na vlastné oči vnímali začiatkom roka tak isto. Ale nakoniec, týmto problémom sa budete zaoberať po celý čas. Rockový nášup zo záveru skladby sa prenesie aj do "I Feel You", na začiatku ktorej vám Martin svojou magickou pózou naznačí, čo vás čaká. Zabudnite na obrazovky z Devotional, toto je skutočný rock prepletený sexuálnym chtíčom, o ktorom vás presviedča tá prekrásna slečna z veľkoplošnej obrazovky... skutočne, "this is the morning of our love...".

"Behind The Wheel", "World In My Eyes", "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" sú už len čistým dôkazom oddanosti toho obrovského množstva fanúšikov, ktoré má skupina po celom svete. Jednoducho sa k nim pridáte a celé to odspievate pri obrazovke s nimi. Potom už nasleduje prvý odchod z pódia, ktorý vás však už trápiť nebude, pretože buď si počkáte na prídavky alebo sa vrátite o pár trackov späť:). Ak nie, "Shake The Disease" príjemne naladí, možno vyvolá silné emócie, tie však opadnú s prvými zvukmi "Just Can´t Get Enough", ktorá vás spolu s "Everything Count´s" vráti do obdobia "101-tky" a vy sa opäť budete pýtať, "Do čerta, ako to ten Gahan robí, že v tvári vyzerá úplne rovnako ako 1988-om?". Hold, patrí k tým šťastnejším.

Chýba vám ešte niečo? Jasné, nemávali sme... "Never Let Me Down Again". Tak tá sa vám rozhodne bude páčiť, pretože je to len ďalšie emotívne šialenstvo… hra tieňov a svetiel, prestrihy vám doslova zaslepia oči a v momente, ako vám prestanú zvládať sledovať obrazovku, zbadáte Davidove ruky a ste v tom... nič vás nezastaví, aby ste si nezamávali:)
Posledná "Goodnight Lovers" je už len dôkazom bratstva na pódiu a vlastne rozlúčkou, po ktorej nasledujú záverečné klaňačky, váš výdych plný úľavy a titulky.

Čo dodať? Mnohí viete, že štúdiový album "Playing The Angel" sa mi nepáči, ale na pódiu majú jeho skladby skutočnú silu a energiu, ktorá so mnou dokáže pohnúť a preto si dovolím povedať, že video "Touring The Angel: Live In Milan" je pravdepodobne to najlepšie, s čím kedy Depeche Mode prišli na obrazovky. Toto dielo je len ďalší zásah do čierneho na ceste slávy a pre fanúšika investícia, ktorú sotva niekedy oľutuje. Pochybujem, že sa nájde niekto, komu sa to páčiť nebude, nakoniec, tento rok bol pre nás predsa rokom splneného sna...