Predtým sa nám vysmievali, dnes nás velebia

Rhian Jones z magazínu Music Week využil svoju šancu a položil niekoľko otázok Martinovi Goremu a Davidu Gahanovi zo stále britskej kapely Depeche Mode.

Aj po 30-tich rokoch na scéne si stále rezervujete pre koncerty štadióny. V čom tkvie tajomstvo?
Martin: Dobrá otázka na ktorú stále nevieme nájsť správnu odpoveď. Myslím, že sa nám podarilo zachytiť v hudbe emócie a vášeň, ktoré vedia osloviť publikum. Množstvo z tých ľudí stojí pri nás už veľmi dlho.

Keď to tak vezmeme, ešte stále ste traja chalani z Essexu: čím to ale je, že si Depeche Mode získali takú priazeň po celom svete?
Martin: Sú miesta, kde sa ľudia k nám evidentne hlásia viac, obzvlášť v Európe - dokonca aj v Holandsku je to dnes silnejšie, než bolo zvykom. Bohužiaľ, v UK sa nám darí najmenej. No v Európe, a obzvlášť v miestach viac na východ, sa zdá, že v našom prípade ide o viac, než o hudbu, zdá sa, že Depeche Mode sa pre tých ľudí stali životným štýlom. Nasledujú nás, obliekajú sa do čiernej, voláme ich "čierny kŕdeľ", zdá sa nám, že sme pre nich veľmi veľmi dôležití.

Dave: Mám pocit, že je tomu tak aj preto, že pochádzame z prostredia, kde vládnu skutočné emócie. Viete, ide o imidž, ktorý sa po celé roky vyvíjal a my sami sme s ním vcelku spokojní: radšej budeme vytŕčať z davu, než by sme mali byť normálni. V začiatkoch sa nám pre to vysmievali, dnes nás velebia.

Máte pocit, že si vás v UK niekedy naozaj vážili?
Dave: Asi nie. Možno je to tou našou úprimnosťou. Mali by sme sa vyprdnúť na OBE, pretože sme stále činní a sme skutočne veľmi anglická kapela. Zabudnite na Britpop, ten bol len výcucom všetkého, čo tu bolo predtým – The Rolling Stones, The Beatles a podobne. My posúvame hudbu ďalej a myslím, že nás zo začiatku nechápali.

Martin: Na začiatku 1980-tych rokov sa nám v UK vcelku darilo, ale myslím, že to bolo iba preto, že sme dosiahli úspech tak rýchlo, no bolo ťažké ten trend udržať. K tomu treba vziať do úvahy britskú mentalitu, jednodnoducho sa chcú k novým veciam dostať rýchlejšie, než ostatní. V iných krajinách vďaka tomuto rozdielu dokážu kapely fungovať omnoho dlhšie.

Ako kapela máte od samého začiatku veľmi blízky vzťah s Danielom Millerom. Vďaka čomu vaše priateľstvo stále pretrváva?
Martin: K Danielovi prechovávame veľký rešpekt. Veľmi dobre rozumie našej hudbe a viete, on zasa nie je len taký obyčajný šéf nahrávacej spoločnosti.

A čo podľa vás znamená "obyčajný šéf nahrávacej spoločnosti"?
Martin: No, našťastie sme boli ušetrení toho, aby sme museli prísť do kontatku so šéfmi nahrávacích spoločností, nakoľko nás dlhé roky zastrešoval práve Daniel. Mute boli pre nás ako dáždnik, ale viete...

... ide viac o biznis, než hudbu?
Martin: Áno. Rozprávali sme sa s našim producentom alebo inžiniermi, ktorí sa pravidelne stretávali s chlapíkmi z A&R. Prídete do štúdia a oni na vás vybalia dosť nejasné veci typu: "To nie je také, ako sme si predstavovali, chceme v tom viac hudby." Niečo v štýle, "Čože?! Čože?!" Na rozdiel od nich Daniel príde a povie: "Nemám pocit, že sa to uberá správnym smerom, hodil by sa mi tam nejaký príjemný sekvencer," a dokonca, keď sa mu chce, tak za nami príde s nejakými nápadmi. V časoch, kým sme sa dali dokopy, bol pre nás niečo ako idol, boli sme veľkými fanúšikmi Mute.

Dave: Zaujímal sa o umenie, kreativitu a zastával názor, že hudba sa dá vydolovať z čohokoľvek. Netreba sa obmedzovať v nástrojoch, ktoré by ste mali použiť - to najdôležitejšie je samotná pieseň a nápad, ktorý za ňou stál. Bohužiaľ, dnes už to takto bežne nefunguje.

Ako znie vaša hudba dnes, v porovnaní s rannými Depeche Mode?
Martin: Naša hudba prechádzala rôznymi fázami a ranné nahrávky Depeche Mode mi dnes prídu ako nahrávky úplne inej kapely. Boli sme veľmi veľmi popoví a pokiaľ ide o texty, sme v tomto smere dnes, aké správne slovo použiť... , serióznejší. Napriek tomu stále našu hudbu nevnímam ako pochmúrnu a temnú. Niektoré skladby sú veľmi elektronické, niektoré zasa rockové.

Dave: Tento nový album je nasiaknutý blueom, no pokiaľ ide o nahrávanie a samotný zvuk, je to stále elektronika. Myslím, že je to za posledné veľmi dlhé obdobie naša najlepšia nahrávka. Samého ma to prekvapilo, prekvapilo ma, ako sa nám s Martinom skvele spolupracovalo, ako sme si vymieňali nápady, omnoho viac ako kedykoľvek predtým. Nahrali sme šesť mojich skladieb a hoci sa na albume všetky neobjavia, aj tak som s tým spokojný. Dokonca aj po vokálnej stránke som do toho dal viac, než na ktorejkoľvek nahrávke predtým, jednoducho som chcel naspievať tie skladby čo najlepšie, chcel som sa jednoducho prespievať do mojej zóny pohodlia.

Ako sa zmenilo Martinove skladateľstvo za tie roky?
Martin: Rád by som si myslel, že je to stále lepšie. Vždy sa vraciam k paralélnym témam: vždy sú to nábožensky ladené témy, ktoré sa objavujú, ako aj rôzne druhy priateľstiev, v ktorých nemáte jasno, o čom vlastne sú. Myslím, že tieto nejasnosti sú jednou z vecí, ktoré nám uľahčujú komunikáciu s ľuďmi, pretože ľudia vpisujú svoje vlastné životy do piesní.

Potom tu je otázka, ktorú kladieme každému: čo by ste zmenili na hudobnom biznise a prečo?
Martin: Nie som zástanca násilia, ale myslím, že by už niekto mal Simona Cowella zastreliť! Ten jeho vplyp v hudobnom priemysle, asi len Boh vie, ako dlho to už trvá... toľko ľudí si už osvojilo jeho predstavu o čom je hudba. Ako skončili kapely, ktoré dal dokopy? Funguje ich len zopár a aj z nich len pár má na to, aby šli do štúdia na niečo nahrali.

Dave: Hudobný biznis je dnes príšerný, čo si budeme navrávať. Musíte byť neoblomný a mať hrošiu kožu, pretože oni vás napíšu veci, ktoré sa vám páčiť nebudú. Budú sa vo vás vŕtať, vaša práca sa im nie vždy bude páčiť a ak sa im aj niečo naozaj zapáči, tak vaša ďalšia vec sa im už páčiť nebude, pretože ju budú porovnávať s tou predošlou. Kapele, akokoľvek dobrej, trvá veľmi dlho, než "dospeje". Mali sme šťastie, že si nás Daniel zobral pod svoje ochranné krídlá. On nikdy neprišiel do štúdia s otázkou, "A kde máte hit?"

Pompézne ste sa vzdali vystupovania na festivale Glastonbury v roku 2009, pretože vám nevyhovoval line-up. Prehodnotíte to niekedy?
Dave: Ale áno, jednoznačne. Aj tentoraz sme sa o tom rozprávali - rozhodne to nebude hneď na budúci rok, ale cítim, že už sme na začiatku.