Predskokani - 1.časť

V "nešťastnej" úlohe predskokanov, na koncertoch Depeche Mode, sa ocitlo množstvo zvučných, aj tých menej, mien. Niektorí obstáli na výbornú, iní zasa na túto skúsenosť neradi spomínajú dodnes. Z toho množstva sme pre Vás vybrali spomienky tých najzaujímavejších.

Film Noir (1981) Projet Film Noir založili Robert Marlow a Perry Bamonte. Ich prvé (a jediné?) vystúpenie sa uskutočnilo 10.novembra 1981 v Basildone. Robert si na to zaspomínal v biografii "Stripped" takto: "Bolo to celkom zábavné, pretože Vince povedal, že stačí zavolať promotérovi, čo bol inak skutočný babrák. Ten nám oznámil, "Ale oni už majú zajednaných, ako predskokanov, Blancmange." Ja mu na to, "Ale Vince povedal, že môžeme vystúpiť." Jeho reakcia: "Dobre, môžete hrať, ale nedostanete za to ani halier." Nakoniec nás vyplatil Vince - 50 libier. To však nebolo dôležité. Vince nás o to požiadal, tak sme zahrali pred Blancmange a po nich nastúpili Depeche Mode. Pre mňa to bolo veľmi príjemné a v roli predskokana Depeche Mode som si to vážne užil. Ja som hral na gitare, Perry na basse, mali sme aj hráča na syntezátor a k dispozícii ešte maličký (BOSS DR-50) "Dr Rhytm" bicí automat - jeden z tých programovateľných. Bolo to super, celkom nám to išlo. Blancmange bolo excelentní, nikdy som ich predtým nevidel. Vážne hrali výborne a boli rovnako milí. Depeche Mode boli ako vždy sami sebou, ale Vince bol akýsi utiahnutý sám do seba a nepôsobil veľmi šťastne. A to preto, že mal hnačku! Ale inak bola zábava. Boli práve na turné, nejaký čas cestovali po krajine, tak si myslím, že Vince bol celkom rád, že je doma. Spomínam si, že som sa v ten deň u neho zastavil na kus reči a vtedy mi povedal, "Bude to v pohode, ládujem do seba figový sirup. Poondiaty zadok!""

Ministry (1982) Al Jourgensen: "Keď sme vystupovali v New Yorku s Depeche Mode, tak, čo si spomínam, som tam niekde v okolí divadla zháňal o dušu popcorn, aby som aspoň niečo zjedol. Z balenia za 5 babiek sa najedla celá kapela. Žili sme vtedy v dodávke, v ktorej bolo natrieskané aj naše vybavenie. My, šofér, bednák, kopec vybavenia a popcorn. To je asi všetko, čo si z toho obdobia pamätám . Osem ľudí v dodávke žijúcich na popcorne. Bieda."

Talk Talk (1982, 1986) Alan Wilder: "Neboli sme ani súperi, ani kamaráti. Talk Talk boli len jednou z mnohých kapiel, ktoré fungovali v rovnakom období ako my. Boli to opojné časy, pobehovali sme ako bezhlavé kurčatá, brali mestá útokom s promo návštevami, koncertami, hosťovskými vystúpeniami a podobne. S Markom Hollisom sme sa stretli niekoľkokrát. Ale možno som bol depresívnejšia osoba, než som si myslel, rovnako aj všetci v kapele, keďže sme sa pri každom pokuse o konverzáciu s ním skončili z jeho strany s úplne prázdnym pohľadom. Pravidelne sme na seba narážali v štúdiu European TV - myslím, že oni strúhali pantomímu na "Today" a "Life´s What You Make It", kým my sme poskakovali na "Stripped" a "People Are People" na vedľajšom pódiu. Raz som sa spýtal ostatných z kapely, prečo sa Mark nikdy neobjaví v niektorom z klubov, kam sme často chodili po tých vystúpeniach. Paul odpovedal, že zostal na izbe "premýšľať". Povedal, že Mark "premýšľa" veľmi veľa a dodal, že tiež zvykne "premýšľať", zatiaľ čo bicman Lee "nepremýšľa vôbec"."

Front 242 (1987) "Prišli za nami Američania a vravia, 'Máme veľmi radi Depeche Mode, ale Vás máme radi takisto, pretože vy ste tou absolútnou hranou elektronickej hudby, z ktorej čerpajú aj Depeche Mode.' Mám pocit, že Amerika je na elektronickú hudbu pripravená. A myslím, že Epic Records sledovali veľmi pozorne vzostup Depeche Mode. Ale odhliadnúc od toho nevidím dôvod porovnávania Front 242 s Depeche Mode" (1991)

Nitzer Ebb (1988) Douglas McCarthy: "Keď v roku 1987 podpísali NE svoju prvú zmluvu s Mute Records, tak jednou z prvých vecí, o ktoré nás Daniel Miller požiadal bolo, aby sme sa pripojili k Depeche Mode na ich európske MFTM turné. Keďže sme boli tvrdohlaví, usoplení arogantní povýšenci, okamžite sme odmietli urobiť niečo tak "mainstramové a populárne". Hlavne nás opantal neuveriteľný strach, že by to mohlo zruinovať našu neexistujúcu kariéru. Daniel však trval na svojom. Na turné nám však hrebienok klesol ... "Tak o tomto to všetko, fungovanie v kapele, vlastne je ..." Nielenže sme spadli na zadol z toho, ako DM vystupujú a sústredia sa na každý detail, oni boli pozoruhodní aj mimo pódia a hlavne veľkorysí ... a bola s nimi veľká zábava. Všetko išlo až tak dobre, že sa rozhodli s nami pokračovať a prizvali si nás aj na americkú časť turné. Lenže imigrační úradníci boli iného názoru a naše pracovné víza zamietli s dodatkom "chýbajúce hudobné zásluhy" - v určitom zmysle výstižné."

OMD (1988) Andy McCluskey: "Depeche Mode produkovali hudbu, ktorá oslovovala obrovské "alternatívne" a "goth" publikum. Takisto tvoria štadiónovú synth hudbu. Ostatné z elektornických kapiel nikdy nedosiahli takú úroveň (v Amerike)."
Martin Gore: "Nejaký čas sme hľadali vhodnú kapelu do pozície predskokana. Pri väčšine z navrhovaných kapiel sme však mali pocit, že k nám nebudú pasovať. Až keď nám niekto navrhol OMD, tak nás napadlo, že to bude celkom dobrý balík: dve elektronické kapely, ktoré hrajú spolu. Zda sa, že to fungovalo a myslím, že aj publiku sa to páčilo."

Wire (1988) Kapela dostala tento "džob" zrejme vďaka tomu, že fungovali rovnako pod Mute Records a Gareth Jones produkoval ich albumy v rokoch 1987 a 1988. Colin Newman: "Nič také sme predtým neskúsili. Boli sme požiadaní o pripojenie sa k turné, no zistili sme, že to nebolo také, aké sme očakávali. Išlo však o špeciálny koncert (101) a veľmi nás tam chceli mať. A nakoniec, šlo o veľký zoznam interpretov ... OMD, Thomas Dolby, my a samozrejme Depeche Mode. Nás pridali až omnoho neskôr. Ale aj tak sme sa rozhodli hrať pred tým najväčším publikom, aké sme dovtedy skúsili. Hoci počas nášho vystúpenia ľudia stále prichádzali, nebol to ten veľký dav, pred ktorým nakoniec Depeche Mode vystúpili. Bolo to však zaujímavé, niečo ako test, či to vôbec bude fungovať alebo nie. Publikum bolo inak od nás celkom ďaleko! Nakoniec to bol pocit, akoby sme hrali ešte pre menej ľudí, ako sme boli zvyknutí. Inak, ten chlapík, teda promotér koncertu, nechcel, aby ktorýkoľvek interpret zo zoznamu odohral v tom období vlastný koncert v Los Angeles. Myslím, že tým hlavne smeroval k OMD, ktorých album vtedy slušne v Severnej Amerike zabodoval. Ak by v tom čase odohrali niekde nablízku vlastný koncert, tak by dokázali pritiahnuť značné publikum. Ale keď už hovoríme o nich, hovorme o všetkých. My sme odohrali niekoľko neohlásených koncertov v LA, práve v tom čase, pretože sme jednoducho chceli hrať. Wire majú v LA slušnú fanúšikovskú základňu a bolo by to nefér voči nim, keby mali jedinú možnosť vidieť nás práve vo forme veľkého štadiónového koncertu."

Nitzer Ebb (1990) Douglas McCarthy: "Pre každého, kto sa zúčastnil letnej časti "World Violation" turné v Spojených štátoch, to bola neuveriteľná skúsenosť. Samozrejme to malo v sebe aj niečo magické, čo síce vyznieva ako vystrihnuté zo sračkovej Príručky Rock and Rollu (vždy mám nejakú vo vrecku), ale bolo to naozaj veľmi výnimočné obdobie plné extrémov, sĺz a smiechu. Veľa veľa smiechu."

Electronic (1990) Údajne Depeche Mode najskôr pozvali Jesus And Mary Chain, aby predskakovali na ich vystúpení v LA, ale predstaviteľom mesta sa nepozdával názov kapely, tak namiesto nich pozvali Electronic. Táto super skupina pozostávala z Bernarda Sumnera (New Order), Johnnyho Marra (ex-The Smiths), Neila Tennanta a Chrisa Lowa (Pet Shop Boys). V podstate len začínali a vystúpenie na Dodgers štadióne (LA) bolo ich premiérovým. Bernard však prezradil, že pôvodne sa mali predstaviť už na vystúpení na Shea Stadium, v New Yorku. "Mali sme vtedy dokončené len dve skladby. Prišlo nám to ako úplne šialené, tak sme to radšej odmietli." V roku 2001 si však, pre magazín Uncut, zaspomínal takto: "Na prvom koncerte v LA som bol totálne mimo, chľast a drogy. V šatni sme mali sprchu a ja som ju celú ovracal. Asi najhorší moment v mojom živote!"
pozn. Bernard Sumner sa v úlohe predskokana Depeche Mode, v roku 1990, neocitol po prvýkrát. Posledný koncert turné, k albumu Black Celebration, v Kodani (16/08/1986), otvárali New Order(!) a Talk Talk.

Jesus And The Mary Chain (1990) Jim Reid: "K tým koncertom s Depeche Mode prišlo nakoniec preto, že zrejme boli fanúšikmi našej kapely a tak nás požiadali o predskakovanie. Myslím, že koncert na Giants Stadium sa naozaj vydaril. Nebrali me to príliš vážne, hoci to mohla byť celkom dobrá skúsenosť. Ani publikum nebolo najhoršie, hoci sa zdalo, že majú všetci tak 12 a k tomu dievčatá. Mali sme s nimi dohodnuté tri koncerty, Giants, v Toronte a potom na Dodgers Stadium v LA, ale majitelia štadióna nás nakoniec odmietli, pretože sa im nepozdával názov našej kapely. To sa fakt môže stať len v Amerike."

Miranda Sex Garden (1993) Hepzibah Sessa: "Otvárať európske koncerty Depeche Mode, to bolo skutočné privilégium, ale aj radosť, ktorú by sotva mohlo niečo prekonať. Nenapadá ma nič, čo by mohlo muzikanta uspojiť viac, než hrať pred 30 000-ovým davom náruživým Mode fanúšikov, ktorí počas celého Vášho setu skandujú "De-peche-Mode." Jediným zmyslom pri hraní na klávesy sa stalo uhýbanie sa rôznym letiacim predmetom, v jednom prípade dokonca sáčku výkalov, kedy človeka napadlo jediné: to si sem niekto priniesol s jasným úmyslom alebo šlo o spontánnu vec? Ale malo to svoj zmysel, pretože ja som bola tá, čo sa smiala nakoniec. Tak hlavne, podarilo sa mi nazbierať ohromnú zbierku zapaľovačov, ktoré po nás zúrivý dáv hádzal s alarmujúcou pravideľnosťou. Samozrejme, že to bol náš víťazný ťah, pretože sme vedeli, ako veľmi budú nahnevaní, keď nebudú môcť plamienkom podporiť Martina počas jeho uplakaných skladieb. No a samozrejme, bonusom bolo moje zblíženie jedným z členov DM. Je potrebné povedať viac?"

Hepzibah pre Shunt: "Samozrejme, že si pamätám na Depeche Mode aj z čias mojej mladosti, ale nikdy som si ich nahrávku nekúpila, ani žiadnu vec s nimi súvisiacu. Že však mali na mňa vplyv som si uvedomila počas prvého ich koncertu, ktorý som zažila. S úvidom som zistila, že vlastne ich skladby poznám, vrátane textov. Po druhom koncerte, v rámci nášho spoločného turné, sa mi podarilo porozprávať s Alanom Wilderom, mal vtedy dokonca narodeniny. Nemala som ani potuchy, kto vlastne je alebo čo robí, len sme si jednoducho po koncerte padli do rany a on ma požiadal, aby som s nimi šla do klubu alebo podobne ... Až na tretí deň turné mi došlo, že je to vlastne ten chlapík, čo hrá na bicie. Od toho momentu sme boli silne nerozlúčiteľná dvojica."

... na pokračovanie