DM AC (Q+A) - II. (2020)

DM AC (Q+A) - II. (2020)

Počas roka 2020 pripravil Anton Corbijn skvelú knihu fotografií, cez ktoré zmapoval viac ako tri dekády trvajúcu spoluprácu s Depeche Mode. Súčasťou knihy je aj vydarený rozhovor.

Než si začal s Depeche Mode skutočne spolupracovať, tak pracovali s niekoľkými prominentami, napr. s Brianom Griffinom, ktorý vytvoril niekoľko ikonických obalov ich nahrávok. S čím iným si prišiel ty?
Anton: Niektoré z obalov ranných albumov mali v sebe skvelé nápady, ale postrádal som v nich dušu. Vždy som mal z nich pocit, že sú to obaly albumov elektronickej kapely a ja som tomu práve chcel dať dušu. A myslím, že sa mi to podarilo. Fotografia Briana Griffina na obale albumu "A Broken Frame", to je skvelá práca. Ako obraz je to prekrásne dielo. Podľa mňa je najlepší, hoci sa mi páči aj obal debutového albumu, "Speak And Spell", je celkom konceptuálny. Ale nikdy som z toho nemal pocit, že Vás to osloví rovnakým spôsobom, ako samotné skladby. A mne príšlo práveže veľmi dôležité nezobrazovať Depeche Mode ako elektronickú kapelu.

Ku koncu 1980tych rokov ste stihli ešte dve fotografovania, ktoré sa v Tvojej spolupráci s kapelou javia ako prelomové: fotografovanie v púšti a v Prahe.
Milujem púšť. Niekedy, keď som už nevedel vybrať správnu lokáciu, tak stačilo zájsť práve do púšte, nakoľko ponúka ohromné množstvo priestoru. Ale v prípade Depeche Mode šlo o nápad. Chcel som ukázať ich dve tváre. Fotografoval som ich na západe, v kalifornskej púšti, no a potom na východe, v Prahe a práve toto fotografovanie sa stalo nosnou témou našej spoločnej malej knihy s názvom "Strangers" (vydanej v roku 1990 a dnes je to už zberateľská záležitosť). Praha bola jednoducho fantastická. Bolo to ešte predtým, než sa z Prahy stalo skutočne veľké mesto a ešte predtým, ako sa stala až neuveriteľným turistickým centrom. Jednoducho sme využili prostredie a takisto sme sa snažili vytvoriť niečo, o čom som bol vo svojom vnútri presvedčený, že je to aj v ich hudbe. V ich hudbe je akási intenzívna nálada. A práve to sa mi páči. Keď sme zazreli peknú električku, požiadali sme Martina, aby do nej nastúpil, rovnako fantastická bola aj železničná stanica, so všetkými tými značkami a obrovskou mapou vtedajšieho Československa. Presne takého veci dodávajú Vašim fotografiám tú správnu farbu. A pridalo im to aj niečo iné. To, čo je skvelé na fotografovaní na rôznych miestach, než v štúdiu. Sú to práve príbehy tých fotografií.

Depeche Mode často spomínali, že na začiatku ich kariéry mali veľký problém s imidžom a že práve ty si im priniesol dôstojnosť.
Myslím, že je to férové tvrdenie. No oni mi zároveň poskytli skvelé plátno pre moje videá. Nie je jednoduché vytvoriť video napr. k "Enjoy The Silence" - ľudia Vám natoľko veria, že Vám dajú voľnú ruku, hoci to v tej dobre považovali za ich najlepšiu skladbu a dostali k tomu abstraktný vizuál.

Aká myšlienka stála na pozadí týchto vizuálov?
Postavil som to na jednom verši skladby: "Words are very unnecessary". A Davida som obliekol do královského plášťa s korunou práve preto, že som mal pocit, že kráľ má k dispozícii všetko a jediné, po čom túži, je potešenie z ticha. Takže to bol základ videa a ja som sa rozhodol, že navštívime veľmi pekné lokality a nechať tak vizuály pracovať samé.

O pár rokov neskôr sa novým javiskom kapely stalo ďalšie mesto, keďže si chalanov fotografoval v St.Pauli, neďaleko Hamburgu, kde práve nahrávali. Bola to priama reakcia no nové texty kapely, ktoré odkazovali na sex a pocit viny? Bolo aj v tej dobe St.Pauli ešte stále také ošumelé miesto?
Nie ošumelejšie, než miesta, ktoré máte šancu objaviť v Amsterdame. Dalo by sa povedať, že je to akýsi odkaz na The Beatles v začiatkoch 1960tych rokoch, ktorí sa vtedy takisto objavili v tejto oblasti. To miesto má jednoducho svoju rock´n´rollovú históriu. Ale áno, sex bol v celku dôležitým prvkom pre Depeche Mode v tom období, myslím v súvislosti s albumom "Songs Of Faith And Devotion". Predtým absolvovali nahrávanie v Madride. Tam sa Davidove závislosť na drogách začalo viditeľne viac prejavovať. Bola to veľká, temná vila. Strávil som tam niekoľko nocí a necítil som tam dobrú energiu.

Bývali a vlastne žili spoločne na jednom mieste, myslím počas nahrávania v Madride, a tak nemali možno jeden pred druhým kamkoľvek uniknúť.
Presne tak, žiadna možnosť úniku! V Hamburgu bývali v príjemnom hoteli a štúdio bolo umiestnené inde.

Na to obdobie v podstate odkazuje skladba "Barrel Of A Gun", ako aj Davidových osobných démonov, nie? Video a fotografie s touto skladbou súvisiace pôsobia neuveriteľne temne, doslova sureálne, akoby boli z úplne iného sveta.
Presne tak, tá skladba odkazuje na roku 1993 - 1994. V tom čase (keď sme točili video) to už mal Dave za sebou, takže sa s tým bol schopný vysporiadať. A myslím, že sa nám tam vydarili samotné vizuály, David v jeho nočnej more, to všetko zasadené do Maroka. Pred objektív som si nasadil takú rúrku, vo vnútri lesklú, vďaka čomu som vytvoril akýsi odraz svetla, čím vznikol dojem, akoby ste sa pozerali do hlavne pištole. Točili sme to na chodníkoch v Marakéši, Dave mal namaľované oči na viečkach, takže sa prechádzal so zavretými očami, na slepo. A myslím, že sme využili niečo, čím sme filmový záznam zrýchlili. Na tom videu sme odviedli skvelú prácu, bolo skutočne zaujímavé vytvoriť video, ktoré prakticky odkazovalo na históriu kapely.

Na prelome storočí si mal prakticky 15 rokov spolupráce s kapelou za sebou, prežil s nimi zložité obdobie 1990-tych rokov, sledoval si ich vzostupy a pády a mali ste za sebou niekoľko úžasných spoločných projektov. Ale, ako sa vlastne zmenil Váš vzťah a ako sa to odrazilo v Tvojej vizuálnej tvorbe?
Kapela nikdy neprišla s množsvtom nápadov na tému, ako by mal vyzerať obal albumu a podobne, no spomínam si, ako mi raz Martin povedal, "Zakaždým vytvoríš obal albumu veľmi temný. Možno by si mal použiť už viac farieb." A tak nejako sa postupne zrodil obal albumu "Exciter". Niekde som zazrel ten kaktus a malo to v sebe niečo jemne sexuálne. Ale, hlavne to bolo farebné.

V určitom momente si si uvedomil, že ich hudba a Tvoje vizuály k sebe dokonale pasujú a Váš vzťah prerástol v dlhoročnú spoluprácu. Nepredpokladám, že by si niekedy nad tým uvažoval, že ako to vlastne funguje, ale ako k tomu vlastne prišlo, že si ich kreatívny riaditeľ?
Ale áno, takmer každý deň. Totiž, na rozdiel od takých U2 sa DM v tomto veľmi neangažujú. Takže väčšina rozhodnutí stojí na mne, takže samozrejme chcem, aby to mali čo najlepšie, vlastne za nich premýšľam. Chcem, aby to, čo im ponúkam, bolo veľkolepé. A takisto som chcel pre nich niečo odlišné aj v prípade pódia. Po prvýkrát som tak učinil v roku 1993, na Devotional turné. Aj pre mňa osobne to bol veľmi ambiciózny projekt, nakoľko pódium malo dve podlažia, s obrazovkami, ktoré vlastne lemovali spodnú časť pódia. Bolo to nezabudnuteľné. Ak ste tie koncerty zažili, isto si pamätáte, aké skvelé boli. Vtedy to však po technickej stránke nebolo také jednoduché, ako to funguje dnes, takže to v samotnej podstate bolo veľmi zložité riešenie a nakoniec aj veľmi drahé. Ale naplno som tú príležitosť využil, myslím, pokiaľ šlo o možnosť vstúpiť do všetkých úrovní vizuálneho riešenia. Rozhodne som si naplno užíval tvorbu dizajnu obalu albumu, singlov, tvorbu tých podivných videí ... Ale zároveň som mal pocit, že sa nik nezaujímal o to, čo sme vlastne robili, nik mi nenahliadal cez rameno. Bol to úplne iný pocit, ako keď tvoríte s U2, ktorí sú vnímaní ako veľká kapela a všetko tak musí mať svoju váhu. S Depeche Mode to bolo jednoduché, teda až dovtedy, kým sa v polovici 1990-tych takisto nestali veľkou kapelou.

Pre fotografa to musel byť mimoriadny krok vpred, kde sa teda vzala tá dôvera v to, čo robíš?
Ja ani neviem, ono to nejak prirodzene rástlo a práve v tom je tá krása. Spočiaku (pred World Violation turné) som pripravil len zopár klipov pre projekcie na plátne. No a potom sa ma spýtali, či by som im nechcel pripraviť pre nich kompletný set a tak som tú ponuku prijal. V zálohe mali pripravené veci od šiestich ďalších ľudí a dodnes som prekvapený z toho, že siahli po mojich nápadoch. Vďaka tým videám som získal väčšiu dôveru v práci so skupinou ľudí. Ale ako som povedal, v tomto prípade som nemal pocit, že by každý z nich posudzoval moju prácu. V tomto zmysle mi to dodávalo akýsi pocit ľahkosti, vďaka čomu som cítil väčšiu slobodu a mohol tak prichádzať s ešte silnejšími nápadmi. V prípade U2 som si nikdy nedovoli prísť s myšlienkou "navrhnem Vám pódium!".

na pokračovanie

Názory Devotees (1)

Michaela 146

 1    1. február 2022 o 12:22

Přeji krásný den, ta kniha je opravdu velmi krásná, přímo umělecké dílo…Ráda bych ji měla doma, ale bohužel…

Nespomenuli sme doposiaľ Tvoje vlastnoručne písané texy a symboly, ktoré sú po dlhé roky súčasťou obalov jednotlivých albumov. Vždy si maľoval a robil náčrty?
To nie. Je to rovnaké, ako to bolo so vznikom obalu albumu “Spirit”. Ide len o to nájsť vlastný spôsob niečo vytvoriť, keď v úvode nemáte nič. Myslím, že presne takto som začínal aj s fotografovaním - bez peňazí, bez dostatku času, jednoducho stačilo len urobiť snímok a byť trochu vynaliezavý. Ja maľovať neviem. A ako rád by som maľoval. A takisto neviem nijak mimoriadne písať rukou. Ale dokážem s tým pracovať, ručne písané veci na obale “Violator” boli moje. Mal som pocit, že to pridá albumu trochu ľudskosti. Obaly starých albumov boli svojim spôsobom samozrejme skvelé, ale pre mňa osobne viac súviseli s elektronickou hudbou.

Antone, nikdo z nás není dokonalý, každý má nadání na něco jiného…A ty máš umělecké vlohy na fotografování a jsi skvělý režisér smile
Například obor co studovala moje maminka specializovaná profese písmomalíř, ta dnes kvůli moderním technologiím zaniká a využívá se většinou na fasádách…
A i tak ty symboly mají něco do sebe, milovaná růže @—->—->—-

 

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa