Dire Straits syntezátorovej generácie - 1987

Reportér magazínu Sounds, Jack Barron, sa vybral v auguste roku 1987 na dánsky vidiek, do sídla štúdií PUK, aby sa tu stretol s Depeche Mode, ktorí práve končili s finálnou mixážou vtedy chystaného albumu "Music For The Masses". Chalani nám prezradia aj čo to o sebe, no s humorom im vlastným. A reč príde aj na biznis, veľké peniaze a investície.

Slnko vychádza pár minút po piatej. Z beatboxu sa ozýva čerstvo dokončený dunivý glitter mix s textom [i]"Každý hľadá zmysel života, ak ho hľadáš aj ty, tak ja ti ho dám, teš sa z malých pokladov"[/i], a nedá sa nepočuť Martinov burácajúci smiech. Nie nevinný textár sa práve vrátil zo sauny a bazéna v komplexe sídliacom s Puk štúdiami, ukrytými na dánskom vidieku. Noc bola až príliš dlhá, no za to veľmi zábavná. Ešte predtým akýsi tichý blonďák, hovorí sa, že je pašerákom zbraní, utratil v miestnom stávkovom klube 5000 korún. Celý čas neveril, že sa pohyboval v spoločnosti Depeche Mode, až kým mu jeden z fanúšikov neukázal plagát a nepremenil jeho pohŕdavý úsmev na zachmúrený výraz. Martin doslova vyletel z taxíku a nasmeroval si to do domu, ktorý spoločne zdieľal s Andrew Fletcherom (v zmysle singla "Never Let Me Down Again" (i´m taking a ride with my best friend)) a mieri rovno do svojej spálne. Skúša otvoriť dvere, no je zamknuté. Zdá sa, že za dverami čaká prekvapenie. Dva domy ďalej bývam ja a práve počúvam takmer dokončený pripravovaný album skupiny, "Music For The Masses". [i]"Hahahaha!"[/i] vpáli do vnútra izby s rehotom Martin. Dvere sa priam rozleteli. [i]"Niekto ma vymkol. Jack, to je tvoja robota!,"[/i] obviňuje ma. No ja nemám ani poňatia, o čom hovorí. Kľúč sme nakoniec našli. Martin teda vletí do svojej izby. Spod periny vytŕčajú kučery. Niekto spí v jeho posteli. Martin šmahom odhodí paplón a zbadá nafukovaciu sex bábiku, ktorá naňho vrhá udivený pohľad. Otočí sa na mňa a oči mu idú doslova vybuchnúť od smiechu, ktorý v sebe chvíľu dusí. Ide totiž o darček od fotografa a režiséra klipov skupiny, Anton Corbijna. Nasleduje obrovský výbuch smiechu, ktorý by sa dal prirovnať k lavíne alebo prúdu vody v kanalizácií. Depeche Mode v podobe jednotlivých persón totiž vôbec nie sú takí, akých by ste ich očakávali. Musím priznať, že pred stretnutím s nimi som nemal o Depeche Mode žiadne predsudky. Na rozdiel od iných. V jednom novinom stĺpčeku skupina Westworld priam až idiotsky skritizovala DM, a to len preto, že autor jednoducho neznášal jedného z nich za jeho príšerné obliekanie - Martina. No väčšina z toho, čo ma pritiahlo do Dánska, boli práve textárske schopnosti tohto človeka. Gore - prezývaný Kučera či Teploš? - má od blázna pekne ďaleko; jednoznačne ide o pravý opak. Vždy chce byť o krok vpred a to aj pri radovánkach, ktoré poskytuje večer a noc; po dopití flašky vodky a sódy, ktorá mu často robí spoločnosť, sa rád vyzlieka do naha - dokonca aj na večierku, kde od nemeckých novinárov preberali zlatú platňu. Nakoniec, veď o čo ide, takéto ceny dnes preberajú Depeche Mode v zahraničí bežne. A to je dôkazom, že Goreho brilantná textárska schopnosť má prednosť pred jeho záľubou v nudizme. Nakoniec, "bulvár" nahrávku nikdy nepredá. Musím pripomenúť, že po vydaní singla "New Life", za ktorým nasledoval odchod Vincenta Clarka zo skupiny, väčšina predpovedala skupine zabudnutie a bezvýznamnosť. No všetko je inak a šesť rokov po tom skupina plánuje svoje najväčšie turné. A zdá sa, že nie je vôbec ťažké odcitovať tajomstvo dlhovekosti Depeche Mode. [i]"Tvrdá práca a dobré skladby,"[/i] to je to, čo vám na to povedia. No to, čo ich posunulo tak ďaleko, je ich prirodzenosť a samozrejme syntezátorová a samplová prezentácia ich skladieb. Ak spomeniem niektoré ich názvy - "Shake The Disease", "People Are People", "Leave In Silence", "Master And Servant", "Blasphemous Rumours" - stavím sa, že budete schopní odspievať ich refrény. V skladbách Depeche Mode sa totiž stretávajú zapamätateľné melódie a špičková technológia. No takisto je to otvorenosť a ľudskosť Goreho textov, z ktorých mnohé sú často ťažko vysvetliteľné a nejednoznačné. Jeho práce by mohli byť priamočiarejšie, no jednoduchosť je pre neho neznámou. Nuž, ale aj vďaka tomu sa dostali medzi to najlepšie, čo ponúka otlár tejto popovej dekády. [i]"Súhlasím, je to pravda, že mnohé skladby Depeche Mode sa hlavne pre rôznu interpretáciu stretávajú s nepochopením,"[/i] pritakáva Gore. [i]"V mojich skladbách sa mnohé témy často opakujú. Medzi tie najčastejšie patria sklamanie a nedostatok spokojnosti. Mnohé skladby zasa obsahujú akési hľadanie nevinnosti. Mám dokonca takú teóriu, že čím ste starší, tým ste sklamanejší a z toho vlastne vyplýva, že najšťastnejší ste v mladosti. Čím viac dospievate a viac spoznávate, tak sa uhly a úskalia vášho života začínajú vyrovnávať."[/i] Ako ako ste sa z tých vyjazdených koľají života dostali vy? [i]"Nedostali,"[/i] zasmeje sa Gore, [i]"a myslím, že tú rutinu využívame na písanie skladieb o nej. Zarábame na rutine, v ktorej sme uviazli ako my, tak aj ostatní, hahaha! Fakt je, že túžime po niečom viac depresívnom, čo by nás vytiahlo z tejto nudy, hahaha!"[/i] [i]"Ako vidíte, v rozhovoroch pôsobíme ako skupina "nad vecou","[/i] zasmeje sa Gore, až sa mu zatriasie pupok. [i]"Myslím, že jediný dôvod, prečo predávame viac nahrávok v cudzine, ako doma v Anglicku, je ten, že v zahraničí nám nerozumejú. Jednoducho nás počujú stále sa smiať a im sa to páči, hahaha!"[/i] "Music For The Masses" nie je žiaden hlavolam. Ide o zlomový bod Depeche Mode. Dnešné uznanie skupiny nie je také "ofenzívne" a "kontraverzné", ako tomu bolo pri ranných nahrávkach, čo vyvoláva určité sklamanie. S týmto albumom však v dúfajú, že oslovia mega-publikum, pretože Depeche Mode sa rozhodli, že nebudú spokojní dovtedy, kým sa nestanú Dire Straits syntezátorovej generácie. Talent pre melódiu a sentimentálnu lyriku - túto charakteristiku si Depeche Mode vyslúžili v období albumu "Black Celebration" a zatiaľ zostala nepoškvrnená. Takisto ako aj akési napätie medzi čiste popovým prístupom a experimentovaním. To možno jasne demonštrovať na aktuálnom singly - kontrast medzi éterickým "Split mix-om" a hlavouvírivým "Aggro Mix-om". "Never Let Me Down Again" bude nepochybne znieť úplne všade, vrátane Británie, kde posledné single skupiny u mladých veľmi neuspeli. [i]"Možno, ale stavím sa, že v Británií budeme stále urážať množstvo ľudí, čo je dosť zvláštne, pretože aj vy si myslíte, že sme tá posledná skupina, ktorá by mohla niekoho uraziť. Dnes sme možno jediná skupina, na ktorú DJ-i z denného vysielania Radia 1 úplne kašlú,"[/i] zauvažuje Andrew Fletcher. Fletch je v DM Pán Otvorený, chalan, ktorý do osemnástich pôsobil v Chlapčenskej brigáde. Je akýmsi organizátorom. Táto podivná slepá nenávisť voči Depeche Mode má svoj pôvod v omyloch rannej kariéry skupiny. [i]"Vtedy sme si dobre neuvedomovali, čo vlastne robíme, boli sme mladí a naivní,"[/i] vysvetľuje Dave Gahan. [i]"Poskytovali sme rozhovory a vystupovali v TV, nezáležalo na tom, o aké stupídne relácie, či magazíny šlo, no a toto dedičstvo si v Británií so sebou nesieme ako guľu na reťazi."[/i] V roku 1983 boli Depeche Mode zo všetkého už tak znechutení, že sa rozhodli robiť veci po svojom. [i]"Nakoniec sme prišli na to, že ľuďom lezieme na nervy práve tým, že sa tak na verejnosti "odhaľujeme,"[/i] pridá sa Alan Wilder. Alan je príjemný muž, ktorý u ostatných vyvoláva dojem záhadného týpka a v skupine aj akýmsi Yogim. No rovnako príjemne to zaprie: [i]"Je to banda úbožiakov!"[/i] Do dnešných dní si v UK strážia menej verejný profil. Poskytujú menej rozhovorov a v nich sa viac sústreďujú na hudbu, ako na samých seba. To však neznamená, že títo "nezávislí" depešáci nemajú averziu voči mašinérií hudobného biznisu, keď sa ich nejako dotkne - ba priam naopak. Vhodnou príležitosťou pre také čosi bol Davidov súhlas na rozhovor so smoliarkou Gill Pringle z denníka Daily Mirror na tohtoročnom festivale v Montreaux. Zatiaľ čo jej výsmech z Beastie Boys (prirovnala ich k psychicky narušených deckám) sa stal hitom týždňa, s Gahanom sa prepočítala, rozhovor zostal nepovšimnutý až na to, že Gahanova rodina zostala pekne ponížená. [i]"Veľa vecí vôbec neľutujem, ani kradnutie áut, keď som bol malý, ale tento rozhovor ľutujem strašne,"[/i] vysvetľuje Gahan. [i]"Prišlo mi vtedy čudné, že sa chce rozprávať iba o mojej rodine. Povedal som jej o tom, ako nás otec opustil, keď som bol ešte úplne malý, ako sa mama znova vydala a ako môj otčim zomrel. A povedal som jej aj to, že nás potom môj skutočný otec navštívil. Mimo toho všetky fakty prekrútila a vyrobila z toho srdcervúci príbeh, ako už dvadsať rokov pátram po mojom otcovi a ako vždy, keď vystupujeme v TOTP dúfam, že sa na mňa pozerá a že sa ma pokúsi skontaktovať. Bolo to vyslovene hnusné. Už len preto, že môj otec sleduje moju kariéru od úplného začiatku a je na mňa patrične hrdý."[/i] [i]"Má cez 70 a za sebou mozgovú porážku. Takisto číta Daily Mirror, takže si viete predstaviť ten blázninec v dome, keby sa mu dostali do rúk noviny, kde je napísané, že po ňom pátram celých 20 rokov. Všetci príbuzní sa snažili o to, aby sa mu to nedostalo do rúk. Toto by ho už úplne odrovnalo. Bastardi."[/i] [b]Najprv sa necháš pohryznúť a potom sa naštveš[/b] Ďaľšou zaujímavosťou Depeche Mode, odhliadnúc od toho, že v britských rebríčkoch už mali množstvo hitov, je ako si držia odstup od bulvárnych plátkov. Nepatria totiž medzi tie mega popové hviezdy, ktoré pod drobnohľadom médíí jedia, pijú, kričia, či sa bijú a potom sa zrazu objavia na nejakej charitatívnej kompilácií. Celosvetovo Depeche Mode totiž predajú viac nahrávok, ako tie jagajúce sa hviezdy, a hlavne, idú si svojou vlastnou cestou. Poškrvnený Princov "podnik"? Smejú sa pri tej predstave. Prečo? Pretože sa im jednoducho chce a môžu si to dovoliť. Tak Depešáci, koľko zarábate? Všetci: [i]"To je súkromná záležitosť. Ale zopár bubákov už máme."[/i] Nooo. Tak dobre, na čo míňate svoje preniaze? [i]"V tomto momente veľa peňazí nepotrebujeme, pretože sme nejaké zarobili,"[/i] skomplikuje to celé Fletch, ktorého účtovník zaňho zainvestoval do Juhoafrického zlata bez toho, aby o tom sám vedel, čo musel dať okamžite do poriadku, inak by dostal padáka. [i]"Celý problém je v tom, že za takých desať, či dvadsať rokov budeme peniaze určite potrebovať,"[/i] pokračuje Fletch. [i]"Takže sme sa ako skupina rozhodli investovať do penzijných fondov a peniaze si užijeme, keď budeme mať 50, či 55. Keď nejaká skupina míňa veľa peňazí, ľudia k nej pocítia odpor. Fungujeme už šesť rokov, čo je v biznise dosť dlhá doba. Keď pracujete v skupine, tak pri dobrých vyhliadkach máte šancu uchovať si úspory po zbytok života."[/i] [i]"Aj keď sa práca dnes už hľadá trochu ťažšie, myslím, že podvedome nás drží v strehu a opatrnosti spomienka na časy z pred troch, či štyroch rokov, kedy sme premýšľali o tom, čo by sme robili, keď by sme sa ako skupina rozpadli. Povedané priamo, ani jeden z nás už nie je schopný pracovať od deviatej do piatej, ako tomu bolo kedysi."[/i] [i]"Nemyslím si, že by som svoje peniaze nejak rozhadzoval alebo ich utrácal na hlúposti,"[/i] dobrovoľne prizná Martin. [i]"Nešoférujem, ale vlastním celkom pekný dom, no vila to nie je. To je jedna z dvoch komodít, ktoré vlastní každý bohatý človek. Loď ešte stále nemám, hahahaha!"[/i] Dave si podľa očakávania kúpil komfortný dom a Porsche 911 Targa. [i]"Na auto sa pozerám ako na investíciu,"[/i] usmeje sa, [i]"no toto auto je príšerne rýchle a pri spôsobe, akým jazdím, ho určite veľmi skoro zdemolujem a ukáže sa to ako veľmi zlá investícia."[/i] V skladbe "Nothing" z pripravovaného albumu "Music For The Masses" sa nachádza jeden verš, ktorý znie, [i]"Čo sa vlastne snažím povedať, nech poviem čokoľvek, aj tak nevieš, či sa ráno prebudíš"[/i]. Ohovárači sa na toto v septembri, kedy album vyjde, určite chytia a budú to považovať za kreatívny bankrot. No Depešaci vidia svoje texty ako nástroj symboliky. [i]"Myslím, že tento verš v sebe skrýva pravdu o všetkých našich skladbách,"[/i] povie Martin. [i]"Ak napíšete dobrú skladbu, tak ňou vlastne nikomu nepoviete nič nové. Všetko, čo vlastne urobíte je, že s nádejou opíšete svoje pocity, s ktorými bude niekto súhlasiť."[/i] Tak čo potom poviete na takých Westworld?" Dave si predtým, ako na ich adresu niečo povie, odkašle. [i]"Oni sú typickou skupinou zúfalo túžiacej po pozornosti, rozhodnutí nás pekne pošpiniť,"[/i] pohŕdavo sa usmeje. [i]"No všimnite si, čo sa stalo. Westworld sa objavili v relácií "Where Are They Now?". Dokument, ale pekne naprd. Takých kapiel, ktoré prišli a odišli sme už zažili stovky. No my sme tu stále a rokmi sa vyvíjame."[/i] Gumenná sex-bábika s poslednými slovami vyfučala a niekam sa stratila. Už je zasa pekne "down". autor: Jack Barron zdroj: Sounds, 05/09/1987

Názory Devotees (7)

alanaw

 1    6. október 2006 o 06:35

Nuž s tou “bábikou” Anton v sebe nezaprel recesistu:-) a pokiaľ ide o bulvár, niet sa čo diviť, že neradi poskytovali rozhovory….

chmelko

 2    6. október 2006 o 08:39

tak s tým Daveovým otcom ma dost dostalo…

Strider

 3    6. október 2006 o 19:11

Dalsia podarena charakteristika Martinovho smiechu do zbierky:-)  “lavina alebo prud vody v kanalizacii”  grin

jmaster

 4    7. október 2006 o 20:13

Dočerta Monghi kam ty na takéto perly chodíš :-D , chcem sa ti veľmi poďakovať za to, že si dávaš tu námahu a prekladáš takéto články pre všetkých. Vďaka

nissan

 5    8. október 2006 o 13:07

uf prichádza obdobie, kedy ma DM dostali do svojej pasce. No čo sa týka tejto monghi tour serie, mám pocit, že Alan používa voči ostatným členom dosť cynický humor ...Alebo o to predsa Alanovi ide.
Škoda, že DM dosť ignorujú lp MFTM. Neviem, čo zlyhal producent, či zlyhali DM alebo nasmerovanie smerom k popu bola nešťastná voľba? Cez to všetko, je v tom lp i turné dobrá irónia. Žiaden poriadny singel a dobyť Ameriku, ha tomu sa hovorí cesta a-la DM.
Viacerí hudobníci sa zhodujú v tom, že táto lp je dosť zvukovo povrchná, plytká a jednoliata,ale podľa mňa má svoje čaro.Nehovoriac o cd extra. Ten ma vždy dorazí. Verím, že ešte príde čas a budeme naživo počuť čo to z MFTM,okrem klasík ako NLMDA a BTW.

nissan

 6    9. október 2006 o 14:00

takže Dire Straits a mega-pop ha ha ha…radšej každý rok melanchóniu v štýle Blackcelebration ako pokus o mega-pop v štýle Violator.

chmelko

 7    13. október 2006 o 13:40

určite ta Alanova….
už som niekde písal, že by som chcel porovnat judas, ale to bol asi len ten spor o koniec, takže sa ta Martova verzia si určite nedochovala:-(

Placebo, Bratislava

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa