Chvíľu som mal pocit, že tu ešte stále je ... 1/2

David Gahan pre magazín NME o Markovi Laneganovi, o očakávanom spomienkovom večeri v Londýne a o budúcnosti Depeche Mode.

"Je to o čase, začnete jednoducho myslieť na čas," povedal David o tieni, ktorý vrhla na svet Laneganova smrť. "Vedel som, že Mark zápasí so svojim zdravím a snažil som sa mu pomôcť rôznymi spôsobmi. Myslím, že ho všetko jednoducho dohnalo. Človek sa vždy dostane do určitého veku, kedy sa sám seba spýta, "Prečo to bolí? Prečo to nemôžem urobiť?" V mysli sa starší byť necíti, ale cíti to."

"Markova strata na mňa zapôsobila rovnako, ako odchod Davida Bowieho. Viete: tik-tak, nie sme neporaziteľní, nie sme tu navždy, musíte si užívať čas, ktorý máte k dispozícií. Viac času venujte rodine a priateľom a buďte vďační za to, čo máte. Mark bojoval so svojimi démonmi - ako my všetci, niektorí viac, než ostatní - ale jeho skladateľstvo, a obzvlášť jeho hlas, mi spríjemňovalo život už roky."

Tak začneme. Ako sa Ti darilo, odkedy sme sa videli naposledy, v minulom roku?
Dave: "Bol som v pohode, a aby som bol úprimný, trvalo mi dosť dlho, než som sa zotavil z "Memento Mori" turné. Bolo to fantastické a nakoniec toho bolo ďaleko viac, než sme si s Martinom dokázali v mnohých ohľadoch predstaviť. Na pódiu sme si užili kopec zábavy, aj s našimi dlhoročnými členmi, Petrom Gordenom a Christianom Eignerom."

"Bolo to skvelé turné a posledných 5 mesiacov, po návrate domov, som trávil iba snahou vrátiť sa do normálneho života s rodinou, priateľmi, takisto som trochu písal, ale úprimne, nič ma neinšpirovalo."

"A aj keď sme pred pár rokmi prišli o Fletcha, o čom sa už narozprávalo veľa, zmenilo to náš pohľad na veci. Slovami z filmu Spinal Tap: "Príliš veľa perspektívy"."

A s touto perspektívou v hlave, ako dnes nazeráš na vplyv Marka Lanegana?
"Nemohli sme sa neminúť, veď v časoch, keď bol zdravý som s ním strávil veľa času, keďže Soulsavers, v roku 2009, otvárali koncerty Depeche Mode. Jeho hudba zmenila môj pohľad na hudbu, piesne, skladateľstvo a hlavne využívanie hlasu ako nástroja na vytváranie tohto úžasného "filmového" príbehu. A aj keď Vás možno nezaujímalo, o čom hovoril v tej ktorej fráze, v tom, ako otváral ústa, niečo bolo. Bol som tým kompletne zaujatý."

Kedy si sa stal fanúšikom jeho práce?
"Nemôžem povedať, že by som bol veľkým fanúšikom The Screaming Trees. To ma obišlo, možno kvôli môjmu vlastnému vyčíňaniu v tej dobe. Prvýkrát som ho počul spievať, keď sa postavil na pódium s Mad Season. Z istého dôvodu som bol vtedy v tom malom divadle v Seattli. Vyšiel na pódium a zaspieval pieseň "Lead Belly". Pamätám si jeho hlas. Podobne na mňa zapôsobil Layne Staley z Alice In Chains. To ste sa jednoducho sám seba spýtali, "ako z tohto človeka môže vyjsť taký zvuk?""

"Oveľa neskôr znel pravidelne v priestoroch na Varick Street (NY), kde sme s Andrew Phillpottom, Christianom a Kurtom Uenalom komponovali a nahrávali demá, jeho sólový album "Bubblegum", z roku 2004. Vtedy sme pracovali na mojom sólovom albume "Hour Glass". Ten album sme počúvali každý deň a hral častejšie, než akékoľvek iné nahrávky od iných umelcov, teda možno okrem Bowieho. Ale častejšie, než moje obľúbené nahrávky od Nicka Cavea, či PJ Harvey, Johnnyho Casha a Billie Holiday."

"Pre mňa je to vždy o hlase. Vždy sa snažím vytvoriť akýsi imaginárny svet, filmový moment alebo niečo oveľa intímnejšie. Zlepšil som sa v tom, ale snažím sa učiť od tých najlepších a k nim by som Marka rovno zaradil."

Vŕtal si sa potom aj v jeho skoršej tvorbe?
"Jeho sólové práce pred albumom "Bubblegum", konkrétne albumy "Whiskey For The Holy Ghost" a "Field Songs", sú tiež úžasné. Tie som si púšťal neustále. Aj dnes si jeho album púšťam, ale nejaký čas som to nedokázal. Asi rok od jeho smrti som jeho hlas nedokázal počúvať. Cítil som smútok a zakaždým som viac premýšľal o svojej smrteľnosti."

"Všetko sa to udialo v období, kedy mi umierali blízki ľudia. Vždy je to šok, keď začnete premýšľať nad vlastnou pominuteľnosťou, ako aj tých, ktorí sú okolo Vás. "Koľko mám ešte času? Čo ešte môžem urobiť?" Jednoducho všetky tie blbosti, o ktorých v mladosti neuvažuješ: sú to len bubliny narážajúce na stenu. Čím ste starší, začnete uvažovať inak."

Máš pocit, že niečo podobné sa dialo Markovi v jeho posledných rokoch života?
"Mark tlačil na pílu do samého konca. Aj keď bol v nemocnici, stále sa pokúšal o písanie - niečo z toho sa dostalo o kníh, ktoré napísal. Miloval som jeho album "Straigh Songs Of Sorrow". Počas nášho posledného turné znel veľmi časti."

"Nedokázal som si ho pustiť v období, keď vyšiel, bolo to nad moje sily, ale počas turné znel naozaj často. Dnes už opäť dokážem počúvať jeho hlas, cítim v tom dnes viac radosti. Veľa ľudí radosť z jeho hlasu asi necíti, ale ja áno! A takisto humor. V Bowieho tvorbe takisto, boli naozaj šikovní. Všetko to pôsobí nenápadne inteligentne, melodicky a provokujúco."

Neexistuje žiaden archeotyp, ktorý by k nemu pasoval ... ten typ otrhanej, neochotnej rockovej hviezdy, dušou naplnenej grunge hviezdy ...
"Presne, takisto s gospelovým a folkovým aspektom, ale aj ostatným jeho materiálom. Taká tá typická americká vec, cestovanie po nekonečných otvorených pláňach, náhodné stretnutie s niekým v malom zapadákove, ktoré sa zvyčajne neskončí dobre ..."

"V skladbe ako "Kingdoms Of Rain" je toľko nádeje a pocitov. Nedávno som prehral tieto piesne zopár ľuďom a videl som, ako im prerastali cez hlavu alebo len skonštatovali, "je to v poho". Pre mňa je tam niekde hore ako hlas a spisovateľ 20. a 21.storočia. O Johnym Casheovi a Nickovi Caveovi debatíme vždy v intenciách, čo je možné urobiť s hlasom. Takých ľudí je naozaj len zopár, ale Mark je na vrchole tohto zoznamu."

Aké to s ním bolo? Čo nám môžeš povedať o Vašom pute, ktoré fungovalo nad rámec Vašej spolupráce?
"Mal veľký zmysel pre suchý humor. Smial sa, keď bolo niečo zábavné a následne zostal veľmi vážny. Spomínam si, ako sme raz sedel spolu v dodávke, cestou na stretnutie anonymných narkomanov. Debatili sme vtedy o príšerných zverstvách nacistov a Hitlera. A zrazu sa zo zadnej časti auta ozvalo "Mussolini bol horší!" Zostalo asi na minútu ticho a potom sa všetci zasmiali, pretože to značne vystihlo jeho osobnosť."

"Bol tichý a jemný, ale rovnako ste sa nechceli ocitnúť na nesprávnej strane jeho hnevu. Bol to chlapák, ale srdcom dobrák. Neznášal by ma za tieto slová ... ale veľmi o tom rozprávať nechcem."

>> pokračovanie