A. Wilder: “Nič neľutujem…” - 1.časť
Pred premietaním "A Strange Hour in Budapest" v maďarskej metropole poskytol Alan Wilder offline rozhovor pre blog Recorder. Prinášame Vám jeho prvú časť.
Najpamätnejšia spolupráca z počiatkov tvojej kariéry, keď si fungoval ako člen kapely alebo štúdiový asistent (Cloaca, The Dragon, Dafne & The Tenderspots, Real To Real, The Hitmen, The Korgis)?
AW: Každé dobrodružstvo bolo iné a zároveň pre mňa, ako mladého chalana, ktorý sa snažil nájsť svoje miesto v hudobnom biznise, vzrušujúce. V tých časoch som bol veľmi naivný (myslím roky 16-20) a myslím, že keď som sa napr. hlásil k The Dragons, tak som bol veľmi prekvapený, pretože to bola veľmi slušne zabehnutá koncertná kapela v tých časoch, čiže to bolo moja prvá "skutočná" kapela. Dovtedy som pracoval v DJM nahrávacích štúdiách. Ako štúdiový asistent som sa zúčastnil nahrávania niekoľkých UK hitov, napr. s kapelou The Rubettes & Liverpool Express. Spomínam si na stretnutia s niekoľkými muzikantami a producentami, ktorí nahrávali na konci 1970-tych rokov v štúdiu na New Oxford Street v Londýne.
Na čo si najviac pyšný z čias, kedy si bol členom Depeche Mode?
AW: Musím povedať, že to bol fakt, že sme po toľkej koncertnej drine boli schopní dosiahnuť úspech v celosvetovom meradle. Takmer 10 rokov sme cestovali po celom svete, kým sa nám v USA podarilo absolútne preraziť, hoci v 1980-tych rokoch sa nám podarilo uspieť v Európe, hlavne v Nemecku okolo roku 1984. Samozrejme, vrcholom bol koncert v The Rosebowl pred 80.000-ovým publikum, no takisto neuveriteľný bol incident v LA Wherehouse a potom zopár kľúčových momentov v štúdiu - finálne práce na "In Your Room" a "Walking In My Shoes". Vtedy som mal pocit, že sa nám podarilo zachytiť viac než slušný hudobných výkon.
A čo z toho obdobia ľutuješ najviac?
AW: Žiadna skutočná ľútosť - skôr som si želal, aby sme hudbu posunuli ešte viac vpred a pracovali s viacerými hudobníkmi, pretože sme k tomu mali množstvo príležitostí. V tomto ohľade som mal pocit, že nie sme veľmi dobrodružne naladení. Ale časy s Depeche Mode boli naozaj skvelé a vždy si ich budem vážiť. Vždy na ne spomínam s láskou.
Prvú nahrávku Recoil si označil ako "protilátka k Depeche Mode". Ako veľmi si bol v tých časoch frustrovaný z popového formátu kapely?
AW: Vždy som sa tešil z rôznych druhov hudby a z iných žánrov, než z popu. S DM som sa cítil týmto formátom, ktorý bez pochýb fungoval, limitovaný, keďže nedovoľoval priveľa experimentácie. Možno to vyznie hulvátsky, takto sa sťažovať, keď sme s tým dosiahli tak veľký "úspech", lenže niekedy ma tá hudba ničím nenapĺňala. V čase, keď som začal pracovať na projekte Recoil, sme s DM pracovali na singloch ako "It´s Called A Heart" a ja som neznášal každý moment, ktorý súvisel s jeho nahrávaním! (možno príklad tohto singla je neférový, napr. obdobia skladieb "Stripped" a"Fly On The Windscreen" sa mi páčili, snáď viete, ako to myslím).
Začal ste komponovať hudbu pomocou samplov, vlastne ako jeden z prvých. Ak znela v tvojich predstavách táto hudba v budúcnosti? Akú si mal v tých časoch predstavu o hudbe v roku 2012?
AW: Budúcnosťou som sa nikdy nejako zvlášť nezaoberal. A v skutočnosti sa v tej hudbe až tak veľa nezmenilo. Niektoré veci sú dnes ľahšie, je jednoduchšie ich s dnešnými modernými technológiami dosiahnuť, lenže vďaka tomu môžete aj zlenivieť. V 1980-tych rokoch bolo doslova nevyhnutné tvrdo pracovať, aby ste svoje nápady dokázali pretransformovať na pásku tak, ako sme ich potom mohli počuť. Dnes vám to uľahčí laptop so zopár pluginmi a celé to trvá zlomok vtedajšieho času. Je preto potrebné premýšľať trochu "predvídavo", tak ako sme to robili kedysi. Často sme sa tak dočkali nečakaných výsledkov.
Zmenili tvoje skúsenosti so zvukom a nástrojmi metódu tvorby a nahrávania s Depeche Mode? "Violator" bol zrejme najexperimentálnejší album po technickej stránke svojho času.
AW: Myslím, že našim najexperimentálnejším albumom, viac než "Violator", bol "Black Celebration". "Violator bol uhladenejší a koncentrovanejší a hlavne komerčnejší. Samozrejme, technológie nás často viedli k novým oblastiam, pretože ak ste fascinovaný prácou, tak sa k vám dostáva veľa možností. Prečo sa obmedzovať bassou, gitarou, bicími, keď máte k dispozícii zvukové možnosti celého sveta?
Môj záujem o sampling, konkrétne slučky (looping) myslím najviac ovplyvnil album "Songs Of Faith And Devotion", dokonca ja osobne som sa tým všetkým vtedy zaoberal asi najviac - zaznamenával živé hranie, resp. tú časť kedy do toho hrania ľudia dali niečo zo seba, následne do toho zapojil všetky technológie, kde som tie záznamy triedil do sekvencii, mixoval do efektov a elektroniky tak, ako by to skutočná kapela nikdy nebola schopná zahrať.
Na druhom albume Recoil ("Bloodline") sa v pozícii vokalistu objavil aj Moby. Ako si sa k nemu dostal? A čo si si pomyslel, keď si počul Mobyho "Play", kde použil staré nahrávky tým istým alebo podobným spôsobom, ako si to urobil ty v prípade Bukka White na albume "Bloodline"?
AW: Mobyho mi odporučil Daniel Miller, ktorý trval na tom, že je obdarený výnimočným hlasom (v tých časoch ho nie veľa ľudí počulo ako speváka). Daniel ho počul spievať jeho vlastné skladby a bol užasnutý. Dal som na Dana a tak sme s Mobym pár hodín pracovali - asi tak nejak to bolo. Dorazil do štúdii Konk v Londýne doslova nepripravený, sadol si v odpočívarni, napísal text ku "Curse" a hneď na to to odrapoval a odišiel. Vážne som sa s ním nikdy predtým nestretol, ani nerozprával. Pokiaľ ide o "Play", tak po vypočutí som si uvedomil, že vlastne zopakoval nápad, ktorý som použil v skladbe "Electro Blues For Bukka White". On však vlastne urobil týmto spôsobom celý album a takisto tým mnohým urobil reklamu!
DM si opustil v deň tvojich 36. narodenín - vnímal si to ako darček, ktorý si si venoval?
AW: Nie, ale rád vtipkujem.
Počas posledných rokov fungovania v DM si bol považovaný za akýsi motor kapely. Nenapadlo ťa, že by tvojim odchodom mohla kapela de facto skončiť?
AW: V tom čase som mal pocit, že kapela na tom nebola najlepšie - Dave sa boril s drogovými problémami, ale hlavne šlo o vnútorné vzťahy v kapele a priateľstvo medzi nami. Môj odchod bol len výsledkom toho všetkého. Nešlo o náhle rozhodnutie, jednoducho som nad tým premýšľal nejaký čas, obzvlášť počas nahrávania albumu SOFAD. Samozrejme, že som predpokladal, že by kapela po mojom odchode mohla pokračovať ďalej, lenže situácia na konci "Devotional" turné pre mňa stále nebola prijateľná a už som mal toho všetkého naozaj dosť. V tom negatívnom a nezdravom prostredí som sa jednoducho necítil viac šťastný.
Albumy Recoil sa stali postupne viac štrukturovanejšie a hlavne intenzívnejšie. Ak môžem hovoriť za seba, album "Liquid" akoby tvoril (nie pokiaľ ide o samotnú scénu) časť miléniovo temných, urbanistických, wood-rockových albumov ("Contino Sessions" od Death In Vegas počnúc a "Bow Down To The Exit Sign" od Davida Holmesa končiac). Súhlasíš s týmto tvrdením? Mohol by byť ten album akýmsi soundtrackom paranoidných čias toho obdobia plného obáv z toho, čo prinesie nové storočie?
AW: Skôr by som povedal, že albumy Recoil sú od roku 1997 ("Unsound Methods") viac koncentrovanejšie - asi nikoho neprekvapí, že teraz mám viac času sa im oddávať. A takisto som disponoval väčšími skúsenosťami v štúdiu, ktoré som bol schopný rozvíjať a vybudovať tak akúsi šablónu, ktorá zodpovedala predstavám o tom, aký by mal byť môj projekt, ako by mohol začleniť ostatných a pritom si ponechať akúsi autonómiu, no rovnako aj rozhodnosť, ktorá by mala určitú výpovednú hodnotu. Album "Liquid" sa vyvíjal bez akéhokoľvek pevného konceptu, postavenom na viac osobných skúsenostiach, takže by som ho veľmi nespájal s miléniom, ale samozrejme, že je temný, tak ako takmer celá moja produkcia. A dôvod tej temnoty? Neviem! Niekde v hlbokých zákutiach mojej mysle je niečo strašné...
Názory Devotees (31)
tommy
1 4. október 2012 o 13:34
... aj v mojej :( Len Alan je asi slávnejší a bohatší
Perfektný rozhovor, už som sa nevedel dočkať 
Som rád, že Alan po experimentálnej stránke viac vyzdvihuje Black Celebration ako “nudný a prázdny” Violator :(
jozefst
2 4. október 2012 o 14:07
Experimentálnejším albumom ako Black celbration bol asi SOFAD a Construction time again, na ktorom vlastne sa začali zoznamovať so samplingom a radikálne menili zvuk kapely po A broken frame. Vlastne aj na SOFAD menili po Violatore radikálne zvuk kapley. Priznám sa, že na SOFAD som si troška nevedel zvyknúť na tie rôzne gitarové slučky a nové basové linky, keď som to porovnával spredošlými albumami a ich aranžmánmi.
tommy
3 4. október 2012 o 19:25
SOFAD nie je veľmi vyvážený album, na jednej strane atmosferické ala the cure silné tracky ako Walking in my shoes, In your room, tesne za nimi jemne melancholická, atmosferická Higher love, o niečo slabšie, ale o to provokatívnejšie I Feel You, Rush, z inej planéty Judas, One caress, no a potom vata Condemnation, Mercy in you, Get right with me… Hmm na tomto albume cítiť, že tu chýba tá elektronická súrodosť ako to bolo napríklad na spomínanom Black Celebration albume… Tak typická pre DM. SOFAD mal poriadne našliapnuté na novú éru DM, ale táto, tak ako rýchlo vystrelila, tak rýchlo aj spadla. Je to škoda, ale ako povedal Alan, nie všetci boli za ďalšie experimentovanie, respektíve posúvanie dm mašinky vpred
Tak prečo by sa mal trápiť? Nevadí, stále sa nájde jeden dobrý track na tom-ktorom albume (myslím tým posledných troch), a keby aj nie, je tu toľko hudby… Ale chápem, že človek hľadá soundtrack svojho života, takže stojí a padá so svojou “životnou” kapelou, nech to stojí, čo to stojí 
Notik
4 4. október 2012 o 19:57
To Tomi : vystižné!
jozefst
5 4. október 2012 o 21:45
Condemnation Get right with me povazujem za silne kusky albumu. Su inspirovane gospelom a tu sa myslim neda nic pokazit. Za take najslabsie ohnivko retaze povazujem Higher love.
Monghi
6 4. október 2012 o 21:55
SOFAD? absolutny vrchol DM… navzdy… cele to obdobie bolo neopisatelne, doslova som v nim vtedy napachol a dodnes to nevyprchalo… nic predtym sa mu nevyrovnalo a nic potom to uz neprekonalo
chmelko
7 4. október 2012 o 22:26
higher love je niečo ako, len teraz to všetko začína? kua SOFAD je nadpozemský album
Rajny
8 5. október 2012 o 07:43
Ja SOFAD dávam na spodné priečky. Avšak songy ako IYR alebo WIMS patria do TOP10.
Osobne som rád, že po SOFAD prišla ULTRA, ktorá “viac cíti” ako SOFAD.
Obdobie Devotional je čo sa týka koncertov TOP1.
mks
9 5. október 2012 o 11:52
Monghi mám to stejné... Pro mě byl SOFAD vyjimečné dílo nejen z pohledu DM. Opravdu silná deska a vatu tam nemám žádnou. Sedi mi tam vše. Jinak Anton byl také v TOP formě, to je jasný.
Jinak mám rád i období po AW, čili po desce SOFAD. V této éře je TOP Ultra, poté PTA, dále SOTU a nakonec Exciter, ale i ten není pšatný. Tam mě irituje snad jen Death of Night a nemusím ani Comatose…
Nevím proč, ale tak něja cítím, že přijde vrchol po AW období právě s novým albem. Nechme se překvapit.
jozefst
10 5. október 2012 o 12:34
Čo sa týka albumov a skladieb, tak nič na nich nie je také, čo by mi liezlo vyložene krkom, no vždy sú tam také, ktoré, keby som zostavoval rebríček skladieb na každom albume, tak by sa umiestnili na posledných priečkach. U Violatora je to zas pre zmenu Clean, tú som vždy “odzýval”, ale nie zas v tom zmysle, že by ma nejako nudila, ale v porovnaní s ostatnými by skončila v rebríčku Violatora na poslednom mieste. Ona tam aj vlastne je umiestnená
. Na druhej strane som však žral tu medzihru pred Clean. A divil som sa, prečo je napríklad taká skladba ako Sea of sin na B strane singla. A vlastne nadruhej strane je to aj dobré, aspoň je ten singel silný po každej stránke.
tommy
11 5. október 2012 o 13:59
Alan pekne poukázal na to, že DM napriek tomu, akí boli veľkí experimentátori, tak proste nestúpali do kopca ďalej, nehľadali ďalšie možnosti, nepozývali k sebe ďalších špičkových muzikantov, ktorí by predsa len posunuli hranice ich možností, oživili by tvorivý proces nahrávania apod. Veď, kto by DM povedal nie? Jeden z desiatichI DM jednoducho (a pohodlne) zvolili zostup do základného tábora a teraz sa len vyhrievajú na slniečku, papinakajú sušienky, ktoré zapíjajú čajom a tak…
Našli si de facto stabilný tím okolo Bena Hiliera a hrajú sa no svojom piesočku 
Dave teraz síce avizuje zmenu, ale koľko krát sme to už počuli 
Odchodom Alana sa určité veci odkryli a dnes už je ťažko hovoriť o nejakom výraznom posune vpred. Ale ja to všetko beriem, nemôžu ísť stále o míle vpred. Posledné tri DM albumy Asi najlepšie vystihuje citát: „Nie je to zlý album, len priemerný.“ ( povedal redaktor New Musical Expressu, ale na margo iného umelca).
mks
12 5. október 2012 o 14:52
tomy: to o čem mluvíš v prvních řádcích nastalo s odchodem AW… Asi to tak být mělo.
Daniel79
13 5. október 2012 o 15:10
Ze SOFAD se mi libi jenom IYR, WIMS a Higher Love. Ale tyhle tri jsou zase jedny z nejlepsich od DM vubec.
Ultra mam mnohem radsi nez SOFAD. Pokud jde o posledni tri desky, tak podle me zadna z nich neni lepsi nez kterakoli deska z obdobi 83-90.
I kdyz SOTU…ne, ze by se mi vylozene libila, ale je rozhodne zajimava…
mks
14 5. október 2012 o 15:21
Daniel79: SOTU je good deska. Mohla být kratší, ale jak se tam tlačí Dave, tak je to těžký
Pro mě je nej z posledních 3 placek PTA, ale i tady bych udělal pár drobných změn /Lilian a I want it all out, Free a Newborn in + ta dohra na konci I want it all by někde zůstala/. Každý má ty chutě trochu jinak no… Obě poslední desky ale mají svou kvalitu a rozhodně nejsou špatný, naopak PTA považuji za velmi, velmi dobrou desku. Exciter má dobré věci, ale celkově je to na DM málo temné a takové soft 
re-milllis
15 5. október 2012 o 18:39
mks: ... moja reč, ja bych to dal tak isto, a v podstate osekať tak na 9 - 10 trackov a bol by to jeden vychytaný super album so svojským zvukom
Dusan
16 5. október 2012 o 21:05
SOTU je… hm… nenachádzam slová. Pre mňa úplne ale úplne bezchybný album, nemenil by som na ňom absolútne nič. Pre mňa životný album, ktorý už z môjho pohľadu žiaden hudobný počin nemôže prekonať. Ten album má pre mňa magickú silu s najdokonalejším zvukom aký som kedy počul. A samozrejme texty, koncerty, anton atď... jednoducho vrchol.
P.S.: Predsa len jedna vec, ktorú som mal v hlave od začiatku ako album vyšiel. Možno by som privítal condemnation v singlovej remix verzií. Ale aj to som si nie celkom istý... pre mňa je to jednoducho dokonalá nahrávka.
re-milllis
17 6. október 2012 o 03:18
to mks: ... ešte jedna vec… na tej vete s tým Dave-om, ako si napísal, že sa tam tlačí... niečo na tom je… povedzme… ale na druhej strane musím však uznať, že jeho songy ako Suffer Well, alebo Come Back-bare verison sú jednoducho úžasné...
Depeshak
18 6. október 2012 o 18:59
tomy, sledujem Tvoje prispevky uz roky rokuce, stale si tu mal najtriezvejsi nazor na kapelu. Si moj clovek.
Alana Wilder-a som stale zral pre jeho nazory a postoje a konecne to povedal nahlas. A otvoril oci mnohym fanusikom, ktori skrz auru kapely nikdy neprijmu kritiku a triezvy pohlad na kapelu, ktora uz len “preziva” zo zaslej slavy.
Isteze sa to niektorym nebude pacit, co napisem.
Po albume SOFAD by som uvital, ak by Depeche Mode nevydali uz ziaden novy material a proste to zabalili. Uplne vazne. A stali by si uplne dokonalou mysticko - kultovou legendou a boli by slavnejsi viac ako doteraz. Nedopovedane by ostalo nedopovedane…
Jediny album, za ktorym by mi bolo smutno, by bola Ultra.
(uzasny priklad je Mark Hollis a jeho Talk Talk po albume Spirit of Eden : nahrali to, predstavili to, a zabalili to, pre mna je spominany album milnik v hudobnej historii vobec…
Mimochodom Spirit Of Talk Talk nie je nahoda, ze to dal do kopy Wilder)
re-milllis
19 6. október 2012 o 19:21
... jedna vec je zostať legendou a druhá vec je muzika sama…
► ▲▲
Keď si len predstavím takú pomyselnú kompiláciu toho naj z posledných troch albumov, tak beriem tú druhú voľbu
smidak101
20 6. október 2012 o 23:28
Ultra je “Klenot”, podle mě.
grapher
21 7. október 2012 o 01:02
to Depeshak: presne to isté si myslím aj ja, po SOFAD sa mali každý uberať svojou vlastnou cestou a značku DM opustiť na vrchole. Btw. po Spirit of eden vydali TT este Laughing stock, ktorý je pre mňa absolútnym vrcholom TT. Ten album môžem počúvať aj niekoľkokrát denne
Depeshak
22 7. október 2012 o 01:07
to grapher :
s Laughing Stock mas pravdu, moj omyl… Ospravedlnujem sa.
bob3
23 7. október 2012 o 12:37
DM si nikdy vnitřně moc nevěřili, to je pro mě u téhle kapely největší paradox.
Možná uvažovali o tom, že by po SOFAD skončili a stali se legendou, ale je tady jedna věc, co když...
se po nás slehne zem))..a takhle nechce dopadnout nikdo, tak proč to riskovat.
bob3
24 7. október 2012 o 12:42
Ultra je precizně vybroušený diamant, je tam klid a uvolnění, naopak dravost, rock a pop, taková ukázka jak by mělo znít album zkušených hudebníků.
tommy
25 7. október 2012 o 17:36
to Depeshak - ďakujem veľmi pekne (to je asi prvýkrát v mojom živote), už sa aspoň viem trošku vžiť do situácie, aké zažívajú DM a im podobné hviezdy
No nič, vraj je tu nové logo DM a opäť aktívny web dm.com, tak sa poďme na to pozrieť 
.
jozefst
26 7. október 2012 o 22:16
Nemyslím, že by DM po SOFAD mali skončiť (Neboli by také fajnové ultramoderné logá, aké predstavili teraz). A čo sa týka pozývania špičkových muzikantov, veď na Ultre tak učinili.
bel canto
27 12. október 2012 o 16:21
Bobe3 - Ultra je prechodny album bez vyrazneho experimentovania so zvukmi a mensim dorazom na produkciu ako na albumoch s Alanom. Toto nie su moje slova ale vyjadrenia Goreho a Millera.
A teraz moje slova - Ultra nie je vybruseny diamant. Aj bez ich nazorov na nu som hned pri prvom pocuti pocul ze ten okruh milion skvele zosuladenych zvukov, tvrdej basy, bicich a naznakovej gitary je prec. Je tu nove, usporne DM, ktore ma aj nadalej skvele Martinove melodie ale v studiu sa uz tolko nebrusilo.
Je to priamy dosledok Gananovych drog a Martinoveho chlastu, ktorymi Alana vystvali za kapely. Za to ako vypadaju posledne DM albumy nesu zodpovednost David a Martin. Keby si aspon stupili do svedomia a pred Ultrov by mu zavolali, ale ne, sak na co. Zaplatime si klavesistu zo Simply Red a ideme na to ...
bob3
28 12. október 2012 o 19:00
bel canto: můj názor je takový že:
Ultra je precizně vybroušený diamant, je tam klid a uvolnění, naopak dravost, rock a pop, taková ukázka jak by mělo znít album zkušených hudebníků.
smidak101
29 12. október 2012 o 23:50
bel canto : mám úplně stejný názor jako bob3. Pro mě zatím poslední echt DM album, ale to už jsem psal několikrát a rád se budu opakovat, protože si to ULTRA zaslouží.
Od BOAG až po Insight je to lahůdka a kdykoli si jej pustím, tak mě pořád dokola napadá otázka, proč následný Exciter je, v porovnání s tímto albem, tak ,hmm, “jiný”?Exciter má několik vydařených písní, ale přece jen tomu něco chybí.PTA a SOTU, tam už je vzestup, ale pořád u mě ULTRA vítězí.
Když jsem ULTRA slyšel poprvý byl jsem opravdu rád, že DM valí dál i bez Alana.Což se o následujících albech nedá říct.
bob3
30 13. október 2012 o 00:50
Ultra je deska která DM posunula zase kousek jinam o což se kapela vždy snaží, nejen DM. Lze si všimnout jiného přístupu Gorea ke kytaře, doposud to byli většinou výrazné nosné riffy, na Ultra je kytara hodně melodická a objevuje se tam kde by ji nikdo nečekal. Už se mi párkrát stalo, že jsem si pomyslel ok dobrý zvuk a ona to je melodie hraná na kytaru přes efekt a takových míst je na Ultra docela dost, stačí nastražit uši, odpoutat se od předsudku čistě elektronického zvuku a objevíš úplně jiné DM, u mě na Ultra provedli to o co jim šlo.
Na Exciter je kytara zase jiná, zůstala melodická, ale prakticky bez efektů a lehce rozpoznatelná, v Dream On dokonce klasicky akustická. Podle mě je problém v tom, že rozdíl ve zvuku mezi Ultra a Exciter je tak výrazný jako nikdy předtím mezi deskami a lidi na to nebyli připraveni.
Rajny
31 14. október 2012 o 21:00
Ja ti neviem či pravdu vravíš: Home, Freestate, The bottom line sú plné vrstiev, nástrojov. Ale, jasné tvoj názor.
Ja už som to niekde písal: DM s Exciter prebehli dobu. neskôr podobný album vydala Madonna aj Pet Shop Boys. Exciter ako album takpovediac “začal” novú éru, DM boli opäť tí čo inšpirujú -ale je pravda, že tento štýl sa veľmi neuchytil ani u spomínaných interpretov.