A. Wilder: “Nič neľutujem…” - 1.časť

A. Wilder: “Nič neľutujem…” - 1.časť

Pred premietaním "A Strange Hour in Budapest" v maďarskej metropole poskytol Alan Wilder offline rozhovor pre blog Recorder. Prinášame Vám jeho prvú časť.

Najpamätnejšia spolupráca z počiatkov tvojej kariéry, keď si fungoval ako člen kapely alebo štúdiový asistent (Cloaca, The Dragon, Dafne & The Tenderspots, Real To Real, The Hitmen, The Korgis)?
AW:
Každé dobrodružstvo bolo iné a zároveň pre mňa, ako mladého chalana, ktorý sa snažil nájsť svoje miesto v hudobnom biznise, vzrušujúce. V tých časoch som bol veľmi naivný (myslím roky 16-20) a myslím, že keď som sa napr. hlásil k The Dragons, tak som bol veľmi prekvapený, pretože to bola veľmi slušne zabehnutá koncertná kapela v tých časoch, čiže to bolo moja prvá "skutočná" kapela. Dovtedy som pracoval v DJM nahrávacích štúdiách. Ako štúdiový asistent som sa zúčastnil nahrávania niekoľkých UK hitov, napr. s kapelou The Rubettes & Liverpool Express. Spomínam si na stretnutia s niekoľkými muzikantami a producentami, ktorí nahrávali na konci 1970-tych rokov v štúdiu na New Oxford Street v Londýne.

Na čo si najviac pyšný z čias, kedy si bol členom Depeche Mode?
AW:
Musím povedať, že to bol fakt, že sme po toľkej koncertnej drine boli schopní dosiahnuť úspech v celosvetovom meradle. Takmer 10 rokov sme cestovali po celom svete, kým sa nám v USA podarilo absolútne preraziť, hoci v 1980-tych rokoch sa nám podarilo uspieť v Európe, hlavne v Nemecku okolo roku 1984. Samozrejme, vrcholom bol koncert v The Rosebowl pred 80.000-ovým publikum, no takisto neuveriteľný bol incident v LA Wherehouse a potom zopár kľúčových momentov v štúdiu - finálne práce na "In Your Room" a "Walking In My Shoes". Vtedy som mal pocit, že sa nám podarilo zachytiť viac než slušný hudobných výkon.

A čo z toho obdobia ľutuješ najviac?
AW:
Žiadna skutočná ľútosť - skôr som si želal, aby sme hudbu posunuli ešte viac vpred a pracovali s viacerými hudobníkmi, pretože sme k tomu mali množstvo príležitostí. V tomto ohľade som mal pocit, že nie sme veľmi dobrodružne naladení. Ale časy s Depeche Mode boli naozaj skvelé a vždy si ich budem vážiť. Vždy na ne spomínam s láskou.

Prvú nahrávku Recoil si označil ako "protilátka k Depeche Mode". Ako veľmi si bol v tých časoch frustrovaný z popového formátu kapely?
AW:
Vždy som sa tešil z rôznych druhov hudby a z iných žánrov, než z popu. S DM som sa cítil týmto formátom, ktorý bez pochýb fungoval, limitovaný, keďže nedovoľoval priveľa experimentácie. Možno to vyznie hulvátsky, takto sa sťažovať, keď sme s tým dosiahli tak veľký "úspech", lenže niekedy ma tá hudba ničím nenapĺňala. V čase, keď som začal pracovať na projekte Recoil, sme s DM pracovali na singloch ako "It´s Called A Heart" a ja som neznášal každý moment, ktorý súvisel s jeho nahrávaním! (možno príklad tohto singla je neférový, napr. obdobia skladieb "Stripped" a"Fly On The Windscreen" sa mi páčili, snáď viete, ako to myslím).

Začal ste komponovať hudbu pomocou samplov, vlastne ako jeden z prvých. Ak znela v tvojich predstavách táto hudba v budúcnosti? Akú si mal v tých časoch predstavu o hudbe v roku 2012?
AW:
Budúcnosťou som sa nikdy nejako zvlášť nezaoberal. A v skutočnosti sa v tej hudbe až tak veľa nezmenilo. Niektoré veci sú dnes ľahšie, je jednoduchšie ich s dnešnými modernými technológiami dosiahnuť, lenže vďaka tomu môžete aj zlenivieť. V 1980-tych rokoch bolo doslova nevyhnutné tvrdo pracovať, aby ste svoje nápady dokázali pretransformovať na pásku tak, ako sme ich potom mohli počuť. Dnes vám to uľahčí laptop so zopár pluginmi a celé to trvá zlomok vtedajšieho času. Je preto potrebné premýšľať trochu "predvídavo", tak ako sme to robili kedysi. Často sme sa tak dočkali nečakaných výsledkov.

Zmenili tvoje skúsenosti so zvukom a nástrojmi metódu tvorby a nahrávania s Depeche Mode? "Violator" bol zrejme najexperimentálnejší album po technickej stránke svojho času.
AW:
Myslím, že našim najexperimentálnejším albumom, viac než "Violator", bol "Black Celebration". "Violator bol uhladenejší a koncentrovanejší a hlavne komerčnejší. Samozrejme, technológie nás často viedli k novým oblastiam, pretože ak ste fascinovaný prácou, tak sa k vám dostáva veľa možností. Prečo sa obmedzovať bassou, gitarou, bicími, keď máte k dispozícii zvukové možnosti celého sveta?

Môj záujem o sampling, konkrétne slučky (looping) myslím najviac ovplyvnil album "Songs Of Faith And Devotion", dokonca ja osobne som sa tým všetkým vtedy zaoberal asi najviac - zaznamenával živé hranie, resp. tú časť kedy do toho hrania ľudia dali niečo zo seba, následne do toho zapojil všetky technológie, kde som tie záznamy triedil do sekvencii, mixoval do efektov a elektroniky tak, ako by to skutočná kapela nikdy nebola schopná zahrať.

Na druhom albume Recoil ("Bloodline") sa v pozícii vokalistu objavil aj Moby. Ako si sa k nemu dostal? A čo si si pomyslel, keď si počul Mobyho "Play", kde použil staré nahrávky tým istým alebo podobným spôsobom, ako si to urobil ty v prípade Bukka White na albume "Bloodline"?
AW:
Mobyho mi odporučil Daniel Miller, ktorý trval na tom, že je obdarený výnimočným hlasom (v tých časoch ho nie veľa ľudí počulo ako speváka). Daniel ho počul spievať jeho vlastné skladby a bol užasnutý. Dal som na Dana a tak sme s Mobym pár hodín pracovali - asi tak nejak to bolo. Dorazil do štúdii Konk v Londýne doslova nepripravený, sadol si v odpočívarni, napísal text ku "Curse" a hneď na to to odrapoval a odišiel. Vážne som sa s ním nikdy predtým nestretol, ani nerozprával. Pokiaľ ide o "Play", tak po vypočutí som si uvedomil, že vlastne zopakoval nápad, ktorý som použil v skladbe "Electro Blues For Bukka White". On však vlastne urobil týmto spôsobom celý album a takisto tým mnohým urobil reklamu!

DM si opustil v deň tvojich 36. narodenín - vnímal si to ako darček, ktorý si si venoval?
AW:
Nie, ale rád vtipkujem.

Počas posledných rokov fungovania v DM si bol považovaný za akýsi motor kapely. Nenapadlo ťa, že by tvojim odchodom mohla kapela de facto skončiť?
AW:
V tom čase som mal pocit, že kapela na tom nebola najlepšie - Dave sa boril s drogovými problémami, ale hlavne šlo o vnútorné vzťahy v kapele a priateľstvo medzi nami. Môj odchod bol len výsledkom toho všetkého. Nešlo o náhle rozhodnutie, jednoducho som nad tým premýšľal nejaký čas, obzvlášť počas nahrávania albumu SOFAD. Samozrejme, že som predpokladal, že by kapela po mojom odchode mohla pokračovať ďalej, lenže situácia na konci "Devotional" turné pre mňa stále nebola prijateľná a už som mal toho všetkého naozaj dosť. V tom negatívnom a nezdravom prostredí som sa jednoducho necítil viac šťastný.

Albumy Recoil sa stali postupne viac štrukturovanejšie a hlavne intenzívnejšie. Ak môžem hovoriť za seba, album "Liquid" akoby tvoril (nie pokiaľ ide o samotnú scénu) časť miléniovo temných, urbanistických, wood-rockových albumov ("Contino Sessions" od Death In Vegas počnúc a "Bow Down To The Exit Sign" od Davida Holmesa končiac). Súhlasíš s týmto tvrdením? Mohol by byť ten album akýmsi soundtrackom paranoidných čias toho obdobia plného obáv z toho, čo prinesie nové storočie?
AW:
Skôr by som povedal, že albumy Recoil sú od roku 1997 ("Unsound Methods") viac koncentrovanejšie - asi nikoho neprekvapí, že teraz mám viac času sa im oddávať. A takisto som disponoval väčšími skúsenosťami v štúdiu, ktoré som bol schopný rozvíjať a vybudovať tak akúsi šablónu, ktorá zodpovedala predstavám o tom, aký by mal byť môj projekt, ako by mohol začleniť ostatných a pritom si ponechať akúsi autonómiu, no rovnako aj rozhodnosť, ktorá by mala určitú výpovednú hodnotu. Album "Liquid" sa vyvíjal bez akéhokoľvek pevného konceptu, postavenom na viac osobných skúsenostiach, takže by som ho veľmi nespájal s miléniom, ale samozrejme, že je temný, tak ako takmer celá moja produkcia. A dôvod tej temnoty? Neviem! Niekde v hlbokých zákutiach mojej mysle je niečo strašné...

Názory Devotees (31)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa