A. Wilder: “Nič neľutujem…” - 2.časť

Pokračovanie offline rozhovoru s Alanom Wilderom, ktorý poskytol krátko pred premietaním "A Strange Hour in Budapest" v maďarskej metropole.

Tvoj ďalší album, "subHuman" skúma najvnútornejšie ľudské motivácie stojace za našim konaním, či už ide o konanie a postoj voči iným ľudskostiam v akejkoľvek podobe alebo o snahu zachovať si ľudskosť samotnú. "Zdá sa, že sme sa z minulosti v ničom nepoučili," prehlásil si. Myslíš, že sa ako ľudia vôbec niekedy poučíme z veľkých chýb, ktorých sme sa v minulosti dopustili?
AW: Tak ako som povedal, podľa mňa tomu nič nenasvedčuje :) Ľudstvo akoby bolo predprogramované opakovať chyby (alebo robiť nové), tak trochu hlúpo sme kolektívne závislí na akejkoľvek opore, či pomoci (náboženstvo), no na druhej strane jednotlivci v podobe géniov sa snažia neustále čosi objavovať a majú sklon v hlbokých myšlienkach. Budú vôbec vo výsledku tohto "vývinu" nakoniec šťastnejší? Budú v tomto svete všetci nakŕmení, bude vôbec k dispozícii dostatok potravy? Bude ďalšia generácia pod väčším alebo menším tlakom vo všetkých aspektoch života? Ľudská rasa má väčšiu pravdepodobnosť zničiť sama seba ešte skôr, než nejaká slnečná erupcia, či dopadnutý meteorit. A teraz tu so mnou skúšate rozoberať bezvýznamnosť existencie, čo je dosť nebezpečné... Dostaneme sa tak bližšie k podstate problému, odkiaľ pochádza temnosta Alana Wildera?

Po vydaní tvojho prvého kompilačného albumu "Selected" si sa rozhodol so svojimi skladbami vyraziť na cesty. Aký nápad stál vlastne za celým turné? Prečo si také niečo neurobil už skôr?
AW: Už som o tom povedal skutočne veľa. Vždy bolo veľmi zložité premýšľať o spôsobe, akým predstaviť produkciu Recoil naživo, nakoľko vždy ide o to, aby:
a) to bolo finančne efektívne (tým pádom vziať so sebou minimálny počet hudobníkov)
b) samotná šou bola jedinečná a precízne reprezentovala po hudobnej stránke celý projekt s využitím nezvyčajných samplov, zvláštnych sluečien a pod.
c) bol pokrytý hlavný problém: rôzni vokalisti a spolupracovníci
Keď sa objavila myšlienka na kompiláciu "Selected", spolu s ňou sa objavila skvelá príležitosť prezentovať akýsi obrovský remix, ak to tak môžeme nazvať, ktorý by bol šitý na mieru skutočnému publiku. Netreba však zabúdať na fakt, že to stálo obrovskú prípravu a iba časť bola skutočne prezentovaná "na živo". Čiže sa jednalo naozaj o prezentáciu. Nebola žiadna kapela a na spestrenie vizuálnych efektov sa použil film, čím sa do popredia dostali aj súčasné technologické vymoženosti, ktoré sú dnes omnoho dostupnejšie, než v minulosti.

Druhá noc v Budapešti v rámci "Selected Events" bola sfilmovaná na Blue-ray . Ako sa objavila táto príležitosť a prečo práve Budapešť?
AW: Filmový projekt, tak ako väčšina vecí, prišla ruka v ruke viac v podobe šance, než návrhu. S týmto nápadom za mnou prišiel maďarský produkčný tím a ja som bol vážne šťastný, že som im to mohol zveriť, keďže šlo o akýsi benefit. (S Mute som rozoberal nápad o sfilmovaní dokumentu veľmi veľa krát, už od momentu, ako sme začali turné "A Strange Hour", lenže nestretlo sa to u nich s veľkým nadšením. Napr. pamätám si, že som ich žiadal o sfilmovanie večera v Hansa (Berlín) v roku 2010, lenže na to buď nemali financie alebo vážny záujem.)

Takže nešlo o vedomú voľbu, ale skôr o príležitosť, kedy sme prišli do mesta, kde nebolo k dispozícii iba inštalované štandartné vybavenie, ale kde sme dúfali, že nás bude očakávať aj skutočne vnímavé publikum, čo sa nakoniec aj stalo!

Film vlastne predstavuje akýsi doplnok k samotnej prezentácii a stál nemálo úsilia. Som skutočne vďačný za všetku tú energiu, ktorú maďarský tím do projektu vložil (vrátane umeleckých dizajnérov, tlačiarov a všetkých, čo sa podieľali na distribúcii) a preto sa veľmi snažím o to isté aj z mojej strany - najskôr so surround audio mixom a následne, nehľadiac na finančný zisk, som bol ochotný na tom pracovať spústu času, aby sa projekt úspešne dokončil.

Si známy svojou precíznosťou, pokiaľ ide o vizuálne aspekty tvojej hudby (obaly, fotografie, videá). Si teda s výslednou podobou "A Strange Hour In Budapest" spokojný?
AW: Áno, som. Trvalo veľmi dlho, kým sa nám podarilo dať dohromady financie a ako som povedal, stálo to veľa úsilia mnohých ľudí. Takže vzhľadom na to všetko som naozaj spokojný. Myslím, že výsledok je skvelý. Tak ako pri každom projekte, aj tu sa nájde niečo, čo by som zmenil, alebo urobil inak, ak by bola šanca to urobiť znova - len zopár malých technických detailov, ktoré si iní ani nevšimnú, ale mňa "svrbia" - nuž ale, som perfekcionista, čo znamená, že nikdy s ničím nebudem na 100% spokojný.

Dva roky dozadu si vystúpil s DM ("Somebody"), urobil pre nich zopár remixov a na oplátku sa Martin objavil ako DJ na evente Recoil. Je nejaká možnosť, že budeš v budúcnosti s Depeche Mode spolupracovať na určitej úrovni?
AW: Na určitej úrovni, možno... kto vie? Toto nie je niečo, čím sa zaoberám, ale vždy som otvorený spoluprácam.

V otvorenom liste ("Hudba pre masy - myslím, že nie") si písal o "vojne hlasitosti", z časti z dôvodu digitálnej kompresie, ktorá v podstate zmenila dominanciu štýlov popovej hudby. Kam sa vlastne popová hudba uberá? Ak teda bola vždy v podstate jednoduchá, tak už jednoduchšia, než je dnes, byť nemôže...
AW: Nemám poňatia. Neobchodujem s popom a v podstate som ani nie odborníkom v tejto oblasti. Popová hudba bola hlavne vždy zo značnej časti úbohá - okrem brilantných výnimiek (spomeniem tri veci ako príklad "My Generation", "Whiter Shade Of Pale" a "Unfinished Sympathy"). Dobrý nápad s dobrým zvukom sa stretne skutočne ojedinele a v tom momente to začnú ostatní húfne kopírovať, samozrejme chybne. Všetko, s čím som sa stretol je buď na jedno použitie, rádio-stlačené alebo v podobe krmiva z X Factoru, čiže nič pre mňa. Ale keď narazím na skutočne skvelú popovú nahrávku, tak ma skutočne dokáže aj nadchnúť.

V tom istom článku z roku 2008, ktorého si autorom, si spomenul aj nahrávacie lable, hudobný priemysel a podobne. Akú budúcnosť vidíš v tejto oblasti? Badáš nejaké zmeny v tomto smere od spomenutej doby?
AW: S neuspokojením musím konštatovať, že masy si aj do budúcna vystačia s priemernosťou, no myslím, že sme uprostred pozvoľného procesu návratu k akejsi "hmatateľnosti" v našich životoch. Navzdory očakávanému okamihu spokojnosti však chceme aj kvalitu a sme šťastní, keď je nám poskytovaná.

Obzvlášť v hudbe sa domnievam, že sa tu objavuje myšlienka návratu k formátom vyššej kvality, spolu s podstatou skutočného umenia. Veď si len všimnite nárast popularity špeciálnych edícii a vinylových kolekcii. Zdá sa, že to, čo sa javilo ako ustupujúce je dnes ponúkané v širokej palete výberu, všetko, od jednoduchého downloadu počnúc až po kompletné boxy s mnohými bonusmi. Pri kompilácii "Selected" sme sa pokúšali nasledovať tieto princípy a pri aktuálnom Blu-ray disku máme v ponuke 24bit-ové audio, vrátane downloadu zadarmo a podobne.

V nepriaznivej situácii hudobného priemyslu, kde musí byť umelec doslova pro-aktívny, aby prežil, vládne akási perverzná "zdravosť". Mám na mysli pokus o únik, vlastné proklamovanie vecí, koncertovanie, či predávanie vlastných produktov na koncertoch... to všetko vytvára nový spôsob existenie mimo hudobného priemyslu. Tým sa mení celá podstate a zmýšľanie samotných spoločností. Na našom poslednom turné sme vo všetkých krajinách pozorovali zástupcov EMI, ako sa snažia ponúkať celú paletu cd diskov, vinylov, jednoducho všetko, čo mohli predať. Nevravím, že je na tom niečo zlé - je to priamy predaj a funguje to - podobne ako špeciálne edície, ktoré sa pred pár rokmi stretávali u labelov s veľkou neochotou, sú dnes nielen realizovateľné, ale dokonca veľmi žiadúce.

Nedávno si pracoval na tributovom albume Talk Talk ("Spirit Of Talk Talk"), kde si prispel coverom "Dum Dum Girl" a vystupoval si v úlohe výkonného producenta. Čo pre teba znamenajú Talk Talk a ako si sa vlastne k tomuto projektu dostal?
AW: V skutočnosti som urobil cover dvoch skladbám, tá druhá bola "Inheritance" (spolupracoval som na nej s Lintonom Kwesi Johnsonom a Paulom Marshallom). Po tom, čom som pripravil citácie pre knihu o Talk Talk (2010) sa moja účasť v projekte akosi prehupla aj do jeho hudobnej časti a to až do určitého bodu, kde som sa v minulom roku stal jeho výkonným producentom a úzko spolupracoval s projektovým lídrom Tobym Benjaminom. Bolo jasné, že sa Toby dožadoval pomoci na poli organizácie a manažmentu, pokiaľ išlo o nahrávky, ako postupne prichádzali.

Spočiatku som bol len akýmsi poradcom, pokiaľ šlo o najlepší spôsob, ako prezentovať katalóg Talk Talk a zároveň som bol za kritika pokiaľ šlo o kvalitu a vhodnosť výberu, no a v neposlednom rade som sa staral o umiestnenie skladieb tak, aby tvorili kohenzívny počúvateľný album a to všetko elegantne masterované. Rozdeliť 30 skladieb na 2 disky chcelo náležitý prístup. V podstate dnes môžete povedať, že prvý disk je určený na serióznejšie počúvanie (je podobný poslednému radovému albumu TT), kdežto druhý disk ukazuje viac bezprstrednejšiu stránku katalógu kapely.

Pokiaľ ide o kapelu samotnú, prepadol som ich hudbe od ich prvého singla a vystúpení v rádiu a tv začiatkom 1980-tych rokov. V tom čase neboli až takí výnimoční, lenže ich potenciál sa veľmi rýchlo naplnil. Atmosféra skladieb "Such A Shame" a "It´s My Life" bola vytvorená samplami zvukov zvierat mixovanými syntezátormi, sekvencermi a podobne, mohli ste jednoducho vidieť bystré popové mozgy v akcii. Bola to nezvyčajná zvuková zmes - trochu odlišná od všetkého v tej dobe, obzvlášť s napätým hlasom Hollisa s pridanými efektami.

No a potom tu máme "The Colour Of Spring", extrémne sebaistý a koncentrovaný album, s prísnym dôrazom na jednotlivé skladby. Kapela bola v prechode, mutovala zo zručného inteligentného popu do niečoho omnoho hlbšieho a myšliekovo provokatívnejšieho.

Napriek tomu, moje odhalenie prezentované albumom "Spirit Of Eden" (a neskôr "Laughing Stock") bolo absolútne nečakané. Moja prvá reakcia, aby som bol úprimný, bol úžas - spočiatku z použitia priestoru a ticha, no o neskôr z čistej odvahy v prístupe, ktorý bol ostatným proti srsti. Bolo to brutálne nekonvenčné. "Spirit" sa stal jedným z mojim naj albumov všetkých čias. Neuveriteľne brilantný vo svojej rôznorodosti, atmosfére, eklektickej sofostikovanosti a to všetko zavŕšené vokálom, ktorý si našiel svoju správnu pozíciu, bolestivo sa premávajúcim na svojom vrchole.

Bezpochýb boli Talk Talk svojho času nedocenení. Nejavili sa, že by sa boli uchádzali o publicitu a myslím, že z časti cítili aj malý záujem. Mark Hollis sa necítil príjemne na popovom výslní a doslova bol frustrovaný a silou mocou sa bránil prácam na formátoch, ktoré sa od neho očakávali. Až dnes, s náležitým odstupom času môžeme vidieť, kam smerovali jeho ambície. Pre mnohých iných je inšpirujúce vidieť umelca, ktorý sa bráni potencionálnemu úspechu a vlastne kráča v ústrety purizmu.

Pre mňa samého je táto kompilácia veľmi zaujímavou a impozantnou zbierkou úprimných coververzii, podvolených nefalšovanej láske a rešpektu k ich odkazu. A aj napriek nedostatkom, ktoré môže táto zbierka obsahovať, má stále cenu objavovať a sledovať, ako ich vplyv naďalej pretrváva a napreduje. Takisto si vďaka nej uvedomíte, akým skvelým bol (je) spevák Mark Hollis a aké zložité je pokúsiť sa ho napodobniť. Faktom je, že ani tie najlepšie verzie v podstate nekopírujú originál, skôr sa ho snažia reinterpretovať. Myslím, že "Spirit Of Talk Talk" zanechá horúcu stopu.

A čo samotný projekt Recoil, sú nejaké rozpracované veci? Kam vlastne bude projekt smerovať?
AW: V súčasnosti vlastne len premýšľam o novom materiály, či stojí za to vôbec sa do niečoho púšťať, pretože v súčasných podmienkach je tvorba albumu v podstate nerealizovateľná. Trh s albumami, tak, ako ho poznáme, je tak depresívny, že mi momentálne nestojí za to, aby som tomu obetoval čas. Zdá sa, že ľudia nemajú záujem platiť za hudbu a umenie, skutočne! Samozrejme, môžeme sa pokúsiť predať deluxe a špeciálne edície absolútne oddaným fanúšikom, ale fakt je, že sa priemysel zbavuje cd formátu vzhľadom na to, že väčšina poslucháčov si sťahuje jednotlivé skladby alebo rippuje/zdieľa hudbu nelegálne. Samotní umelci sú mimo hru.

Toto sú fakty, žiadne sťažnosti. Bohužiaľ, mnohí umelci budú nútení sa živiť inak a o mnohých skvelých kreatívnych ľudí prídeme. Mal som to šťastie, že som mohol žiť spokojne vďaka času, ktorý som strávil v Depeche Mode, lenže priemysel sa odvtedy radikálne zmenil a môj súkromný život sa takisto skomplikoval, som otcom troch detí. Potrebujem premýšľať aj o inej budúcnosti, možno skúsim filmové prostredie alebo niečo absolútne iné, čo mi ponúkne nové možnosti a kde sa môžem uplatniť. Myslím samozrejme hudobný formát, ktorý by mal zmysel a ponúkol by dôved na existenciu.