Traja proti Trumpovi

Synthypop patrí minulosti. Svet sa zmenil. Depeche Mode sú serióznejší a politickejší viac, než kedykoľvek predtým. Na novom albume sa zaoberajú vojnovým štvaním, falošnými správami a sociálnou nespravodlivosťou.

Tento rozhovor vznikol v newyorskej kaviarni, práve vo chvíli, keď vonku na ulici demonštrovali ľudia proti Trumpovi.

Ešte som stál, keď David Gahan vstúpil do kaviarne a spýtal sa ma, "Mal by som sa Vás obávať?" usmial sa. "Vaše meno znie perzsky," povie spevák Depeche Mode a následne zaujme miesto. "Musel som sa pred týmto stretnutím spýtať manažéra: vpustia ho vôbec do krajiny?".
Vitajte v Trumpovej Amerike. Hudobníci sa obávajú o práva novinárov vstúpiť do krajiny za účelom urobiť s nimi rozhovor. Sme v New Yorku, v meste, ktoré si Dave Gahan vybral za svoj domov. Len včera sa demonštranti rozhodli protestovať kúsok od jeho bytu, v Greenwich Village. Tisíce ľudí, tak ako v celej Amerike, tam protestovali proti Donaldovi Trumpovi a jeho antimigračnému výnosu. Obyvatelia siedmych krajín Stredného Východu a muslimských afrických krajín viac nemajú povolený vstup do Spojených štátov, kým sa nerozhodne inak. Gahan sa tomu smeje, ale smeje sa štýlom udiveného človeka.

"Toto mesto mám rád práve preto, že je kozmopolitnejšie, než ktorékoľvek iné." A dnes je tu prezident, ktorý odsudzuje ľudí z iných krajín a hádže ich do jedného vreca. Gahan kladie dôraz na každú slabiku: "To naozaj Trump považuje samého seba za NEW-YOR-KER-ČA-NA?"
Gahan žil 20 rokov na Manhattane. Dante kaviareň má zo svojho bytu na skok, je plno, kávovary syčia, britskú popovú hviezdu a nemeckého novinára s perzským menom nik neregistruje. Kedysi sem pravidelne chodil Ernest Hemingway, neskôr Robert Mapplethorpe a Patti Smith. "Už som ho veľmi dlho nevidel," povie Gahan a ukáže smerom na zarámovanú fotografiu na stene. Na fotografii je Marion Flotta, prvý majiteľ, ktorý túto kaviareň viedol celých 40 rokov, pokým ju nepredal novým majiteľom. Gahan si objedná kávu.

"Po celých osem rokov sa snažil Obama priblížiť Blízkemu Východu," povie nečakane. "A Trump to šmahom ruky zmietol zo stola. Ale Zem bude pokračovať v existencii aj po tom, čo sa všetci pominieme. Viem si však predstaviť, že sa ešte stále môže niečo stať," pokračuje. "Nebudem prekvapený, ak bude toto rozhodnutie súdne pozastavené. Takto by sa malo zaobchádzať so všetkým, čo porušuje ústavu. Vďaka Bohu za súdy, ktorú ešte vždy môžu zrušiť niektorý z Trumpových dekrétov, či zákonov. Musíme si zvyknúť, že nasledujúce štyri roky sa pod vedením tohto prezidenta neudeje nič zmysluplné." Pohyb jeho ruky akoby naznačil, že na tento chaos neponúka žiadne odpovede. Iba zopár nových myšlienok.

"Sme svätuškári," spieva Dave Gahan na novom albume Depeche Mode, "Spirit". "Going Backwards" je drsná skladba, pojednáva o útoku dronov. "Všetko môžeme sledovať cez satelit / sledovať smrť ľudí v reálom čase / vo svojom vnútri necítime vôbec nič". V refréne tejto skladby Gahan poznamenáva, že civilizácii hrozí návrat k základom, pokiaľ sa nezbaví svojej "primitívnej mentality." "Ešte stále počítame obete?" pýta sa spevák. Skladba "Going Backwards" je akýmsi šokom, ktorý potrebujeme. Skladba, ktorá vlastne ukončuje éru "nad nami je len krásna modrá obloha" albumov "Sounds Of The Universe" a "Delta Machine". Depeche Mode nikdy neboli politickejší, než sú dnes, v 38-tom roku ich existencie. "Sme pripravení na to, že nám tentoraz budú fanúšikovia a kritici klásť množstvo otázok," povie Gahan.
Odkedy sa začiatkom 80-tych rokov Depeche Mode vzdali statusu milej synthypopovej kapely, vybudovali si temný a melancholický imidž, je možné ich texty vnímať ako odkazy, niekedy prerušované iróniou, no často veľmi seriózne. A čím sa Depeche Mode stávali väčšou kapelou, tým rástlo aj ich povedomie vo verejnosti a táto po ich odkazoch doslova baží.

Album "Music For The Masses" (1987) predznamenal ich status superhviezd, ktorý naplno dosiahli o rok neskôr, po skončení svetového turné. S albumom "Sounds Of The Universe" si táto britská trojka stanovila pre rok 2009 cieľ dostať svoje kvílivé retro synth zvuky ešte ďalej, až za hranice priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že odtiaľ počuť iba zvuk satelitov skúmajúcich vesmír. Depeche Mode stúpali a hrali na najväčších štadiónoch Nemecka. Družica sa však z vesmíru vrátila a pristála na Zemi. Tu je to menej posvätnejšie.

Dave si uskrne z kávy a poznamená, že Britské kráľovstvo je aktuálne v New Yorku opäť silnejšie vnímané. Dokonca aj taxikár s nim debatil o Brexite a Dave mu to musel vysvetliť: "Kým som na Vianoce nenavštívil svoju rodinu v Anglicku, tak som o tom diskusie neviedol. Takmer všetci z mojej rodiny a známych hlasovali za vystúpenie Británie z EÚ. Neuveriteľné! Svet," pokračuje, "sa stáva nie väčším, ale naopak menším, všetko začína lipnúť na národnej hrdosti. Tu sa však vôbec nejedná o hrdosť, ako skôr o strach."

Strach je v podstate ústrednou témou nového albumu. V skladbe "Eternal" Martin Gore spieva o konci sveta, o "čiernych mrakoch" a rádioaktivite. Skladba akoby pripomínala Studenú vojnu, obdobné verše sme mohli od Depeche Mode počuť naposledy v 80-tych rokoch. Čo to má vlastne spoločné s "duchom" albumu a na akého ducha sa tu kapela odvoláva? "Zlyhali sme / je to hanba / naše normy sú rozdrvené / nás duch je preč," spieva Gore. "A to je ten dôvod," odbočí na malú filozofickú chvíľu, "prečo sa pýtame: kam sa podel Váš duch?" Každý sa dokáže identifikovať s konkrétnym pocitom, "duchom", láskou k umeniu, hudbou, či filmom, ktorý vyznáva určitá komunita. Ale duša je obsah, nie niečo hmatateľné. A práve to nás desí."

Depeche Mode neboli nikdy politickou kapelou a nik neočakáva od ich speváka brilantné politické analýzy. No tak, ako sa vyvíja svet, tak aj politika dnes ľudí viac zamestnáva. Skladba "The Worst Crime" sa zaoberá dezinformáciami, falošnými správami a propagandou na sociálnych sieťach. "Slobodná, nezávislá tlač sa stáva čoraz dôležitejšou," hovorí Gahan. "Ja idem na pódium s cieľom zabaváť ľudí, moje texty môžu byť čírou fantáziou. Ale vy," ukáže na mňa, "vy musíte písať pravdu!"

Prvý singel z albumu "Spirit", skladba "Where´s The Revolution", najskôr ohromila názvom, v ktorej sa neobjavil otáznik - akoby už bolo všetko stratené. Predsa len sa však ku konci objaví akási mantra, ktorá pripomína skôr slová Curtisa Mayfieldsa: "Vlak sa blíži, nastúpte!"
"Revolúcia!" zahlási Gahan tak, až ja káva v šálke jemne rozvlní. "Láska a mier, presne to chcel John Lennon," dodá bez úsmevu.

Dnes už nikoho nezaujíma, že v roku 1981 označil humorne pop-teoretik Diedrich Diederichsen štvorku z Basildonu ako "decká z predmestia s dvoma nie príliš zaujímavými singlami" (v magazíne Sounds). Jeho závery však veľmi skoro leteli von oknom. Z dnešného pohľadu išlo až o smiešne chybnú diagnózu. V skutočnosti však Depeche Mode na svojom debutovom albume, "Speak & Spell", neponúkli nič viac, než len obyčajnú synthypopovú zábavu, ktorá mala ďaleko od skladieb, ktoré vytvorili ich súčasníci: Kraftwerk s "Computer World", The Human League s "Dare", Grace Jones s "Nightclubbing", Japan s "Tin Drum", či Prince, ktorý všetky aranžmány na albume "Contraversy" zvládol s jediným bicím automatom.

Až s odchodom zakladajúceho člena kapely, Vincea Clarka, ktorý zostal verný synthypopu spolu s Yazoo, a tretím štúdiovým albumom Depeche Mode, "Construction Time Again" (1983), využil Martin Gore naplno svoj talent pre tvorbu návykových melódii s tvrdým rytmom a priloženým odkazom. "Everything Counts" bola tanečná kritika kapitalizmu: "Chamtivé ruky / hrabú čo môžu /Iba pre seba". Verše, ktoré sú dnes aktuálnejšie, než kedykoľvek predtým. A keďže skladba plne korešponduje so súčasnou situáciou, tak ju kapela plánuje zaradiť do setlistu nadchádzajúceho "Global Spirit" turné, kde odznie po prvýkrát po 12-tich rokoch. "Martinovi sa tento nápad spočiatku nepozdával," prezradí Gahan. "Ale ja som trval na tom prekopať túto klasiku. "Everything Count´s" má takisto veľa spoločného so skladbou "Poorman", z nového albumu, ktorá pojednáva o zbedačovaní a bezdomovstve. "Spoločnosti si berú ovocie / snažiac sa všetko si ponechať"

Singel "Everything Counts" je akýmsi medzníkom v histórii kapely. V Nemecku začal záujem o kapelu narastať, v Anglicku naopak klesať. Z pôvodne čistých electropopperov sa zrazu stali hviezdy a z ich speváka konečne náležitý a uznávaný umelec. "Je ako Mick Jagger, ktorý sa postaví pred Kraftwerk," písal Q magazín. Vo východnej Európe sa dodnes organizujú súťaže "Dancing Dave". Jeho kolegovia, Martin, Alan a Andy, robili zasa všetko preto, aby si ich ľudia za ich syntezátormi všimli. Ich rytmiky sa stávali komplexnejšími a silnejšími, traja klávesáci používali na pódiu kovové tyče, kolesá z bicykla a vlnité plechy.

V roku 1984 Depeche Mode predstavili svoj prvý nemecký No.1 hit, "People Are People". Videoklip obsahoval vojnové zábery a televízia ARD použila časť skladby ako ústrednú melódiu televíznych prenosov z letných Olympijských hier. Posolstvo skladby bolo jednoduché: Všetci ľudia sú si rovní. "Možno sa táto skladba už 30 rokov drží na čiernej listine Martina Goreho a je pravdepodobné, že nezaznie ani na tomto turné," poznamenal Gahan. Dodnes je však kapela spájaná s ďalšou klasikou z toho istého roku, "Master And Servant", v ktorej videoklipe sa objavili reťaze, koženné veci a obraz podrobenia. V tom čase sa Martin na pódiu objavoval v ženských veciach. Niektorí kritici to označovali ako lacnú provokáciu, absurdné kostýmy, či gay nadšenie. "Vôbec nie je gay, len to predstieral! Prekliate 80te roky." V Martinovom prípade išlo len o hru, objavovanie. V podstate to trvá dodnes. Dnes ako 55-ročný, Martin stále píše texty o dospievaní a hľadaní sexuálnej identity. V tých časoch spieval: "Jej prvý chlapec, jeho prvé dievča. Vo svete plnom ničoho, hoci to nie je láska, to niečo znamená." Dnes spieva, "Slnko, mesiac a hviezdy na oblohe sa smejú." Žiaden iný 55-ročný skladatel nevyjadrí emocionálny svet dospievajúcich lepším veršom, než napísal on: "celý svet sa na tebe smeje!"

Martin Gore je takisto synonymom pre "synthypop" Depeche Mode. Voda kvapkajúca z kohútika do rytmu ("Nothing"), tiché stonanie za zvuku harmoniky ("I Want You Now"), či skákanie členov kapely na obyčajné kufre, z čoho sa nakoniec stal najznámejší zvuk skladby "Personal Jesus". Doplnená hymnickým refrénom predznamenala cestu na samotný vrchol. S albumami "Violator" a jeho úspešným nasledovníkom, "Songs Of Faith And Devotion", dosiahli Depeche Mode všetko, čo skutočne veľká kapela dosiahnúť mohla: prvé priečky hitparád v celej Európe, takisto v Spojených štátoch, a turné, ktoré po etapách trvalo viac než rok.
Nieleže to bolo ich najúspešnejšie obdobie, takisto bolo najkreatívnejšie. Nádherne jednoduchá "Enjoy The Silence" je príkladom zaľúbenej piesne s melódiou tak jasnou, akoby si ju kapela stiahla priamo z oblohy. Alebo pochodová "I Feel You", či dojemná "Walking In My Shoes", v ktorých Martin presedlal na gitaru, Alan si sadol za bicie a Dave Gahan, ktorý už vtedy žil v Los Angeles, si nechal narásť briadku, dlhé vlasy a sám sa tlačil do pozície kazateľa z ulice. Skĺzli do novej pozície: rocková kapela. Reagovali tak na vlnu grunge, ktorá Gahana na začiatku 90-tych rokov fascinovala.

Nuž, a ako to už v rock´n ´rolle chodí, pád na seba nenechal dlho čakať. Stalo sa tak počas svetového turné v roku 1994. Tesne pred nástupom na pódium, v Santiago de Chile, sa Gahan dozvedel o samovražde Kurta Cobaina. "Bol som strašne naštvaný," povedal v tej dobe Gahan. "Hlavne preto, že ma Kurt predbehol." Namiesto toho však Gahan utrpel infarkt, Gore mal problémy s alkoholom, Andrew Fletcher sa z turné porúčal, nakoľko sa nervovo zrútil - ten "Flecher", ktorý sa na fotografiách najčastejšie usmieval zrazu pôsobil ako fosília, no a po turné Alan Wilder opustil kapelu navždy. Depeche Mode sa nerozpadli, oni vtedy skončili. Nakoniec si Dave Gahan doprial speedball, mix kokaínu a heroínu, čo mu spôsobilo dvojminútovú zástavu srdca. Dnes už o tejto skúsenosti so smrťou nehovorí, dnes tvrdí, že bol v podstate dve minúty mŕtvy. "Keď som bol mŕtvy ..." takto často posledných pár rokov spomína na 120 sekundový "výpadok". K tomu pridal "temnotu", "mocný hlas" a "pocit nadšenia". A čo sa v roku 2009 úspešne zbavil nádoru na močovom mechúre, je Gahan považovaný na šťastlivca, čo prežil.

Dnes tento 54-ročný muž sedí v kaviarni na Manhattane, drží v rukách svoju šálku kávy a vyzerá naozaj skvele. Šeď ovládla len fúzy, nie vlasy, jeho tvár má ostré črty, nechýba červeň a vyčnievajúce obrysy kĺbov ako u boxera. S jeho vlčím úsmevom sa mu oči nápadne predĺžia a ukáže sa niekoľko neliečených zubov. Vzbudzuje dojem osoby, ktorá je každým dňom presvedčená, že predtým, ako pôjde von si musí obliecť tričko. Každý jeho nádych a výdych sa nedá na jeho hrudníku nevšimnúť.
Tie zlé roky 90-te okomentuje len niekoľkými vetami. "Zvádzal som svoj bol so smrtkou," povie pokojne. "Robil som chyby, bral som drogy, holdoval som alkoholu. Iba rakovinu som si sám nevybral." Priznal, že tak, ako rýchlo to s ním šlo z kopca, tým ťažšie sa dostával späť na denné svetlo. "Som skutočne rád, že stále žijem."

Po jeho návrate z rehabilitácie sa Depeche Mode, v roku 1997, vrátili na scénu ako trio a vydali návratový album "Ultra". Neskôr vyplávalo na povrchu, že Martin Gore bol z pádu speváka úplne zúfalý, často bol jediný, kto sa na nahrávaniach zúčastňoval a album chvíľu zamýšľal vydať sólovo. Ich stabilné rozdelenie úloh - Gore píše skladby, Gahan sa stará o šou, Fletch má pod palcom biznis - sa definitívne zmenilo len počas poslednej dekády. Od albumu "Playing The Angel" (2005) prispieva frontman na každý album 2-3 skladbami, ktoré komponuje so svojim spolupracovníkom, švajčiarskym producentom Kurtom Uenalom. No a na novom albume sa mu podarilo niečo, čo si fanúšikovia doteraz ani len nevedeli predstaviť: nie Gore, ale Gahan napísal najlepšiu skladbu z albumu Depeche Mode. "Cover Me" je zásadná pieseň obohatená o ťahavú havajskú gitaru. Je o dvoch milencoch, ktorí sa túžia vymaniť z ich životov. Melódia sa vyznačuje dramatickou zmenou tempa a končí v dlhom inštrumentálnom outre. Chvála ho neprekvapuje, no je šťastný.

Dave Gahan vydal v novom tisícročí dva sólové albumy, "Paper Monsters" a "Hourglass". Ďalšie dva vydal so Soulsavers, projektom elektroproducenta Richa Machina. Nie je nevyhnutné si ho ceniť za jeho vlastné skladby, skôr za skladby jeho kolegu z kapely, Martina Goreho, ktoré Gahan naspieval. A Gahan si to uvedomuje. Už viac ako tri dekády pristupuje ku Goreho textom rovnakým spôsobom. "O ich obsahu diskutujeme," povie. "Dokonca sa vždy sám seba pýtam: Dokážem sa s tým stotožniť alebo je to len Martinov pohľad na vec? Nakoniec, musím byť v prvom rade schopný presvedčiť naše publikum."

Gore s Gahan vedú o jednotlivých skladbách skutočne dlhé debaty, dokonca aj o tom, kto bude ktoré spievať. "Enjoy The Silence" (1989) bola pôvodne koncipovaná ako balada spievaná Gorem, sprevádzaná hrou na organe. Alan Wilder v nej však rozpoznal skrytý potenciál, tempo skladby zrýchlil a Gahan sa okamžite dostal do hry. Bolo to skvelé rozhodnutie. Zvyšok je už história.
"Enjoy The Silence" je dokonalá," poznamená Gahan. "Sú v nej len akési náznaky vľúdnosti, bezpečia a pocitov nekonečného šťastia." Vztýči dva prsty: "Má v sebe všetko, v prvom rade melódiu a potom obsah." Zrazu sa objaví tretí prst. "No a v neposlednom rade je tu ďalšia dôležitá vec, spevák," uškrnie sa. Nie preto, že táto jeho myšlienka naozaj funguje, ale preto, že vie, že je to pravda.

"Samozrejme, že medzi mnou a Martinom sa často objavuje napätie," prizná Gahan. "Ale nechcem naše partnerstvo posúvať na úroveň Jaggera a Richardsa, Pagea a Planta, či Daltreya a Townsa. Čo však maj tieto dvojice spoločné? Frustrácie, z ktorých vzišli skvelé veci." Potom zacituje odpoveď Joe Strummera z The Clash na otázku, čo považuje za svoju najväčšiu chybu v živote: "Vyhadzov Micka Jonesa. Bol som presvedčený, že ho nepotrebujem." Takúto chybu by Gore, ani Gahan, neurobil.

Rovnako dôležitý je aj výber producenta, čo niekedy nedopadne najlepšie, ale vždy je lepšie, keď "hlavy" Depeche Mode dokážu kooperovať. Niekedy trafia do čierneho, niekedy nie. Ich ranné albumy mal pod palcom ich objaviteľ, geniálny šéf Mute Records, Danile Miller. V polovici 80-tych rokov to bol zasa Gareth Jones, ktorý ich stiahol do berlínskych Hansa štúdii a dopomohol kapele k industriálnemu, až brutálnemu, zvuku, obzvlášť na albume "Some Great Reward" (1984). Album obsahuje všemožné druhy samplov, no posmešníci dodnes tvrdia, že šlo o nepoužité veci z nahrávaní ďalších Jonesových chránencov, Einstürzenden Neubauten. O ďalší vývojový stupeň kapely sa postaral Mark Ellis, známy ako Flood. Postaral sa o zvuk, ktorý katapultoval kapelu na úroveň U2 a s albumami "Violator" (1990) a "Songs Of Faith And Devotion" (1993) vypredávali štadióny.

Od nového tisícročia, kedy sa kapela opäť zoskupila po dlhšej Gahanovej rehabilitácii, už Depeche Mode vo vývoji elektronickej hudby pokrivkávajú. Album "Exciter" (2001), pod producentskou taktovkou Marka Bella (LFO), ktorý sa preslávil hlavne futuristickými "bleep" a "clong" tónmi, sa vyznačoval prekvapivo krotkým gaučovým popom. O posledné tri albumy sa pre zmenu postaral všestranný producent Ben Hillier (Blur, Dobes, Elbow), no zneli viac synteticky, než synthie a postrádali typickú silu a erotickosť. Ani zaujímavý experiment s electroblues, na albume "Delta Machine" (2013), nevyviedol kapelu z tejto slepej uličky.

James Ford je tentoraz tým človekom, ktorý všetkému udal nový smer. Tento Brit na jednej strane ako člen Simian Mobil Disco tvorí elegantnú elektroniku, no na strane druhej, ako producent, pomáhal Arctic Monkey tvoriť tanečný indiepunk. Fordov smer znel jasne, "desert rock".
"James nám dobil batérie," povie Gahan. "Rozumie mäkkému, no nie lepkavému zvuku, obzvlášť v oblasti ambientu." Ford ukázal kapele, v ktorej časti piesne je potrebné pridať na dramatickosti. "Aj na niektorých našich predošlých albumoch je toľko voľného priestoru pre vlastnú realizáciu, ako na "Spirit"." Nakoniec, dlho nezneli Gahanove vokály tak presvedčivo, ako na novom albume. "Než som sa pustil do nahrávania," povedal, "zhasol som v štúdiu svetlá, zapálil som si sviečky a skontroloval vybraté mikrofóny." Prikrčí sa, privrie oči, urobí pauzu. "A potom: BANG! Naspieval som pieseň na prvú šupu." Následne zaspieval tú istú pieseň ešte niekoľkokrát, na jeden záber, od začiatku, do konca. "Nezaujíma ma, ktorú verziu si James nakoniec vybral."

Album vychádza 17. marca a v máji započne kapela turné po Európe, ktoré zahŕňa 34 vystúpení, vrátane deviatich koncertov v Nemecku. Ktokoľvek dnes prezentuje elektronickú hudbu na javisku, snaží sa ju predstaviť čo najminimalistickejšie, s čo najmenším počtom zariadení, pokiaľ možno iba laptop alebo počítač. Aj Depeche Mode už v tomto smere odzbrojili. Namiesto pompéznych klávesových veží v ranných rokoch majú so sebou, od konca 90-tych rokov, pódiového bubeníka. A samozrejme, veľkého umelca. Po smrti Princea a George Michaela, je dnes Gahan, okrem Bona, posledným spevákom, 50tnikom, ktorý sa na pódiu stále prezentuje ako mladá, šantiaca popová hviezda starej školy 80-tych rokov. Aktuálne kapela pracuje na koncertom programe a samozrejme je v centre pozornosti dvanásť skladieb z nového albumu. "Ak by sa nám nechcelo hrať, tak by sme na turné logicky nešli," prehlási Gahan, ktorý dodnes nepochopil koncertovanie umelcov na spôsob "greatest hits". Napriek tomu majú hľadiská štadiónov a arén stále plné.

Ale hviezd, tých skutočných hviezd, je stále menej a menej. Počas prác na albume "Spirit" zomrel David Bowie. Nebol len Gahanovým idolom, bol to prakticky jeho sused. Gahan, ako 18-ročný, niekdajší zlodej áut, získal "prácu" v Depeche Mode po konkurze, na ktorom zaspieval Bowieho "Heroes". "Bowieho smrť akoby vytrhla koberec spod mojich nôh," zaspomína. Bývali kúsok od seba, v Greenwich Village, ich dcéry navštevovali tú istú strednú školu. "Vždy sme sa pozdravili, keď sme sa v tej škole stretli. Kiežby som ho poznal lepšie. Často stál predo mnou a ja som nič nepovedal." Neskôr svojho suseda vídal čoraz menej, potom už nikdy. Dnes už vie prečo.
"Mám vážne šťastie, že stále žijem," nadviaže na predošlú tému a povie zopár krátkych viet v staccato štýle: "Človeče, je to ako keď hádžeš kockou. Taký je život. Nevysvetliteľný. Ak by sme mali pre život vysvetlenie, mohli by sme vyliečiť rakovinu. Je to jednoduché. Osud," povie,"s tým v živote nič nenarobíš."

Nastalo ticho, ktoré prerušilo zvonenie Gahanovho mobilu. "Hej, ako sa máš?" spýtal sa do telefónu. "To vážne? Mala si sa pristaviť! Za chvíľu som späť. Tiež ťa ľúbim!" a zložil.
"To bola moja dcéra," vysvetľuje. "Bola tu na kávu s priateľom, všimla si nás a váhala, či má za nami prísť. Mohla nás len pozdraviť ..." zasmeje sa. Zasmeje sa tak, ako to dokáže len hrdý otec. "Cítil som, že je niekde nablízku. Bolo to vo vzduchu, cítil som to!" Telepatia, možno.

Dave Gahan vstáva a lúči sa. Vonku ho čaká ďalší život. Zazvoní zvonček na dverách, do vnútra prenikne zvuk ulice a dobre vyzerajúci 54-ročný chlapík sa stráca v uliciach jeho mesta.

Je večer, na obrazovke sa objavuje Trump, do pasu reportéra pribúda ďalšia pečiatka a v batožine sa nachádza nový album Depeche Mode, ktorý je politickejší, než ktorýkoľvek z jeho predchodcov.

zdroj: Rolling Stone Germany, dmtvarchives.com