Diskusné fórum

   
Ako boli nahrávané albumy DM?
Pridané: 24. január 2020 o 05:04 PM
Little 15
Hodnosť
Počet príspevkov:  3
Registrovaný  2020-01-21

Ahojte. Som tu nový, tak soráč ak sa pýtam na niečo čo sa tu už niekde možno rozoberalo (hľadal som, ale nenašiel). Venujem sa už pomerne dlho audiu a tento môj koníček sa postupne pretavoval od priam ortodoxného fanatizmu až k ku dnešnému čistému pragmatizmu. Ten sa týkal hlavne prechodu od výsostného analógu k digitálu tam, kde to má zmysel. A práve o tom je moja otázka. Nakoľko hudba DM je založená z väčšej časti na syntetických zdrojoch audiosignálov, ale história DM siaha do obdobia kedy ešte neexistovala štúdiová digitálna technika, ktorá sa len postupne presadzovala medzi rokmi 1982-1985, ktoré albumy mali analógové a ktoré digitálne mastre? K odpovedi na túto otázku som sa nikde na nete nedopracoval. Dúfam že máte svoje informačné zdroje a poradíte mi.
V predklade sa vlastne pýtam, čo sa z technického pohľadu naozaj oplatí kúpiť ako 1st press na vinyle, lebo to bolo nahrávané analógovo? Špecificky by ma zaujímalo nahrávanie 101, nakoľko sa primárne jednalo o obrazový záznam.

 
 
Pridané: 28. január 2020 o 02:49 PM   [ # 1 ]
Little 15
Hodnosť
Počet príspevkov:  3
Registrovaný  2020-01-21

Pozerám že technické záludnosti toho ako vznikali jednotlivé albumy nie sú pre vás až tak dôležité. V konečnom dôsledku je samozrejme dôležité si muziku užiť a nie sa babrať v detailoch. A v podstate je aj jedno či si ju užívate na LP, CD, streamovanú v MQA, alebo čo ja viem v akej forme.

Urobil som si malý research a tu sú výsledky aj s odkazmi na info (ak by to niekoho zaujímalo):

Speak and Spell a A Broken Frame - Blackwing Studios - master v analógu https://en.wikipedia.org/wiki/Blackwing_Studios

Construction Time Again, Some Great Reward a Black Celebration - Hansa Tonstudio - master v analógu https://tapeop.com/interviews/95/hansa-tonstudio/

Music for the Masses - nahrávané to bolo v troch rôznych štúdiách a ani srnky netušia či niečo z toho bolo už ako master v digitálnej forme, ale vzhľadom k nahrávaniu vo veľkých sálach, asi nič. Ani primárny release nebol na CD, ale na kazetách a LP, takže nesmelo tipujem na master v analógu.

101 - tak tu je situácia veľmi zaujímavá. O technike za týmto albumom som našiel len to, že video a zvuk boli zaznamnávané osobitne, pričom zvuk bol následne upravovaný, pričom veľa z toho čo je v albume bolo síce zaznamenané “live”, ale bolo nepoužiteľné, takže sa nahrávalo nanovo v štúdiách (čert vie kde).Video bolo natáčané kamerami SONY Betacam v americko analógovom systéme NTSC s maximálnym teoretickým rozlíšením 340 riadkov. Pôvodné VHSky, na ktorých MUTE záznam vydalo, mali max rozlíšenie len 240 riadkov. Digitálny „upsampling“ má teda aj po nejakom renderingu polovičných snímok videa zmysel do rozlíšenia 720p. Audio bolo vzhľadom k dĺžke záznamu pravdepodobne mastrované na digitálnej konzole (nedopátral som sa či to bola MCI, ale vzhľadom k rozšíreniu v štúdiách asi áno), ale finálny záznam bol pravdepodobne na štandardnej dvojpalcovej štúdiovej analógovej páske. Digitálna technika sa v 1989 používala v drvivej väčšine nahrávacích štúdií. Jej pamäť, teda dĺžka nahrávky bola ale výrazne obmedzená a nebola by ani náhodou schopná zaznamenať live koncert s trvaním vyše 90 minút. Master zvuku teda musel byť v analógu.
Všetko od albumu Violator bolo už nahrávané 100% digitálne.

Takže z môjho pohľadu všetko po Vilator kupovať ako 1st press originál MUTE Records na vinyle a potom už ako CD, samozrejme bez loudness war “remasteringu”, pekne prvé vydania CD.

Ak ste niekto našli doplňujúce, prípadne iné info, sem s nimi.

 
 
Pridané: 29. január 2020 o 03:24 PM   [ # 2 ]
Little 15
Hodnosť
Počet príspevkov:  3
Registrovaný  2020-01-21

Ešte pár info pre ľudí, ktorí doma majú, resp. si robia zbierky LP/CD/MC tvorby DM. Nechcem spochybňovať ničiu zbierku, ale čisto pragmaticky majú reálnu hodnotu len prvé vydania jednotlivých albumov.
V zásade platí že 1st press u vinylových LP má u albumov s analógovým mastrom najvyššiu hodnotu. U vinylov je jediná výnimka – japonské edície/reedície s tzv „OBI“ (papierový informačný pásik na obale platni). Vo všeobecnosti platí že tzv „japan release“ čohokoľvek z analógovej éry na vinyloch je kvalitou materiálov a odstupom signál/šum technicky vyššie ako edície z USA, resp. európskych record press/pressing plant factories. Japonci navyše nepodľahli tzv. „Loudness war“ a hudba na nimi produkovaných nosičoch je mastrovaná s podstatne vyššou dynamikou a headroomom ako edície z USA, resp. európy.
To isté platí o prvých edídiách CD, kde bol master v digitálnej podobe. U týchto albumov nemá z pohľadu kvality nahrávky zmysel kupovať ich na LP. Digitálny master má totiž z princípu vyššiu dynamiku ako analógový a má lepší odstup signál/šum. Detto nemá zmysel kupovať reedíciu albumov s pôvodne analógovým mastrom na CD, keď je k dispozícií kvalitný analógový nosič, lebo to CD nikdy nedosiahne (okrem odstupu signálu od šumu) zvukové kvality onoho analógu. Navyše sú tieto reedície spravidla zvukovo dokurvené tzv. „loudness war“.
Zvlášť si treba dávať pozor na to čo kupujete na bazoši/aukre (na ebay to nie je tak markantné). Často tam vidím ponuky na LP, ktoré na prvý pohľad vypadajú OK, ale keď sa pozriete bližšie, zistíte že boli lisované v dobách hlbokého totáča, niekde vo vtedy socialistických krajinách. Typicky sa jedná o LP s označeniami TONPRESS (Poľsko), Balkanton (v bulharskej azbuke) a samozrejme SUPRAPHON (Československo). TONPRESS a Balkanton (podobne ako lisovne SUPRAPHONu) boli technicky zastarané lisovne ktoré častokrát používali recyklované PVC. Ako mastre slúžili nahrávky kupované oficiálne pre ambasády ďaleko za železnou oponou a dovezené do socialistických krajín, kde ich vzhľadom k nulovej vymožiteľnosti autorských práv zo strany západných umelcov, surovo kopírovali ešte aj s označeniami západných vydavateľstiev ako MUTE, EPIC a pod.. Takéto LP platne majú na prvé počutie „tenký“ zvuk (skoro žiadne basy pod 100 Hz a výšky nad 10 kHz) a skoro nulovú sterofóniu. Hodnota takého niečoho (ak to máte v zbierke soráč) je blízka nule a skôr je to ukážka toho ako fungovala hudobná produkcia za totáča a doslova kurvila hudbu.
Príklad produktu TONPRESS:
Príklad produktu Balkanton:
Príklad produktu SUPRAPHON:
Toto isté platí aj o CDčkach. Síce nemajú ani zďaleka takú hodnotu ako LP, stále platí že prvé edície jednotlivých albumov s mastrami v digitálnej forme, budú postupne na cene rásť a hlavne majú podstane lepšiu dynamiku ako všakovaké remastre, ktoré síce sľubujú lepší zvuk, ale akurát majú potlačenú dynamiku na úkor hlasitosti.
Treba si dávať pozor na fake CDčka, ktoré sa v našich končinách predávali medzi rokmi 1990 a 2000, kedy ceny origo CD boli stále pomerne vysoko, nie každý si ich mohol dovoliť, mp3 bolo ešte v plienkach a nejaký streaming cez Spotify, Tidal a podobne nemal nikto ani „v päte“. Ceny takýchto fake CD sa vtedy hýbali okolo 100 korún a dali sa pomerne ľahko rozpoznať keď sa človek pozrel na vnútorný kruh záznamovej časti, ktorému chýbalo číslo originálneho releasu. Zároveň boli tieto CD zvukovo na tom podobne ako vyššie spomínané LP.

 
 
   
 
‹‹ iOS13