Pozerám že technické záludnosti toho ako vznikali jednotlivé albumy nie sú pre vás až tak dôležité. V konečnom dôsledku je samozrejme dôležité si muziku užiť a nie sa babrať v detailoch. A v podstate je aj jedno či si ju užívate na LP, CD, streamovanú v MQA, alebo čo ja viem v akej forme.
Urobil som si malý research a tu sú výsledky aj s odkazmi na info (ak by to niekoho zaujímalo):
Speak and Spell a A Broken Frame - Blackwing Studios - master v analógu https://en.wikipedia.org/wiki/Blackwing_Studios
Construction Time Again, Some Great Reward a Black Celebration - Hansa Tonstudio - master v analógu https://tapeop.com/interviews/95/hansa-tonstudio/
Music for the Masses - nahrávané to bolo v troch rôznych štúdiách a ani srnky netušia či niečo z toho bolo už ako master v digitálnej forme, ale vzhľadom k nahrávaniu vo veľkých sálach, asi nič. Ani primárny release nebol na CD, ale na kazetách a LP, takže nesmelo tipujem na master v analógu.
101 - tak tu je situácia veľmi zaujímavá. O technike za týmto albumom som našiel len to, že video a zvuk boli zaznamnávané osobitne, pričom zvuk bol následne upravovaný, pričom veľa z toho čo je v albume bolo síce zaznamenané “live”, ale bolo nepoužiteľné, takže sa nahrávalo nanovo v štúdiách (čert vie kde).Video bolo natáčané kamerami SONY Betacam v americko analógovom systéme NTSC s maximálnym teoretickým rozlíšením 340 riadkov. Pôvodné VHSky, na ktorých MUTE záznam vydalo, mali max rozlíšenie len 240 riadkov. Digitálny „upsampling“ má teda aj po nejakom renderingu polovičných snímok videa zmysel do rozlíšenia 720p. Audio bolo vzhľadom k dĺžke záznamu pravdepodobne mastrované na digitálnej konzole (nedopátral som sa či to bola MCI, ale vzhľadom k rozšíreniu v štúdiách asi áno), ale finálny záznam bol pravdepodobne na štandardnej dvojpalcovej štúdiovej analógovej páske. Digitálna technika sa v 1989 používala v drvivej väčšine nahrávacích štúdií. Jej pamäť, teda dĺžka nahrávky bola ale výrazne obmedzená a nebola by ani náhodou schopná zaznamenať live koncert s trvaním vyše 90 minút. Master zvuku teda musel byť v analógu.
Všetko od albumu Violator bolo už nahrávané 100% digitálne.
Takže z môjho pohľadu všetko po Vilator kupovať ako 1st press originál MUTE Records na vinyle a potom už ako CD, samozrejme bez loudness war “remasteringu”, pekne prvé vydania CD.
Ak ste niekto našli doplňujúce, prípadne iné info, sem s nimi.