Zbesilým dňom odzvonilo

Dave Gahan a Rich Machin nielen o albume "Angels And Ghosts", ale aj o spiritualite, hľadaní samého seba a neutíchajúcej nádeji.

Bolo zložité pripraviť tento album, keď bol každý z vás na inej strane Atlantiku?
Dave Gahan: No, dnes to máte tak, že všetko sa dá zvládnuť cez telefón a ja som z tých, ktorí vstávajú skoro ráno. Aby som bol úprimný, vyhovuje mi to. Patrím k tým, ktorým nezáleží na tom, kedy idú do postele, aj tak vstávam o šiestej ráno, čo je fakt des. Tak rád by som patril k rockovým hviezdam, ktoré si schrupnú aj do štvrtej popoludní, ale taký som nikdy nebol, nezáležalo na veľkosti opice. No v období nahrávania a komponovania skladieb sme s Richom komunikovali veľmi málo. Debatili sme iba o tom, čo mi poslal a potom sme rozoberali to, čo som s tým ja urobil. Keď už som si raz istý tým, čo mu chcem poslať - tu v meste mám malé štúdio, kam chodím s mojim kamošom, Kurtom Uenalom, a skúšam tam nápady k čomukoľvek, čo mi Rich pošle. Ak už raz dám dokopy nejaký nápad, tak mu to pošlem, so zopár poznámkami a následne začne Rich s tým pracovať, privolá k tomu rôznych hudobníkov a to všetko až dovtedy, kým to úplne nedokončíme. Proste len tak hádžeme veci do pľacu a nekladieme okolo toho príliš veľa otázok. Zdá sa, že to takto funguje a je to v štýle, "som zvedavý, ako dlho to takto bude fungovat". To je snáď jediná otázka, ktorá sa vynára.

Myslíš, že tie dva albumy by zneli inak, ak by ste pracovali spolu v jedinej miestnosti alebo by zneli rovnako?
Rich Machin: Myslím, že by zneli veľmi podobne. No takisto si myslím, že "tvoriť cez oceán" vyvádza niekedy veci z kontextu. S Markom Laneganom sme napr. nahrávali skladby spoločne, v jednej miestnosti. Prvý album s Davidom sme robili štýlom, ktorý ste spomenuli, v jeho skvelom domácom štúdiu. Tento album sme nahrávali doslova všade. Neviem, vlastne som o tom nikdy nepremýšľal. No je to zaujímavá otázka. Možno by naozaj zneli odlišne! Ale, sú prosto aké sú.

Toto je váš druhý spoločný album. Bolo to tentoraz ľahšie? Fungovalo to medzi vami jednoduchšie?
Rich: Bolo to omnoho jednoduchšie. Nedá sam povedať, že úplne všetko šlapalo skvele, ale tentoraz sme si navzájom písali omnoho dlhšie, takže sme vcelku inštinktívne vedeli, čo komu lepšie pasuje. Šlo to všetko rýchlejšie, než som čakal. A nebolo to iba preto, že je to už náš druhý spoločný album. Jednoznačne medzi nami fungovala lepšia chémia, keď prišlo na komponovanie, a veľmi rýchlo som sa zžil s vecami, u ktorých mi bolo jasné, že by Davida oslovili a zneli dobre, no a on zasa inštinktívne vie, čo je pre danú skladbu to najlepšie. V podstate sme pokračovali v komponovaní hneď po tom, ako sme dokončili prvý album.

Dave: Len sme spomalili, pretože som začal pracovať na projekte s Depeche Mode, z čoho vznikol album "Delta Machine". To si vyžiadalo nejaký čas, následne prišlo takmer ročné turné, ale zostávali sme v kontakte. Úprimne, povedal som mu, aby mi neposielal nič nové, pretože ak sa raz začnem sústrediť na komponovanie pre Depeche Mode, začnú veci fungovať trochu inak. Viem, že keď začnem komponovať, nech už sú moje myšlienky akékoľvek, tak to nemá konca (smiech). Nastúpite do štúdia s producentami, programátormi a všetkými tými ľuďmi, samozrejme s Martinom, sadneme si spolu a zrazu to, čo ste považovali za vašu skladbu, zrazu skončí niekde úplne inde. A niekedy sa to vyvíja tak hrozne, že musíte zakričať, "tak počkať!" S Kurtom som na posledný album DM pripravil veľa vecí. Vždy nahrávam všetky vokály práve s ním. Dôverujem mu a on veľmi dobre vie, čo mi vyhovuje, keď spievam, takže som ho vzal so sebou do štúdia a tam pracoval s Martinom. Napríklad, "rozporcovali" skladby, ktoré sme napísali spolu a v Kurtovej tvári som zrazu vycítil otázku, "Čo sa stalo s mojim melódiami?!" Podišiel som teda k nemu a povedal, "Kurt, musíš počkať, ono sa to bude vyvíjať. Máme na to šesť mesiacov." Toto sa so Soulsavers nedeje, je to úplne iné. Tu sa zdá, že sme s Richom na jednej lodi. Obom nám je jasné, čo chceme dosiahnuť, bez toho, aby sme sa o tom museli rozprávať. Možno to vychádza z faktu, že sme obaja ovplyvnení bluesom a gospelom, obaja so záujmom objavujeme hudbu a premýšľame, ako veci nahrať moderným spôsobom.

Musím povedať, že "Shine" je až priveľmi gospelová nahrávka...
Dave: Presne. A aby som bol úprimný, vôbec by sa nestratila na albume ako "Songs Of Faith And Devotion". Text, ako aj hlavná melódia, ma v hlave mátali už veľmi dlho. Bolo to po koncerte s Depeche Mode v Berlíne. Hrali sme na obrovskom štadióne a bola to jednoducho jedna z tých nocí, ktorá sa odohrá raz za 20 koncertov, zrazu nastane ten moment, ktorý zažívajú napr. basketbalisti v určitej "zóne", jednoducho sa pozriete jeden na druhého a je vám jasné, že ste v hre, nemusíte nič povedať, ste súčasťou celku, naplno si to uvedomujete a je to úžasné. Vrátil som sa na hotel a ten pocit som mal stále v hlave, tak som si tie myšlienky zaznamenal na môj iPhone. V istom momente som dostal od Richa nahrávku s tým kĺzavým gitarovým partom a vtedy mi prebleslo hlavou, "To je ono!". No a následne sa už skladba rodila veľmi ľahko.

Vedel som, že to bude hnacia a úvodná skladba albumu, ale bola to jedna z tých skladieb, u ktorej sme debatili o prepracovaní niektorých jej častí, no nakoniec v podstate zostala v podobe, v akej bolo demo. S Depeche Mode by sme mali tendenciu ju rozobrať, zobrať ju na rôzne miesta a nakoniec by skončila v podobe, s akou sme začali pracovať. To je ten rozdiel keď pracujeme s Depeche Mode, máme k dispozícii luxus všetkého štúdiového času, ako aj všetky tie štúdiové hračky, niekedy vás však všetky tieto výhody dokážu nakopať do zadku. Jedna z najväčších bolestí, súviaca s pobytom s DM v štúdiu, je fakt, že strácame príliš veľa času, pretože ho proste máme. So Soulsavers týmto luxusom nedisponujeme.

Dá sa povedať, že tento album je sebaistejší a presvedčivejší, než jeho predchodca. Ako to vidíte vy?
Rich: Jedna z najväčších chýb, ktorú môžete urobiť je, ak ste o niečom až príliš presvedčený. Prvý album sme brali ako niečo prirodzené, "Bude to fungovať? Nebude? Kto vie?". No tentoraz sme k tomu pristupovali s tým, že to funguje. Len sme to potrebovali urobiť lepšie. A ono sa to dostavilo v momente, kedy sme na veciach robili spolu. Keď máte v hlave všetky tie nápady, máte náčrtky toho, čo sa chystáte urobiť, idete do štúdia so skutočnou kapelu a skutočnými spevákmi a oni prinesú tiež nápady, je to úplne úžasné. Sedeli sme s Davidom v Electric Lady štúdiu, kde sme nahrávali všetky gospelové veci a bolo to skvelé. Je to nádherný pocit sedieť a sledovať ľudí, ktorí posúvajú vašu prácu na inú úroveň.

Dave: Ja osoben vnímam tento album ako jednoznačný posun od toho predošlého. Moja manželka samozrejme počula oba albumy a jej ten prvý prišiel dosť depresívny. Doslova povedala, "Páči sa mi to, no je to veľmi temné." Ja som to tak po celý čas nevnímal, no dnes, pri porovnaní s týmto novým albumom, to vidím tiež. Je to rozdiel. Ten prvý album bol značne introspektívny a tento sa pozerá smerom von. Je viac "pozemský". Podvedome, alebo vedome, jednoducho nie je možné ignorovať veci, ktoré sa vo svete dejú. Nejakým spôsobom sa do dostalo aj do tých skladieb, cez vlastnú interpretáciu čohokoľvek, čo sa deje v mojom osobnom živote. Ak také niečo dovolíte, tak sa v hudbe odrazí to, čo sa deje v okolitom svete. Ja to v hudbe počujem.

A keď sme teda pri tom, čo myslíš, že najviac inšpirovalo tento album? Samotný názov, "Anjeli a démoni", niečo napovedá...
Dave: Pre mňa anjeli reprezentujú moje minulé a súčasné vzťahy, ktoré mám s priateľmi, rodinou a podobne, takisto s úplne cudzími ľuďmi alebo aj to, čo sa každý deň deje v mojom bežnom živote v New Yorku. To ma jednoznačne ovplyvňuje, snažím sa toho držať, načúvať tomu, viac než som zvyknutý. Zistil som, že tak získavam viac informácii a tie smerujem do skladieb. Duchovia zasa reprezentujú spomienky. Aj tie súvisia s minulosťou a súčasnosťou a mám pocit, že spomienky jednoznačne ovplyvňujú moje skladby, sú to momenty, miesta, strávený čas. V skladbe "The Last Time" spievam o Ježišovi, ktorý pochádza z centra LA a mne to príde komické, pretože rozprávam o skúsenosti, ktorou som prešiel a v momente, ako som ju spracovával do textov mi to prišlo humorné. Hovorím, "Už si niekedy nasledoval Ježiša? Žije v centre LA," a pritom som sa uškrnul. Očividne je to o viere, ale keď som nejaký čas žil v LA, tak mojim najlepším priateľom bol Ježiš, chlapík, ktorý pracoval na rohu St. Andrews, a na ktorého som sa najviac spoliehal. A dnes mi to príde vtipné. V tom čase ale nie, no dnes je to rozdiel, keďže v New Yorku už žijem takmer 18 rokov. Na Los Angeles mám veľmi veľa skvelých spomienok, ale opúšťal som to mesto s myšlienkou, "Musím odtiaľto vypadnúť".

Presne takto som to cítil, keď som sa sťahoval z Anglicka do NY
Dave: Ja tak isto. Keď som sa sťahoval z Anglicka do LA, hovoril som si, "Už tu viac nevládzem žiť." Je to klaustrofobický pocit a môj život v tom čase ... žil som s rodinou, mal dom na vidieku, okolie vyzeralo skutočne nádherne, no bol som zdesený, mladý 20tnik, proste mi niečo hovorilo, "Musím ísť." Tak to bolo v mojom živote často, ale dnes už od toho neutekám. Som tu, a to, kto som, sa odráža v mojej hudbe. Toto je proste skvelé miesto, cítim sa tu sebaisto a myslím, že tento album to dokazuje. S Richom máme pocit, akoby sme spolu pracovali už celé roky. Produkujeme skvele znejúcu hudbu.

No aj napriek tej sebadôvere, osoba v tých skladbách je akoby stratená, akoby uviazla niekde medzi svetlom a tmou, medzi životom a smrťou.
Dave: Presne tak.

Takže v porovnaní so skladbami, ktoré si napísal pre Depeche Mode, má toto pre teba viac katarzný účinok? Si to viac "TY", než keď hráš s Depeche Mode?
Dave: Myslím, že Martin sa vždy dotýka v podstate tej istej témy, otázky viery, lásky, túžby a všetkého medzi tým. V podstate medzi tým všetkým tancujeme, nie? Ja určite a Martin takisto. Vždy som tvrdil, že Martin spracováva iba tri témy ...

Čiže, ak to nie je rozbité, načo to opravovať, správne?
Dave: Presne. A ja robím vlastne to isté. Kladiem si otázky, v čom mám veriť, o čo sa mám starať, čo mnou skutočne pohne a ako sa do toho stavu dostanem? Ako sa môžem stať toho súčasťou? Hudba mi k tomu pomáha. Ale ja vlastne tancujem medzi tým všetkým. Neviem, či to je vekom, ale dnes si všetko uvedomujem omnoho viac, ako kedykoľvek predtým. Ako pubertiaka ma to desilo, neskôr som mal 20, 30 rokov... a zrazu som začal premýšľať, "Ako sa toho zbaviť? Ako zastaviť tie hlasy v mojej hlave?" Stále to tu je, no už nie také hrozné, ako kedysi, a hlavne to dokážem prostredníctvom hudby a vystupovania krotiť. Najsvätejšie miesto, kde sa dokážem zbaviť všetkých svojich démonov, je však stále javisko. A potom samozrejme samotné skladby. Je to úžasné a veľmi katarzné.

Vždy to bolo z tvojich skladieb zrejmé, ale ako sa za tie roky zmenil tvoj vzťah k duchovnu?
Dave: Je to vo mne už od mala. Vždy som bol spiritualitou fascinovaný a vnášal ju do rôznych dobrovoľne prijímaných morálnych zásad. Neviem, či to pochádzalo z povinnosti chodiť do kostola, ako dieťa, kde som počúval všetky tie strašidelné veci, ale to hľadanie, ako aj pocit patriť niekam, a podobne, to proste k puberte patrí a myslím, že som to preniesol aj do svojej dospelosti. Ale už sa o to až tak nesnažím. Skôr to rád využívam. Rád sa s tým pohrávam. Rovnako moja predstavivosť je veľmi vizuálna a tvorí vlastne skvelú deliacu čiaru medzi démonom v mojom vnútri a chlapíkom, ktorý chce jednoducho oddeliť tie dobré veci a vypúšťať ich von, čo sa mi darí práve na pódiu. Je to veľmi katarzné a zároveň to pôsobí ako vykúpenie. Už sa viac nezaťažujem tým, kde som, už je to v štýle, "Čo s tým môžem urobiť? Ako vám to môžem čo najlepšie umelecky vykresliť?"

V "The Last Time" je časť o čakaní na záchranu. Musel si sa podeliť o svoj strach, rakovinu, skúsenosti so smrťou spôsobenou predávkovaním - ide o vyjadrenie túžby po záchrane v momentoch, keď si prežíval vyššie spomenuté veci?
Dave: Presne tak. Túžite povedať, "Stále čakám na tvoje slová", chcete byť toho súčasťou, nech je to už čokoľvek, všetci predsa zúfalo túžime byť toho súčasťou. A na druhej strane v sebe zvádzam vnútorný boj, pretože tohu súčasťou byť nechcem. Nemyslím si, že je to niečo nezvyčajné, no stáť tu a čakať na spásu nie je veľmi odlišné od veršov zo skladby "Take Me Back Home" z predošlého albumu so Soulsavers. Tú som napísal v období, kedy som zápasil s myšlienkami, "Mám rakovinu? Čo to vlastne znamená, že mám rakovinu?" Ako, chápem, že som sám sebe uštedril ranu, ale teraz sa s tým mám akože vysporiadať? Takže áno, hľadanie odpovedí je stále niečo, čo je okolo nás. Úprime, zistil som to pri mnohých veciach. Kľudne by som mohol stáť na pláži niekde v Montauk, hľadieť na oceán, ohromený jeho veľkosťou a nebol by som schopný uveriť, že moje kňučanie má niečo s tým spoločné! To ma privádza do úžasu. A takéto podmienky mi vedia dať omnoho viac informácii o mojom malom mieste v tomto svete, než čokoľvek iné.

Ja teda nie som veľmi duchovne založený človek, ale niekedy je pre mňa veľmi ťažké uveriť, že tam niekde "hore" je "niečo".
Dave: Ale ja tak isto. Nedokážem to nájsť v žiadnom náboženstve alebo knihe, ktorú čítam, dokonca mi to príde absolútne komické. Rozoberám to v skladbe "One Thing", kde spievam, "Ľahni si ku mne a sledujme tie nevkusné programy v telke." Pretože to robíme všetci ako spôsob úniku od niečoho a pritom je to strata času, myslím sledovať niečo, o čom ste presvedčený, že je to absurdné, či sprostredkovane prežívať absurdné životy iných ľudí. Takže, musím veriť, že existuje niečo väčšie než toto, inak by sa všetko javilo ako bezvýznamné. Ale môj dnešný život si užívam. So svojim životom som zápasil veľmi dlho, akoby som šiel neustále hlavou proti múru. Dnes sa však snažím veci viacmenej prijímať.

Z predošlého albumu cítiť viac húževnatosť, kým z tohto viac rezignáciu. Takisto z toho predošlého cítiť nádej, ktorú si niesol so sebou všetkým, čím si prechádzal, no pri tom to je to v štýle, "Možno už žiadna nádej nie je. Modlím sa, no žiadna odozva neprichádza."
Dave: Zaujímavé. Dobrá interpretácia, ale takto to teraz je a je to v poriadku - v tom, čo príde, som optimista, čo je lepšie, ako mať pocit, že už nie je žiadna nádej. Myslím, že je tu stále veľa nádeje, len ju musím nájsť! A je to viac, než zápas, ktorý aktuálne zvádzam. Musel som otvoriť dvere a vpustiť dnu život. Ak chcete veci zmeniť, musíte tomu pomocť. A presne o tom spievam - musím veci vidieť, rozpoznať ich, musím vedieť, že sú pre mňa dobré a chcieť byť toho súčasťou.