Z denníka The Bravery - 5+6. časť

Európske turné Depeche Mode sa blíži ku svojmu úspešnému koncu a cesty po Starom kontinente s nimi ešte stále brázdia new yorkskí The Bravery. Tentoraz púť začneme v Turecku, presunieme sa do Londýna, následne do Paríža, Škandinávie a s Anthonym si na chvíľu odskočíme aj na Island.

[b]5. týždeň s Depeche Mode[/b] Anthony sa úplne zbláznil a obvolal všetkých, ktorých má rád, pretože sme boli pred odletom do Istanbulu a až príliš veľa počúval o rastúcej epidémií vtáčej chrípky v Turecku. Netreba zabúdať, že riadne paranoidná konšpiračná teória vôbec situácií nepomohla, pretože ešte aj počas letu sme všetci listovali v brožúre "Vtáčia chrípka". Po tom, čo sa nám ho podarilo konečne ukľudniť a letecky ho prepraviť do Turecka, bol sám prekvapený zistením, že hypoteticky všadeprítomná chrípka nebol vôbec tým najväčším problémom, ako predpokladal. Keďže CNN bola tuná jediným anglickým zdrojom miestnych správ, bolo jasné, že aj tento problém, ako aj väčšina tragédií vo svete, bol nafúknutý do rozmerov väčších ako bola skutočnosť. Podobne to bolo aj včera v Kodani, kde sa vôbec nekonali masové nepokoje a demonštrácie v súvislosti s nedávnym znázornením podoby Mohammeda v miestnych médiách. Zbytok noci prebehol hladko, absolvovali sme večeru a zopár drinkov s tamojšími zástupcami nášho nahrávacieho labelu a pokúšali sa ochutnať niektoré z miestnych pochúťok. Počas večere nás zoznámili s miestnym aperitívom s názvom Yeni Raki, veľmi podobné Uzo, s vôňou čiernej likorice a po zmiešaní s vodou sa nad hladinou vytvorí veľmi zvláštny opar. No malo to v sebe obrovské množstvo alkoholu, čo sme si uvedomili počas nočného koncertu. Po tom, čo sme skonzumovali všetky tie úžasne pripravené ryby z Mediterraneana (Turci tak veľmi zbožňujú ryby, že často používajú výrok "ak by môj otec pochádzal z mora, mal by som chuť ho zozrať") a dostatočné množstvo Yeni Raki, sme prišli na rad hodinu po polnoci ako hviezdy večerného programu. Sála bola ešte menšia, na akú sme boli zvyknutí pred turné s Depeche Mode. Skôr mala blízko k priestorom v New Yorku a Bostone, keď sme s koncertami začínali. Priestory však boli maximálne zaplnené a nálada mala veľmi blízko k punkovému šialenstvu, z čoho najviac so svojím gangsterským štýlom oblečenia, ala východné LA, vyťažil Mike. Koncert sa vážne vydaril a bolo naozaj fajn po dvoch mesiacoch polhodinových záležitostí zasa odohrať plnohodnotnú šou. A to všetko aj napriek skutočnosti, že oficiálne nám v Turecku album nevyšiel, no vďaka itunes a downloadu publikum poznalo všetky naše texty. Bohužiaľ, zopár ľudí sa teda k Badovi, nášmu gitarovému technikovi, štedro nezachovalo, dokonca jedno dievča, ktoré s nami odchádzalo zo šatne cestou na pódiu, ho v zákulisí označilo len za "suchára, čo iba podáva gitary". Po koncerte sme sa ešte rozhodli vyraziť von a skúsiť všetko, čo ponúka nočný život v Turecku. Keď sa noc začínala meniť na deň, vrátili sme sa do hotela a pre odletom sme ešte pár hodín venovali spánku. Ráno v hale, počas čakania na odvoz na letisko, sme sa stretli s Mikem, ktorý sa rozhodol stráviť celú noc so zástupcami nášho labelu. Zvláštne, v ruke držal dlhý nôž na chlieb zabalený v uteráku, v očiach mal bezduchý výraz, nedokázal nám nič z toho vysvetliť a po príchode na letisko vrátil nôž jednému zo zástupcov labelu, ktorý bol z nás ostatných mierne zmätený. Našou ďalšou zastávkou bol Londýn, kde sme odohrali koncert v Astorií so spriatelenými New Yorkers Stellastar pre NME Brats. Astoria je jedným z mojich najobľúbenejších miest v Londýne, pretože hoci má kapacitu 2000 miest, stále si zachováva akúsi intimitu, ktorá sa prejaví aj na koncertoch. Zahrali sme tu aj novú skladbu "Angelina", ako aj ďalšie kúsky z našich singlov, "Uncoditional" a "Honest Mistake" s ktorými sme sa trochu šialene zahrali, najprv sme odohrali polovicu z prvej skladby a spojili ju s druhou polovicou "Honest Mistake". Keďže sme s našim debutom odohrali posledný riadny koncert v UK, rozhodli sme sa to náležite osláviť. Takže po skončení šou sme zašli za roh, do jedného z našich obľúbených heavy-metalových barov s názvom Crowbar. Ktokoľvek, kto ocení nízku cenu Budvarsu (Český Budweiser) a množstvo nahrávok Motorhead a Pantery si to tu užije, rovnako ako my už niekoľkokrát za posledný rok a pol. Neskoro v noci, keď sme sa vracali do hotela sme si uvedomili, že sme toho metalu skonzumovali až príliš, pretože v hale sme nadviazali kontakt s niekým, kto mal chuť sa k nám pridať. Povedal, že tiež patrí k nejakej skupine, no nik ho nepoznal až do chvíle, kým neprezradil, že hrá na bicie v slávnej britskej glam-metalovej skupine The Darkness. Ako čas plynul, každý z nás si všimol, že ten chlapík sa až priveľmi zaujímal o Samov zimný kabát, a to až tak, že ho požiadal, či si ho nemôže skúsiť. Fakt je, že mu celkom sekol. Viac sme tomu nevenovali pozornosť, teda až do rána, kedy si Sam pri nastupovaní do autobusu uvedomil, že jeho kabát mu chýba. Po dôkladnom prehľadaní priestorov, v ktorých sme sa celú noc zdržiavali, sme prišli k záveru, že niekto z The Darkness sa asi teší z nového zimného kabáta. Čo však bolo zvláštne, o týždeň neskôr, keď sme dorazili do hotela v Kodani, čakal na recepcií na Sama balík z Londýna, v ktorom bol jeho zimný kabát spolu s ospravedlnením. Nakoniec sme víkend skončili troma koncertnými nocami v mojom najobľúbenejšom meste mimo New Yorku, v Paríži. Nie iba preto, že sú tu jedny z najskvelejších múzeí a kultúrnych pamiatok sveta, no z Francúzska pochádza aj cigánsky hráč na jazzovú gitaru Django Reinhardt, ktorý patrí k mojim idolom a zároveň k najvplyvnejším gitaristom, aký kedy žil. V prvý deň sme sa Mike, Anthony a ja vybrali pozrieť si nejaké pamätihodnosti a hlavne Eiffelovku. Predtým som sa dostal na druhé alebo tretie poschodie, no teraz, ešte pred návrhom, aby sme vyšli na samý vrchol, som si uvedomil, že som v meste s dvoma ľuďmi, ktorý majú panický strach z výšok a zvlášť Anthonyho závrate majú vážnu "históriu". Po dlhšom presviedčaní som ich nakoniec prehovoril aspoň na tretie poschodie. Na samotnom vrchole nemáte k dispozícií iba úžasný panoramatický pohľad na mesto, no takisto sa môžete odfotiť s voskovou figurínou pána Eiffela. V posledný deň nášho parížskeho pobytu sme sa všetci, vrátane nášho štábu, rozhodli navštíviť múzeum Louvre, ktoré je v oblasti kvality vystavovaného umenia porovnateľné s mojim milovaným Metropolitným múzeom v New Yorku, teda odhliadnuc od faktu, že toto múzeum je dvojnásobne väčšie. Na kompletnú prehliadku by ste potrebovali minimálne tri dni, no keďže sme mali k dispozícií len jeden, tak som všetkých zlákal do Denonovho krídla, kde sú umiestnené moje najobľúbenejšie diela, vrátane "Raft Of The Medusa" od Gericaukta a "Liberty leading the people" od Delacroixa. Ak má niekto to šťastie a navštívi Louvre alebo mu bádanie nerobí problém, tak potom je tu obraz od Guerina s názvom "Pierre-Narcise", na ktorého ľavej strane je postava, ktorá podľa všetkých, čo obraz videli, vyzerá rovnako desivo, ako ja oblečený v rímskom kostýme. Momentálne máme pred sebou zopár vystúpení v Škandinávií a v Stockholme máme naplánované stretnutie s našimi skvelými kamošmi z našej obľúbenej skupiny Mondo Diao. Michael, 28/02/2006 [b]6. týždeň s Depeche Mode[/b] Po troch parížskych "pekelných koncertoch" a jednej príšerne dlhej cesty autobusom, sme dorazili do Kodane. Na rozdiel od ostatných som sa do Kodane prenáramne tešil, pretože som tu už raz bol, v rámci vystúpenia nášho stredoškolského speváckeho zboru. Keď som toto povedal chalanom, začali si zo mňa robiť neskutočnú srandu a dnes všade vyhlasujú, že majú spievajúceho bubeníka. Večer sme sa stretli s miestnymi zástupcami nášho labelu a tí nás vzali do jednej perfektnej reštaurácie, teda skôr do rockového baru, kde jeho majitelia robia zároveň dj-ov. Neviem ako sa to Johnovi podarilo, ale urobil akési kúzlo a hoci sme všetci už dávno všetko zjedli, zrazu sme zostali hladní a jeden z majiteľov vbehol do kuchyne a všetkých nás zdarma pohostil ražničím a lososom. Žeby cestou do práce zrazil malé šteňa alebo oklamal sirotu a potreboval svoj hriech odčiniť? Je to zvláštne, ale keď ľudia stretnú Johna, majú strašnú potrebu ho rozmaznávať. Nevadí, kúzlo zafungovalo a ja som sa mu vážne potešil. Ešte predtým, ako sme sa spili, tak sme chvíľu robili dj-ov a čo si pamätám, tak vrcholom večera boli The Meters a Detroit Corbas. Ďalší večer sme strávili koncertom v jednej z najväčších hál celého turné, kapacita asi 50 000 návštevníkov, čo bolo vážne skvelé, až na jeden malý problém; v podstate šlo o otvorené priestranstvo, bez vykurovania a teplota sa tam pohybovala okolo desiatich stupňov. Počas nášho výstupu som nemohol prestať myslieť na Depeche Mode a na to, aké to bude pre nich pekne naprd, keď v takej zime budú hrať plné dve hodiny. To sme sa s našimi tridsiatimi minútami ani nemohli sťažovať. Napriek týmto okolnostiam bol však koncert trošku desivý. Keby ste to videli, tak by ste povedali, že publikum nebolo vo svojej koži. Počas nasledujúcich troch dní sme absolvovali koncerty v nemeckom Gothenburgu, v nórskom Oslo, no a potom sme vyrazili do švédskeho Stockholmu. Na toto mesto sme sa obzvlášť tešili, pretože sme minulé leto mali hrať na tunajšom najväčšom letnom festivale, no keďže sa to plánovalo všetko na poslednú chvíľu, náš tour manažér schybil a nechal nás trčať v prístave takmer 48 hodín! Ale to je iný príbeh, nebudem vás zaťažovať detailami. V Stockholme žije aj náš dobrý kamoš, inak člen našej obľúbenej skupiny Mando Diao. Mali sme v pláne vyraziť s ním do mesta a niekde kopnúť do seba zopár drinkov. V noci po koncerte sme všetci zbehli do baru s názvom Spy, čo je najlepší rockový bar v meste a takisto sme sa tam mali stretnúť s Mando. Na prekvapenie všetkých tam boli aj The Hives; na začiatku roka sme s nimi hrali na jednom festivale a mali sme vedľa seba šatne, takže sme využili šancu na stretnutie a trochu do seba rypnúť. Sam sa rozhodol ísť ich pozdraviť a v tom momente nastala zábava... tvrdil, že nebol opitý (hoci pripustil, že zopár panákov v sebe mal) a o pár minút už bežal k baru a objednal všetkým z The Hives ako aj ľuďom, čo boli s nimi. Barmanka však vyhlásila, že z objednaných desiatich pív mu dá len päť, s čím súhlasil, všetkých päť pollitrákov vzal so sebou a namieril si to rovno k chalanom. Lenže keď dorazil k stolu, členovia štábu The Hives už niekam zmizli, takže Sam mal problém udržať poháre v ruke a ledva ich stihol položiť na najbližší stôl. Toto si všimla miestna ochranka a videla to asi tak, že chlapec trocha prebral a ešte si objednal ďalších päť pív pre seba, takže sa títo statní mládenci rozhodli riešiť problém. Okamžite ho schmatli, namierili si to s ním ku vchodu a bez zbytočných otázok ho vykopli na ulicu. Myslím, že morálne poučenie je jasné, slušní ľudia nie vždy vyhrávajú! Keby bol sebec a lakomec, mohol s nami zostať a užívať si zbytok večera. Nasledujúce štyri dni boli bez koncertov, takže si šiel každý po svojom. Dirt a Sam zostali vo Švédsku, John si to namieril do Londýna, náš štáb pre zmenu do Amsterdamu, Michael do Paríža a ja zasa na Island. Bolo to ako malá dovolenka uprostred trojmesačného turné s Depeche Mode a myslím, že to už všetci potrebovali. Island bola prvá krajina mimo USA, kde sme koncertovali a vždy som sa tam chcel vrátiť, takže som túto šancu využil. Keď sme tu boli pred rokom, tak sme sa s Michaelom a Dirtom vybrali na miesto zvané Modrá lagúna - obrovský prírodný bazén vytvorený z horúcich vulkanických prameňov, v ktorom si ľudia môžu zaplávať, teda za primeraný poplatok. Príjemné miesto, pretože sa tam studený vzduch zráža s horúcou vodou, vďaka čomu je celé okolie zahalené hustým oparom. Voda má prekrásnu bledomodrú farbu a vďaka bohatému obsahu liečivých látok blahodárne pôsobí na pokožku. Plávanie v tomto bazéne bol jeden z mojich najrelaxovejších zážitkov v živote, takže akonáhle som priletel na Island, Modrá lagúna bola prvým miestom, kam som si to namieril. Island je prekrásne a mystické miesto na Zemi. Cestou z letiska v Keflavic, ktoré je vzdialené asi hodinu cesty od Reykjaviku, pripomína okolitá krajina Mars, pretože je celá pokrytá vulkanickými skalami (vlastne ako väčšina krajiny). Islanďania sú si vedomí bohatstva svojej krajiny, preto ju chránia a pri stavbe ciest, či budov veľmi dbajú na ochranu životného prostredia. A dozvedel som sa, že Islanďania veria mýtu, že svoju krajinu zdieľajú spolu s elfmi. Niekedy, keď chcú čosi postaviť na miestach, kde údajne žijú elfovia, tak sa stavebné stroje záhadne kazia a robotníci nečakane ochorejú. Či už v škriatkov veríte alebo nie, ide hlavne o to, že životne prostredie zdieľame aj s inými, a mali by sme sa oň viac starať. Myšlienky Islanďanov by si mali osvojiť hlavne Američania. O islandskej prírode spievajú dokonca aj Led Zeppelin, v skladbe "Immigrant Song" -- "Pochádzam z krajiny snehu a ľadu s polnočným slnkom a horúcimi vyvierajúcimi prameňmi." Počas leta je tu totiž slnko na oblohe celých 24 hodín, no a v zime zažívajú pravý opak, preto ten výraz "polnočné slnko". Po dňoch voľna prišiel čas odletieť kvôli koncertu do Helsínk. Po koncerte sme využili šancu stretnúť sa s veľmi zvláštnym dievčaťom menom Kristiina, ktorá je našou fanynkou už viac ako rok. Celé roky bojuje so zákernou leukémiou a z nemocničného lôžka nám pravidelne píše listy. Bola neskutočne nadšená, pretože to bolo po prvýkrát, čo našu skupinu videla naživo, a dokonca sa blížili jej narodeniny. Čas strávený s ňou bol úžasný, so zaujatím sme počúvali príbeh o jej ťažkom boji s leukémiou. A zdá sa, že vyhráva! Povedala nám, že pri svojich častých návštevách v nemocnici veľmi často počúvala náš album a nebrala ohľad ani na pacientov, sestričky, či lekárov. Vraj jej to niekedy veľmi pomáhalo. Skvelý pocit dozvedieť sa, že sme jej určitým spôsobom pomohli zachrániť život. Želáme preto Kristiine všetko dobré a dúfame, že pri ďalšej návšteve Helsínk sa stretneme aj s jej sestrou, dvojičkou! Práve sme dorazili do Stuttgartu a o hodinu máme zvukovú skúšku, takže musím končiť. No na margo minulého príspevku od Michaela musím dodať, že nie som teoretik konšpirácie. No aj tak... svet ovládajú malí zelení mužíčci a na Mesiaci ľudia nikdy neboli. Anthony, 14/03/2006 zdroj: [url=http://www.thebravery.com]thebravery.com[/url]

Názory Devotees (11)

chmelko

 1    17. marec 2006 o 08:46

monghi, naozaj zaujímavý článok, dík. Je fakt vidiet, že to cestovanie si náramne užívaju, musím suhlasit, že astoria v Londýne je neskutočne intímne prostredie pre koncerty-fakt to treba zažit
S tým posledným odstavcom ma vážne dostali….

Monghi

 2    17. marec 2006 o 09:31

hmmm… a ja som si myslel, ze tuto seriu takmer nikto necita… super!

Ringo

 3    17. marec 2006 o 10:05

hmm, hmmm, clovek by na prvni pohled rekl ze jde o ulitlou bandu ochlastu kteri si obcas snupnou, ale jejich turisticky zapal ktery dokazi docela znalym zpusobem popsat a v neposledni rade zajem o smrtelne nemocne lidi z nich dela celkem zvlastni persony.

karen

 4    17. marec 2006 o 11:23

Co blbnes, Monghi, ved vidis, kolko ludi tie clanky cita.. len asi malokto ma potrebu sa k nim vyjadrit - ako napr. ja

chmelko

 5    17. marec 2006 o 11:42

Substance242, uplne mi čítaš myšlienky;-)
zistoval som a fakt ta krajina nepatrí k najlacnejším hmmm ale niekedy sa tam tak pozriet..nezaložíme kapelu? a na dalšom DM tour budeme predkapelou grin

Monghi

 6    17. marec 2006 o 11:54

karen… to pocitadlo reaguje na obycajny klik, ked otvoris clanok, co este neznamena, ze sa nakoniec niekto este pusti do citania:) No som rad, ze to ludi zaujima

nissan

 7    19. marec 2006 o 13:56

monghi nebol si na The Hives v Pešti na festivale náhodou? Sranda, práve som sa rozprával so švagrom o Islande a jeho zážitkoch z tejto krajiny. Musím sa priznať, že chalani z Bravery sú fakt skutoční milovníci umenia a nezaprú, že aj oni sú umelci. 
Ešte k tomu Islandu - no keď som pozeral dokument o Islande, v ktorom sa okrem iného spomínalo, že je tam pol roka úplná tma, tak ma napáda,  že je to ideálne miesto na dovolenku s hudbou Recoil na ušiach.

Monghi

 8    19. marec 2006 o 18:03

nissan… no, The Hives som zazil na feste v SouthSide pred dvoma rokmi, fakt skveli! smile

Roman

 9    19. marec 2006 o 19:37

Diky. Len je to trochu matuce. Bravery ako pedkapela DM v Astorii. Ved DM este v Londyne na tomto tour nehrali a v Astorke uz vobec nie. Tento pribeh nema absoltne nic spolocne s DM. Inak zaujimave citanie. Dik.

Monghi

 10    19. marec 2006 o 23:49

asi si to zle cital… mali 2 samostatne koncerty… Istanbul a Londyn… v case prestavky DM.

Roman

 11    21. marec 2006 o 00:06

Mne to je jasne.Ale zmienka o dvoch samostatnych koncertoch je v minulej casti ktora vysla pred tromi tyzdnami a pochybujem ze si to niekto zapamatal. Preto som napisal ze to je mätúce.
ps.Pokracuj v super praci!