V štúdiu s Depeche Mode - 2005

S Depeche Mode sme prostredníctvom článkov na dm.sk urazili zasa kus cesty a je čas poohliadnuť sa po minuloročnom úspešnom albume "Playing The Angel". Ten si pripomenieme krátkym priblížením nahrávania slovami Davida Gahana a následne jemne úsmevnou recenziou, o ktorú sa postaral korešpondent známeho britského denníka The Observer.

Vydanie sólového debutu Davida Gahana, "Paper Monsters" (2003), sa stalo príčinou napätej situácie v tábore Depeche Mode. Spevák neraz hundral, že jeho úloha v skupine sa obmedzovala len na "nástroj, ktorý ovládal niekto iný" a nezabudol dodať, že budúcnosť veteránov v Essexu má ďaleko od určitosti.

Dva roky na to sú však jeho vyhliadky svetlejšie. Spevák sa dal opäť dokopy so svojimi spoluhráčmi, Martinom Gorem a Andy Fletcherom, a v Kalifornií práve nahrávajú svoj 11-ty štúdiový album. Sám Gahan je zo šťastného znovuspojenia prekvapený.

"Najzvláštnejšie na tom všetko, čo sa stalo, je fakt, že všetko sa to zrazu vyvíja úplne skvele," hovorí. "Pri poslednom albume "Exciter" sme mali trochu pocit, že to všetko medzi nami zomiera. Teraz všetci ešte viac ťaháme za jeden koniec."

Povedané inak, kreatívny monopol hlavného skladateľa Martina Goreho bol rozložený. Po prvýkrát za 25 rokov histórie skupiny položil Gahan na stôl svoje vlastné texty. "V Depeche Mode máme teraz nový hnací motor," dodá Gahan sarkasticky. "Má názov súťaživosť."

Aj napriek harmonickým vnútroskupinovým vzťahom Gahan sľubuje, že zatiaľ nepomenovaný nový album bude ten najtemnejší, aký kedy skupina nahrala, pohybujúci sa niekde medzi štadiónovou elektronikou albumu "Violator" (1990) a tvrdými gitarovými skladbami "Songs Of Faith And Devotion" (1993).

"S Depeche Mode vždy kráčala ruka v ruke temnosť," hovorí. "No rovnako akási nádej. Pretože so zúfalstvom a utrpením prichádza aj čosi dobré."

Zatiaľ čo skupina v Santa Barbare pokračuje v prácach na albume, Gahan sa už teší na pár týždňov voľna, ktoré budú mať k dispozícií pred poslednou fázou nahrávania, s ktorou sa presunú do jeho domovského mesta, New Yorku.

"Na presun sme už pripravení," dodáva spevák. "Tu je až príliš veľa slnka, sa to a potom ťažko spievajú skladby o bolesti a utrpení."

zdroj: Q magazine, 07/2005

A LA MODE AGAIN

Nie často sa stáva, že skupina prežije tak dlho, aby registrovala skutočnosť, že ich ranný zvuk prichádza opäť do módy. No po dvadsiatich piatich rokoch sú Depeche Mode stále koženní synthypoperi z Anglicka, čo prežijú zrejme všetko. Táto trojka v osemdesiatych rokoch s ľahkosťou dobila Ameriku a v rokoch 90-tych sa im to podarilo opäť, no vtedy so skladbami, ktoré laškovali s vierou, predstavujúc očistnú elektronickú hudbu.

V procese, počas ktorého zarábali na všetkých svojich hitoch, tetovaniach, odporných drogových návykoch a vnútroskupinových napätiach, a ktorých vyústil pozíciou absolútnych superhviezd, ovplyvnili snáď každého, kto sa po ich nástupe na scénu venoval elektronike, počuteľne najviac zrejme Pet Shop Boys.

Dnes, kedy sa synthypop 80-tych rokov stáva opäť mottom rocku, sa Depeche Mode vrátili späť. Niektorí to od nich očakávali krátko po albume "Exciter" (2001), lenže ten veľmi rýchlo nasledovali sólové projekty Martina Goreho a speváka Davida Gahana.

Skupina si prežila svoje, mohli už dávno skončiť, a to všetci spolu, no stratili len svojho klávesáka, Alana Wildera, ktorý od nich odišiel v roku 1995. Rok na to takmer prišli o Davida Gahana, ktorý prekonal klinickú smrť po predávkovaní sa koktailom heroínu a kokaínu. Zato album "Playing The Angel" predstavuje Gahana, Goreho a Fletchera v novej forme, pripravených na riadny rachot.

Jednou z nájpálčivejších záležitostí vo vnútornej politike skupiny za celé roky bolo Gahanove rozhodnutie pridať sa ku Goremu ako ku skladateľovi, dalo by sa to prirovnať ku Goreho právu spievať na každom z albumov skupiny jednu, prípadne dve piesne. V tomto prípade dosiahol spevák svoje zadosťučinenie vďaka svojmu sólovému albumu a tak na novom albume Depeche Mode je autorom hneď troch z dvanástich skladieb.

Jedna z nich je pravdepodobne najlepšou skladbou z celého albumu, "Nothing´s Impossible". Jednoduchý song plný zúfalej nádeje, bombardovaný disharmonickými efektami, no vždy umocnený typickou depešáckou melódiou. Trochu skladké slová naznačujú, že by mohlo ísť o zaľúbenú skladbu, no verše ako 'How did we get this far apart?' by sa dali aplikovať aj na hurhaj, ktorý sa permanentne odohrával vo vnútri skupiny od roku 1994. Terapeut Phil Towle chcel po ukončení svojej práce pre Metallicu ďalší rock´n´rollový džob, no nemohol urobiť nič horšie ako zaklopať na adresu pasívno-agresívnych Depeche Mode.

Zbytok albumu balancuje medzi návratom do starých čias a pokuse o čosi nové, medzi imponovaním a depresiou. Obľúbená múza Martina Goreho - pocit viny - je na tomto album zvlášť citeľná, nakoľko prednedávnom prešiel veľmi bolestivým rozvodom. Album má bezpochyby doslova hlučný zvukový dizajn, o ktorý sa postaral producent Ben Hillier. Veľkým dielom naň prispel vďaka analógovým syntezátorom, ktoré spestrili depešácku pulzujúcu elektroniku a svrbivé digitálne zariadenia.

Samotný album otvára kvílivý alarmový zvuk sirény, no tento zvukový múr nárekov našťastie preráža elegantný vkus Depeche Mode pre melódiu, ktorý je trvalým syntypopovým esom v ich elektronickko-rockovom rukáve.

Bohužiaľ niektoré skladby majú v sebe až príliš veľa. Taká "Sinner In Me" je na bežný vkus trochu dlhá, a z jednoduchej línie sa prerodí do čohosi melodicky nezaujímavého, obsahujúceho síce prvky z polovice 1980-tych rokov, no bez určitého refrénu a so zbytočne pompéznymi zvukmi. Najprijateľnejšie skladby Depeche Mode sú práve tie najpriamejšie. A práve túto stránku na tomto albume posilňuje temno gothická hopsanda "John The Relevator". V tomto prípade vôbec nejde o jednoznačnú coververziu country-bluesového štandartu, skôr o akési rozpáranie originálu, z ktorého vzniklo čosi nové.

Existencia značného množstva skladieb tak jednoduchých, akou je "Precious", však môže veľmi ľahko vrátiť Depeche Mode do oblasti, kde ich s dobrým úmyslom považujú za popových hrdinov. Ak je teda tak, môžu byť so svojou zbierkou spokojní, nakoniec, dokonale loajálni fanúšikovia od nich znesú aj snobskejšie diela, ako napr. "Macro".

Za 25 rokov urazili Depeche Mode so svojim klávesovým popom veľmi dlhú cestu, no ťažko sa zbaviť pocitu, že Martinovi Goremu niekto pricvikol jeho deväť prstov a nechal mu voľný iba jediný, s ktorým je schopný hrať. Ak by tomu bolo inak, mohli by pripraviť skutočne excelentný album.

autor: Kitty Empire
zdroj: The Observer, 16/10/2005