Túžba byť milovaný (2003)

Túžba byť milovaný (2003)

S Davidom Gahanom nielen o albume "Paper Monsters" a jeho strašiakoch z minulosti, ale aj o nejasnej budúcnosti Depeche Mode v tom období.

Aký to bol pocit nahrávať, po 20-tich rokoch fungovania v Depeche Mode, zrazu svoj vlastný album, "Paper Monsters"?
Už počas prác na poslednom albume kapely som nadobudol pocit, že by som mal niečo urobiť aj ja, no bolo mi jasné, že s Depeche Mode to možné nebude. Nejaký čas som to dokázal v sebe dusiť, no prišli frustrácie. Chcel som skúsiť niečo neznáme, trochu zariskovať. Aj so všetkými spojenými obavami, či otázkami typu, "čo to do pekla robím". Hlboko vo svojom srdci som však vedel, že to bol jediný spôsob, ako sa posunúť ďalej a trochu "podrásť".

Na niektorých miestach albumu sa tá rocková beštia, ukrytá v tebe, pekne prejavila.
V Depeche Mode vždy prevládala silná skupina, ktorá bola veľmi proti tomu, aby sme skúsili vyraziť na "rockovú" cestu. Všetko, čím som bol priťahovaný, bolo až "príliš rockové", viete? Už ma to nudilo. Ja som len vždy vravel: "Sú to len ďalšie dvere, ktoré si zatvárate, chlapci." Mali pocit, že ich chcem premeniť na Guns´N´Roses alebo niečo podobné... a súhlasím, že jednej stránke zo mňa sa to podarilo! Ale chcel som to len skúsiť. Takže to nakoniec skončilo tak, že som si vymyslel vlastný plán! A nakoniec, bolo vcelku fájn si na chvíľu povyraziť s celou tou rockovou scénou v LA.

Zmenilo to obdobie v LA tvoj postoj k hudbe?
Viete, tam je to o prístupe. Ak fungujete v rock´n´rollovej kapele, tak ste "cool". Od albumu "Songs Of Faith And Devotion" som to tlačil ďalej, chcel som, aby sme viac experimentovali. Vlastne som sa z LA vrátil po dvoch rokoch, počas ktorých som sa s ostatnými nevidel, a prehlásil. "Chlapci, dnes sa na hudobnej scéne dejú úplne iné veci! Musíme to posunúť trochu ďalej!" Chodieval som po kluboch, videl kapely ako Jane´s Addiction a Soundgarden, boli to skvelé časy a už to dávno nebolo o tých načuchraných metalových kapelách. Vzišla úplne nová scéna, ktorá pokryla Seatlle, kde sa zrodila Nirvana. Zrazu som pocítil presne to isté, ako keď som po prvýkrát v živote videl naživo The Clash. Logicky ma napadlo, že by som na podobný obraz mohol pretvoriť aj moju domovskú kapelu, no oni na mňa nechápavo hľadeli, ako na nejakého mimozemšťana.

Keď som vkročil do štúdia v Madride, s dlhými vlasmi a dlhou bradou, pomysleli si... teda myslím, že ich napadlo asi jediné, "Čurák". Ale ono to začalo už vtedy, keď som sa presťahoval do LA a v tom čase moja priateľka na mňa až zúfalo naliehala, aby som si skúsil nechať narásť vlasy. Tak som to skúsil, v domnení, že... veď viete, že ma bude mať radšej. A aj to nejaký čas naozaj fungovalo. Všetci mi v tom čase radili, že by som mal ísť vlastnou cestou, založiť si vlastnú kapelu, ale nikdy som sa tým veľmi nezaoberal. S Depeche Mode som bol šťastný, chcel som len, aby sme zneli tvrdšie, viac rockovejšie. Následné turné s Primal Scream bolo naozaj vzrušujúce - boli mojim spolupáchatelia v zločine, nakoľko takisto išli parádne v drogách. A mne sa vtedy dostávalo veľmi veľkej pozornosti.

Ale tebe sa ten pozornosti dostávalo aj tak, nie?
Už toho bolo príliš. Až toľko, že som to prestal zvládať. Na absolútnom vrchole nášho úspechu som zrazu stratil zmysel pre humor. Na cestách to bolo šialené. Pracovalo pre nás asi 150 ľudí a ja som si nedokázal spomenúť na mená ani 10tich z nich. Ľudia padali z konštrukcii, zomierali... každú chvíľu sa odohrala nejaká dráma. Tak som sám seba znecitlivel. Stal som sa závislý a vôbec som si to neuvedomoval. Počas niekoľkých rokov to bola jedna veľká non-stop párty. Všetci sme sa v tom stratili, nielen ja. Pozornosť sa ale sústredila na mňa, pretože som o tom rozprával najúprimnejšie. Ale to je to, čo ti urobia drogy - falošná suverénnosť a sila. Poviete si, "Nikoho nepotrebujem, srať na všetkých." Ale netrvalo to dlho. Jednoznačne som niečo hľadal. A tak sa zo mňa stala ďalšia dôležitá osoba v kapele. Alebo lepšie povedané, dôležitejšia.



Stovky uctievačov každú noc ti nestačili?
No evidentne nie. Keď ste na pódiu, či už opitý alebo zdrogovaný, tak máte pocit, že dávate zo seba úplne všetko, ale je to kravina. Začnete si všímať náznaky "Spinal Tap", prípadne zmätené tváre a začnete nadobúdať pocit, že sa z Vás stáva obyčajný klaun. Podľahol som predstave, že zo mňa bude rocková hviezda a táto predstava prevalcovala hudobnú podstatu celého nápadu. A práve toto sa týmto albumom mení.

A nechcel si práve singlom "Dirty Sticky Floor" opäť obrátiť pozornosť na tie šialené roky?
Ale význam textu je rovnako aj vtipný. Viete, mal som vo svojom dome, v Santa Monice, veľkú sochu postáv z Čarodejníka z krajiny OZ - Tin Mana a Ustráchaného leva. Vlastne mi robili jediných spoločníkov. Počas niektorých nocí sa ku mne prihovárali a podobne. Ha ha! Skončilo to tak, že som nakoniec Tin Mana zastrelil... on bol z nich najhorší. Bol ako nejaká výstredná bábika bruchovravca, ale... šlo o totálnu paranoju. Zosobňovali všetok môj strach. Prechádzal som sa vtedy po dome a za opaskom som mal zastrčenú pištoľ. Bál som sa aj vlastného tieňa. Dnes sa z toho smejem, ale bolo to naozaj ťažké obdobie. Nebol som schopný vyjsť z domu bez zbrane. Neviem, ako som to zvládol, ale vďaka Bohu, žiadnu hlúposť som nevyviedol. Ocitol som sa v situácii, ktorú by som neprial zažiť ani najväčším nepriateľom. Tie strelnice v LA nie sú vôbec príjemným miestom. Tam mi zrazu niekto priložil pištoľ k hlave. Nemal som v úmysle tam ísť! Takúto predstavu o mojom živote moja mama, keď ma vychovávala, určite nemala!

Prežil si ...
Áno, ale takéto stupídne udalosti väčšinou skončia smrťou drogovo závislých. Buď sa zastrelia alebo podpália svoj vlastný dom. Ja vlastne ani neviem, koľkokrát som sa za to obdobie predávkoval. Ale, odhliadnuc od toho, práve spomenutou skladbou som chcel poukázať na hlúposť závislosti. Chcel som povedať, pozrite sa, takto to končí - väčšinou ste na záchode a hlavu máte strčenú v záchodovej mise. A plazíte sa po špinavej, lepkavej podlahe, obyčajne po tej vašej doma.

A prečo "Paper Monsters"?
Pretože tie monštrá vznikli iba z môjho vlastného strachu. Tieto príšerné veci, hranice, ktoré mi bránili ísť ďalej, nič z toho nebolo skutočné. A tieto výzvy mám pred sebou každý deň, ale už sa ich viac nebojím. S mojou rodinou sa cítim v bezpečí, nič také som predtým nepoznal, nikdy predtým som sa necítil zmätene a podozrievavo. Dnes sa už nemusím opíjať a robiť zo seba kreténa, aby som na to nemyslel. Mimochodom, takmer som zo žartu tento album nazval "Essex Boy"...

Dnes žiješ v New Yorku, je tak?
Správne, pred nejakým časom som sa spriatelil s Knoxom Chandlerom. Vedel som o ňom, že hral s Psychedelic Furs a Siouxsie. Ľudia majú pocit, že sme stvorili newyorkskú garážovú kapelu, ale inak to bol pôvodne môj nápad. Chcel som veci posunúť najďalej, ako to bolo bez Depeche Mode možné. Lenže môj vzťah k DM ma ovplyvnil viac, než som si to dokázal uvedomiť. Stále však budem tvrdiť, že za energiu tohto albumu zodpovedajú viac ľudia, než technológia. No na druhej strane, keď som si to vypočul, povedal som si: fúha, je to parádne temné. No jednako tam cítim môj zmysel pre humor, kopec dobrých nápadov a hlavne sa nebojím ukázať vlastnú zraniteľnosť. A hlavne sa moja spontánnosť tešila veľkej podpore producenta Kena Thomasa-

Ale Depeche Mode fungujú naďalej, nie?
Aby som bol úprimný, nebavili sme sa o tom. Kým sa tak nestane tak sa na to sústrediť ani nebudem. Neviem, čo všetko ma ešte čaká. Klamal by som, ak by som teraz prehlásil, "No jasné, bude ďalší album Depeche Mode." Nedávno sa mi podarilo práve týmto, že som nedokázal nič garantovať, dostať jedného nemeckého novinára do stavu, kedy už doslova kričal a ronil slzy. Bolo to bizarné: doslova rozčúlene dupal a nariekal. Niekedy mám však pocit, že to jediné, čo máme v kapele spoločné, je túžba byť milovaný!

zdroj: depechemode-live.com

Názory Devotees (3)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa