Stručne a o “ničom” (1985)

V máji roku 1985 vystúpili Depeche Mode na švajčiarskom festivale Montreux TV Rock a pri tejto príležitosti poskytli krátky rozhovor.

Vitajte vo Švajčiarsku. Je to Váš prvý koncert u nás alebo ... máte vôbec spočítané, koľko koncertov už máte za sebou?
Andy: Vďaka. Vo Švajčiarsku sme už hrali.

A pokiaľ ide o celkový počet odohraných koncertov?
Andy: Vo Švajčiarsku?

Nie, myslím celkovo.
Andy: To neviem, to budú dobré stovky.

Čiže to nepočítate.
Martin: Stovky a stovky.

Takže stovky.
Dave: Presne tak, doslova stovky koncertov.

Koncertovali ste v Nemecku, v Taliansku...
Andy: Áno, boli sme asi všade.

A teda aj v Japonsku a tu by som sa pozastavil. Zaujíma ma publikum, či už v Japonsku, v Číne alebo v Nemecku, či niekde inde. Badať nejaké rozdiely? Ktoré publikum je vám bližšie?
Andy: Všade sú ľudia v pohode. Samozrejme, rozdiely v reakcii sú, napríklad v Japonsku na konci každej skladby jednoducho ľudia zatlieskajú. Počas jednotlivých skladieb sú ticho, no na ich konci nastane menšie šialenstvo.

Ja som totiž počul ...
Andy: Takí Taliani sú zasa pekne hluční.

No áno, u nich je to normálne.
Andy: Viete, oni jednoducho skandujú.
Alan: A samozrejme sú to najlepší speváci, nie?
Andy: Presne tak, spievajú najlepšie, s Angličanmi je to horšie.
Martin: Nemci majú zasa vo zvyku zapaľovať zapalovače nad hlavami, viac než kdekoľvek inde.
Andy: To je pravda.
Martin: To hlavne pri pomalých skladbách. Ak je skladba pomalá čo len na 10 sekúnd, už nastupujú zapalovače.
Andy: Je to nádherné. A potom ich po nás hádžu.

Je publikum v Nemecku mladšie, než napr. v Anglicku?
Andy: Nie.
Alan: Ani nie.
Andy: Vekové zloženie publika je všade takmer rovnaké. V Nemecku je v publiku viac starších chalanov, ale nie sú to ešte muži.

V nemeckej tlači som si na fotkách totiž všimol, že fanúšikovia sú viacmenej ešte decká ...
Andy: Viete, v Nemecku tej serióznej hudobnej tlače veľa nenájdete, tam je takmer všetko orientované na mládež.
Alan: Skôr ide o to, že dosah na mládežnícke magazíny veľký nemáme, hlavne v Nemecku. Ak nás tam chcú niekde zaradiť, tak to jednoducho urobia. My naše publikum nechceme ...
Andy: Píšu tam o nás často až priveľa.
Alan: A často je veľmi ťažké voči tomu zasiahnuť.
Andy: Doslova si niektoré veci vymýšľajú a často ide o veľmi nepekné záležitosti.

Takže o chystanom zverejnení ani neviete?
Andy: Nie.
Dave: Ide o to, že niektorí ľudia jednoducho vyslovene klamú. Buď zverejnia vymyslenú vec alebo to postavia na niečom, čo bolo uverejnené týždeň predtým v časopise Bravo. Naposledy tam boli o nás uverejnené absolútne nezmysly a voči tomu sa jednoducho nedá nič urobiť. Jednoducho to uverejnia napriek všetkému. Išlo o to, že autor navštívil náš koncert a neskôr o ňom napísal absolútne hlúposti. Samozrejme, autora je možné zažalovať, ale obyčajne to so sebou prináša ešte väčšie problémy.
Alan: Samozrejme, z času na čas sa objavia aj dobré články.
Dave: Ale zasa nie až tak často.
Alan: Klamstvá sa jednoducho šíria hlavne vtedy, keď idú veci úplne mimo nás.
Andy: V Británii sme sa jednoducho rozhodli, v ktorých magazínoch chceme byť pubikovaní a kedy.

A ešte Vám za to aj zaplatia?
Andy: Áno.

Čiže vy niečo podniknete, rozhodnete sa, či to tom informovať a oni Vám za uvernenie ešte zaplatia?
Andy: Ale zasa takto to nie je. Ide o to, že ak sa raz rozhodnete, že o Vás môže vzniknúť článok, tak máte nad obsahom omnoho väčšiu kontrolu.

No, osobne pokladám veci ako magazín Bravo za veľmi nebezpečné. Decká sú schopné uveriť všetkému a na základe určitých informácii si vás niekam zaradia ...
Martin: Po článku v Brave sme dostali niekoľko veľmi nepekných listov.
Andy: Samozrejme za tým boli všetky tie lži.

Zmeňme teda tému. Keď ste začínali, hrali ste na gitarách, basse?
Andy: Presne.

A dnes v nich nevidíte žiaden úžitok, či ako to je vlastne?
Andy: Už sme na nich nehrali tri, či štyri roky. Hrali sme s gitarami skutočne v našich ranných začiatkoch a za veľa to nestálo.

A to nehráte na gitare ani sami pre seba?
Andy: Napr. Martin čo to na gitare zvláda a ...
Alan: Dodnes veľmi často s gitarou komponuje.
Martin: Na začiatku procesu vzniku skladby staviam akordy práve na gitare.

A potom?
Martin: Následne to pretransformujem do hry na klávesy.

(nasledovala otázka smerovaná k skladbe "Blasphemous Rumours")
Martin: Ľudia sa o túto skladbu zaujímajú viac, než o ostatné. Ako sa zdá, viera a náboženstvo sú veľmi citlivé témy. Môžete spievať o sexe a zájsť v tom poriadne ďaleko, no viera a nábožestvo má na ľudí silnejší účinok. Rozhodne takýto zámer s touto skladbou nebol. V určitom momente však každý niečo v tej skladbe pocíti. A vtedy ...
Dave: Toto určite povedať nechceš.
Martin: Podľa mňa každý, kto prežije niečo nepríjemné, tak prežíva podobné pocity a myslí si, že Boh žartuje, má z toho všetkého veľkú zábavu a smeje sa nás.

A nakoniec bola skladba zakázaná v tv vysielaní ...
Alan: Oficiálne nie, ale text nám spôsobil problémy a odrazilo sa to aj na hranosti v rádiách. Takisto po tom, čo sme so skladbou vystúpili v Top Of The Pops, sa objavilo množstvo sťažností, na základe ktorých nám nedovolili opätovne so skladbou vystúpiť. Nakoniec, až tak často sa vo vysielaní neobjavujeme, takže netuším, či si z tých sťažností robili autori relácie vôbec ťažkú hlavu. Oficiálny zákaz však nebol, len nám povedali niečo v štýle, "tá skladba je zlá". Myslím však, že ten text nám naozaj trochu uškodil.

Máte pocit, že v Anglicku kladú na texty omnoho väčší dôraz?
Andy: No, viete, v Anglicku našim textom všetci rozumejú a v tom je ten problém. Zoberte si zvyšok sveta, stačí Európu. Tam jediným naším problímom je fakt, že naše skladby sú príliš dlhé pre single. Textom tu však málokto rozumie, takých, ako napr. vy, je tu skutočne len zopár.

Viete, tuná ľudia očakávajú, že význam skladby pochopia už z jej názvu.
Andy: Mnoho ľudí nerozumie ani tomu.

To je fakt! (smiech) Ale nemyslíte si, že napr. Vaši fanúšikovia v Nemecku, ktorí angličtine nerozumejú, dokážu pochopiť názvy ako "See You" alebo "New Life"?
Martin: No, to si rozoberieme nabudúce (smiech).

V poriadku, tak ďakujem.