Stroj na hriech (1990)

Stroj na hriech (1990)

Martin Gore a Alan Wilder v rozhovore pre prestížny britský magazín New Musical Express, krátko pred vydaním legendárneho albumu "Violator".

Martin Gore: "Možno by sme mali sami seba považovať za rockovú kapelu. Možno, keby sme neprešli tým všetkým, čím sme prešli, tak by nás ľudia brali serióznejšie. Ale my rocková kapela nie sme. Sme kapela popová a sme na to hrdí. Viem písať iba popové skladby, je jedno, ako veľmi sa niekomu môžu zdať temné, či perverzné."

Takže aj po desiatich rokoch stále produkujú odvážne, vzrušujúce popové nahrávky, z ktorých vás nerozbolia zuby. A po desiatich rokov v ústraní a označovania nálepkami perverznosti, majú ešte stále guráž nazvať album "Násilník" s absolútnym presvedčením.

Martin: "Nazvali sme ten album "Violator" zo žartu. Chceli sme prísť s niečím absolútne extrémnym, s niečím na štýl tých komických názvov heavy metalových albumov. Ale, budem prekvapený, ak ten názov budú brať aj ľudia ako vtip. Ono, keď sme náš predošlý album nazvali "Music For The Masses", tak sme boli obviňovaní z povýšenectva a arogancie. A pritom v skutočnosti išlo o žart na adresu nekomerčnosti. Ten album bol všetkým, len nie hudbou pre masy!"

Alan: "Je v tom viac humoru, než sme sami schopní priznať. Je to v nás, resp. v Martinovi, on je na to špecialista."

Tvrdíte, že "Violator" reprezentuje akúsi odchýlku. V akom zmysle?
Alan: "Obyčajne začíname proces nahrávania niekoľkými predprodukčnými stretnutiami, kde sa dohodneme na tom, ako by mal album znieť, až následne sa pustíme do programovania v štúdiu. Tentokrát sme sa rozhodli predprodukciu obmedziť na minimum. Začali sme mať totiž problém s nudou, jednoducho sme dosiahli pocit, že sme dosiahli istú úroveň, pokiaľ ide o úspech s vecami produkovanými zaručeným spôsobom."

Martin: "Za posledných päť rokov sme náš vzorec priviedli k dokonalosti: moje demá, mesiac programovania atď, atď. Náš prvý album 1990-tych rokov sme chceli vystavať inak, hoci nám bolo jasné, že stále to budú Depeche Mode, vzhľadom na môj charakteristický rukopis a podstatu našich skladieb."

"Violator" je rozhodne nahrávkou Depeche Mode a zrejme ide o prvý skvelý popový album novej dekády. Máte z neho radosť?
Alan: "Áno, mal som totiž pocit, že niektoré naše posledné nahrávky nie, že neboli úplne svieže, ale skôr až príliš hutné. Tieto skladby sú ďaleko priamejšie."

Martin: "Prehral som album iba zopár ľuďom, no ich reakcie boli naozaj skvelé a nemyslím, že chceli byť iba milí. Mnohí z ich sa vyjadrovali v zmysle, že album je riadne nadupaný."

Nadupaný? Depeche Mode sú predsa depresívni... a dobre vieme, aké nezdravé to je, však decká? Zatiaľ čo takí Wham! obracali svoju pozornasť na seba v Klube Tropicana, Depeche Mode hromžili na krutosť Boha v "Blasphemous Rumours", prípadne rozpitvávali radosť z dominancie a poddanosti ("Master And Servant"), či zachraňovali moderný svet ("Everything Counts"). A odkedy je korporatívna prívetivosť programom dňa, tak Depeche Mode, Moz, resp. každý, kto sa odváži uprednostniť znechutený úsmev pred idiotským úškrnom, je okamžite odsunutý do úzadia, pred správy o počasí. To je dôvod, prečo v súčasnosti rádia a televízie tak ochotne uprednostňujú tanečné nahrávky: neškodné, veselé skladby o ničom.
Alan: "Nie je predsa zlé byť na chvíľu temným. Obzvlášť Rádio 1 nás odmieta hrať, lenže sú k tomu nútení vďaka našej popularite. Je fajn, že okrem nás je tu ešte zopár kapiel, ktoré kladú odpor všetkým tým "párty" a "Kylie" záležitostiam."

Martin: "Náš problém je v tom, že sme nikdy neboli zakázaní, iba nás vždy odsunuli do večerných programov. Mali sme menšie problémy s "Personal Jesus", no v Spojených štátoch to brali ako prejav úcty k náboženstvu. Heh! Zdá sa, že môžete prísť s čímkoľvek, pokiaľ to má príjemnú melódiu!"

A Martin Gore má značný podiel na tom, že sa za posledné roky k takémuto niečomu dopracovali. Hoci tvrdí, že vedome nevyhľadáva podvratné témy, nedá sa nevšimnúť istu hrdosť, že do rebríčkov predajnosti vniesol celú škálu tém, ktoré otvárajú tabuizované témy. Berúc ohľad na tieto fakty sa mi tento tichý a váhavý chlapík, stojaci predo mnou, javí ako nezvyčajne normálny človek.

Martin: "Jednoducho nedokážem písať konvenčné popové skladby. Príjemná pesnička mi príde nedokončená, neponúka úplný príbeh. Aj preto som na konci "Somebody", na albume "Some Great Reward", urobil ten menší zvrat, tá pieseň je totiž až príliš milá. Poviete si, že sa k láske staviam cynicky, a možno tomu tak je, ale mne ten uhol pohľadu príde zaujímavý. Ak by tomu tak nebolo, tak by to celé bolo úplne banálne, ako väčšina rebríčkových skladieb. Priateľstvo a vzťah majú aj svoju tienistú stránku a ja o nej rád píšem."

Počúvaním nového albumu s jeho skladbami o mravnosti klamania, oddaní sa večnosti a voyeurizmu sa utvrdzujem v ďalšej mojej teórii o Depeche Mode: všetky Goreho práce pramenia z podstaty hriechu.
Martin: "No, to máte pravdu. Vždy to tam je. Nikdy som nebol kresťanom, no do kostola som chodieval pravidelne asi dva roky a značne ma to ovplyvnilo. Som doslova posadnutý myšlienkou dobra a zla, dokonca som nedávnom prečítal množstvo kníh o čiernej mágii... no zatiaľ som v tomto smere nedospel k žiadnemu záveru."

"Domnievam sa, že moje skladby môžu pôsobiť ako obhajoba nemorálnosti, no ak sa do nich započúvate, tak zistíte, že sa v nich vždy objaví pocit viny. Máte pravdu, že v takej "Halo" zaznie "poďme do toho", no zároveň je tam aj skutočný pocit nesprávnosti konania. A potom taká "Blue Dress", inak skutočne perverzná skladba, kde sa zaoberám myšlienkou sledovania obliekajúceho sa dievčaťa a pochopenia, že je to niečo "čo dokáže zmeniť svet"."

S úvodnou skladbou, "World In My Eyes", akoby si chcel povedať, "pre ten pocit radosti a uspokojenia má toto všetko význam". To skôr pripomína hlboký nádych existencionalizmu.
Martin: "Áno, a je to veľmi pozitívna skladba. Pojednáva o tom, že láska, sex a radosť sú pozitívne veci. Netrápi ma, že to toho vnášate existencionalizmus, som ním totiž ovplyvnený. Takisto som ovplyvnený Camusom, Kafkom, Brechtom, ako aj popovými skladbami. Ako na albume "Black Celebration", kde je pozitívny prvok postavený na myšlienke oslavy konca ďalšieho bezútešného dňa."

Takže si nemyslíš, že to beriem príliš seriózne?
Martin: "To rozhodne nie. Tieto veci píšem z dôvodu... rád si myslím, že niekto o tom premýšľa."

Časť z plachosti Depeche Mode tkvie aj v tom, že sa neradi o sebe vyjadrujú. Na zároveň pri nich získate pocit, že im v tom nepomohla ani tá dekáda plná nepochopenia. Rocková tlač sa o nich v podstate nikdy nezaujímala a ak, tak ich mala za hlupákov, novoromantikov, úchylákov, amatérov a rebričkové šľapky.
Alan: "To, že sme boli nepochopení, to je pravda len z časti, ale je lepšie povedať, že sme boli jednoducho ignorovaní. Myslím, že naše prednosti a význam sú prehliadané. Dodnes sa nevieme zbaviť nášho ranného imidžu a spôsobu, ako sme boli vnímaní v našich začiatkoch. Boli sme takí skladkí chlapci, až ultra milí. Ono to samozrejme malo aj svoj ôvab, ale takisto sme ľuďom liezli na nervy."

Martin: "Podľa mňa sme boli trochu nasrdení. Kedykoľvek sme odštartovali novú kampaň, tak sme mali pocit, že sa nám dostávajú tie isté komentáre, a to len preto, že zopár novinárov proste nechcelo zmeniť svoj pohľad na nás. Začali sme ako 18-ročné decká a v podstate sme dospeli na očiach verejnosti. Na začiatku sme boli hádzaní na jednu hromadu s kapelami ako Duran Duran a Spandau Ballet, s ktorými sme inak nemali absolútne nič spoločné a myslím, že niektorí ľudia na naše začiatky nikdy nezabudnú."

Takže, môžem citovať The Grateful Dead, že to bola dlhá a podivná jazda?
Martin: "Skôr pekne šokujúca. Až taká, že zabudnete, aký ste vlastne úspešný. V Record Mirror uviedli, že iba Cliff Richard nás v úspešnosti Top10 albumov porazil, alebo niečo podobné. K tomu musíte brať do úvahy, že sme sa zmenili. Väčšina kapiel, ktoré fungujú tak dlho ako my, majú tendenciu zostávať od začiatku do konca vo svojich vodách. Ak by som sa ako nezaujatý poslucháč zúčastnil verejnej prezentácie nášho nového albumu a ihneď potom počul "Dreaming Of Me", pomyslel by som si, "kam to táto banda dotiahla?""

Alan: "Je naozaj zvláštne, že sme vydržali. Pri čítaní všetkých tých retrospektív 1980-tych rokov ma napadá, koľko našich rovesníkov skončilo. Myslím, že sme vydržali hlavne preto, že sme sa nepridávali na víťaznú stranu, nesnažili sme sa držať krok s módnymi trendami. Dnes sa zdá, že sme späť so všetkými tými ľuďmi z house scény, ktorí sa netaja tým, že sme ich ovplyvnili."

Martin: "Začul som nejaké vyjadrenie (Kevin Saundreson z Inner City), že "Get The Balance Right" bola vlastne úplne prvou house nahrávkou, čo mi príde milé a vtipné zároveň."

Alan: "Ale cez to všetko sme uviazli v našich electro koreňoch, ak sa vám takéto vyjadrenie páči. Ale nekategorizovateľní sme zostali hlavne preto, že ako ľudia počúvame všetko, klasikou počnúc a trash metalom končiac. No vždy tu boli konštantné veci, ako napr. Martinove skladby. Silné, jednoduché, melodické piesne s jasne rozpoznateľným štýlom."

Moje stretnutie s Alanom a Martinom sa blíži ku koncu a napadlo mi, že to bolo vlastne stretnutie, ako každé iné. Ale nakoniec, najrozmanitejšie otázky prinášajú často najpoučnejšie odpovede.

Ako vlastne vyzerá typický fanúšik Depeche Mode?
Martin: "Sú to chalani, 20-tnici, jemne alternatívni, s prefarbenými vlasmi, v kožených bundách..."
Alan: "... s nagélovanými vlasmi. Ale obyčajne stretnete takých cvokov. Tí obyčajní ľudia za vami neprídu. Snažím sa im vyhýbať. Buď pri stretnutí stíchnu, alebo rozprávajú bez prestávky. Tých introvertov a "raincoat" týpkov veľa nestretávam. Všetci naši fanúšikovia sú zrejme "Basildon beerboys", "Spands"."

Čo máte z hrania naživo?
Alan: "Nič. V podstate z toho nemám žiadne vzrušenie. Koncertovanie beriem ako povinnosť. Kedysi sa mi cestovanie po svete páčilo, ako aj ten obdiv tisícok ľudí, ale dnes mi to v porovnaní s produkovaním nahrávok príde ako druhoradá vec. Všetci vravia, že tie dve hodiny na pódiu stoja za to, ale mne to tak nepríde. Je to taká "luxusná" veta."

Aké to je, byť popovou hviezdou?
Martin: "No, my sa snažím zostať v anonymite. Väčšinou zájdem večer do krčmy bez toho, aby ma niekto otravoval. Zvláštne ale je, že postupom času, aj keď sa v podstate nič nemení, sa začínam cítiť ako väzeň. A možno sa zo mňa stáva iba paranoik."

Ľutujete niečo?
Martin: "O tomto hovoríme stále. Ľutujem tie naše začiatky, veci "chlapcov od vedľa"... a po hudobnej stránke, album "A Broken Frame" bol chaotický a singel "People Are People" zasa príliš milý, a hlavne príliš komerčný."

Alan: "Toho je nekonečne veľa. Napr. keď sme sa fotili pre Smash hits, kde sme v pestrofarebných tričkách predstierali, že máme na záhrade nejakú oslavu. A podobných vecí bolo veľa."

Ešte niečo?
Martin: "Narážate na tie dva roky, keď som bol prakticky transvestitom?"

Niečo v tom duchu.
Martin: "Vždy sa k tomu nakoniec dostaneme. Nechápem, prečo som to robil. Nechce sa mi veriť, že som si neuvedomoval, aký hurhaj to môže vyvolať. Ale bolo to smiešne. Nechápem, ako som v tom mohol chodiť medzi ľudí. "

Snažili sa ťa ostatní od toho odhovoriť?
Martin: "Neustále. Zvykli vravieť, "neopováž sa v tom chodiť na pódium!""

Depeche Mode. Už desiaty rok... už nie perverzní, ale úprimní.

zdroj: NME, 17/02/1990, dmtvarchives.com

Názory Devotees (6)

Monghi

 2    9. október 2014 o 10:48

NDangerous: no tak to snad nie!!! dobehla ma vlastna minulost! A to som sa este prehrabaval vo svojom archive, ci som to prekladal alebo nie… takze zbytocne zabity cas… heh

weller_uk

 3    9. október 2014 o 11:11

Humor a Depeche Mode. Tych vtipnych momentov je dost hlavne na skorsich albumoch. Akonahle sa zacali uvolnovat z Britskej gravitacie humor (na albumoch) zacal miznut. A texty na SOFAD su uz kompletne bombasticke, pompezne alebo pateticky ufnukane. Od PTA zacali pribudat aj tie banalne, vsak Dave?


Blue Dress som nikdy nepokladal za perverznu skladbu. Vo svojej naivite a nevinnosti som to bral doslovne: Male drobnosti prispievaju k velkej spokojnosti.
A ked som sa “dozvedel”, ze M&S je o S&M tak mi to uprimne vyrazilo dych.

Casom ale vidim, ze aj ne tym najnevinnejsim textom sa da prisit iny vyznam
Lie to Me:
  1. Potreba iluzie stastia versus pravda
alebo
  2. Predstierany orgazmus
Text sedi na oboje.

Dangerous

 4    9. október 2014 o 12:25

Super článek monghi, to se dá číst klidně dvakrát, jen mě pobavilo, že jsi to překládal celé podruhé. Na druhou stranu můžeš vidět i svůj vývoj jako překladatele, takže vůbec nic špatného se neděje…

grapher

 5    9. október 2014 o 13:10

Veľmi dobre si este pamatam, ako som si Violator kupil vo Viedni par dni po tom ako vysiel. Niesol som ho z obchodu k autu ako sviatost oltarnu, nic som nevnimal, iba som cely cas cumel na tu ruzu na obale a cesta z Viedne domov mi prisla ako nekonecna smile

mirino

 6    14. október 2014 o 17:53

Ja som si Violator kúpil na mg kazete v Poľsku (dodnes ju mám). Zaujímavé je, že tam nebola skladba Sweetest perfection. Jednoducho ju vynechali. Po prvý krát som ju počul až keď som si kúpil originálne cd. Violator jednoznačne patrí do top 3 albumov DM, ak nie je vôbec ten najlepší !