SIN MACHINE - NME 17/02/1990

Z Basildonu cez jarmo Vince Clarka k albumu "Violator", Depeche Mode sú známi ako jeden z britských najvýraznejších a natrvácnejších popových fenoménov. Stuart Maconie sa porozprával s Martinom "Kafkom" Gorem a Alanom "nováčikom" Wilderom o kariére, nedocenenosti a o tom, ako dobré je byť "temný".

Z ktorých prvkov je zložený popový úspech? Ktoré z komponentov, ktoré fungujú spolu, to lákajú chlapcov a dievčatá? Nemáte pocit, že nás napadajú celkom dobré myšlienky?

Žeby veselá povaha? Romantický a fotogenický pohľad? Krátky účes, drzý výraz, a dokonalý zubný chrup? A čo tak sex, smrť, odcudzenie, násilie, rúhanie, korupcia, podrobenie sa, ovládnutie a klamstvá? A čo tak skupina, ktorá si nie je istá, či chce byť ako T-Rex, Nitzer Ebb alebo Dion And The Belmonts? Od Smash Hits k zvukovému teroru, z Basildonu do poddanstva, najanonymnejšia brilantná singlová skupina poslednej dekády je dôkazom, že popovú platinu je možné dosiahnuť bez toho, aby ste to v hlave nemali v poriadku a že sa môžete stať miláčikom všetkých dievčat bez toho, aby ste predstavovali chodiaci dievčenský šatník. Takže, čo tak rozobrať Depeche Mode?

Martin Gore, najnepochopenejšie indivíduum, aké tu kedy chodilo po Zemi, si slušným spôsobom odpije z Guinessa a pokukuje na mňa z pod veľkej baseballovej čiapky. Široko sa usmieva.

"Možno by bolo lepšie, ak by sme sami seba opísali ako rockovú skupinu. Potom by nás možno ľudia brali vážnejšie. Lenže mi takou skupinou nie sme. Sme popová skupina a sme na to patrične hrdí. Dokážem skladať iba popové skladby, nezáleží na tom, či ich ľudia vnímajú ako temné, či perverzné."

Som, poviem to otvorene, veľkým fanúšikom Depeche Mode, hoci mi nejaký čas trvalo, kým som im prišiel na chuť. Teraz som do nich blázon. Po rokoch, čo som ich pokladal za milých, ak nie za príliš dôležitých synthypoperov z vidieka, sa celý môj postoj zrazu zmenil v jedno nevľúdne popoludnie, kedy som s dievčaťom môjho švagra, on sa v hudbe naozaj vyzná, ako vyšinutý počúval nejaké albumy Rush a "The Dark Side Of The Moon".

Obavy z príšerného dňa pominuli, keď na moje potešenie švagor konečne zapol hi-fi a pustil najnovšie kúsky zo svojej zbierky, práve vydaný singlový album Depeche Mode. Hit striedal hit, každý z nich akoby menil kurz správneho vývoja popu a každý z nich bol diametrálne odlišný od naivnej, no pritom skvelej "Dreaming Of Me", a smeroval k temnej gothickej extravagancii "Shake The Disease", ktorá mi otvorila oči. Ak si práve týmto spôsobom priblížite ich kariéru, nahromadenú do zbierky dokonalosti pripomínajúcu náhrdelník plný perál, tak vás absolútne dostanú: Depeche Mode boli jednoducho najreprezentatívnejši zástupcovia popu na tejto planéte.

Vzišli z Basildonu, v grófstve Essexx, na prelome 1970 a 1980-tych rokov, úžasné časy plné príležitostí. Popový svet bol stále neučesaný a stále sa spamätával z nástupu punku. Ako rezervovaná stará panna padajúca sa do rúk Dona Juana, aj popový svet bol rozhorčený, zvedený a rozrušený touto inváziou temperamentu a anarchie. Odhliadnuc od tohto oslobodzujúceho uvoľnenia, ďalšiu aktiváciu naštartovalo zlacňovanie a dostupnosť synthy technológie (väčšina novinových plátkov prirovnávala zvuky syntezátorov k nosovej symfónií Keitha Emersona). A depešáci vďaka tomu vstúpili do sveta slávy.

Ich dva prvé hity, "Dreaming Of Me" a "New Life" ich však etablovali do pozície tínedžerských lámačov sŕdc a propagátorov neodolateľne originálneho, živelného, sterilného technopopu a tých, ktorí majú namiesto mozgu žuvačku. Oba spomenuté hity boli napísané vtedajším šéfom kapely, Vince Clarkom, podivínom, ktorý skupinu opustil v momente, keď ho popularita začala mátať a nedokázal sa vyrovnať s plytkosťou slávy.

No napriek tomu sa Depeche Mode stále zlepšovali. Vďaka Goreho pozícií hlavného skladateľa a príchodu Alana Wildera, spolu s jeho hudobnou nadanosťou (stal sa zvukovým aranžérom skupiny), sa zo skupiny postupne vyvinul náš najsilnejší popový fenomén. Populistickí čudáci, skupina rovnako milovaná vážnymi študentami zápasiacimi s dielami Camusa, ako aj ich mladšími sestrami... jednoducho ich zbožňujú všetci, essexskými pivármi počnúc a frajerkou môjho švagra končiac.

Hoci v pope čosi znamenajú, predsalen si zachovali zdravú zvedavosť, ktorá ich poháňa k novým métam, k remixom, k expanzií elektroniky a prívetivejšej forme rachotu Neubaten a Test Dept. Výsledkom je hudba, ktorá sa je rovnako vhodná pre počúvanie doma niekde v berlínskom podkroví, ako aj mládežníckom klube Barnsley: chytľavá, hrozivá, jednoliata a tiesnivá. Na ňu by si mohol zatancovať aj Nick Cave. To je ten dôvod, prečo som sa s nimi vždy chcel porozprávať. Dosť takú šancu by bolo naozaj skvelé.

Depeche Mode neradi poskytujú rozhovory. Aj preto sa im snažia vyhýbať - koniec koncov, oni si to môžu dovoliť. Hoci nie sú v rovnakej triede ako Michael Jackson (samozrejme, oni predsa úmyselne znižujú svoju popularitu, škodoradostne dokonca poukazujú na svoje najhoršie umiestnenia v rebríčkoch za svojej kariéry), sú skutočne veľmi úspešní. Je možné, že niekto, kto sa z nich v roku 1981 pocikal, prebehol na stranu Erasure, prípadne opustil pop pre zelenáčov a namieril si to do lepšej spoločnosti, no skupina si stále udržiava obrovskú základňu pevne oddaných fanúšikov, tak doma, ako aj vo svete, ktorých entuziazmus je základom vypredaných turné a úspechov v rebríčku predajnosti albumov. Takže právom im patrí označenie popové hviezdy.

V Nemecku sú stále miláčikovia (čo ich dosť škrie) detských TV staníc, v Amerike zasa prekvitá ich kult, podobne ako u The Cure a New Order. V Británii sú zasa starí dobrí Depeche Mode považovaní za disko čudákov v kožených sukniach, ktorí sú zdrojom zábavy celej rodiny. Kto by v takejto pozícií neodmietol poskytnúť rozhovor?

Nakoniec dali k prvému rozhovoru pre hudobnú tlač za posledné tri roky predsalen zvolenie, hlavne preto, že si boli istí mojou náklonnosťou k nim, a z časti aj preto, že potrebujú svojej novej nahrávke urobiť reklamu, ale o nej si povieme trochu neskôr. Takže, bude to trochu nekonvenčný rozhovor. V kancelári Mute som sa stretol s Alanom Wilderom a o týždeň a pol zasa s Martinom Gorem v pube North London. "Oficiálny" dôvod je ten, že Martin trávil novoročnú dovolenku v Spojených štátoch, no fakt je ten, že Martin sa vrátil do svojho bytu, z ktorého "zmizlo" centrálne kúrenie a Martin nechcel poskytnúť rozhovor, kým sa to nedá do poriadku. Viem si predstaviť, aké depresie mu musela táto skutočnosť spôsobiť.

Takže, prázdniny skončili a kúrenie je opravené. No a ja som sa vybral porozprávať sa s Depeche Mode, teda s polovicou skupiny, práve s tou, ktorá predstavuje jej hudobný hnací motor, o hriechu, podvratníctve a Simonovi Batesovi.

"Violator", nový album Depeche Mode je prvou pôvodnou kolekciou nových skladieb od vydania "Music For The Masses" v roku 1987. Do novej dekády skupina vkročila s novým zvukom a novým prístupom, no oddaní fanúšikovia rozhodne sklamaní nebudú. Depeche Mode stále budujú svoj zvukový chrám v pochmúrnej architektúre a brúsia dokonalý melodický klenot. Stále sú najviac očarení schizofréniou, večnou neistotou, či sa vydať cestou Franza Kafku, Steva Martlanda alebo Hot Chocolate.

Po tom, čo 80-te roky skonali stareckou smrťou (jeden krík ruží nerobí záhradu prekrásnou), boli rebríčky plné starnúcich rockerov, popredné miesta obsadzovali pokrytecké charitatívne nahrávky a série príšerných originálnych house nahrávok, a z toho všetkého vytŕčal výstrední šarm Depeche Mode, ktorí stále viac získaval na atraktívnosti.

Po desiatich rokoch stále produkujú odvážne a vzrušujúce nahrávky, ktoré na rozdiel o ostatného, nedegenerujú vaše uši. A po desiatich rokoch vykúkania z ústrania a označovania za úchylákov, majú v sebe stále guráž nazvať svoj nový počin názvom "Violator" (Násilník) a v tvárach im vidno neoblomnosť a odhodlanie.

Martin: ""Violator" sme ho nazvali len zo žartu. Chceli sme prísť s niečím extrémnym, s podobnou absurditou, ako to robia heavy metalové skupiny na svojich albumoch. No bol by som fakt prekvapený, keby to ľudia brali ako žart. Mimochodom, keď sme nášmu predošlému albumu dali názov "Music For The Masses", boli sme obvinení z arogancie a povýšenectva. A v skutočnosti išlo len o žart, aby jednoducho nebol komerčný. Ten album je čímkoľvek, len nie hudbou pre masy!"

Alan: "Má to v sebe viac humoru, ako si dokážeme priznať. Možno, že je to humor náš, alebo lepšie špecifický a typický pre Martina."

Tvrdíte, že "Violator" prezentuje niečo, čo je pre vás samých odlišné. V akom zmysle?
Alan: "Obyčajne sme začínali nahrávania rozsiahlymi pred-produkčnými stretnutiami, kde sme sa dohodli na tom, ako bude nahrávka znieť a potom sme nastúpili do štúdia kvôli programovaniu. Tento raz sme všetky tie pred-produkčné veci obmedzili na minimum. Začali sme mať totiž problém s nudou, ktorá súvisela s pocitom, že so zaužívaným spôsobom práce sme už dosiahli absolútne všetko, čo sa dosiahnuť dalo."

Martin: "Za posledných päť rokov sme absolútne zdokonalili postup: moje demá, mesiac programovania v štúdiu, atď., atď. Rozhodli sme sa, že naša prvá nahrávka v 1990-tych rokoch bude iná. Vedeli sme však, že bude zviazaná so štýlom Depeche Mode, pretože môj spôsob písania je pre naše piesne charakteristický a je ich základným kameňom."

"Violator" je najrozhodnejšia nahrávka Depeche Mode a je pravdepodobne prvým najskvelejším popovým albumom novej dekády. Aký je to pocit, ste šťastní?
Alan: "Áno, mám pocit, že naše posledné nahrávky neboli až také svieže, ale boli až príliš hutné. Tieto sa mi zdajú viac priamočiare."

Martin: "Zatiaľ som ten album prehral iba zopár ľuďom, ale ich reakcie boli naozaj dobré a nemyslím si, že tak reagovali iba zo slušnosti. Mnohí priznali, že to má čosi "navrch"."

Navrch?

Depeche Mode sú depresívni... a všetci vieme, aká zlá vec to je, však decká? Zatiaľ čo Wham! boli "do bronzu opálení" a pili na účet podniku v Klube Tropicana, Depeche Mode šomrali na krutosť Boha v "Blasphemous Rumours", alebo do špiku kostí rozoberali radosť z dominancie a otroctva ("Master And Servant"), či kritizovali podstatu moderného sveta ("Everything Counts"). A zatiaľ čo korporátna prívetivosť je súčasťou denného poriadku, Depeche Mode, či Moz, alebo ktokoľvek, kto sa odváži tváriť znechutene, než sa ceriť ako idiot, ochradne ešte skôr, ako sa začnú správy o počasí. To je dôvod, prečo rádia a televízie postupne pretláčajú do rotácií viac tanečných nahrávok: neškodných, veselých, ale o ničom.

Alan: "Nie je na to nič zlé byť, na rozdiel od ostatných, temný. Obzvlášť na Rádiu 1 nás nechcú hrať, lenže sú do toho vďaka našim fanúšikom tlačení. Je dobré, že je tu zopár kapiel ako my, ktoré sú protipólom tej "zábavnej-párty-Kylie"."

Martin: "Naš problém je v tom, že sme nikdy neboli zakázaní, ale iba posunutí do nočných programov. S "Personal Jesus" sme mali menšie problémy, no v Amerike to vzali ako poctu nábožnosti. Ha! Zdá sa, že prerazíte s čímkoľvek, pokiaľ to má príjemnú popovú melódiu!"

Martin s týmto poznaním posledné roky veľmi rozumne zaobchádzal. Hoci tvrdí, že to nerobí úmyselne, môžete cítiť určitú hrdosť v celej tej škále tabuizovaných vecí, ktorými priamo atakujú hitparády. Tento tichý a neistý chlapík však predo mnou pôsobí veľmi rozhodne a chlapsky si upije z piva.

Martin: "Nedokážem písať konvenčné popové záležitosti. Príjemná skladba je pre mňa nedokončená, pretože nevyrozpráva celý príbeh. Preto som na konci "Somebody" obrátil vlastne význam skladby na ruby, inak by bola až príliš pekná. Možno si poviete, že k láske v mojich skladbách pristupujem až príliš cynicky a možno je to naozaj tak, no myslím, že vďaka tomu sú zaujímavé. Inak by boli úplne všedné a banálne ako väčšina skladieb v rebríčkoch. Priateľstvá majú aj svoju temnú stránku a ja rád o nej píšem."

Počúvam nový album s jeho novými skladbami o mravnosti klamstva, vzdaní sa nesmrteľnosti kvôli niekomu inému, voyeurizme a tým si vlastne utvrdzujem ďalšiu moju záľubu v Depeche Mode, a to, že Goreho práce pramenia v samotnej podstate hriechu.

Martin: "Och, máš pravdu. Vždy je to tak. Nikdy som nebol kresťan, no asi dva roky so chodil pravidelne do kostola a nejakým spôsobom ma to ovplyvnilo. Som priam posadnutý myšlienkou dobra a zla, práve čítam niekoľko kníh zaoberajúcich sa čiernou mágiou... no ani jednu z nich som zatiaľ nedočítal do konca."

"Mám pocit, že moje skladby pôsobia akoby obhajovali nemravnosť, no keď sa do nich započúvate, tak v nich vždy objavíte akýsi pocit viny. V skladbe z nového albumu, "Halo", máte šancu počuť, ako poviem 'let’s give in to this', ale sú v nej vystihnuté aj nefalšované pocity bezprávia. Napokon aj v "Blue Dress" - to je v podstate perverzná skladba - pojednáva o sledovaní ženy, ktorá sa oblieka a pritom, keď si uvedomíte, tak je to 'to, čo hýbe týmto svetom' ('what makes the world turn')."

Mám pocit, že v úvodnej skladbe "World In My Eyes" hovoríš 'radosť a potešenie sú v tejto chvíli všetko, na čom záleží'. Akoby išlo o existencionalizmus.

"Áno, a je to veľmi pozitívna skladba. Pojednáva o láske, sexe a radosti ako o pozitívnych veciach. A je mi jedno, či to vo vás vyvolá myšlienky existencionalizmu, pretože ja som tým ovplyvnený. Tak ako som ovplyvnený popovými skladbami, som ovplyvnený aj Camusom, Kafkom a Bretchom. Napríklad v "Black Celebration" je pozitívny prvok založený na oslave konca ďalšieho bezútešného dňa."

Takže nemáš pocit, že to všetko beriem príliš vážne.
"Samozrejme, že nie. Ja to všetko píšem z určitého dôvodu... Teším sa pri pomyslení, že o tom všetko niekto premýšľa."

Časť plachosti Depeche Mode zmizla a premenila sa v nechuť v opisovaní samých seba. No cítiť, že im v tom nepomohla ani dekáda nepochopenia. Úprimne, rockovú tlač nikdy neupútali, a keď, tak ich vždy parádne zotreli a postupne ich otitulovali nadávkami ako blbci, novotomantici, slameňáci, úchyláci, diletanti a hitparádové šľapky.

Alan: "Myslím, že je to skutočne tak, boli a sme nepochopení, ale, lepšie je povedať ignorovaní. Myslím, že naša hodnota a význam boli absolútne prehliadané. Aby som to nazval ešte presnejšie, nevedia nám odpustiť naše začiatky a spôsob, akým sme odpálili našu kariéru. Boli sme odporní, až ultra sladučkí. V určitom zmysle to malo svoj pôvab, ale takisto to liezlo ľuďom na nervy."

Martin: "Myslím, že máme byť právo trochu nahnevaní. Zakaždým, keď spustíme novú kampaň máme pocit, že sa nám dostáva to isté hodnotenie a objavujú sa rovnaké komentáre, pretože niektorí ľudia jednoducho nie sú ochotní zmeniť na nás svoj názor. Začali sme ako 18-ročné decká a v určitej zmysle sme dospievali pod dohľadom verejnosti. Na začiatku sme boli hádzaní na jednu hromadu s ľuďmi ako Duran Duran a Spandau Ballet, s ktorými sme nemali absolútne nič spoločné a toto nám niektorí ľudia asi nikdy neodpustia."

Nebol to, slovami The Grateful Dead, až príliš dlhý a podivný výlet?
Martin: "Je to skutočne šokujúce. Zabudnete, akí úspešní ste vlastne boli. Record Mirror vyhlásili, že v Top Ten albumov, alebo v čomsi podobnom, nás prekonal len Cliff Richard. K tomu sme sa ešte zmenili. Väčšina zo skupín, ktoré sú na scéne tak dlho ako my, majú tendencie určitej zásadovosti od začiatku až do samého konca. Ak by som bol obyčajný človekom z davu a vypočul si náš nový album a hneď za tým "Dreaming Of Me", pomyslel by som si, 'o čo týmto chlapíkom ide?'"

Alan: "Je divné, že sme vydržali až do dnes. Pri počúvaní všetkých tých retrospektív z 1980-tych rokov si uvedomím, koľko z našich súputníkov už skončilo. Myslím, že sme vydržali vďaka tomu, že sme nepodliehali žiadnym módnym trendom, vždy sme sa od toho všetkého držali bokom. A teraz to pôsobí tak, ako by sme sa vrátili na scénu aj so všetkými ľuďmi z house scény, ktorí vyhlasujú, že sme ich veľmi ovplyvnili."

Martin: "Počul som ako niekto (Kevin Saunderson of Inner City) vyhlásil, že "Get The Balance Right" bola prvou house nahrávkou na svete, čo mi príde celkom milé, no zároveň smiešne."

Alan: "No napriek všetkému, ak sa vám to páči, sme uviazli v našich electro koreňoch. Stále zostávame nekategorizovateľní a to aj preto, že ako obyčajní ľudia počúvame všetko, od doo-wop rock´n´rollu, cez klasiku až po trash metal. No popri tom sme verní tradíciam, akými sú napr. Martinove skladby. Silné, jednoduché, melodické skladby so zreteľným štýlom."

Depeche Mode začali na začiatku 1980-tych rokov ako smrkáči z Essexu, ktorí na každého zapôsobili s dôvtipom, atraktivitou a hlavne s vtipom, akým odpovedali na moderný pop. Do 1990-tych rokov vstupujú ako dobre situovaní mladí muži na pokraji 30-tky, veľmi úspešne pôsobiaci na hranici hlavného popového prúdu s ich čiernymi oslavami, technickými zázrakmi, ktorými dosiahli stopercentný zvuk a vyvolávajú necudné predstavy. Mnohé z dôvodom, prečo by sme im mali zachovávať priazeň nájdeme na ich novom singly "Enjoy The Silence"; láskyplná sprcha melanchólie, pieseň lásky ukovaná z ocele.

Moje stretnutie s Alanom a Martinom sa blíži ku koncu, mám dojem, že priateľskejšie stretnutie to už ani byť nemohlo. A rôznorodé otázky sa často dočkajú najobjasnenejších odpovedí.

Máte predstavu, ako vyzerá a aký vlastne je typický fanúšik Depeche Mode?
Martin: "Sú to chalani, okolo 20-tky, mierne alternatívne orientovaní, prefarbené vlasy, kožené bundy..."

Vlasy vystrihané na 'ježka'.
Alan: "Ale týchto cvokov a bláznov stretávaš len ty. Za tebou obyčajní ľudia nechodia. Ja sa snažím takým vyhýbať. Buď pri tebe stratia reč alebo rozprávajú non-stop. Osobne som veľa týchto introvertov, chlapíkov v kožených kabátoch, nestretol. Všetci naši fanúšikovia vyzerajú ako "pivári" z Basildonu, 'Spands'".

Čo máte zo živého hrania?
Alan: "Nič. Nejak ma to nenadchýňa. Turné beriem ako povinnosť. Kedysi sa mi páčilo cestovať po svete a byť zbožňovaní tisíckami ľudí, ale dnes to je v porovnaní s nahrávaním u mňa druhoradé. Všetci tvrdia, že tie dve hodiny na pódiu stoja za to, ale pre mňa nie. Príde mi to ako príliš pôžitkársky výrok."

Aké to je byť popovou hviezdou?
Martin: "No, my sme sa vždy snažili zostať v anonymite. Väčšinou si môžem dovoliť chodiť do pubov alebo kamkoľvek bez toho, aby som bol obťažovaní. A čo je divné, ako čas plynie a na tomto sa stále nič nemení, začínam sa cítiť trochu ako väzeň. Možno sa zo mňa stáva paranoik."

Ľutujete niečoho?
Martin: "Hovoríme o tom permanentne. Ľutujeme všetky tie ranné záležitosti "chlapcov od vedľa"... po hudobnej stránke bol album "A Broken Frame" len akýsi miš-maš a "People Are People" bol zasa príliš milý a príliš komerčný singel."

Alan: "Je nekonečne veľa vecí, ktoré ľutujem. Nosenie bláznivých farebných tričiek, preskakovanie plotov cudzích záhrad. Predstieraná oslava pre Smash Hits. Je toho veľa."


Mmm... ešte niečo?
Martin: "Máš na mysli tie dva roky, cez ktoré som praktizoval transvestizmus?"

Také čosi.
Martin: "V každom rozhovore s k tomu nakoniec dopracujeme. Neviem, prečo som to robil. Nechce sa mi veriť, že som si neuvedomoval ten hurhaj, ktorý som tým následne spôsobil. Ale ja som sa na tom bavil. Dá sa tej minulosti vôbec zbaviť?"

Nesnažili sa ťa ostatní od toho odhovoriť?
"Neustále. Zvykli hovoriť, 'nemieniš v tomto vyjsť na javisko, však nie?'"

Depeche Mode. Vstupujú do desiateho roku svojej existencie... a konečne nie ako perverzáci. Ako vážení páni.

autor: Stuart Maconie
zdroj: NME, 17/02/1990

Názory Devotees (17)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa