S Depeche Mode na turné - 1981

Reportér Melody Maker, Paul Colbert, sa na dva chladné novembrové dni v roku 1981 pripojil k Depeche Mode na ich turné a zabsolvoval s nimi bláznivú cestu minibusom z Manchesteru do Nottinghamu. Nielenže zhliadol dva ich koncerty, ale užil si s chalanmi dostatok zábavy na to, aby sa s tým podelil s čitateľmi MM. Prajeme príjemnú zábavu, hlavne pri Martinových "perlách".

Keď k tomu došlo, tak nevedel, čo zrazu robiť... utekať, pobiť sa, smiať, vyvolať paniku...

V každom inom príbehu by bola odpoveď podobná, lenže keď ich tí dvaja týpci zastavili v Manchestri... na preplnenej ulici... o druhej popoludní... a žiadali od nich všetky peniaze, čo majú pri sebe, Daryl (Bamonte) sa rozhodol k rozhodnému činu. Tí dvaja boli fakt ostrí - teda pomerne veľkí chlapíci - a Daryl zrazu hľadal v spomienkach nejaký ten "007" trik, dychvyrážajúci manéver, ktorým by zmiatol útočníkov, zneisteli by a ušli. Takže sa zahral na tvrďasa aj on. "Povedal som, že 'nie'... a oni zdrhli. Teda, takéto čosi by sa vám v Basildone nikdy nestalo."

Možnože nie, ale Depeche Mode také čosi zvládajú. A to nie je jediné, čím vás prekvapia; nielenže sú vám schopní ukradnúť peňaženku, oni vám ukradnú aj vaše srdce a zničia nohy; navonok nehanebne drzí, trúfalo bezstarostní, ale bez problémov im podľahnete a oni sú si toho vedomí. V ich prípade ťažko poviete "nie".

No v súčasnosti znamená rodné mesto Basildon asi len sendvič podávaný britskými železnicami a stovky míľ od domova. Aktuálny problém je vypátranie klubu Fagins, kde odohrajú v poradí tretí koncert prvého riadneho turné - 14 zastávok po Anglicku - a uvedomovanie si práve vydaného albumu "Speak&Spell".

Našim sprievodcom je Daryl, kamoš a roadie kapely, ktorý má na starosti všeličo, ale momentálne si vybavuje v hlave príbeh o jeho poslednej návšteve v "zadymenom meste". Nakoniec, Sheehanova historka je miernejšia. "Vidíte ten hotel?" odloží svoj Nikon a ukáže prsom. "Býva tam Albert Tatlock... všetko jedlo mu porcujú priamo v posteli a nikdy po sebe nemusí nič čistiť. Tomu hovorím úspech..."

Samozrejme, že to nie je Tatlock a zvyšok štvrte, z ktorej majú depešáci obavy. Problém je, že zatiaľ čo hrali na pódiu v Manchesteri, zmeškali ďalšiu časť seriálu "Crossroads", ktorý už bežal dosť dlho, kým sa v ňom objavila Meg Mortimerová. Tak tomu sa hovorí obeta.

Celým dňom sa niesla akási zvláštna melanchólia a večer nesľuboval nič lepšie. Odtrhnutí od až priveľmi dobre známeho publika Londýna a Southu, pristupovali k severanom Depeche Mode veľmi opatrne a to aj preto, že ich album zatiaľ v miestnych obchodoch dostupný nie je.

Fagins, klub zastrčený na rohu Oxford Street, by sa dal označiť jediným výstižným slovom "malý" - nízky strop, z ktorého padá omietka, tlmí zvuk a obmedzuje ako publikum, tak aj kapelu. Predstavenie je ťažkopádne, reakcie publika chladné, Depešáci veľmi šťastní nie sú. Zabudnime na to. Prevráťme v pamätníku list dnešného dňa a začnime s novou stránkou nový život.

Je iba málo pravdepodobné, že by takýto neúspech, takáto duševná kalamita, dokázala Davida Gahana zložiť na viac ako 30 sekúnd. Hoci, možné je všetko. V tvári nezdravý výraz, jeho nádcha sa ešte viac zhoršuje a teraz mu dokonca do cornflakesov, čo má na raňajky, spadla mucha. No napriek tomu sa pokúsil o úsmev. "Normálne sa ich spýtajte, prečo nie sú muchy aj v polievke," navrhol práve si prisadajúci Sheehan.

Podmienky Depeche Mode na cestách sú dosť tvrdé. Nikdy som nevidel toľko kufrov a vešiakov s vecami napchatých v malom minibuse - takmer všetky tie šaty sú mi dôverne známe už z Kensingtonu. Martin Gore sa na cesty oblieka do absolútne pohodleného a voľného oblečenia, Vince Clarke si dáva svoje obľúbené džínsky a kožené sako, Andy Fletcher sa vybavil akoby cestoval autobusom - biele tričko a cestovné šachy pod pazuchou, zatiaľ čo Dave si riadne upravil golier na svojom kabáte, zakryl riadne krk a začal šúpať ďalší pomaranč. "Musím do seba ládovať čo najviac ovocia," zamrmle. Prečo? "Pretože zomieram."

Spolu sa v tom minibuse s nimi tlačia dvaja chalani zo skupiny Blackmange, ktorí im robia predskokanov a rovnako ako Depeche Mode, zažili svoju vinylovú premiéru na "Some Bizzare" albume. No a do kompletnej zostavy patria Jo a Anne, priateľky Davida a Martina, ktoré predávajú odznaky, tričká a ostané artikle skupiny na koncertoch.

Cesta do Birminghamu, ďalšia zastávka na turné, potrvá dobré dve hodiny, pravdepodobne v tichosti, hoci mám v pláne trochu vyspovedať Davida a spýtať sa ho napr. na jeho názor na vystúpenia v TOTP. "Bola to príšerná nuda... sedeli sme tam asi 12 hodín, hoci sme mali šancu porozprávať sa s inými skupiny, teda okrem Spandau Balet. Oni jediní sa s nami nechceli rozprávať. Stávajú sa z nich snobi."

Krátko pred Brumom presvedčil Andy tour manažéra, Jona Bottinga, na krátku zastávku na benzínke. Nik z prítomných však neveril jeho výhovorke, že si musí dať šálku kávy. Celá skupina je totiž totálne závislá na hre Space Invaders a ešte predtým ako stačíte povedať "hra pre jedného, či dvoch hráčov", už okupujú celú vstupnú halu. "Najhoršie na tejto práci je dostať ich vždy od tej prekliatej mašiny," zverí sa mi Jon tesne predtým, ako zreve "POSLEDNÁ HRA VÁŽENÍ!!!". Hoci má vo všetkom zaslúženú autoritu, v tomto momente to s depešákmi ani nepohlo, jednoducho od tlačítka s označením "paľba" prst nepustili.

Prvýkrát v Birminghame, trochu bowlingu v Spaghetti Junction a potom večerný koncert v Locarne. Ďaleko zaujímavejší bol však trochu ospalý mestský policajt vonku na ulici, o ktorom sa Andy vyjadril, že vyzerá takmer ako ich vydavateľ. Ani on nemá potuchy, prečo na ten minibus plný urehotaných bláznov každý vypiskuje a fotí si ho.

V Birminghame majú šialenú ochranku. Pri vstupe do hotela sa musíte pohybovať vyznačenými priestormi, ked vám uniformovaný chlapík skontroluje všetku batožinu. Ako sa ukázalo, Dave je pri balení strašne poriadkumilovný, ostatní... no...

Hodinu pred zvukovou skúškou poskytla skupina rozhovor - teda, len tri štvrtiny z nej. Vince sa na zozname žurnalistu z Fleet Street nenachádzal a tak zostal mimo jeho záujmu. Ostatní sú však viac než ochotní rozprávať... tak to už áno.

Dave: "Dnes už nám to nerobí problém, ale keď sme začínali, boli sme z poskytovania rozhovorov pekne nervózni. Len sme vraveli áno a nie. Teraz nás skôr znervózňujú naše fotografie, nie sme veľmi fotogenickí."

To snáď žartujete. Viem o stovkách vašich obdivovateliek, ktoré tvrdia niečo úplne iné.
Dave: "Ale áno, je dôležité vyzerať dobre, aby to pôsobilo aj na pódiu..."

Andy: "Ale my sa neobliekame tak len preto, aby publikum vravelo, pozrite sa na nich, ako sú oblečení. My sa tak obliekame preto, že sa v tom cítime dobre."

Dave: "To oblečenie je dôležitou súčasťou koncertu, dodáva to správny adrenalín. Koncert sa vlastne začína už hodiny predtým, ako vyjdete na pódium, kedy sa na to všetko začnete pripravovať. Tuná som viac nervózny, v Londýne je to omnoho ľahšie alebo tam, kde máte v publiku svojich známych. V Basildone to bude zasa šialené. Martin si zasa nasadí bedrovú zásterku. On sa totiž rád ukazuje od pol pása hore nahý... ty svoje telo miluješ, však Mart..."

Andy: "Jasné, že ho miluje..."

Dave: "No, a presne tak ukončil aj vystúpenie v Top Of The Pops, v šatni si vyzliekol tričko a povedal, "môžem ísť takto?"".

Andy: "Je známy tým, že si rád bozkáva vlastné telo."

Martin: "A to už preháňate..." (vybuchne smiechom, ktorí zapôsobí ako víchrica. Dave vyskočí z postele a začne pobehovať po spálni, bozkávajúc si svoju ruku a spievajúc "Som taký krásny". Martin však zasadí protiúder.)

Martin: "Ale aspoň nenosím slipy. Andy ich však do minuléto týždňa nosil stále, ale už sme ho prehovorili na trenírky..."

Andy: "Čože???... Ja som ich nenosil, to ty si ich nosil!"

Martin: "Ale áno, doslova povedal, 'čo mám robiť, keď na tomto turné zbalím nejakú babu?'... a to by vtedy bolo trochu trápne." Nie, to nebol Fletch, kto zúfalo preskočil postel a popadol kazeťák, zatiaľ čo Dave s Martinom vyzerali, že sa udusia smiechom. Hurhaj v izbe však prerušil zvoniaci telefón a všetci zrazu zvážneli, hoci sa stále dusili smiechom. Chlapcov si totiž kontroloval producent Daniel Miller.

O nič nešlo, len im pripomenil zvukovú skúšku, no ten prielom šialenstva som sa snažil zaplniť otázkou o Dannym.

"Je to čertovsky dobrý producent," utrúsi Andy s netypickou ráznosťou, lenže to ho Martin okamžite podpichol "... a nenosí slipy."

Verný kazeťák značky Teac, ktorý dodával na pódiu skladbám Depeche Mode správny rytmus sa stal skôr nutnosťou, než túžbou.

"Ak by sme stretli dobrého bubeníka a skupine by naozaj zapasoval, možno by sme o tom premýšľali," zauvažuje Dave. "Ale nikdy sme neboli pred takúto voľbu postavení. V Basildone nikdy bubeníci nevyrástli, a okrem toho, majú väčšie problémy v súvislosti s prepravou a potrebujú miesto na skúšanie."

To vyvolalo ďalšiu otázku, je teraz po tom, čo zo dňa na deň stúpla popularita Depeche Mode, v Británií väčšia zábava?
"No, ani si nemyslím. Stále máme dôvod na smiech, ale už to nie je taká zábava. Zvykli sme mať vzrušenie z hrania, z koncertov sme bývali nervózni, priam chorí. Možno je to tým, že sme si zvykli, zdá sa nám to jednoduchšie alebo možno to bolo tým, že keď sme začínali, tak sme sa počas dňa venovali aj iným veciam a obávali sa víkendových koncertov."

"Nie, to nie je tak, jednoducho sa to zmenilo na prácu - kľudne som v tom mohol pokračovať - lenže na turné sa z jednotlivých vecí stáva postupne bežná rutina."

A keď na turné nie ste, ako trávite čas?
Dave: "Niekedy zbehnem do mojej školy, pozrieť kamošov; idem do mesta, napríklad na nákupy. V Basildone sa toho ale veľa robiť nedá."

Martin: "Ja som doma s rodinou."

Andy: "Navštevujem kamošov alebo fotografujem, idem do pubu alebo si čítam. Na knihy miniem veľa peňazí."

Martin: "No ty určite... on prečítal tak zo dve knihy."

Andy: "Blbosť, ... práve som prečítal 'The Throwback'."

A čo ešte?
Andy: "Alexandra Veľkého"

Martin: "A čo ešte... vidíte, teraz som ho dostal!"

Andy: "Nooo... 'Chariots Of The Gods'."

Martin: "To bolo povinné čítanie v škole."

Andy: "No, ale zasa nechodím každý večer do pubu!"

Nie je prekvapením, že Andy dostáva dopisy od utrápených fanyniek o tom, čo si o ňom myslí zbytok skupiny. Buďte však v kľude. Vôbec tomu tak nie je.

Čo bude nasledovať po turné? Nástup do štúdia kvôli novému singlu, zatiaľ ešte neskomponovaného a možno nahrávanie nových skladieb pre ďalší album. Teraz by som si želal, aby tu s nami sedel Vince.

"Vince napísal v minulosti strašne veľa skladieb, ale teraz sme začali písať všetci," pokračuje Dave, ktorý túto tému ukradol Martinovi, ale ten sa nenechal odbiť: "Sú naozaj veľmi zvláštne, ale v podstate neznamenajú nič konkrétne. Na toto by vám skôr vedel odpovedať Vince, my nie..."

"On najprv skomponuje melódiu a potom hľadá slová, ktoré by k tomu pasovali, v podstate nikdy nehľadá nejakú konkrétnu tému. Sú ľudia, ktorí hľadajú pre svoje piesne konkrétny námet, niečo, čo prežili, lenže Vince to robí inak, teda aspoň tak to tvrdí on."

O hodinu neskôr v Locarne... Vince už mal všetkého plné zuby. Napájanie vypadávalo, jeho nový synťák si tak už užil niekoľko výpadkov a počas hrania sa strácal každý štvrtý tón. No napriek nepriaznivej a panickej zvukovej skúške sa bleskovo pred začiatkom koncertu zaplnili priestory pred vstupom dychtivými fanúšikmi a zdá sa, že tento koncert bude ďaleko lepší ako ten v Manchesteri a publikum je pripravené k tancu - aj keď to vnútri pôsobí ako výročné posedenie novoromantikov.

Dave má dojem, že toto je domovské mesto Duran Duran a že tieto dve "frakcie" je ťažké dať dokopy, no nakoniec to dopadlo tak, že šialenú disco náladu a neustáli krik upokojili až štyri prídavky.

Koncertný set začína zľahka, Vince, Andy a Martin obsadia svoje posty pred svojim nástrojmi ešte pred príchodom Davida, ktorý s nohavicami zopnutými nad pásom a pruhovanou uhladenou kravatou elegantne uchytenou zlatou sponou napochoduje na pódium tesne pred začiatkom skladby "Photographic". Prvý búrlivý aplauz však patrí až skladbe "New Life" a je naozaj skvelá, prepracované intro a potom parádna hopsanda, za ktorou nasleduje zvodne swingová "Puppets" a následne dramatická pauza v podobe "Ice Machine".

Na um mi prišiel jeden Andyho komentár týkajúci sa "originálnych fanúšikov, ktorí si kupujú nové technologické hračky". "Hovoria, že meníme veci, ale podľa mňa je to len ďalší spôsob vývoja. "Photograpic" sme doteraz nahrali niekoľkokrát, a máme pocit, že na album pripravíme zasa inú verziu."

"Najoddanejší fanúšikovia po nás chcú, aby sme vydávali dva sety singlov - jeden pre všeobecné, komerčené publikum a druhý pre nich, na ktorom by boli nahraté skladby s pôvodným, starým soundom. Vravia, že v nových skladbách je až príliš 'fidlikantských' zvukov."

Zrejme by však neschvaľovali tvrdšie, či rýchlejšie zásahy do skladieb ako "Tora! Tora! Tora!", prípadne že by mali nariekať kvoli takej sviežej záležitosti, akou je "Television Set", to potom by si mali ísť dať zrejme vyčistiť uši.

Depeche Mode by si nemohli dovoliť skončiť večernú "jazdu" bez "Dreaming Of Me", hoci ju zaradali do časti koncertu, ktorá sa už slabšie uchováva v pamäti. Či sa to už niekomu páči alebo nie, Depeche Mode postupne rastú, integrujú sa, stávajú sa zruzumiteľnejší a hlavne sa zlepšujú. A to aj preto, že dospievajú, čo však neznamená, že sa zbavujú svojej mladosti. Sú predsa veci, ktoré si treba uchovať a strážiť.

V zákulisí vládne dobrá nálada, Dave predstavuje svoju "nočnú" zbierku - krikľavý, do zlata sfarbený náhrdelník, ktorý by nevyzeral zle ani na záchodovom splachovači, a pár našuchorených, po lakte dlhých, dámskych rukavíc. "Som si najprv myslel, že sú to nohavičky," dodal celý zhrozený pri pomyslení, že by niekto také mohol hodiť na pódium. Ale ani to mu nezabránilo v tom, aby si ich neskúsil a spokojne neodpochodoval do šatne.

A nastával už klasický rituál. Takmer stovka fanúšikov (90% z nich sú dievčatá) postáva pred šatňami, čaká na autogramy, kúsok z vlasov či na spoločný moment so svojim idolom.

Nič delikátne. Prvá odvážlivkyňa napochoduje k Martinovi a spýta sa, či by nemohla dostať jeho klobúk. Martin potichu, ale zdvorilo túto požiadavku zamietne. A čo tak jeho korzet? Nie. Ponožku? Hehe. Zúfalá sa pustí do útoku, "prečo si vždy dávaš na hlavu ten klobúk?"

"Pretože som plešatý," zažartuje a fanynka zostane zdesená, verí, že je to pravda, zrazu uverí, že jej vysnívaný krásavec je plešatec. Martin si krátko na to dá dole z hlavy klobúk, roztrapatí svoje blonďaté kučery a je po ďalšej fikcii.

Medzitým všetci upriamili pozornosť na Davida. "O takomto čase si vždy zvykne stiahnuť nohavice," zašeptá Martin. "Vždy si počká na moment, kedy dievčatá vôjdú do šatne a potom to rozbalí." No dnes sme to šťastie nemali. Prestal so všetkým v momente, ako rozdal podpisy posledným lovcom autogramov.

Lenže nápor záujemcov nekončí, podávajú fotografie, útržky vstupeniek, ruky, zápästia... jednoducho všetci bažia po podpisoch depešákov.

Jeden z väčších odvážlivcov venuje Goremu na líce mľaskavý bozk a ešte sa odvážne dožaduje odvety z jeho strany. To už je príliš. Všimla si toho Anne, Martinova priateľka a hneď rázne dodala: "Tak to nie, on ho pobozkať môže, ale Martin mu nič vracať nebude," okamžite Martina usádza do kresla, čo u prítomných vyvolá smiech a na Martinovi vidno pocit spokojnej pýchy.

Po 40-tich minútach konečne hladný dav zmizol, batožina je zbalená a je treba čo najskôr vyraziť, aby sme ešte stihli čerstvejší nočný vzduch Birminghamu, kým naň dopadne ranný smogový opar. Za rohom už čaká minibus a posledný kŕdeľ fanúšikov. Jeden z nich vykrikuje neutíchajúci monológ o úžasnom zvuku a pritom jeho hlas nemá ďaleko od kvality PA skupiny.

"... a ak sa ešte niekedy zastavíte v Birminghame, tak sa u mňa zastavte, urobím vám nejaké sendviče, a ak ich nemáte radi, tak nejaké koláče, šišky alebo zmrzlinu, puding alebo tortu..." Obdivuhodné menu, odporne kalorické a asi 5 minút dlhé.

V tichosti si to všetci vypočuli a obohatili svoj slovník, ktorým skupinu tento fanúšik ohromil a počas bleskového nástupu do dodávky ešte zaznelo, "keď na pódiu tancuješ, vyzeráš akoby si práve súložil."

Posledné slovo preletelo vzduchom ako tehla cez pletivo a skupinu očividne myklo. Andy, ktorý práve dopil fľašu mlieka, nemá ďaleko k vyriešeniu záhady o sláve. "Vedel si, že pre nich je niekedy suvenírom aj fľaša, ktorú si práve dopil?". Pokrúti neveriacky hlavou.

Nasledujúce ráno sme sa stretli naposledy: Depeche Mode v Nottinghame - "moji predkovia pochádzajú od Sherwoodskeho lesa," prehodí pri raňajkách Andy. "Fletcher... fledger y’see ... to znamená niečo ako "ten, čo ukazuje smer," - a ja sa vraciam do Londýna.

Zrazu zostalo v recepcii hotela prázdno a stál som v nej sám s Vincentom Clarkem, záhadným mužom, ktorý zvykne byť na každom stretnutí s novinármi prakticky ticho. Takže, je za tým tichom určitý zámer? Nie, je to len spomienka na jeden nepríjemný rozhovor.

"Ale nie... je za tým čosi viac," a zopár nasledovných krátky slov dokázalo jeho technické znalosti, ako aj to, že hudbu radšej tvorí, ako o nej rozpráva.

No ale ako je to teda so skladbami, ktoré Depeche Mode skladajú? Ako to vlastne začína? Jednoduchou hrou na syntezátoroch, bicím základom, podivnými zvukmi alebo popovými linkami?

"No, schytím gitaru a vybrnkám tri akordy..." Ten podivný úsmev, čo nasledoval, bol ten najhlbší a najsuchší, aký som za tieto dva dni videl.

autor: Paul Colbert
zdroj: Learning The Highway Mode, Melody Maker, 14/11/1981

Názory Devotees (9)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa