Robcast s Martinom Gorem - I. (2016)

Prvá časť prepisu rozhovoru s Martinom Gorem, v ktorom po prvýkrát verejne potvrdil chystané nahrávanie nového štúdiového albumu Depeche Mode.

Zdravím všetkých, vitajte v ďalšej časti RobCast a máme tu Martina Goreho. Vitaj, Martin.
Ďakujem. Ahoj, Rob, je fájn tu byť s tebou.

Toto je fantastické. Zažil si v živote toľko vecí, ale toto je vlastne po prvýkrát, čo si v RobCast-e.
To je pravda, a možno je to po prvýkrát, čo účinkujem v nejakom podcaste.

To vážne?
Nepamätám si, že by som sa takýmto spôsobom, čiže sedíme a rozprávame sa, nejakého podcastu zúčastnil.

To takto berieš? Sedíme tu a debatíme?
Jasné. Samozrejme, podcasty nejaké za sebou mám, ale tie boli hudobne orientované.

Teraz sa ale jedného jednoducho účastníš a je to skutočne veľký moment. A je tu samozrejme s nami moja manželka Kristen Bell a susedka Susan? Budeme ťa tak volať, susedka Susan. A samozrejme Kerrillee. Takže sme... milé dámy máme usadené na gauči .. sme v tvojom štúdiu.
To sme.

Sem chodíš každý deň a tu vzniká ten veľkolepý zvuk.
Áno, chodím sem denne. Každý deň na niečom pracujem, či už ide o nejakú skladbu, či vytváram nejaký zvuk alebo sa hrám s nejakým zariadením.

Aj sa ti stáva, že popoludní odtiaľto odchádzaš s myšlienkou, "dnes sa mi nepodarilo nič zaujímavé"?
Samozrejme, aj to sa stáva.

Rovnako ako aj, "to čo sa mi dnes podarilo je parádne..."?
Vieš, myslím, že sa vždy cítim dobre, ak sa mi podarí spracovať nejaký nápad ku skladbe. To ti úplne zmení náladu. Neviem inak, či Kerrille ... to je inak moja manželka, čo sedí na gauči, Kerrilee ... aj niekedy registruje dni, kedy si myslím, "dnes som tam nič nerobil", a dni, kedy sa mi podarí dokončiť skladbu. Či vôbec vníma ten rozdiel, ale podľa mňa mám vtedy jednoznačne inú náladu. (smiech)

Kerrilee, to vážne nie?
Kerrilee: Ale registrujem ...

Fascinujúce. Inak, ďalšia zaujímavá vec pre mňa: všetci moji známi, ktorým práca prináša radosť, majú dni, kedy si povedia, "no, dnes som tomu veľmi nedal". Ale pokiaľ ide o iné veci, tak je to akási výhoda.
Áno, ale nemyslím si, že by niekto očakával, že bude schopný kreativity na dennej báze. Sú jednoducho obdobia, kedy sa udeje doslova zázrak, ako aj obdobia, ktoré pokladáte za úplne premárnené.

Presne. Písal som knihu, čo mi zabralo 18 mesiacov, písal som ju denne, a niektoré obdobia boli veľmi zložité. Niekedy som na odseku textu strávil týždeň, prípadne na jednej vete som zabil celý deň a na konci dňa som ju aj tak zmazal. Pamätám si však, že jediná vec, ktorá ma pri tom všetkom držala, jediná vec, ako sa k tomu prinútiť ... proste som pátral po všetkých veciach, ktoré s knihou nemajú súvis. No a na konci celého toho procesu som vymazal všetky tie veci, ktoré tam boli navyše. A to je presný opak toho všetkého. Ale vráťme sa radšej niekam dozadu: Ako to bolo s tebou a hudbou? Kedy si si uvedomil po prvýkrát, že vlastne pracuješ s hudbou, že ti to robí radosť, že tomu rozumieš a dokonca si hudbe vďačný?
Prvá skúsenosť prišla s objavením rock´n ´rollu, to som mal asi 10 rokov. V maminej skrini som našiel igelitku plnú vinylov. Doma sme mali gramafón, tá technológia ma úplne fascinovala, už len tým, že sa na tom dali prehrať veci len obyčajným stlačením gombíka. Ale skôr išlo o zvuk, ktorý zaznel z reproduktorov, v tom čase som však ešte tomu, čo ma na tom priťahovalo, úplne nerozumel. Myslím, že to bolo akési tajomno, ale ďalej, ako povedzme s poznatkami o sexualite, som nezašiel, mal som vtedy predsalen 10 :) Ale tie rock´n´rollové nahrávky v sebe niečo mali, nerozumel som tomu, ale chcel som to pochopiť.

Akoby v tebe niečo prebudil konkrétky akord, pre ktorý nemáš pomenovanie alebo mu nerozumieš, ale je to skutočné.
Presne.

A je v tom nejaká vybrácia. Čo to boli za nahrávky?
Niekoľko singlov od Elvisa. Šlo hlavne o single.

To si ich mama vôbec nepúšťala? Prečo boli zbalené v igelitke?
K tomu musím pridať ďalší príbeh (smiech). Tie nahrávky som zbožňoval, púšťal som si ich do zodratia a myslím, že som mal 15, keď som raz prišiel domov... a možno som bol starší, 18-19 ročný a mal som s kapelou rozopracované nejaké veci ... takže, prišiel som domov, chcel som si niečo pustiť, z tých starých rock´n´rollových vecí, keďže som ich už dlhšie nepočul, začal som po nich pátrať a pýtam sa mamy, "Mami, kde sú tie nahrávky? Tie tvoje, staré rock´n´rollové veci?" A ona na to, "júj, ja som ich vyhodila, boli už staré". (smiech)

Ona nevedela, že si ich zvykol počúvať?
Vedela, ale zrejme som po nich už nejaký čas nesiahol, pretože v tom čase som už pracoval, síce za almužnu, ale všetko som minul na nahrávky.

A kedy si začal hrať a tvoriť hudbu?
Mal som kamaráta, ktorý ma naučil zopár akordov na gitare, to som mal myslím 13. Myslím, že ma takisto naučil čítať gitarové noty, takže som si kúpil knihu s akordami a zvyšok som sa už naučil sám. K tomu kedysi vychádzal týždenne alebo mesačne(?), myslím, že to bolo týždenne... magazín s názvom "Disco 45", v ktorom boli texty všetkých aktuálnych hitov. Zvykol som sedávať v izbe a učiť sa všetky tie skladby. Samozrejme boli medzi tým aj skladby, ktoré som nebol schopný zvládnuť, keďže boli príliš komplikované. Strávil som s tým celé roky a myslím, že to patrí k tomu najlepšiemu, čo som kedy pre seba urobil. Sedel som, pracoval s akordami, pochopil štruktúru skladieb: od veršov prechádzaš k refrénu a znovu a znovu, dovolím si tvrdiť, že to bola najlepšia lekcia skladateľstva.

Súhlas. A prvýkrát, keď si si uvedomil, že je tu 1, 4 a 5 a relatívne menej a uvedomil si si, že vlastne všetko funguje na tom, "Za tým musí byť nejaká matematika, či čo!" Je fascinujúce, koľko ľudí zvykne tvrdiť, "Strávil som v izbe 10 rokov s gitarou," vieš čo chcem povedať?
Áno.

"Sú za tým desiatky tisíc hodín..." alebo podobne.
V mojom prípade určite. A pritom sa zo mňa nestal žiaden výnimočný gitarista, myslím, že to bolo viac o skladateľstve.

Moment dámy, toto s ním trochu rozviniem!
(smiech)

"Nestal sa zo mňa výnimočný gitarista". Prepáč, tento podcast má priateľský prístup, takže to vrátime späť.
Nie nie, fakt si to nemyslím, nikdy som sa nechcel učit gitarové sóla.

V poriadku.
Nikdy som nemal snahu stať sa gitarovým hrdinom, s týmto som sa v mojej mysli nezapodieval.

Gitara slúži k ďaleko väčšej záležitosti menom "Pieseň"
Presne.

Narozdiel od toho (Rob zaimituje hru na elektrickú gitaru) "uiii, uiii"... Tak. Počas tých rokov som hral na akustickej gitare s nylonovými strunami. Gitarové sóla sa na nej hrať nedali.

To je vtipné. Spomínam si na moje študentské časy, na môjho spolubývajúceho, Iana Eskelina, ktorý bol úplne nadšený z toho, že sa budem s tebou rozprávať. Spomínam si, ako mi, niekedy v roku 1990, povedal, "Skladby Depeche Mode sú skvelé práve preto, že sa dajú hrať na gitare." A vždy zvykol dodať, "Stavím sa o čokoľvek, že existujú akustické verzie tých skladieb v podaní Martina Goreho." Myslím, že takýmito teóriami sa pri svojich obľúbených albumoch zaoberá každý, v štýle "Preto sú tie skladby výnimočné, pretože ich môžeš rozložiť na jednotlivé vrstvy a niekde, tam úplne na konci, bude tá skladba fungovať iba s giratou."
Vždy som zvykol skladať piesne na gitare alebo na piáne, či klávesoch, len preto, aby som takto získal akordovú štruktúru, slová, pocítil, že skladba vo svojom obsahu funguje, až následne som sa pustil do práce a dodal tomu bíty a elektroniku. Trochu si podpilujem pod sebou konár teraz, ale vždy som zvykol vravieť, že ak začnete s elektronikou, tak podľahnete predstave, že to, na čom robíte, je lepšie, než čokoľvek iné, pretože sa možete nechať uniesť úžasným zvukom, ktorý sa Vám podarilo vytvoriť, čím ale zanedbáte prácu na textoch, či akordoch. Postupom času však pátram po inšpirícii, samozrejme, stále komponujem na gitare, či piáne, ale už sa mi stáva, že začínam nejakou slučkou v modulárnom systéme, bicími, či bassovou linkou, čím vznikne nápad na skladbu.

Bol si 30tnik, 40tnik, dnes si 50tnik... a stále hráš na gitare. Kedy si ale v hlave vzkrsol ten nápad, "Založme kapelu!"?
No, mal som kamaráta, ktorý vlastnil syntezátor a ten mi požičal na nejaké dva týždne. To som si skutočne užíval. Vtedy som bol veľkým fanúšikom Kraftwerk, rozkvitala elektronická scéna, fungovali kapely ako The Human League, ktorých ranné veci sa mi veľmi páčili, vtedy to boli ďaleko experimentálnejšie záležitosti, než tie, ktorými sa preslávili v Amerike - "Dare", či "Don´t You Want Me". Ich prvé albumy však boli experimentálne a ešte predtým vydali EP "The Dignity Of Labour", ktorú som mal veľmi rád. Ako som spomenul, scéna prekvitala a po tých 2 týždňoch som sa rozhodol si kúpiť vlastný syntezátor. A to sa vtedy už udialo to, že Andy s Vincem založili kapelu ...

Norman?
Nie, to bola moja kapela, s elektronikou to nemalo nič spoločné. Oni sa vtedy volali, "No Romance In China". (smiech)

Ááá, to sa bavíme o 1970tych rokoch?
To už bolo myslím v roku 1980. Či 1979 a začiatok 1980?

No Romance In China? To mi pasuje na 80-te roky. Vieš si to predstaviť na plagáte? Vyzeralo by to fantasticky!
(smiech) Takže, to bol Vince s Andym, a pokiaľ viem, nemali dovtedy jediné vystúpenie, ale nejako sa dozvedeli, že som sa chystám kúpiť lacný syntezátor a tak som sa zrazu ocitol v ich kapele. Myslím, že vtedy prišli za mnou, posadili sa so mnou do vlaku, do Londýna, zašli so mnou do hudobnín a tam som si teda kúpil svoj prvý syntezátor - Yamaha CS5. Veľmi malý, lacný, monofonický nástroj.

Zbožňujem tie príbehy kapiel, "Tak, mal nástroj, tak sme ho vzali." To znie ako, "máš bicie, tak si náš."
Presne. (smiech)

Tak si s nimi hral a tak sa vlastne zrodili Depeche Mode? Aj ste mali nejakú víziu Nejaký sen, či ste to brali v štýle "a takto zbalíme baby"? Aký to malo pre teba vtedy význam?
Ja som to bral veľmi vážne. Myslím, že Vince v tomto udával tempo a ja som mu v tomto veľmi veril. Ale, veľa sme sa o tom rozprávali, to bolo ešte predtým, ako sme stretli Davida, takže prvé, čo sa stalo bolo, že boli úplne ohromení mojim syntetizátorom.

Tak sa to vtedy volalo, "syntetizátor"?
Áno, presne tak... takže sa rovnako rozhodli kúpiť si lacný, monofonický syntetizátor a stala sa z nás plne elektronická kapela. A bolo to!

Takto to robili aj iné decká v ostatných kapelách?
Ako som povedal, v Anglicku začala fungovať elektronická scéna, ale v našom meste nebol nik, kto by sa tomu, okrem nás, venoval. Boli sme jedineční.

Ale napriek tomu to bolo všetko iba v štýle, "urobme to takto"? Šiel si presne v tej línii?
Áno, jediný, koho som v tomto smere poznal, bol môj kamarát, ktorého skutočné meno bolo Rob Allen, ale zmenil si meno na Rob Marlow. On jediný mi požičal syntetizér a mal aj kapelu, v ktorej som pôsobil aj ja, a to bol vlastne dôvod, prečo mal elektronickú kapelu, pretože ja som fungoval v obidvoch bandách.

A hrali ste v kluboch ... ?
Keď som sa pripojil k Andymu a Vincemu, mali sme príšerný názov. Takisto som to ale nechal na Vincentovi. Prišiel s názvom "Composition Of Sound", čo bolo fakt príšerné ...

Heh, ďalší geniálny názov pre kapelu z 80tych rokov.
Nie, podľa mňa to bolo fakt príšerné. Obzvlášť, keď sa to skrátilo na CoS, o čom som bol presvedčený, že je to šalát. (smiech)

"Composition Of Sound"... znie to trápne a skvele zároveň.
Zvykli sme skúšať raz týždenne v mládežníckom centre, vtedy to tak volali. A z nejakého dôvodu sa raz na našej skúške objavil Dave. Myslím, že práve Vince sa ho spýtal, či sa k nám nechce pripojiť. Aj sme zorganizovali improvizovaný konkurz, na ktorom zaspieval Bowieho "Heroes".

Dobrý výber.
Áno, ale ani neviem, ako sme to hrali, pretože na také niečo sme vtedy nemali žiadne znalosti, ani skúsenosti, určite to bol riadny chaos.

A on to zvládol odspievať?
No jasné.

Koľko mal vtedy rokov?
Vždy bol, vlastne, stále je o rok mladší ... Vince mal vtedy 20, ja 19, takže Dave asi 18.

Viem si predstaviť, ako si sa pýtal, "Ten, že vie spievať?"
Mhmm.

Ak by to bol film, bol tam ten magický moment, kedy niekto z Vás povedal, "máme presne to, čo potrebujeme, poďme na to"? Alebo to bolo v štýle, "Tak to je zaujímavé, možno by sme mohli niečo skúsiť".
Nie, vtedy sme ešte stále premýšľali v štýle, "Tak, sme štyria, sme teda kapela, mohli by sme skúsiť nejaké koncerty."

V takom veku sa však niekedy stáva, "Presne pre toto sme boli zrodení, dobijeme vrchol", u Vás to tak nebolo? Hmm, síce, vy ste Briti.
(smiech)

A je toho viac ... Eddie Izzard má tú skvelú vec o britskom dieťati... "Chcem ísť na Mesiac!" .. ale ty si britské dieťa. "Tak chcem predávať topánky!" To sa mi páči viac ...
No, ako som povedal, Vince bol tou hnacou silou.

Takže on tlačil na pílu.
Keď sme začali s koncertami, začali mať prvých, miestnych, fanúšikov, tak ma napadlo, že by nebolo zlé zájsť do štúdia, kde sme neskôr nahrali tri, či štyri skladby. Vince s Davidom na to začali v Londýne obchádzať rôzne vydavateľstvá a nahrávacie spoločnosti, kde však často len "sklopili chvost". Ale nejaký čas ich to držalo, no nikam sme sa tým neposunuli ...

Pracoval si vtedy, či chodil do školy? Čomu si sa vlastne venoval, keď si nehral v CoS?
Áno, a tu treba pripomenúť, že s príchodom Davida došlo k zmene názvu kapely na Depeche Mode.

Takže takto to bolo.
Takže som si vlastne nie istý, či sme ako CoS odohrali nejaké koncerty, možno tak jeden. Ak by som povedal, že žiaden, tak by sa určite našiel niekto, kto by mi to vyvrátil.

Určite by povedal, že "mám predsa bootleg".
Presne.

A Vince bol autorom väčšiny materiálu.
V začiatkoch bol Vince autorom prakticky všetkých skladieb.

A následne došlo k nahratiu debutu.
Áno, a na album sa dostali dve moje skladby.

A potom, čo po vydaní albumu od Vás odišiel, si začal s komponovaním a vlastne prevzal po ňom žezlo.
Tak nejak. Čudné na tom bolo, že o svojom zámere odísť nám povedať ešte pred vydaním albumu.

Spôsobilo to paniku, či ste skôr reagovali, "to bude v pohode"?
Myslím, že to bola výhoda mladosti, že sme nespanikárili.

Fascinujúce.
Našli sme si totiž mentora a dodnes sme veľkí priatelia. Je to Daniel Miller, ktorý vlastnil Mute Records a bol vlastne lídrom na scéne nezávislých vydavateľstiev. Spoznali sme sa s ním v roku 1980, keď sme predskakovali na koncerte Fada Gadgeta.

Fada?
Fad Gadget.

To smiešne to znie. Fad Gadget! Neuveriteľné!
Odohralo sa to v jednom londýnskom pube, ktorý bola viac "inštitúciou", než pubom. Zmestilo sa tam najviac 150 ľudí. Hrali sme tam samostatne už predtým, no zo začiatku na nás chodilo tak 10-15 ľudí. Ale nakoľko mal Fad veľa fanúšikov, tak tam v ten večer bolo plno a malo to úplne inú atmosféru. Daniel si pozrel naše vystúpenie a zašiel za nami do zákulisia, kde nám ponúkol zmluvu na jeden singel. Samozrejme, že sme súhlasili. Len si to predstavte, nielenže za Vami príde do zákulisia šéf Mute Records, on Vám hneď ponúkne zmluvu na vydanie singla. V tom čase boli Mute asi jediným vydavateľstvo orientovaným na elektronickú scénu. A my sme boli vtedy veľmi veľkí fanúšikovia DAF, ktorí vydávali veci v Mute, Daniel mal dokonca vlastný projekt The Normal, s ktorým vydal pôvodnú verziu "Warm Leatherette".

Vy ste ho teda obdivovali, sledovali ste jeho práce, ako aj celú scénu a zrazu vám ponúkne spoluprácu.
Presne tak, hoci to bola zmluva len na jediný singel. A neviem, či som to už vôbec niekedy niekde spomínal, ale s týmto súvisí niekoľko vtipných vecí - hovorím Ti niečo "Doctor Who"?

Hmmm.
Takže takto. Mali sme prakticky angažmán v klube s názvom Croc´s, v Rayleigh, kúsok od Basildonu, kde sme vyrastali. No a tam sme sa stretli s chlapíkom, ktorého napadlo, že nás zoberie do Afriky, kde by sme hrali coververzie Doctor Who, či niečo podobné. Teda nie, mali sme vystupovať v podobných kostýmoch! Presne tak to bolo! Neviem, čo si myslel ... Ale viete, keď je človek mladý, tak to vníma v štýle, "Fíha, možno na tom niečo je. Možno má nejakú víziu." Vďaka Bohu, že sa v tom období objavil Daniel! Inak by sme asi fakt hrali v Afrike. Dodnes nechápem, aký prínos by malo pre Afričanov, keby u nich hrala anglická elektronická kapela v kostýmoch Doctor Who. (smiech)

Ten príbeh je desivý z viacerých pohľadov. Príliš veľa ľudí, keď vidia niekoho robiť niečo, v čom sa mu darí, osloví publikum, či dokonca uspeje, začnú s frázami typu "Musíš to riadne odpáliť, musí to byť suprové a musí to ..." vy ste sa však z toho vymanili, myslím tým, že ste tú Afriku odmietli. Kariéra sa vám mohla rozbehnúť iným smerom, ale nestalo sa tak. Takéto situácie sú často nepochopiteľné.
Ďalšou záhadou je, že sme šli do toho s Mute Records. Napriek tomu, že sme ich milovali, všetko, čo vydali sa nám páčilo... ich elektronika, boli nezávislí, čím sme sa nemuseli zbytočne nikomu upisovať... ale samozrejme, na druhej strane, nemali peniaze. Vlastne nám nevedeli ponúknuť nič. V tom čase už po náš totiž sliedili veľké vydavateľstvá, napríklad aj Polydor, či ďalšie tri, na ktoré si nespomeniem, ale ponuky boli na stole. Na sumy 100 - 150 000 libier.

Čo vtedy boli určite šialené sumy!
Pre náš, v tých časoch, určite. A my sme jednoducho povedali nie, ideme s Danielom. Jemu sme totiž dôverovali. Myslím, že to bolo doslova zázračné rozhodnutie, pretože... zoberte si takých Wham! - lanáril ich ten istý chlapík z Polydoru, ako nás a nakoniec ich úplne ošklbali a parazitovali na nich ani neviem koľko rokov.

Fascinujúce, koľko ľudí zažilo v začiatkoch podobné situácie, kedy si mali vybrať medzi tým, čomu veria a peniazmi. Tam niekde sú tie definujúce chvíle, kedy nad lákavou vôňou peňazí zvíťazí srdce, morálna zásadovosť a krása. Neskôr len uznanlivo skonštatujú, "Bolo to správne rozhodnutie". Často totiž počúvam, "No jasné, že ste sa tak mohli rozhodnúť, ale pozrite, ako sa nám darilo." Vždy dodám, "Nie, podľa mňa sa takto musia tí ľudia rozhodovať neustále."
Presne. My sme vzišli z prostredia pracujúcej vrstvy, nemali sme peniaze, aby sme sa mohli takto jednoducho rozhodovať. Ja som pracoval v banke, dokonca až do vydania nášho druhého singla, až potom som sa rozhodol dať výpoveď a venovať sa hudbe profesionálne. Teda, rozhodol som sa už po prvom singly, ako sa dostal na 50. priečku v UK Charts, ale dovtedy sme to brali ako zábavu. Po prvom "úspechu" sme si povedali, "Ak sa k tomu postavíme so všetkou vážnosťou, dáme do toho všetko úsilie, možno sa nám niečo podarí."

No super, takže nadišiel tvoj posledný deň v banke a určite sa niekto spýtal, "Čo budeš robiť?" To si im odpovedal, "No, mám syntetizér"?
(smiech)

Musela to byť veľká chvíľa, keď si dal výpoveď, nie?
Samozrejme, musel som podať patričné zdôvodnenie. Pamätám si, ako mi môj manažér povedal, "Robíš veľkú chybu".

Presne to som chcel povedať, že sa ťa šéf určite spýtal, "Vieš vôbec, akú chybu robíš?"
Tak tak.

Pretože presne to zvyknú manažéri vravieť v takýchto chvíľach.
Áno, ale, ja som si to začal uvedomovať už trochu skôr, keď mi doručili nejaké manuály týkajúce sa môjho ďalšieho pôsobenia v banke. Musel som študovať účtovníctvo a zákony, plánovali ma poslať na polročné školenie. Vydržal som to len dva mesiace a potom som zašiel za šéfom so slovami, "Je mi vážne ľúto, ale toto nie je pre mňa".

(smiech) Tak to je dobré. A potom prišiel na rad album, po ňom ďalší... Kedy si si vlastne uvedomil, "Fíha, tie skladby majú u ľudí úspech"? Fakt, že si niečo vytvoril, zdieľal to s inými a pre tých ľudí to niečo znamená?
Myslím, že to chvíľu trvalo, pretože napr. prvý album bol veľmi odlišný. 9 z 11 skladieb napísal Vince a vtedy sme komponovali úplne iným spôsobom. A aj pri druhom albume som prakticky nevedel, čo robím, mal som iba 20. Mal som pocit, akoby som sa potápal, bol to akýsi mišmaš, bez náležitého smerovania, malo to v sebe pop, hoci sa tam už objavili prvé náznaky možného smerovania v budúcnosti. Nemyslím si však, že by ten album mal v sebe niečo, na čo by ľudia reagovali "Fíha, oni robia veci úplne inak", teda okrem faktu, že šlo o elektroniku. Samozrejme, sú ľudia, ktorí milujú skutočnosť, že stále kráčame po elektronickej ceste a v tých časoch sa objavili ľudia, napr. z detroitskej scény, ktorí dodnes tvrdia, že sme ich v tom období ovplyvnili.

Aha. "Just Can´t Get Enough" pochádza z prvého albumu?
Áno.

Takže je to Vinceho pieseň?
Presne tak.