Programovanie “Delta” mašinky

Rozhovor so švédskym hudobníkom a programátorom Christofferom Bergom, ktorý sa nemalým dielom podujal na úspechu albumu "Delta Machine".

Keď začnete pátrať po Bergovej minulosti, zistíte, že je tak povediac anonymný. Okrem spojítka s jeho vlastnými projektami Hird a Dreijer toho veľa nenájdete. Takže, ako to celé začalo? Prišiel odnikiaľ?
Moji rodičia boli obaja profesionálni hudobníci. Matka bola členkou ženského hudobného zoskupenia a otec bol producentom svojho vlastného labelu, medzi iným vydával aj hudbu pre deti. Takisto nahrával detské programy pre Švédske národné rádio.

Takže hudba bola od samého počiatku súčasťou tvojho života.
Zaiste. Vyrastal som obklopený rôznymi hudobníkmi a ako šesťročný som začal hrať na bicie. Neskôr som hral vo viacerých známych kapelách, počas strednej som mal takisto niekoľko vlastných kapiel. Počas toho obdobia som poloprofesionálne pracoval ako asistent rôznych štúdiových inžinierov a producentov. Ale asi najviac skúseností som nabral v rámci mobilných nahrávaní klasickej hudby. Zvykol som mať na starosti mikrofóny na veľkých koncertoch v okolí Gothenburgu.

To je elektronickej hudbe dosť vzdialené. Ako si sa teda dostal k syntezátorom, sekvencerom a podobným hračkám?
Elektronike som podľahol už na strednej škole. Otec mi kúpil Mac, takže som mohol nahrávať multitracky a takisto som mal PC so zvukovkou, ktorá umožňovala RAM sampling. Počítač som tak mohol využívať ako sampler a programovať tak skladby. Neskôr som sa dostal k sampleru Kurzweil K2500. V tých časoch patrili k štandartnej výbave počítač Atari, synchronizačný box, nejaké tie hardwarové syntezátory, mix ... nejaké tie efekty, teda ak ste mali to šťastie. Krátko po tom, čo som získal sampler Kurzwail, vydali švédski Propellerhead svoju prvú verziu softwaru Reason. V tej chvíli som pochopil, že veci sa dajú meniť a budúcnosťou sú softwarové syntezátory.

No ale album "Delta Machine" bol nahratý na staromódnych nástrojoch, nie?
To áno, bolo na ňom použitého veľa starého železa a aj vďaka tomu som sa veľa nového naučil. Tento album ma naučil, ako používať staré analógové zariadenia moderným spôsobom.

Keď sme už začali rozprávať o Depeche Mode, akým spôsobom pracujú dnes? Ty si bol najatý ako programátor a zaujíma ma, či sú členovia kapely ešte stále takí húževnatí v syntezátoroch alebo sa skôr zaujímajú a finálnu podobu?
Martin, keďže dnes už neholduje alkoholu, sa dnes zaujíma o produkciu viac, než kedykoľvek predtým. Ako určite viete, je vášnivým zberateľom historických syntezátorov. Zábavné na tom však je, že na rozdiel od iných zberateľov, on všetky tie mašinky používa. Na hoteli má vždy nejaké so sebou, rovnako ako aj gitaru.

A čo taká nervozita? Ako sa vieš vysporiadať so skutočnosťou, že ti poza chrbát hľadia na prsty ľudia ako Depeche Mode, či Dreijers? Nie je ťažké zachovávať si vždy rozhodnosť?
S Karin a Olofom to bolo trochu iné, keďže sú to mojim priatelia. V tomto smere boli mojimi prvými klientami a čím viac som pracoval s inými, tým väčšiu úctu som k nim začal prechovávať.

Vybudoval si si pri práci s nimi nejaké neskôr zaužívané pracovné postupy?
Počas mixáže "Deep Cuts" som si všimol, že som objavil úspešný spôsob, ako sa priblížiť k materiálom iných a presne to sa snažím uchovať. Nakoniec sa z toho vyvinula akási milá neúcta. Samozrejme, zo stretnutia s Martinom a Davidom som bol nervózny, ale po pol hodine to opadlo. Od toho momentu to bola už len zábava.

Ako takí veľkí umelci, ako spomenutí Depeche Mode, či Seal, treba totiž spomenúť aj tvoje súčasné projekty, pristupujú k tvojej osobe? Čítal som niekde, že v prípade Depeche Mode išlo o rad nepriamych okolností. Je pravdou, že Daniel Miller a manažment kapely si ťa najali ešte skôr, než si sa vôbec stretol s členmi kapely?
Áno, s nimi som sa stretol až po tom, čo bol kontrakt už dávno podpísaný.

Dosť desivé, nie? Čo by sa stalo v prípade, keby sa kapele zdala vaša spolupráca nemožná?
Ha, ha, ha... ešte len potom by to bolo desivé. Pozrite, ak sa rozbehne taká veľká produkcia, tak je do nej zahrnuté množstvo ľudí a nakoniec vo veľkom zavážia sociálne zručnosti. Nie je dôležité, aký skvelý ste v tom, čo robíte; ak postrádate schopnosť komunikácie, tak to jednoducho fungovať nebude. Musíte si všímať ľudí, akí naozaj sú.

Takže, keď to už všetko začalo, ako vyzeral tvoj typický pracovný deň? Pracoval si štandartne od deviatej do piatej alebo šlo o rock´n ´rollovú rutinu v štýle "neskoré noci/skoré rána"?
Pracovný čas bol v réžii producenta Bena Hilliera, ako v prípade nahrávania v NY, tak aj v Santa Barbare. Bolo to veľmi disciplinované; pracovali me veľmi tvrdo, ale keď sme mali voľno, boli sme postavení úplne mimo službu - nič medzi tým. To bola skvele fungujúca kombinácia a počas práce sme si užili kopec zábavy. Možno aj to bol dôvod, prečo tentoraz (v porovnaní s predošlým nahrávaním) Martin chodil do štúdia veľmi skoro ráno a zostával až do neskorého večera. Odkedy nepije, je schopný takmer nespať.

Zrejme by si mal byť rád, že si s nimi spolupracoval teraz a nie pred 20-timi rokmi...
Áno a niečo v tom zmysle som im aj povedal! Po všetkých tých príbehoch, ktoré som počul, je veľmi ťažké si predstaviť možnosť, že sú fungujúcou kapelou.

Takže, hoci sa nepilo, neužívali omamné látky a nik nezaspal na mixážnom pulte, verím, že existujú nejaké úsmevné príhody, s ktorými sa s nami môžeš podeliť. Nejaké šťastné chyby počas programovania a nahrávania, ktoré sa dostali na finálnu podobu albumu?
Šťastná chyba sa dá objaviť zrejme na každej skladbe z "Delta Machine". Milý incident sa udial pri používaní modifikovaného syntezátora Macbeth M5N. Tá mašinka bola pôvodne určená pre americký trh so 110V transformátorom, no neskôr, keď ho zamenili s 220 V-oltovým, predávala sa aj v Európe. Martin ten syntezátor dovliekol cez Atlantik so sebou bez toho, že by si uvedomoval, že napájanie bolo nesprávne. Zapojili sme to do 110V zásuvky bez toho, že by nás napadlo, že mašinka potrebuje viacej. Fungovalo to, všetky MIDI vecičky fičali, lenže nebol k dispozícii dostatočný výkon na to, aby sme vyprodukovali ten správny zvuk. No vďaka tejto malej nehode sme získali veľmi divné a zaujímavé zvuky. Takisto sme si veľa zábavy užili pri nastavovaní komunikácii medzi ne-MIDI zariadeniami, či CV kontrolovanými zariadeniami, keďže väčšinu Martinových hračiek tvorili analógové zariadenia.

Na poslednom albume The Knife si sa teda nepodieľal žiadnym spôsobom?
Nie, nebola žiadna možnosť mixovať ich album, nakoľko som v tom čase pracoval s Depeche Mode. Ale s Olofom si pravidelne voláme a debatíme o syntezátoroch a podobne.

Kým ukončíme tento milý rozhovor, tak tu máme tradičnú otázku: Kam v súčasnosti smeruješ profesionálne? Ďalším krokom by mohli byť Kraftwerk, nie? Už ti Ralf volal?
Ha, ha, nedávno sme práve na túto tému žartovali. Ale bolo by to fajn napredovanie, keby som sa stal regulérnym členom Kraftwerku, nie? Samozrejme, žartujem. Mojou najväčšou výzvou súčasnosti je komponovanie vlastných skladieb. Viete, ten typ skladieb, ktoré vás prinútia tancovať, smiať sa, niekedy plakať... Komponovanie skladieb je mojou stálou primárnou métou.

Jasné! A nejaká šanca na nový materiál od Hird?
Aktuálne mám nový house/techno projekt, Mountain Range, ktorý onedlho uzrie svetlo sveta na labeli Aniara Records. Takisto mám rozpracovaných asi 100 ďalších skladieb.

To znie pôsobivo. Sú to všetko skladby alebo len 4-taktové slučky, z ktorých nakoniec nemusí nič byť?
Keď komponujem, tak mám na produkciu veľmi nízke nároky, rovnako aj pokiaľ ide o výber zvukov. Z tých 100 nápadov vznikne dúfam niekoľko dobrých skladieb. Následne musím zhodnotiť, či som dostatočne dobrý a či to má nejakú cenu.

Chceš tým povedať, že na to, aby si skomponoval skutočne dobrú skladbu, musíš vyprodukovať kopec odpadu?
Presne!