Primal Scream o turné s Depeche Mode (1999)

Nie vždy je to výhra, koncertovať so slávnou kapelou. Turné s Depeche Mode, v lete 1994, známu kapelu Primal Scream takmer zničilo.

Po tom, čo sa singel "Rocks", z albumu "Give Out But Don't Give Up" (1994), vyšplhal na 7.miesto v rebríčkoch - ich dovtedy najlepšie umiestnenie - začali vo vydavateľstve Creation Records spriadať plány pre dovtedy najväčšie americké turné Primal Scream, ktoré zahŕňalo aj dva mesiace na cestách s Depeche Mode.

Primal Scream sa do Spojených štátov presunuli v máji 1994 - práve v období, keď Oasis debutovali singlom "Supersonic", takisto na labeli Creation - a s Depeche Mode koncertovali celých šesť týždňov. A tento čas si začal vyberať svoju daň.

"Toto turné bolo veľkou chybou," spomína manažár kapely, Alex Nightingale "Počas turné s Depeche Mode boli vzťahy v kapele veľmi napäté. Samozrejme, proti Depeche Mode nič nemám, sú to dobrí ľudia. Boli sme však do toho dotlačení našou nahrávacou spoločnosťou a bol nám povedané, že budeme hrať pred x-tisíc ľuďmi, no realita bola trochu iná. Myslím, že v tom období mala kapela k rozpadu asi najbližšie."

"To rozhodnutie prišlo s tým, že nastal čas dobiť Ameriku a aj ten album, "Give Out But Don't Give Up", bol pre Ameriku ako stvorený," prehlásil Jeff Barrett, hovorca kapely. "Celé roky mali Depeche Mode na telefóne, chceli to s Primal Scream dať dohromady a tak sa rozhodlo, že to bude práve na tomto turné, čo bola absolútna kravina. Chalani sa pýtali, "O čom to do pekla celé je?" Len im to celé uškodilo, ale skutočne uškodilo. Prinieslo to so sebou veľa cestovania a hrali na tých obrovských amfiteátroch, kde vlastne ľudia prišli na piknik. Toto vôbec nezapadalo do sveta Primal Scream. Dostalo ich to do bodu, kedy si vôbec neboli istí, či sa vôbec chcú opäť venovať hudbe."

"Vôbec to nebolo zhýralé, či dekadentné, ako poukazujú na to turné niektorí ľudia," povie spevák Bobby Gillespie. "Pre mňa osobne to bola nuda. Jasné, tí chalani k nám boli veľmi zdvorilí, skutočne sa o nás starali. Problém bol, že sme hrali pre mladé gothičky zo strednej triedy, ktoré milovali Depeche Mode a to bolo pre nás absolútne zlé publikum a nevhodné priestory. Ja hrám rád v meste, nie 30 míl od Bostonu, Washingtonu, či niekde inde. Chcem hrať priamo v srdci mesta a užiť si tú atmosféru. My tvoríme mestskú hudbu, je to rock´n ´roll, to nie je hudba vhodná na lúky."

"Bolo to monotónne," pridá sa kláveskák Martin Duffy. "Neprinieslo nám to kúska radosti. Vystúpili ste z autobusu a ocitli ste sa na rovnako vyzerajúcom parkovisku, aké ste opustili osem hodín predtým, vstúpili ste do rovnakej haly, odohrali koncert, zašli po ňom na záchod, nastúpili do autobusu ... a takto celé dva mesiace. Ani z nahrávacej spoločnosti sa k nám nesprávali priateľsky."

Situácia sa iba zhoršovala. "Vyrazili sme na 22 týždňové svetové turné a celé to bolo zlé," povzdychne si Gillespie. "Celé to bolo ako chodenie na smeny do fabriky. Jednoducho automat, ale o tom by predsa rock´n´roll byť nemal. Každý večer by mal byť iný. Ale v tom tkvie nebezpečenstvo rock´n´rollu, nikdy neviete, či to bude dobré alebo zlé. Tie najvzrušujúcejšie kapely fungovali práve takto. Ak to má byť každý večer rovnaké, aký to má zmysel? To kapelu zabije. Množstvo vecí vtedy kapelu takmer zničilo, ale poučili sme sa. Nič také v živote už neurobíme."

Kapela sa vrátila do Anglicka, odohrala niekoľko koncertov na podporu júnového singla "Jailbird", nasledovalo vystúpenie na festivale v Readingu, kde sa ku kapele na pódiu pripojili Dave Gahan a bývalý gitarista The Clash, Mick Jones, s ktorým sa spriatelili počas turné. Bol to však žalostný koncert: kapela sa primerane obliekla do čierneho, akoby sa účastnili vlastného pohrebu.