Príliš osobná záležitosť

Nové spomienky Daniela Millera na nahrávanie jednotlivých albumov Depeche Mode tak, ako ich uverejnil portál Electronic Beats.

Speak & Spell (1981)
Bolo to po prvýkrát, čo sme boli v štúdiu spoločne a tam som si začal uvedomovať hĺbku ich talentu - hlavne v momentoch, kedy dávali dohromady skladby. Vtedy kapele ešte šéfoval Vince Clarke. Dave bol frontmanom, no skladby písal Vince a staral sa aj o aranžmány. Martin bol autorom väčšiny melódii, no v podstate to bola Vinceho skupina, keďže on bol tou hnacou silou za tým všetkým. Myslím, že Fletch s Martinom si to naozaj užívali, no evidentne to nebrali vážne, keďže v tom čase chodili do normálnej práce. David bol v kapele nováčik, vybrali ho v konkurze; tí ostatní traja sa už predtým veľmi dobre poznali, takže sledovať ich pri práci, to bolo niečo úžasné. Počas nahrávania sme sa všetci veľa naučili, no takisto sme si užili veľa zábavy a album sme nahrali skutočne rýchlo. Bol to jediný album, ktorý nahrali s Vincem a album nesie jeho rukopis.

A Broken Frame (1982)
Vince kapelu opustil a rýchly spád udalostí nás nútil pokračovať. Vedeli, že Martin je schopný skladať piesne, skomponoval ich už zopár pre kapely, v ktorých predtým pôsobil. Mali pred sebou hárok čistého nepopísaného papiera a skladby boli nahraté úplne iným štýlom, nakoľko Vince mal veľmi spečifické predstavy o tom, ako budú skladby nakoniec znieť, čo Martin postrádal. Bolo to viac v štýle, "Tu je text, tu je melódia. Poďme to dať dokopy." Šlo o úplne odlišný spôsob nahrávania, pretože v tých časoch nebolo dostupné žiadne MIDI, ani žiadne polyfonické zariadenia, každý záznam sa robil samostatne, takže ste niekde museli začať. No takisto si myslím, že s albumom "A Broken Frame" sa začali objavovať v ich tvorbe prvky experimentu, čo mi robilo radosť. Síce komponovali popové skladby, no na druhej strane, hlavne Martin, mal v obľube experimentálnu hudbu, čo sa začalo odrážať v skladbách ako "Monument".

Spomínam si, že v období nahrávania sa Martin oddával čítaniu čudných kníh, myslím, že knihy o veštení, proroctvách, či tak nejak, následne si tam vyhľadal svoj dátum narodenia, pri ktorom bolo uvedené, "Niet sa čoho obávať (Nothing To Fear)". Tak sa z toho stal názov jednej skladby a získal vďaka tomu optimistický náhľad na budúcnosť. "A Broken Frame" bol prechodný album a hoci nepatrí k ich najlepším nahrávkam, je veľmi dôležitý z hľadiska, ako bol nahratý a ako vďaka nemu získali sebadôveru. Vtedy začali ľudia naozaj veriť v budúcnosť kapely.

Construction Time Again (1983)
Tento album znamenal míľový posun vpred. Dovtedy sme nahrávali v tom istom štúdiu, Blackwing Studios v Borough, v juhovýchodnom Londýne, čo bolo vtedy vynikajúce štúdio so skvelými pracovníkmi. No stále sme mali pocit, že chceme štúdio zmeniť, proste skúsiť iné prostredie. Tak sme skončili v štúdiu Johna Foxxa s názvom The Garden, škoda, že ho nedávno zavreli. Štúdio sa nachádzalo v Shoreditch, dnes je to jedna z najvychytenejších častí Londýna, no vtedy to bolo doslova opustené miesto. Cez Johna Foxxa sme sa spoznali s Garethom Jonesom, z ktorého sa stal dlhoročný spolupracovník kapely a s Foxxom pracoval na jeho debutovom sólovom albume "Matematic". Čo sme najali Garetha, vznikol tím, ktorý sa postaral o ďalšie štyri albumy.

Počas nahrávania tohto albumu sme objavili samplovanie, ktoré sa stalo značnou časťou zvuku ďalších budúcich nahrávok. My sme nesamplovali nahrávky, samplovali sme objavené zvuky alebo detské hudobné nástroje. Martin dovliekol nejaké hračky alebo iné čudné nástroje a my sme ich začali nahrávať, samplovať a úplne ich zvukovo ničiť. A aby som podtrhol ďalší významný moment, bolo to po prvýkrát, čo sme dokončovali album s následnou finálnou mixážou v berlínskych Hansa Studios. K tomu došlo hlavne preto, že sa Gareth presťahoval kvôli práci do Berlína, kam nás pozval a my na to, "A prečo nie?". Album "Construction Time Again" reprezentuje obdobie, kedy sa na scénu predralo množstvo nových vecí.

V tom istom čase, počas nahrávania, spoznal Martin jednu nemeckú slečnu, čo skončilo tak, že sa na nejaký čas takisto presťahoval do Berlína, kde spolu žili. To nás posunulo k Berlínu ešte bližšie a myslím, že sme sa stali ešte väčšou súčasťou tamojšej scény.

Some Great Reward (1984)
Album vlastne nadväzoval na proces, ktorý naštartovali albumom "Construction Time Again". Bolo to viac o rozpracovaní mnohých nápadov, ktoré sme mali pre ten album, než začiatok niečoho nového: mnoho veľkých zmien, ktoré sme mali nachystané pre "Construction Time Again" sa zrealizovalo na "Some Great Reward" - síce sme použili tú istú technológiu, no viac sme s ňou experimentovali.

Skladbu "People Are People" sme nahrali ako predbežný singel v marci 1984, ešte pred vydaním "Some Great Reward". Vybrali sme sa teda do Berlína, nahrať a vydať ju len ako singel, jednorázovú záležitosť a v Spojených štátoch sa pre kapelu stal prelomovým. Síce mali za sebou veľa "KROQ hitov", ako napr. "Just Can´t Get Enough", ale s "People Are People" sa dostali do Top 40-tky, takže to bol veľmi dôležitý moment.

Black Celebration (1986)
Už na začiatku nahrávania tohto album ma znepokojoval pocit, že sme sa začali opakovať, ani nie tak hudobne, ako skôr v pracovných metódach. Frustrovalo ma, že som chalanov nedokázal presvedčiť, aby začali premýšľať o inom spôsobe práce. Keďže som bol producent, tak to bolo mojou úlohou, no nepodarilo sa mi to dotiahnuť do stavu, ktorý by sa mi páčil. V určitom rozsahu som začal veci prikazovať - som veľký fanúšik nemeckého filmového režiséra Wernera Herzoga a jeho pracovných metód. Tak som tie jeho metódy začal voľne aplikovať do nahrávania tohto albumu. Myslím, že som sa pokúšal dodať albumu živosť. Nemali sme deň voľna, to by bola naozaj chyba. Všetok čas mimo spánku sme venovali nahrávaniu, nič iné mimo toho neexistovalo. Maximálne sme niekam pred spánkom zašli na pivo, nič viac.

Chcel som dosiahnuť intenzitu, ktorú sme, podľa mňa, stratili. Tou sme disponovali pri albume "Speak And Spell", pretože sme ho nahrali veľmi rýchlo, a takisto pri "Contruction Time Again", pretože sme na ňom použili množstvo nových vecí. Na "Some Great Reward" to cítiť už len trochu, nedá sa povedať, že sme poľavili, ale nemal som pri ňom pocit cieľavedomosti. Hoci album nakoniec získal skvelý zvuk, s procesom nahrávania som spokojný nebol. Nakoniec boli všetci unavení, vyčerpaní; úplne sme nad albumom stratili kontrolu.

Z albumu mám veľkú radosť, no nešlo o príjemnú skúsenosť - nik však na začiatku nepredpokladal, že pôjde o príjemné chvíle! Dosiahli sme bod, kedy sa všetci zhodli, že potrebujú k práci v štúdiu niekoho iného, pretože stratili smer. Nie je veľa takých tímov, ktoré spolu zvládli päť albumov, takže som bol tomu rád. Samozrejme, Mute boli úspešní, pretože sme mali Depeche Mode, Yazoo, Nicka Cavea a potom Erasure, ale v podstate som nezískal žiadnych nových umelcov. Mal som pocit, že chcem dosiahnuť s labelom trochu viac a samotná kapela potrebovala zmenu, takže v tej dobe urobil label takisto významné rozhodnutia. Bolo fajn, že sme to urobili, ale v práci s nimi som naďalej pokračoval a pokračujem dodnes.

Music For the Masses (1987)
Vybrali sme producenta, Dave Bascomba, spoločne, pretože sa nám veľmi páčil zvuk, ktorý dosiahol s Tears For Fears a inými, s ktorými pracoval. Vybrali sme štúdio - z Berlína sme chceli vypadnúť, no späť do Londýna sme nechceli, takže sme našli veľmi pekné štúdio v Paríži.

Zašiel som tam počas prvých dní, uistiť sa, či sú všetci v pohode a všetko funguje; pamätám si, ako mi padlo veľké bremeno z pliec, keď som si uvedomil, že s nimi nemusím byť v štúdiu ďalších šesť mesiacov! Spomínam si, ako som štúdio opúšťal, bol pekný slnečný deň a pomyslel som si, "Majú pred sebou nahrávanie albumu, ja tam nebudem, tomu albumu to omnoho viac prospeje a ja z toho budem mať lepší pocit takisto."

Skladby boli skvelé, a hoci Alan Wilder nebol účastný pri albume "A Broken Frame", od "Construction Time Again" tomu už tak nebolo a platilo to až do jeho odchodu zo skupiny. Jeho vklad bol veľmi dôležitý, bol technologický mozog, takisto bol po technickej stránke najlepším hudobníkom a "Music For The Masses" bo práve tým albumom, ktorý urobil vlastne po svojom. Martin sa samozrejme najviac venoval skladaniu piesní, no vysedávať štyri-päť hodín v štúdiu a ladiť veci, ho veľmi nebavilo. David sa najviac sústredil na vokály a Fletcher vždy ponúkol veľmi dobrý názor na nahrávku, ktorý nik iný nemal. Každý z nich mal špecifickú úlohu. Dave Bascome veľmi dobre premieňal nápady do reality, takže boli skvelý tím. Alan miloval pobyt v štúdiu, mal rád tie isté veci ako ja, vylaďovať zvuk, robiť neporiadok, experimentovať, takže ho na tých albumoch bolo naozaj veľmi cítiť.

Violator (1990)
Album produkovaný Floodom a mixovaný Françoisom Kevorkianom, čo bola brilantná kombinácia. Stále som na to veľmi hrdý. François mixoval "Electric Cafe" od Kraftwerk a poznal som ho aj vďaka remixom, ktoré pre nás urobil. Takisto s Floodom som predtým veľakrát spolupracoval; produkoval Erasure, Nicka Cavea, Fada Gadgeta a hlavne mi bol kamošom. Myslel som, že to potrebuje inú perspektívu a Flood je technicky veľmi zdatný, veľmi muzikálny a hlavne otvorený. Nie je jedným z tých, "Musí to byť takto." Skôr v štýle, "Ako to môžeme urobiť inak?" Bol zosynchronizovaný s mentalitou kapely - a s mojou takisto.

Ako prvú sme nahrali "Personal Jesus" v Miláne - mali sme ju dokončenú rýchlo, brali sme ju ako experiment. Od začiatku sa to javilo ako skvelý song. Samozrejme, že sa v kapele viedla diskusia, či by práve táto skladba mala byť vydaná ako prvá. Pre mňa to bolo definitívne, bez zbytočných otázok. Na jednej strane preto, že bola trochu kontroverzná, na druhej zasa bola skutočne odlišná od všetkého, s čím prišli predtým, mala v sebe čosi bluesové. Myslím, že niekto z kapely bol trochu nervózny z textu, hlavne ako by mohol byť prijatý, ale aj preto ten výber.

"Enjoy The Silence" bola v demo podobe veľmi pomalá skladba, takmer balada, ale myslím, že to boli Alan s Floodom, ktorí verili, že sa z nej dá získať viac, ak z nej bude rýchlejšia vec. Martin bol jednoznačne proti tomuto nápadu, pretože to bola jeho skladba a on ju tak vnímal a počul, no nakoniec prehlásil, "Dobre, urobte to a uvidíme." Pamätám si, ako som neskôr prišiel chalanov pozrieť do štúdia a Martin s Fletchom s obrovským nadšením podišli ku mne, "Dan, túto skladbu ti musíme pustiť!" . Tak sme šli do jednej malej miestnosti, prehrali mi "Enjoy The Silence" v nedokončenej verzii a dodal som, "Toto bude bomba!" Bola to perfektná popová skladba, absolútne úžasná. Mimochodom, bola to verzia, ktorú napísal Martin a Alan s Floodom na nej práve pracovali, aby z nej dostali dnešnú podobu.

François neskôr mixoval album v Londýne, je to skvelý chlapík, mám ho rád a je to jedným z najsústredenejších ľudí, akých poznám. Je schopný pracovať 18 hodín denne a myslím, že nakoniec sa pri ňom vystiedali traja technici, keďže s ním nik nevydržal. Je to fanatik, ale brilantný a urobil z "Violator" skvelý album.

Celé to však malo jeden malý háčik. Hoci bol album skvelý, nebol som spokojný s podobou "Enjoy The Silence". Stále som to vnímal ako demo. Vypočul som si surovú verziu, ktorú urobili a v mojej hlave to znelo trochu inak. Tak som povedal, "Pozrite, ten album milujem, ale nie som si v tomto momente istý s "Enjoy The Silence". Môžem si ju zobrať a skúsiť ju zmixovať s niekym iným?" Tak som sa do toho pustil s chlapíkom menom Phil Legg, technik, s ktorým som pracoval, a skúsili sme zrealizovať to, čo som v tom počul ja. Myslím, že ku koncu už boli vyhoretí, nahrávanie sa už ťahalo príliš dlho, tak len dodali, "ok, ako povieš," a použili moju verziu.

Songs of Faith and Devotion (1993)
Toto je komplikovaná nahrávka. Ak poskočíte z 2-3 miliónového celosvetového predaja na 10, či už sa vám to páči alebo nie - príde tlak, a neprišiel z mojej strany alebo od niekoho iného. Počas Violation turné, ako aj po ňom, sa toho na osobnej úrovni u každého odohralo veľmi veľa. Nikdy sa ako ľudia nezmenili, vždy stáli nohami pevne pri zemi, lenže boli povýšení na superhviezdy a to sa na ľuďoch vždy prejaví. Na každého to vplýva inak a Dave mal v tom čase veľa problémov. Na album mali piesne pripravené, no nemali v nich úplne jasno, nevedeli, ako s nimi naložiť a k tomu všetkému ten tlak.

Pokračovali sme v tradícii nahrávania v iných krajinách. Rozhodli sme sa pre Španielsko, no nevedeli sme nájsť vhodné štúdio, tak sme si prenajali veľký dom v honosnej štvrti, v Madride, a vybudovali v ňom štúdio. Pamätám sa, ako som sa tam po pár týždňoch vrátil, no vládla tam hrozná atmosféra. Vôbec nepracovali ako kapela. Martin s Fletchom tradične posedávali na gauči a čítali bulvár, Alan vo vedľajšej miestnosti cvičil na bicích, jeden z technikov s vyloženými nohami na mixpulte driemal, Dave bol zavretý vo svojej izbe so zatiahnutými závesmi a maľoval. Vedel som, že neurobili vôbec nič. A nič sa ani nedialo, nevedeli totiž čo majú robiť a kam majú smerovať.

Napriek tomu ako sa ten album komplikovane rodil, sa stal pre niektorých ľudí navždy najobľúbenejším albumom Depeche Mode. Z tej španielskej epizódy myslím nikdy nič nevzišlo. Odtiaľ sa presunuli do Hamburgu, boli omnoho konštruktívnejší a v Londýne album zmixoval Spike, Mark Stent, ktorý bol vtedy k dispozícii a začínal s mixovaním. Dnes je z neho skutočný odborník.

Ultra (1997)
Tento album odzrkadľoval Davidove pokračujúce problémy, ktoré sú dodnes veľmi dobre zdokumentované. Nahrávaniu albumu predchádzalo neisté rozhodnutie. Povedali sme si, "Nechajme album albumom a poďme to nahrať ako EP," pretože pristúpiť k tomu ako k albumu, to by znamenalo pre každého príliš veľký tlak. K spolupráci sme si vybrali Tima Simenona, ktorý v Mute pôsobil ako umelec pod názvom Bomb The Bass, no zároveň bol ako priateľom kapely, tak aj ich veľkým fanúšikom. Je to veľmi talentovaný producent, no omnoho mladší než kapela.

Každý sa cítil neisto a nervózne, no chceli sme sa pohnúť ďalej. No a ani neviem, v ktorom momente sa tak stalo, ale nakoniec bol z toho album. Skôr si myslím, že šlo o psychologický ťah, bolo omnoho ľahšie to celé začať so zámerom EP. Album ponúka skvelé skladby, no nemyslím si, že patrí k tomu nejlepšiemu, čo kedy ponúkli. Tak ako "A Broken Frame", aj "Ultra" pokladám za prechodový album. V podstate si všetci riešili svoje osobné problémy, to je bez debaty. Alan kapelu opustil, jeho vplyv, a najmä na albume "Songs Of Faith And Devotion"... bol obrovský, takže tu vzniklo určité vákuum. To malo za následok, že Martin musel byť v štúdiu rozhodnejší. Takže z mnohých dôvodov to bol prechodový album.

Exciter (2001)
Myslím, že na tomto albume sa kapela opäť omnoho viac prezentovala ako celok. Veci bolo omnoho jasnejšie. Pracovali sme s Markom Bellom, ktorý je inak skvelý techno producent (LFO). Kapelu ovplyvňovalo množstvo hudobných vecí, no Martin je zvyčajne tou hudobnou hnacou silou kapely, takže to, čo ho ovplyvňuje, má vždy tendenciu odraziť sa na danej nahrávke. Obzvlášť v momentoch, kedy skomponuje najväčšie množstvo skladieb. Dnes komponuje skladby aj Dave, takže je to trochu iné. V čase "Exciter" zažívala elektronický hudba absolútny vrchol, dokonca aj tá experimentálna, techno dosiahlo svoj najväčší rozmach a práve preto sme chceli k albumu pritiahnuť Marka Bella. Mal som pocit, že sa ako kapela môžeme opäť vrátiť do hry.

Playing the Angel (2005)
Na čo si najviac v súvislosti s nahrávaním tohto albumu pamätám bol bombový útok v Londýne (7.júl 2005). Kapela vtedy nahrávala vo West Ende, v centre celého toho diania. Spýtal som sa ich, "chcete pár dní voľna?". Oni na to, "Nie, poďme napriek tomu ďalej."

Myslím, že to bol pre kapelu veľmi dôležitý album - nie preto, že obsahuje veľké hity. "Playing The Angel" bol prvým albumom, na ktorom pracovali s Benom Hillierom, ktorý s nimi následne pracoval na ďalších dvoch albumoch a stala sa z toho skutočne plodná a prínosná skúsenosť, ako pre Martina, tak aj pre mňa. Martin dokáže zo seba dostať tie najlepšie veci práve vo chvíli, keď sa naňho zatlačí - taký gitarový riff v "Enjoy The Silence" sa objavil v poslednej chvíli. Chcel som v štúdiu niekoho, kto by na nich zatlačil, dostal z nich to najlepšie a myslím, že Benovi sa to podarilo a v tej skvelej práci pokračuje dodnes. Je to veľmi dôležité, pretože ak Martinovi dovolíte, aby sa nechal niečim uniesť, tak doslova z celého procesu vypadne. Dnes už tomu tak často nie je, ale vtedy to bolo pre neho typické. Bude robiť to čo robí rád, čiže skladať piesne, ale ak je nutné, aby do skladby vložil 5% navyše, musí sa naňho zatlačiť. A práve to bol môj tromf pri tomto albume, získal som niekoho, kto to dokázal.

Sounds of the Universe (2009)
Myslím, že z posledných troch albumov som najmenej spokojný práve s týmto. Je to veľmi dobrý album, ale rozhodne nie až tak dobrý ako "Playing The Angel" alebo "Delta Machine".

Delta Machine (2013)
Jedna z kľúčových vecí, ktoré sa pri posledných albumoch udiala, je tá, že sa nadobro opustil proces nahrávania, ktorý kedysi započal Alan a Martin prevzal zodpovednosť za zvuk albumu. Keď som si vypočul demá pre tento album, povedal som "No, znejú naozaj skvele." Predtým totiž ich demá pripomínali len nejaké útržkovité, povrchné záležitosti. Boli síce dobré, ale boli skôr o skladbách samotných, než o ich zvuku. Samozrejme sa objavilo zopár zvukových náznakov, no demosnímky "Delta Machine" skutočne definovali zvuk albumu, ktorý zbožňujem a bol som skutočne nadšený, že sa nám to na album všetko podarilo dostať. Bolo to všetko veľmi minimalistické, plné analogových syntezátorov, takpovediac hrejivé a takisto z toho bolo cítiť blues. Extrakt toho množstva nápadov, ktorými sme v minulosti disponovali sa dostal práve na tento album.

Albumy Depeche Mode dokážem veľmi tažko počúvať nezaujate, z čisto objektívneho hľadiska, pretože každá zo skladieb má svoj príbeh. Obzvlášť prvých päť albumov, na ktorých som skutočne pracoval. Pamätám si na všetko, čo s tými albumami súviselo. Keď ich počúvam, pomyslím si, "Bože, to bol zvuk, pamätám si... " Ku každému z tých albumov mám iný vzťah a práve preto sa mi veľmi ťažko vyberá ten môj najobľúbenejší. Milujem "Delta Machine" pretože je čerstvý a zachytili sme na ňom presne to, čo sme zachytiť chceli. Keď počúvam "A Broken Frame", tak ma tiež napadne, že obsahuje skvelé momenty - všetky albumy majú svoje skvelé momenty. Je to príliš osobné.