Pop a la Mode - II.časť.

V druhej časti článku z magazínu Spin sa opäť vrátime do Los Angeles, na jar roku 1990, kedy sa odštartovala neklesajúca horúčka záujmu o Depeche Mode a o všetko, čo súviselo s vtedy aktuálnym albumom "Violator".

"Snažíme sa popu vrátiť dôveryhodnosť," hovorí Martin Gore a do očí mu spadne prameň kučeravých vlasov. "Mnoho popových skladieb nereflektuje na smer, akým sa pop uberá. Vy jednoducho nemôžete byť stále šťastný. Po celú dobu našej kariéry som sa snažil písať dobré skladby, ktoré pre mňa predstavovali formu úniku. Viem, že sme často obviňovaní z depresie, no naše skladby prichádzajú s určitým postojom. Jednoducho, aj keď prežívate v živote zlé obdobie, vždy sa nájde niečo, čo vás poteší."

Počas leta, kedy Depeche Mode vyrazia na svoje turné, ich budú fanúšikovia nasledovať z mesta do mesta, nahrávať bootlegy, kupovať tričká a pospevovať si hymnusy ako "Blasphemous Rumours". Niektorí fanúšikovia nedajú na tieto koncerty dopustiť, sú si istí, že dodávajú toľko energie, až sa stávajú prirodzeným fenoménom. Richard Blade označil ich vystúpenie s hudbou pre masy v hollywoodskej Rose Bowl Aréne za živý úžas.

"Práve spievali "Blasphemous Rumours" keď začala búrka s dažďom. Viete aká je to vzácnosť v júli v Los Angeles? A následne skupina pokračovala so skladbou "Sacred" a dážď ustal. Bolo to veľmi tajuplné."

Zdá sa, že Depeche Mode inšpirovali svojim zmýšlaním množstvo ľudí. Vezmime si napríklad Tommyho, 17 ročného fanúšika, ktorý príležitostne robí šoféra nákladiaku pre veľkoobchodníka s matracmi na Long Islande. Rád pije pivo, fajčí trávu, posedáva s kamošmi v tmavom kúte parkoviska A&P a v aute si rád vychutná posledné hity mladých, napr. "Sure" od Aerosmith, ako aj skladby od Johna Cougar Mellencampa a Bon Jovi. Ale Tommy so svojimi kamošmi takisto prepadli Depeche Mode. Tom ich zbožňuje. Keď zistil, že sú v New Yorku, postával celé hodiny pred ich hotelom v nádeji, že sa stretne so svojimi idolmi. "Hééj, som v pohode, nemyslite si o mne nič zlé," hovorí. "Nechcem mať s nimi nič. Len sa s nimi porozprávať, viete?" Alebo 20-ročný Danny, DJ s prezývkou "The Brat" samozvaný tvrdý fanúšik, ktorý svoju oddanosť k Depeche Mode reflektuje vo svojej práci. Práve dokončil "biografický", 56 minútový tanečný mix Depeche Mode. "Ich hudba má v sebe všetko. Môžete ju bez problémov v mixovať do akéhokoľvek megamixu."

"Podľahol som im po vydaní singla "Master&Servant", ale nie pre jeho sexuálnu provokáciu, ale pre jeho už v tom čase techno rytmus. Nie som veľký fanúšik štýlu house, ale páči sa mi industriálna tanečná hudba, a pre mňa sú lídri tejto scény." Nový album "Violator" je pre Danyho ďalšou možnosťou, ako sa možno pohrať s jeho obľúbenou skupinou. Album je s porovnaní s jeho predchodcami viac experimentálny, obsahujúci skladby, ktoré po sebe jednoliato nasledujú bez výrazných prestávok.

Ich oddanosť k experimentovaniu prerástla do podpory podobne orientovaných skupín. Na letné turné zobrali svojich kolegov z labelu, Nitzer Ebb, ktorí sú omnoho tvrdší ako elektro-popové záležitosti, ktorým sa venuje niekto, ako Dany. Zrejme nebudú celkom "rezať" takému 10-ročnému fanúšikovi, ktorý má okrem DM rád aj New Kids On The Block. "Trochu nechápem, čo už môžu Depeche Mode dať 10-ročnému chalanovi," dodáva Danny. "No, ale každý má právo prísť na ich koncerty. Sami seba však odsunú do zvukotesného priestoru."

Podobne, ako ich vrstovníci v synthy začiatkoch, aj Depeche Mode mali v pláne prísť s niečím, čo presiahne potenciál ľudského chápania a tým sa zmení vnímanie štyroch chalanov, ktorý sa nenásilne pohupujú za svojimi strojmi. Dave Gahan svojím spevom tiež dobre poslúžil, stal sa, ako to Fletch nazval "humanoidným sprievodcom". Aj dnes si skupina rada zažartuje ne tému, že na pódiu sa vlastne nikdy nepotia.

"Nie som si istý, či sa všetky rockové kapely na pódiu spotia. No aj tak, pokiaľ bude hudba riadne rocková, tak tu budú vždy aj gitaristi," dodáva Andy. A Martin sa so svojim názorom postaví na jeho stranu. "Ono, myslíte, že aj po 20-tich, či 30-tich rokoch sa dá pozerať, ako sa Chuck Berry tacká kačacím krokom po javisku? Možno nie, ale pre jeho fanúšikov je to stále fascinujúce. A tak aj naše koncerty prídu iným ľuďom divné."

Na rozdiel od iných techno-popových zoskupení, Depeche Mode sa na koncertoch snažia o interakciu medzi kapelou a fanúšikmi. "Nejde nám o manipuláciu publika tým čudným pseudo-intelektuálnym spôsobom, ako to robia elektronické skupiny ako Psychic TV, to nie je nič pre nás a koniec koncov, je to ich vec. My sa snažíme vytvoriť srdečnú a vrelú atmosféru," pokračuje Andy.
Čiže bolo by riadne nefér, ak by sme týchto chalanov, ktorých prezývajú "synthypopové mäkýše" označili za prefíkaných manipulátorov. Samozrejme, vo svojej hudbe rozoberajú svätokrádežné témy a Martin v obľube na seba navlieka tesné koženné veci a kovové reťaze, ale nie je na nich nič, čo by ste mohli označiť za nebezpečné. A hoci značnú časť ich amerických fanúšikov tvoria strach naháňajúci samotári, Depeche Mode v sebe nemajú nič z pováh Duran Duran a tobôž nič ich nespája s rafinovanou premenou Throbbing Gristle. Podľa Dannyho sú Depeche Mode omnoho viac prístupnejší, ako ktorákoľvek iná priemerná industriálna kapela a zároveň omnoho inteligentnejší ako hocaká priemerná popová záležitosť. "Ich texty sú jednoznačné, zrozumiteľné a priam až cynicky osobné. Sám sa v nich viem nájsť." Na um mu prišli tieto konkrétne verše, "Things like this make me sick - but in a case like this I'll get away with it," ktoré pojednávajú o milostnom trojuholníku.

"Pozrite, nie pre každého máme jednoznačnú odpoveď," pokračuje Martin. "Ja opisujem svoje vlastné skúsenosti, to ako si ich každý zinterpretuje, to už mne nevadí. Svoje myšlienky nechávam otvorené a akákoľvek reakcia na tú ktorú pieseň je oprávnená."

Takže o čom sú vlastne jeho skladby? Martin naznačí len nepatrne, "Mám taký rebríček vhodných tém," povie so škodoradostným úsmevom. "Ten zahŕňa priateľstvo, dominanciu, žiadostivosť, lásku, dobro, zlo, incest, hriech, vieru, nemorálnosť." Príkladne hit minulého leta, "Personal Jesus" pojednáva o Priscille Presley a jej prehnanom zbožňovaní svojho Kráľa, čo opísala vo svojej knihe "Elvis a Ja".

"Je to o pocite, kedy sa pre niekoho stávate akýmsi Ježišom, ste niekým, kto vie dať nádej a postará sa o toho druhého. Je to o tom, ako bol pre ňu Elvis mužom, radcom a o tom, ako často sa takéto niečo stáva v láske, či priateľstve medzi dvom ľuďmi; je to o tom, že určitým spôsobom je srdce každého človeka naplnené dobrom. Hráme tieto Bohom naplnené skladby ľuďom, ale nik z nich, ani my, nie je dokonalí; a s tým sa zasa nemusí niekto správne vyrovnať, nie?"

Nakoľko mnohé z ich skladieb nemajú jednoznačný význam, interpretácia ich textov býva šialene rôznorodá. V určitom zmysle je to pekne zábavné. Napríklad taká "Blasphemous Rumours" je podľa Kelly oprávnene považovaná za rúhanie sa Bohu, a málo chýbalo aby ju BBC stiahla z vysielania. Údajne ide o odozvu na samovraždu Martinovej sestry. "Myslím si, že keď to Martin písal, mal silné pochybnosti o spravodlivosti v tomto svete, a za stratu svojej sestry vinil samotného Boha, priam ho za to znenávidel," dodáva. No Martinove vysvetlenie je diametrálne odlišné.

"Často som chodil do kostola, nie preto, že by som v niečo veril, ale preto, že v nedeľu sa akosi nič iné robiť nedalo," dodáva. "Zistil som, že veriaci berú všetky tie veci až príliš vážne. Samozrejme, väčšina tých vecí má svoj úžitok, ale nemyslím si, že to Boh takto chcel a plánoval. V tej komunite existoval akýsi "motlitebný zoznam", kde kazateľ zverejňoval mená ľudí chorých na smrť. Osoba na prvom mieste mala vždy smrť istú, no každý z komunity ďakoval Bohu za to, že sa o dotyčného stará a prosil o jeho uzdravenie. Prišlo mi to divné, smiešne a trochu mimo reality."

No zdá sa, že v prípade nového albumu "Violator" sa zhodnú všetci. "Podľa mňa je to úžasná nahrávka," hovorí Kelly, "táto ich skutočne vynesie až na samý vrchol," pridá sa Richard Blade. "Obsahuje mnoho prekrásnych momentov, ktoré nájdete v skladách ako "The Sweetest Perfection", či nežností, ako vo "World In My Eyes". Zvukovo definitívne dozreli a ich postoj je ešte viac pozitívnejší. No napriek tej jemnosti ešte stále dokážu riadne brnkať na city poslucháčov."

Album samotný žne všade vavríny slávy a svojim predajom tromfla nové nahrávky Madonny a Princa, dokonca aj v UK. Počas tohto leta prebrázdia kontinet cez najväčšie dostupné koncertné priestory, Giants štadiónom v New Jersey počnúc a Carrier Dome v Oaklande končiac. Akcia vo Warehouse síce naznačila, že pred ich fanúšikmi treba byť opatrný, ale zasa obávať sa ich netreba. Na druhý deň sa skupina pokúsila veci v LA uviesť na pravú mieru vo vysielaní, kde ohlásila, že pre fanúšikov, ktorí sa nemohli dostať na autogramiáu, nachystajú špeciálne záležitosti obsahujúce doposiaľ nepublikované rozhovory a doteraz nevydaný materiál. "Daniel práve pripravuje 25 000 kópií, ktoré sa dostanú do rúk každému z oblasti LA, kto pošle do redakcie rádia KROQ ofrakovanú obálku," oznamuje Blade. "Toto je jasný dôkaz, ako si skupina váži svojich fanúšikov a zároveň odpoveď na otázku, prečo fanúšikovia tak zbožňujú Depeche Mode. Jednoducho vždy pre nich pripravia čosi extra."

zdroj: Spin 04/07/1990
autor: Marisa Fox