Playing The Angel - pohľad z dvoch strán

Keďže spravodajské média nemajú voľno nikdy, objavili sa dnes, v predvečer svojho oficiálneho vydania, v internetovom éteri dve recenzie túžobne očakávaného albumu "Playing The Angel", ktoré ma zaujali omnoho viac, ako všetky tie, čo o vás zakopávajú pri každom kliku v prehliadači. Tak prečo sa s nim nepodeliť aj s ostatnými.

Opäť a la Mode

Nie často máme príležitosť vidieť, ako sa počas dlhovekého života skupiny vráti do módy hudobný štýl, ktorému sa venovali vo svojich začiatkoch. No aj po dvadsiatich rokoch sú Depeche Mode synthy-popovými bojovníkmi z 80-tych rokov, verní svojmu "kožennému" charakteru. Trojica (skupinu založila štvorica) s ľahkosťou dobila v spomenutých 1980-tych a 90-tych rokoch Spojené štáty so skladbami, ktoré spájali náboženskú symboliku s očisťujúcou elektronickou hudbou.

Postupom času zarábali na všetkých tých hitoch, tetovaniach, hnusných drogových návykoch a napätí vo vnútri skupiny, ktoré so sebou prináša obrovská popularita. Ovplyvnili snáď každého, kto sa po nich vydal na cestu elektronickej hudby, najviac však asi Pet Shop Boys.

Dnes, kedy syntny-pop 80-tych rokov je opäť akýmsi "leit"motívom elektronického rocku, dali Depeche Mode opäť o sebe vedieť. Mnohí po priemernom albume "Exciter" (2001) a vlastných sólových albumoch speváka Davida Gahana a textára Martina Goreho očakávali, že to bude medzi nimi dvoma riadne iskriť.

Už v roku 1995, kedy skupinu opustil klávesák Alan Wilder, sa zdalo, že skupina má veľmi blízko ku svojmu koncu. Rok na to takmer prišli o Gahana, ktorý prežil vlastnú klinickú smrť po predávkovaní sa koktailom heroínu a kokaínu.

Na napriek všemožným očakávaniam predstavuje album "Playing The Angel" Gahana, Goreho a Andyho Fletchera v plnej sile a pripravených na poriadny odpal.

Jedným z najpálčivejších problémov zasahujúcim do dlhoročnej nemennej vnútornej politiky skupiny bola neoblomná požiadavka speváka Gahan pripojiť sa ku Goreho skladateľskej práci v pomere zhodnom s Goreho speváckym prínosom na každý album v podobe jednej, či dvoch, skladieb. Gahanova vlastná tvorba v podobe jeho sólového albumu sa teda odzrkadlil v podobe troch z dvanástich skladieb nového albumu Depeche Mode.

Jedna z nich je dokonca tou najlepšou z celého albumu, "Nothing´s Impossible". Jednoduchá skladba plná nádeje, bombardovaná disharmonickými efektami, no ako vždy pevne sa držiaca typickej línie depešáckych melódií. Polosladký text pripomína skôr zaľúbenú pieseň, no verše ako "Ako sme mohli dovoliť, aby nás to odlúčilo?" sa môžu vzťahovať aj na udalosti, týkajúce sa osobných životov členov skupiny. Ak by terapeut Phil Towle, po tom, čo si zobral na starosť skupinu Metallica, chcel ešte niekedy zakázku z rock´n´rollovej scény, tou správnou adresou by určite boli pasívno-agresívne horné meravé pery Depeche Mode.

Zvyšok albumu kolíše medzi pokusom o zapôsobenie a depresiou. Obľúbená múza Martina Goreho - pocit viny - je na tomto albume snáď najciteľnejšia, zrejme silno ovplyvnená jeho nedávnym bolestivým rozvodom. Bezpochyby hlučnú zvukovú štruktúru dodal albumu producent Ben Hillier. Najväčším dielom prispel s vŕzganím analógových syntezátorov, ktorými spestril depešácke pulzujúce elektronické a svrbivé digitálne zvuky.

Album otvára doslova hudobný poplach: no tento zvukový múr nárekov bohužiaľ z času na čas odrovná nepochybný talent Depeche Mode pre melódiu, ktorá je ich večným synthy-popovým esom v rukáve na scéne elektronického rocku.

No v niektorých ich skladbách je aj trochu viac hudby, ak teda vôbec. Skladby ako "Sinner In Me", ktorá trvá až príliš dlho, no nepriamo odkazuje na ich melodickú tvorbu v polovici 80-tych rokov s pred-refrénovými a pompéznymi údermi. Najprijateľnejšie skladby Depeche Mode sú zvyčajne tie najpriamejšie. Túto kategóriu určite posilní temne gothicky swingová "John The Revelator". Nejde o cover verziu country-bluesového "štandardu" v pravom slova zmysle, ale určite sa pri nej odviažete ešte viac.

Existencia obrovského množstva skladieb tak jednoduchých, akou je "Precious", by však mohla svojim balancovaním na hrane vrátiť Depeche Mode šancu stať sa popovými hrdinami v tom dobrom slova zmysle. Ak je to tak, môžu spokojne hrať svojmu publiku, neobyčajne oddanému obrovskému davu, ktoré s nadšením prijme aj nejaký ten príliš snobský pokus (ako napr. taká "Macro").

Za dvadsať rokov prešli so svojim klávesovým popom dlhú cestu, no neubránite sa pocitu, že ak by niekto Goremu zlepil deväť prstov a nechal mu len jeden na hranie, mohli by nahrať skutočne excelentný album.

autor: Kitty Empire
zdroj: The Observer, 16/10/2005

Elektrošoková terapia

Spíšte si zoznam skupín, ktoré majú pod kontrolou zmluvy s najväčšími nahrávacími spoločnosťami, celé štvrťstoročie svojej kariéry zapĺňajú štadióny a som si istý, že to budú všetko len gitarové záležitosti: U2, R.E.M, Aerosmith, The Cure, Neil Young´s Crazy Horse, Bruce Springsteen's E Street Band atď.

No na rovnakú úroveň sa vyšplhala len jedna jediný synťáková skupina: Depeche Mode. Hoci často zatracovaní ako úbožiaci, ktorí zaspali dobu alebo označovaní pojmom chladná elektro-spóra. No Depeche Mode so svojim posledným albumom opäť raz potvrdili, že sú hodní svojich vytrvalých pobytov v rebríčkoch.

Tak ako najlepšie diela tejto skupiny, aj jedenásty depešácky album sa pýši úctyhodnými tómi, jedinečnými aranžmánmi, bez zmienky vitality, ktorú si títo páni celé roky dokazovali.

Hoci posledné dva albumy Depeche Mode postrádali ich charakteristické rytmy, "Playing The Angel" má svoju energiu a chytľavé melódie odkazujúce na ich vzostup v 1980-tych rokoch s albumami ako "Black Celebration" a "Music For The Masses".

Pieseň ako "Suffer Well" si vybudovala svoje miesto medzi najpodmanivejšími tanečnými skladbami skupiny - o to prekvapivejšie, keďže ju na rozdiel od tradičného monopolného postu Martina Goreho napísal spevák David Gahan. Tak ako vždy, Gahanove hlboké basové vokály vnášajú svetlo do uzavretej krajiny Engelberta Humperdincka. Našťastie dnes majú dostatok síl, aby si odpustili svoje kvetnaté reči.

Album takisto obsahuje niektoré z depešáckych najbodavejších klávesových liniek, spolu s niekoľkými príjemne pochmúrnymi elektro-textúrami.

Po textovej stránke sa depešáci veľmi nezmenili. Skupina stále píše piesne o sebatrýznení a utrpení, premiešané troškou vykúpenia a jemnou príchuťou sadizmu. No Depeche Mode prekonali samých seba v balancovaní medzi úpadkom a radosťou. Nie je teda žiadnym prekvapením, že ich typický syntetický hudobný zvuk je tak plný entuziazmu.