Otázka kreativity

David Gahan v rozhovore pre magazín Quietus, samozrejme o svojej novinke so Soulavers, albume "Angels & Ghosts".

Toto je inak celkom vtipný moment, pretože pred pár mesiacmi som robil rozhovor s Martinom, v súvislosti s jeho sólovým albumom.
Dave: Ten album si momentálne celkom užívam.

Áno, je naozaj vydarený. Mohli by sme sa o ňom síce pobaviť, no potrebujeme sa porozprávať o tom tvojom.
Dave: Tak to dúfam, že ste mal šancu si ho už vypočuť.

To áno.
Dave: Je vcelku odlišný od Martinovej elektronickej ponuky.

Viac rozmanitý. Keď som sa po prvýkrát dopočul o tvojom prvom albume so Soulsavers, tak si pamätám, ako som začal po tom všetkom pátrať, "Poznám vôbec tú kapelu?", pretože oni mali už vtedy za sebou dva albumy s Markom Laneganom. Som Laneganov veľký fanúšik už od obdobia albumu "Whiskey for the Holy Ghost", no o tých dvoch albumoch som vôbec nič nepočul. Pamätám si, že som bol kvôli tomu na seba nahnevaný. Bol si na tom rovnako, keď si po prvýkrát počul o Soulsavers?
Dave: V podstate sa mi stalo to isté. Album, ktorý ste spomenuli, patrí k mojim najobľúbenejším a rovnako som Laneganov veľký fanúšik; už celé roky. Aj mne niekto pripomenul, že spolu so Soulsavers nahrali album a dostal sa mi do rúk "It’s Not How Far You Fall, It’s the Way You Land". Zaradil sa okamžite medzi tie, ktoré sú mi oporou, keď ostatné zlyhajú. Na tom albume som si obľúbil tú kombináciu elektroniky, ktorú však drvia gospelovo znejúce organy, spolu s gospelovým zborom. Samozrejme k tomu Markov fantastický hlas, jeho lyrický kontext a všetká tá predstavivosť, ktorá z albumu vychádza. Pre mňa skutočne dokonalé dielo, po všetkých stránkach.

Čo na tom albume ešte milujem, a to isté môžem povedať aj o albume od Algiers, ktorý aktuálne, z rovnakého dôvodu počúvam, je skutočnosť, že je komplexný. Je to album, ktorý počúvate celý, od začiatku do konca. Nemôžete ho jednoducho prerušiť, omnoho viac si ho užijete, keď ho počúvate celý. Presne taký je aj album "Angels & Ghosts". Keď sa pokúšam pracovať s Depeche Mode, tak v podvedomí vždy myslím na to, aký pocit ten album pri počúvaní vyvolá, ako bude prúdiť, na aký druh cesty ľudí zoberie, ktoré skladby treba vyradiť, pretože na album nepasujú. Viete, dnes sa mi pri Depeche Mode zdá, že máme niekedy k dispozícii až príliš veľa skladieb, čomu tak vždy nebolo. (smiech) Dnes však s Martinom zdieľame spoločný pesničkársky priestor, spoločne na skladbách pracujeme, takže sa zdá, že si v tomto smere aktuálne užívame hojnosť.

S albumom "Angles & Ghosts" to bolo podobne. S Richom pochádzame zo starej poslucháčskej školy a máme už za sebou albumy, ktoré sú charakteristické komplexnosťou. Aj pre tento album sme mali k dispozícii niekoľko ďalších skladieb, no nakoniec sme ich nepoužili, pretože album ako celok pôsobí práve s deviatimi skladbami. Ak začnete prvú stranu albumu so "Shine" a skončíte s "All Of This And Nothing", a potom otvoríte druhú stranu s "One Thing" a skončíte s "My Sun" - tak v mojom prípade mi veľmi rýchlo došlo, že je to cesta. Tie veci medzi tým vás jednoducho niekam zavedú. No, mal som pocit, že som Vám otázku zodpovedal, ale už teraz si istý nie som. (smiech)

Zodpovedal si niekoľko ďalších vecí, na ktoré som sa chcel spýtať! Predtým, ako som si vypočul nový album, som si ešte raz vypočul ten predošlý, aby som pochopil rozdiel. Ten som si nakoniec uvedomil až pri druhom počúvaní "Angles & Ghosts". Mám pocit, že prvý album bol v štýle, "dobre, skúsme ako nám to spolu pôjde", kdežto tento album už je v štýle, "tak akoby sme zlepšili to, čo už je dokonalé?". Pristupoval si k novému albumu práve takto?
Dave: Dá sa to tak povedať. Vlastne by som mal povedať, že my sme komponovať ani nikdy neprestali. Trochu sme spomalili počas mojich prác na projekte s Depeche Mode, ale samotný proces sme nezastavili nikdy. Pre mňa je to prirodzené pokračovanie. Takisto si myslím, že po textovej stránke bol prvý album pre mňa viac introspektívny, no pri tomto albume, sa po textovej a melodickej stránke pozerám na seba z pohľadu tretej osoby a takto získané pocity mi pomáhali sa odraziť. Aký pocit to vo mne vyvoláva? Aké slová sa mi rodia v hlave? Takže, všetko súvisiace so Soulsavers je pre mňa zaujímavé, nakoľko takto skúmam moju dušu, ak to tak môžem povedať. Núti ma to klásť otázky o tom, ako vnímam všetko okolo mňa.

Celé mi to však nedáva ucelený zmysel dovtedy, kým nedosiahneme koniec niečoho, čo by sa dalo považovať za ďalší ucelený projekt. Funguje to takto hlavne s piesňami, ktoré mi poskytujú informácie. Keď začnem s písaním, tak mám od Richa k dispozícii gitarové linky alebo nejaké kúsky s určitou atmosférou, a slová, ktoré sa mi rodia v mysli príliš neupravujem. Jednoducho si ich zaznamenám a postupne, keď tie veci počúvam, sa začne vo mne rodiť melódia, do ktorej tie slová jednoducho vrhám. A potom začne proces, kedy sa s tým všetkým musím popasovať. Skladba sa začne rozvíjať, žiť svojim životom, ktorý sa však musíte pokúsiť uchopiť a uzemniť to všetko.

A určiť tomu smer. Nenazýval by som to hneď koncepčný album, ani nejaký prierez emotívnymi stavmi, ale bolo pre mňa zaujímavé precítiť osobnú povahu tvojich textov a ich zmysel. Ty však tvrdíš, že to časom prichádza všetko spolu. Čiže si nakoniec našiel niečo, čo dáva zmysel?
Dave: Váš opis je presný. Vďaka tomu sa viem na seba zamerať a keď už chytím pero a začnem si robiť poznámky, tak to je už sebapozorovací moment. Chcem mať okolo seba múzu a pohrávať sa s ňou. A možno to všetko ide skôr s vekom a mudrosťou. Je to trochu cynické; a myslím, že aj trochu komické. Ja si inak zo seba dosť strieľam. A takisto je nemožné nebrať ohľad na to, čo sa deje vo svete okolo nás. Cítime to všetci. Všetci sme tým nejako zasiahnutí.

Hudba je pre mňa jednak práca, ale aj spôsob, ako nájsť odpovede na otázky typu "Héj, aký v tom mám podiel? Môžem byť lepším človekom?" No a potom sa pohrávam s charaktermi, ktoré so mnou nakoniec ani nemusia mať nič spoločné. Ale nakoniec, všetko je tu z nejakého dôvodu. Každé slovo má svoj dôvod. Nepoužívam ich bez zmyslu. Dostal som sa k tomu všetkému opäť bližšie, obzlášť s poslednými skladbami, na ktorých som pracoval. Môže to byť abstraktné alebo dokonca úplne zrejmé, no rozhodne to nie je plytvanie priestorom.

Hoci som počul album už viackrát, skladba, ktorá vo mne rezonuje čoraz viac, je "Lately", takže by som chcel, aby sme ju rozobrali trochu viac do hĺbky. V porovnaní s ostatnými skladbami, ktoré ju obklopujú, vyvoláva trochu iný pocit, obzvlášť keď skladbe poväčšine dominuje tvoj hlas a piáno. Chápem to tak, že album je výsledkom rôznych sedení, no zároveň sa to všetko spája, akoby šlo o živú, priamo zahratú záležitosť, čo bol asi jasný zámer. Mohol by si povedať čosi viac o tej skladbe, ako o procese komponovania, tak aj konštrukcie?
Dave: Tá skladba je pre mňa možno najobľúbenejšia z celého albumu a bolo pre nás veľmi obtiažne jej nájsť miesto. Od začiatku som mal pocit, že by mala byť definitívne na "b" strane a hlavne v tej časti albumu, ktorá vás vedie do iných sfér. Podľa mňa má pri nej poslucháč skutočne dostatok priestoru na predstavivosť. To je na tej skladbe to kľúčové. Opäť to pripomeniem, pozorujem sám seba z diaľky a v texte sa sústredím na konkrétne udalosti, ktoré ma obklopujú, ako aj pocity sklamania, či nespokojnosti s čímkoľvek. S politikmi, viete. (smiech) Čokoľvek v danom momente. Napr. aj klíma. Viete, klimatické podmienky a počasie ma teraz skutočne veľmi zaujímajú. Neviem prečo, ale je to tak. Vidím tu akúsi analógiu.

Táto konkrétna skladba - aby som bol úprimný, cítil som sa vtedy mizerne a chcel som nájsť spôsob, ako sa z toho dostať. Skladba si robí žarty z môjho povaľačstva, z môjho temného miesta a cynicky pristupuje k mojim myšlienkam. Slovo "pocit" v nej používam až príliš, ale bola to voľba, priama voľba. Viete, ja som strávil veľa času tým, že som sa vedome akýmkoľvek pocitom vyhýbal užívaním rôznych narkotík, či látok. Ale tomu už tak dávno nie je a ja sa s tým musím zžiť. Veľmi často z toho vzíde práve ten pocit, že je spôsob, ako sa z toho dostať. Jednoducho musíte niečo urobiť. Vyvinúť činnosť. Nemôžete sedieť a nechať len tak plynúť všetko okolo vás, či vo vašom osobnom živote. Niečo z tej skladby mi pomohlo sa odpútať a vidieť samého seba v tej pozícii. Mňa tá melódia povznáša, a vás pozdvihne takisto. V tom momente vás žiadam, aby sme spojili sily a išli do toho spolu. Je to moja cesta pokory, snaha stať sa lepším. Niekedy sa význam skladieb veľmi ťažko vysvetľuje.

Viem. Je to pre teba príliš osobné.
Dave: Myšlienkovo skáčem z miesta na miesto, ale v melódii mi to dáva zmysel. Keď spievam tú skladbu, tak mám z nej husiu kožu a premýšľam, kto je vôbec tá osoba. Niekedy mám pocit, že som od nej až príliš vzdialený a inokedy sa zasa kompletne stotožňujem nielen s textom, ale aj so spôsobom, akým je skladba naspievaná. S Richom sme v tomto zdá sa na jednej lodi. Veľmi nám záleži na vytvorení priestoru, ktorý umožní poslucháčovi použiť vlastnú predstavivosť a na chvíľu sa v tom všetkom stratiť. Žijeme vo veľmi uponáhlanom svete a aby som bol úprimný, neustále pátram po nejakom priestore. Žijem v New Yorku. Tomu sa jednoducho nevyhnete - kráčate ulicou v štýle "Tak dobre! Ideme na to!"

Každý je na vrchole toho druhého
Dave: A mne sa to tak páči. Ale pýtal ste sa na niečo iné: my naozaj v štúdiu spolu netrávime veľa času. Síce pri tejto nahrávke sme spolu pracovali trochu viac, hlavne pokiaľ šlo o gospelove zbory a všetky slákové party nahrávané v Los Angeles. Gospelové zbory sme inak nahrávali v New Yorku. Medzi nami však vládne porozumenie. Vieme, kam sa chceme s piesňami dostať, takže neexistujú obavy, ako nakoniec tá ktorá pieseň vyznie, pretože obaja vieme, aký druh nahrávky chceme vytvoriť. To je jedna z vecí, ktoré ľudia často prehliadajú, kde nahrávajú albumy: Aký druh nahrávky chceš v prvom rade vyprodukovať? Túto otázku nám zvykol klásť aj Ben Hiller (producent posledných troch albumov Depeche Mode). Máte skladby, tak čo s nimi vlastne chcete urobiť?

Toto mi inak pripomína komentár Daniela Millera, ktorý prezentoval v jednom z jeho posledných rozhovorov. Išlo o úplne odlišnú záležitosť, ale rozprával o tom, ako musel nechať ľudí z Mute, umelcov, odísť, pretože už viac ničím nedisponovali. Povedal im, "Zdá sa, že sa o niečo snažíte, ale nemáte to." Obyčajne sa dočkal odpovede, "To je pravda, momentálne nič nemám." Takže je to otázka kreativity.
Dave: Presne tak, a úprimne, snažím sa ju nasledovať. Po skončení posledného turné som sa cítil neskutočne vyčerpaný. Viac ako kedykoľvek predtým. Doslova ma ovládol smútok, pretože to turné bolo plné radosti. Ono sa to na konci turné stáva často, ale tentoraz akoby ma to zasiahlo tvrdšie. No a tieto piesne mi zrejme pomohli, akonáhle som sa totiž rozpísal, čo bolo až pár mesiacov po turné, tak som uvidel sám seba, ako sa deriem von z diery, zrazu som pocítil závan inšpirácie a kreativity. Ak sa vám takéto niečo stane, musíte po tom veľmi rýchlo skočiť, pretože inak vám to ujde, o čom sa aj v niektorých skladbách zmieňujem. V mojom živote som sa dopracoval do bodu, kedy týmito príležitosťami nechcem mrhať.

Už som to predtým spomínal, keď mi vlastne prvýkrát Rich navrhol písať texty, už vtedy som si bol istý, že sa niečo udeje. Už veľakrát som bol požiadaný o spoluprácu s mnohými umelcami, ale, koľkokrát sa o tom môžete do nekonečna rozprávať a nakoniec z toho nič nie je. Lenže Rich na mňa šiel s priamou otázkou, opýtal sa ma, či komponujem a akým spôsobom pracujem. Vysvetlil som mu to asi takto, "No, ak by som písal pre teba, tak by som bol rád, aby si mi poslal gitarovú linku alebo niečo iné, zopár akordov, či niečo atmosférické. Nemusí to mať konkrétnu štruktúru. No a uvidím, čo sa stane." On na to, "Tak to je zaujímavé, takto pracuje aj Mark Lanegan." No a dnes, aj vďaka technológiám, sme schopní spolupracovať, aj keď sme každý na inom mieste sveta.

Za posledné roky, a keď k tomu pridám rozhovory, ktoré si poskytol médiám ako člen Depeche Mode, som postrehol, ako si zopár krát spomenul fakt, že sa o svoj hlas veľmi dôkladne staráš, absolvoval si aj nejaké tie kurzy, pravidelne sa venuješ hlasovým cvičenia... Dnes, keď si tam, kde si, aj s tvojím vekom a skúsenosťami, pozoruješ v tvojom hlase nejaké zmeny? Pracuješ na nich? Ako sa vlastne o svoj nástroj staráš?
Dave: Každému vokalistovi nejaký čas trvá, kým objaví svoj hlas. Aj mne to chvíľu trvalo. Myslím, že som sa celé roky iba snažil robiť veci správne, hrať svoju rolu a tešiť ostatných. Len veľmi malý ohľad som bral na to, ako to vlastne cítím ja. Neviem, možno 15-20 rokov dozadu vo mne došlo k nejakému posunu a musel som nájsť niečo hlbšie, pretože tak to už jednoducho fungovať nemohlo. Takže, nejaký čas to trvalo, ale čo som si všimol, obzvlášť na týchto dvoch albumoch so Soulsavers a posledných nahrávkach s Depeche Mode, tak som konečne našiel hlas, ktorý som hľadal. Ten hlas tu bol samozrejme vždy. Možno to bolo len o zbavení sa myšlienok o snažení sa pre radosť druhých a snahe ísť skutočne do hĺbky a hľadaní pocitov a emócii v mojej duši, ak to tak môžem povedať.

Ale na svojom hlase pracujem. Hlasovým cvičeniam sa venujem asi 40 minút denne, vyzerá to tak, akoby som sa dostal do meditačného stavu. Ale nič iné viac nerobím; žiadne iné rozptýlenia. A aj pri tých cvičeniach pôsobím tak isto, ako keď doma umývate riad. Proste len umývate riad, je to taký istý pocit. Nie je to žiadne rozptýlenie. Len ma to privedie k sebe samému a potom som schopný s hlasom robiť všetky tie veci, ktoré ku mne prichádzajú.

Ale myslím, že máte pravdu. Sú to skúsenosti, čas, môj vek... je za tým množstvo práce. Kopec koncertovania a vystupovania. Keď som na pódiu, spracovávam v sebe množstvo myšlienok, pocitov a vkladám to do toho, čo robím, dokonca aj keď pracujem v štúdiu. V štúdiu mám totiž obyčajne k dispozícii malý ručný mikrofón. So statickým mikrofónom mi to veľmi nejde. Je mi jedno, aké sú tieto nástroje krásne a drahé; lepšie sa mi funguje, keď môžem mikrofón schytiť do rúk, proste dynamický mikrofón, Shure alebo niečo podobné, a môžem sa s ním pohybovať. Netvrdím, že po celý čas skáčem z miesta na miesto, ale jednoducho potrebujem sa do toho vložiť kompletne celý.