Just Can’t Get Enough (9. záverečná časť)

No kde by teraz boli títo neurotici bez ich sporov a hádok? Fletch hovorí: "Nebojte sa, stále sa niečo nájde, o čom sa pohádame. Stále sú nejaké trenice. Vôbec to nie je žiadne brilantné, perfektné nažívanie. Martin patrí medzi mojich troch či štyroch najlepších kamarátov. Dave je pre mňa čosi ako brat, ako keby sme mali príbuzenský vzťah. Na to, aby som s ním bol v jednej kapele, vôbec nemusím byť Davevov najlepší kamoš."

Album Ultra bol s veľkým očakávaním uvedený na trh v apríli 1997 a po raketovom útoku na prvé miesto v britskej hitparáde si nakoniec pripísal na konto 3 milióny predaných nosičov. Hoci po hudobnej stránke priniesol expanziu zvukových možností kapely, Daniel Miller ho označuje ako prechodový album: "[i]Zvuk je poskladaný z kúskov, je to len akési naznačenie toho, kam bude kapela smerovať.[/i]" Počas promo-interview sa Dave liečil vyspovedávaním sa o jeho hnusných traumách a to v tých najdesivejších detailoch. Bolo to to najlepšie, čo sa dalo uverejňovať, ale Dave dnes oponuje: "[i]Ĺutujem, že som vtedy o tom tak veľa hovoril. Len som tak chodil okolo a pýtal som sa ľudí, či majú záujem počúvať ma alebo nie. Mal som vtedy pocit, že som jediný človek, ktorý týmto prešiel. No a niekedy som sa dokonca po takýchto interview cítil ešte horšie.[/i]" Fletch súhlasí: "[i]Áno, je to veľmi zaujímavé, keď si o tom môžte prečítať, ale pre každého z nás to boli otrasné etapy života. My sme to vôbec nerobili pre publicitu. Momentálne to vyzerá (poklopme na drevo), že to máme za sebou. Čestne dúfam, že sme teraz lepšími ľuďmi. Boh vie, ako sme sa do tejto situácie dostali, ale dôležité je, že sme od toho upustili.[/i]" Dnes je pre Martina a Davea dôležité, aby si niekoľkokrát za týždeň išli zabehať a Dave si dáva pozor, aby sa vyhol dávnym priateľom so zlými návykmi. "Väčšina mojich kamarátov, s ktorými sa v New Yorku stretávam, sú ľudia, ktorí sa alkoholu a drogám vyhýbajú. A sú oveľa kreatívnejší ako ľudia, o ktorých som si myslel, že sú kreatívni. Keď ste nadrogovaní, sedíte a rozprávate o tom, ako byť kreatívny, ale v skutočnosti pre to nič neurobíte." Daniel si veľmi dobre pamätá deň, keď s DM firma Mute podpísala zmluvu, bolo to totiž iba minulý rok. Po takmer dvoch desaťročiach nažívania v hriechu sa napokon obe strany rozhodli legálne uzavrieť dohodu. Miller ju označuje iba ako technickú vec, ktorá bola vyhotovená len, aby vyhovovala štruktúre vnútorných vecí kapely. A hoci v minulosti sa Mute veľmi spoliehala na DM, aby ich podržala v chudobných rokoch, dnes sa už od nich necítia byť závislí. "Keď sme ten kontrakt podpisovali, myslím, že sa matne obzerali okolo seba, či sa im nenaskytne niečo iné. Neviem, či sa chystali odísť, naše osudy sú totiž navzájom poprepletané." Na vrchole štyridsiatky sú depešáci slávni už polovicu ich životov. Od debutového singla "Dreaming of Me" v roku 1981, predali už viac ako 50 miliónov nahrávok. Dnes už netreba veľmi hľadať, kam sa prenieslo ich dedičstvo: Ministry, Nine Inch Nails, Smashing Pumpkins, Garbage, Marilyn Manson, dokonca možno aj U2 či Prodigy, tí všetci v sebe majú čosi z DM. Všetci traja členovia kapely, ktorí zotrvali, majú dnes manželky i deti a podnikateľské zámery mimo kapely. V roku 1998 sa vydali na ich prvé postdrogové turné, aby podporili ich druhú kolekciu hitov, singlov z obdobia 1986-98. Dave si na turné zobral advokáta zahrnutého do procesov jeho predchádzajúcich závislostí. V zákulisí sa nič silnejšie ako víno nepodávalo. Koncerty publikum vrelo prijalo, mierne a tlmené ohliadnutie sa za popovými koreňmi kapely. Martin sa minulý rok presťahoval spolu s manželkou do Južnej Kalifornie, práve tam, kde sa natáčala prevažná časť Exciteru. S povzbudením Marka Bella, dostal Dave veľa priestoru v štúdiu, aby v pokoji naspieval svoje skladby. To je pravdepodobne príčina, prečo jeho vokály znejú tak expanzívne a emotívne." Dave poznamenáva: "Rozhodne sa cítim, že som do veci oveľa viac zatiahnutý a prispievam niečím, na čo som naozaj pyšný. Boli obdobia, keď som mal pocit, že som trošku mimo veci, mal som takéto myšlienky, ale nikto ich nechcel počuť, tak načo ich s tým otravovať. A to bolo hlúpe. Cítil som sa byť nedocenený, ale vôbec som nevravel, že mám niečo, čím by som mohol prispieť. Na celú záležitosť som sa pozeral zle a tak som chcel za každú cenu upútať pozornosť." Možno je zvláštne, že všetci traja členovia žijú teraz od seba na míle ďaleko. Ale Fletch hovorí, že vnútorné napätie, ktoré sprevádzalo nahrávanie predchádzajúcich albumov a bolo tak traumatizujúce, pominulo. "Pred nahrávaním albumu sme si sadli a porozprávali sme sa. A tak sa nám podarilo vytriediť všetky problémy, ktoré sme medzi sebou mali. A to je jeden z dôvodov, prečo nahrávanie tohto albumu bolo tak úspešné. A hoci to nemožno počuť na skladbách, my sami vieme, že to bolo skvelé obdobie. A musím k tomu dodať, že pred pár rokmi, by som si ani nepomyslel, že také niečo ešte niekedy poviem." No kde by teraz boli títo neurotici bez ich sporov a hádok? Fletch hovorí: "Nebojte sa, stále sa niečo nájde, o čom sa pohádame. Stále sú nejaké trenice. Vôbec to nie je žiadne brilantné, perfektné nažívanie. Martin patrí medzi mojich troch či štyroch najlepších kamarátov. Dave je pre mňa čosi ako brat, ako keby sme mali príbuzenský vzťah. Na to, aby som s ním bol v jednej kapele, vôbec nemusím byť Davevov najlepší kamoš." Daniel Miller potvrdzuje: "Oni sa hádali od prvého dňa. Je to niečo, čo kapelu robí tým, čím je. Ani si neviem predstaviť, že by niečo z tých vecí vylúčili. Skutoční partneri, to sú Martin a Fletch, historicky. Vince taktiež, všetci sa predsa poznajú. Dave prišiel do kapely neskôr. Iní spolu vyrastali a poznali sa už ako deti. Toto je Basildon, iná stránka Basildonu." A tak sme späť v Basildone. V školských laviciach a v tínejdžerských gangoch, pri boľavej brutalite vyrastania v tomto čudnom meste. Môžete zobrať chalanov z Essexu, ale Essex z nich nevymažete. "Veci sa moc nezmenili," krčí Martin ramenami sediac na gauči v Notting Hill štúdiu. "Včera ma napadli na ulici, len tuto, 10 sekúnd chôdze od Portbello road. Tak isto ako keď som mal sedemnásť. O piatej pristúpili dvaja chalani, keď som akurát kráčal s jedným americkým novinárom a jeden z nich sa ma opýtal: "Na čo čumíš?" A potom prišiel bližšie a kopol ma. Úbohý Martin. Toto sa mu musí stávať celý život. "Nie, vôbec nie, stalo sa mi to len dvakrát."