Just Can’t Get Enough (1. časť)

Dave Gahan nemôže dýchať. A takmer nič nepočuje, čo je trochu zvláštne, pretože len pár metrov od neho je 30000 fanúšikov, ktorí na neho volajú, aby sa vrátil na pódium kvôli prídavkom. Jeho kolegovia z kapely naň mávajú, ale Dave ostáva s bolesťami v hrudi nepohnute stáť. Jeho zmysly sa vznášajú a nohy sa začínajú podlamovať. Je 8. októbra 1993 v New Orleans.

David Gahan 1994
Vzťahy v skupine sú už na zlomovom bode, počas tohto najdlhšieho, najdivokejšieho a najviac samozničujúceho turné v histórii kapely. Všetci sú otupení, nervózni a depresia ich vedie k samovražde. Nikto sa nebaví s Daveom, hoci za jeho chrbtom ho oslovujú štvorpísmenovými menami. Spevák predstavuje vychudnutý, neupravený totemový stĺp ozdobený tetovaniami a jazvami, za ktoré si môže sám. Dnes večer si na pódiu majestátne vykračoval a hýčkaný módou sa podobal na závislého duchovného brata Michaela Hutchenca. Môže predviesť ešte niečo viac? Zaiste! Čo tak napríklad zomrieť uprostred koncertu na infarkt vyvolaný drogami? Sranda! Ale doparoma! Objavujú sa ošetrovatelia a speváka pripútavajú k lôžku. Je však príliš zničený na to, aby si to všimol a príliš sfetovaný, aby sa o to staral. Keď ho nakladajú do sanitky, začuje ako jeho kolegovia z kapely váhavo začínajú improvizovať prídavky. Je to skladba s názvom "Death's Door". Naozaj veľmi vhodná. A Dave sa pustí do smiechu. "[i]Ak mám čestne povedať, smrť bola v mojej mysli tou najvzdialenejšou vecou,[/i]" spomína si dnes Gahan. "[i]Tak veľmi som popieral všetko, čo sa v skutočnosti dialo.[/i]" V čase keď skolaboval v New Orleans, sa Dave Gahan už takmer desaťročie ničil s heroínom a kokaínom, alkoholom a drogami, extázami a agóniou, vinou a hriechom. Vzhľadom na tú malú zástavu srdca, ktorú práve prekonal, je mu dovolené jeden deň oddychovať. No potom sa opäť nerozvážne a strmhlav púšťa do tej naháňačky za slávou alebo smrťou. Január 2001, v štúdiu na západe Londýna sa stretlo pretrvávajúce trio - srdce Depeche Mode. Pred piatimi alebo šiestimi rokmi by sa to mohlo zdať zázrakom. Skutočnosť, že Dave Gahan, Martin Gore a Andy Fletcher sa zabávajú a žartujú pri nahrávaní ich nového albumu Exciter, je o to viac udivujúca, keď si uvedomíme, ako ich posledné dva albumy zničili ich priateľstvo, rozštiepili kapelu a takmer ich zabili. Prítomný je taktiež Mark Bell, producent albumu, známy kvôli LFO a Bjork, ktorý privádza k dokonalosti ich síce dlhý ale často vyčerpaný vzťah Depeche Mode s elektronikou. V minulosti išli spolu s technom, houseom, industriálnou muzikou, gotickými, punkovými a synth-popovými vecami, no móda vädne a spoločnosti zostávajú. Depeche Mode prešli od zjavne neschladených outsiderov až k vypracovaným pozostalíkom. Fletch, depešácky nemuzikant a emocionálna kotva, púšťa album do štúdiových reprákov v okamihoch, keď je už takmer celý hotový. Zabudnite na novinárske hyperboly veľkolepo vítajúce nové albumy - Exciter znie majestátne, má svoje telo a je rôznorodý. Je príkladom modernej architektúry, prepychová zmes jemnej technológie doplnená organickými vzormi. Gahanove vokály sú jeho najjemnejšími a najvýraznejšími zároveň, a sú podporou pre techno-folkové uspávanky. Toto je alebo ich najviac Depeche Mode album, alebo najmenej. A tak je tu odhalenie ako sa Depeche Mode dostali k Exciteru, ich prvému post-drogovému a post-traumatickému albumu. Ide totiž o ságu epickej neistoty a drogového bláznovstva, fraškovitý príbeh, ktorý je každým kúskom tak tmavý a preplnený drogami, ako to bolo u Rolling Stones v sedemdesiatych rokoch, alebo tak roztopašný, že z toho človeku sklapne sánka, tak ako to bolo u Led Zeppelin pri ich neupravenom rozkvete. A navyše ide o trojicu chlapov, ktorý na prvý dojem vypadajú, že sa viac motajú doma v záhrade než, že sa povyšujú, ohŕňajú nosom a zabávajú sa so ženami. Toto je totiž príbeh o tom, ako trio či kvarteto tých najuzavretejších, najzraniteľnejších a najnepravdepodobnejších popových hviezd v histórii ovládlo rockový svet. Všetko to začalo v Basildone, počas školských dní, v tínejdžerských bandách plných drsnej brutality a počas vyrastania v čudnom meste. Chlapci sa dajú zobrať preč z Essexu, ale nemôžete z chlapcov odobrať Basildon. Pretože DM sú typickí neurotici z novomesta. Táto elegantná, polovidiecka komunita, kde všetci vyrástli, totiž začala žiť pod vplyvom utópie o príchode množstva ľudí z veľkomiest. "[i]V tej dobe ak ste mali robotu, mali ste aj dom,[/i]" spomína si Fletch, ktorého rodina sa do Basildonu presťahovala z Nottinghamu. Keď rozpráva o futbale alebo svojej malej reštaurácii v severnom Londýne, zdá sa , že by kľudne mohol byť elegantný účtovník alebo predavač v stánku. Fletch pokračuje: "[i]V sedemdesiatych rokoch sa to však akosi pokazilo, mesto sa príliš rýchlo rozrástlo, ale pracovných miest bol nedostatok. Keď sme vyrastali my, boli tam ihriská na futbal a kriket, parky - ale ekonomicky to začalo upadať. Teraz je to veľké mesto, kde niet práce a mladí ľudia tam nemajú, čo robiť.[/i]"
Depeche Mode 2001
Martin Gore, taktiež 39 ročný, je trošku ostražitejší ako jeho spolužiak Fletch. Naše prvé stretnutie vyzeralo takmer ako interview pri prijímaní do práce a Gore mi pripadal ako nervózny kandidát na post mladého kňaza. Ale on sa vie na sebe zasmiať, na svojej úzkostlivej slušnosti a ústretovosti. Neskoršie po asi polhodinovom telefonáte sa mi ospravedlní, že musí odísť, pretože musí zobrať manželku na fitnes. Nie je veľa milionárov z radov popových hviezd, ktorí by sa takto chovali v súkromnom živote. "[i]Basildon som vskutku nenávidel,[/i]" podotýka tento trpasličí textár zamyslene. "[i]Chcel som sa odtiaľ dostať čím skôr, preto si myslím, že kapela bola tým únikom. V tom meste sa nedalo nič robiť. Je to jedno z miest, kde vašou jedinou možnosťou je ísť chľastať. Počul som, že dnes je to tam dosť otrasné.[/i]" Hrozba násilia bola vždy počas Goreovej mladosti prítomná. "[i]Keď som mal 16 alebo 17, vracali sme sa s kamošom z party v Laindone, čo je kúsok od Basildonu, a začuli sme ako ktosi za nami beží. Nevenovali sme tomu pozornosť, no zrazu nás obklopilo šesť chlapíkov a jeden sa spýtal, že ktorí z nás povedal o jeho žene, že je krava. A vzápätí nás začali kopať a udierať. Nebola to moc zábava. Davea pravidelne mlátili za to, že sa výstredne obliekal[/i]". Dave Gahan sa narodil v Eppingu v roku 1962 a pod jeho ľahko amerikanizovanou nosovou výslovnosťou ešte stále zreteľne počuť zakorenené hlásky z Essexu. Ešte i dnes v ňom pretrváva niečo z toho hlúpeho chlapčiska, ktoré kedysi terorizovalo Basildon, kradlo autá a striekalo po múroch nápisy. Dave krčí plecami: "[i]Chcel som len trochu pozornosti, moja mama to mala so mnou naozaj ťažké, jeden súd pre mladistvých nasledoval druhý. Bola to pekná hlúposť- jazdil som, vytrácal som sa z domu, kradol som a spôsoboval škody. Moja mama sa snažila zo všetkých síl, aby som si uvedomil zákony. Pamätám sa, ako sa ma raz, keď pred naším domom zastalo policajné auto, spýtala:" Prišli po teba?" a ja som odpovedal, že áno. Veľmi výrazne mi ostalo v pamäti, ako im vtedy povedala: "Dave bol doma celú noc." No a ja som pritom na múr nastriekal moje meno[/i]". Gahan skončil pod dohľadom vo výchovnom centre v Romforde. "[i]Z toho ma naozaj bolel zadok. Musel som pracovať - baliť veci do krabíc a podobné veci. Musel som si ostrihať vlasy a to každý víkend, takže som vlastne žiadny víkend nemal. A tak to šlo do nekonečna. Povedali mi dosť jasne, že najbližšie pôjdem do väzby. Úprimne povedané, hudba ma zachránila.[/i]" Zakladajúci členovia kapely vyrástli v robotníckych, nábožensky orientovaných rodinách. Gore aj Gahan boli vychovaní nevlastnými otcami, so svojimi biologickými sa stretli až neskoršie. Vyrastali na Davidovi Bowiem, Garym Glitterovi, Kraftwerku a Sparks. Ale keď do Basildonu dorazil punk, všetko sa zmenilo. Vďaka novým lacným syntetizérom, tínejdžeri z pracujúcich rodín s obmedzenými hudobnými schopnosťami mali zrazu možnosť robiť umelecký, avantgardný pop. Fletch podotýka: "[i]Všetky tie kapely zo začiatku osemdesiatych rokov boli decká z robotníckych rodín. Prešli časy, keď medzi rockových muzikantov patrili presne tí opační - chlapci z verejných škôl. Keď sme mali 16, prišiel punk a všetko sa zmenilo - nastúpili deti z robotníckych rodín, ktoré opúšťali umelecké učilištia po celej krajine a chceli robiť hudbu[/i]". Punk bol pre Davea objavom. Bol známy svojím experimentovaním so sexom a drogami, najmä amfetamínmi, no mal za sebou aj prvé skúsenosti s heroínom. Potom sa spojil s prekliatym fan-klubom a začal chodiť na koncerty Clash, 999 a X-ray-spex v hale v Chelmsforde. "[i]Keď som videl Clash, napadlo mi, že to dokážem aj ja[/i]", poznamenáva Dave, "[i]vždy som bol trochu exhibicionista a keď som bol celkom malý, prišli ku nám moje tety a ja som ich zabával napodobňovaním Micka Jaggera alebo Garryho Glittera. Každý sa na mne zabával, a hoci som vedel, že neviem nič iné robiť, toto malo úspech.[/i]" Nezadržateľne sa Davevovi zapáčilo byť punkovým frontmanom. "[i]Pár krát som skúšal s rôznymi kapelami, jednou z nich bola kapela, kde hral na bicie môj kamoš Tony Burgess, práve nemal aparatúru, takže hral na činely. Nikdy sme nemali koncert, iba sme skúšali po škole. Volali sa The Vermin (Háveď) a v jednej časti Basildonu boli známi. Mysleli sme si, že budeme druhí Sex Pistols[/i]". Keď však sen o náhlej rockovej sláve pominul, Dave sa zapísal na umelecké učilište. Stephen Dalton (máj 2001)