Dave Gahan: Hudba DM nás prežije!

Dave Gahan: Hudba DM nás prežije!

S Davidom Gahanom nielen o novom albume, ale aj o svojej rodine a o dodržanom sľube, ktorý dal po poslednom turné svojej dcére Stelle Rose.

Tešíš sa na nové turné?
Som veľmi netrpezlivý! Aj keď je to ešte veľmi ďaleko, začínam s tréningom na zlepšenie kondície. Veľa behávam a chodím do posilovne. Ale verte mi, žiadna príprava vás nepripraví na vstup na pódiu. Keď sme vošli na štadión Stade de France, jediné, čo sme pri pohľade na dav zo seba dostali bolo: "wow!" Aj tak je to zvláštne, že ešte sme stále schopní ponúknuť takéto koncerty a že sa vôbec ľudia stále zaujímajú o našu produkciu. Vždy zo seba dávam to najlepšie. To je niečo, na čo som pyšný.

Aké bude hudobné smerovanie nového albumu?
Je ovplyvnené bluesom, práve tento druh hudby počúvam v súčasnosti. Povedal by som, že sa radí niekde medzi "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion". Skladby odrážajú naše vnímanie súčasného sveta, ale takisto osobný život Martina a ten môj samozrejme. Kde sa nachádzame? Ako vnímame naše priateľstvá a život samotný? Ten album obsahuje všetko, čo sa okolo nás deje. Niekedy ani neviem, prečo vlastne niektoré verše napíšem. No keď zaspievam tú pieseň a potom to zopakujem, mám pocit, že o niečom vypovedá.

Nechali ste sa počuť, že tento album obsahuje tri, či štyri najlepšie skladby vašej kariéry. Je to vôbec možné?
No áno, viem, že aj ja som to povedal. A dúfam, že sa to ukáže ako skutočná pravda. Povedal som to aj preto, že sa cítim s našou hudbou absolútne prepojený a aj preto je po emočnej stránke veľmi zložité spievať nové skladby. Keď som si ich vypočul po prvýkrát, okamžite mi bolo jasné, že ich budem schopný zaspievať a hlavne, že ich chcem spievať. Jedna z nich je balada, akýsi šansón s prvkami bluesu a gospelu. Trochu pripomína "Condemnation" zo SOFAD. Keď som si text tej skladby prečítal, bol som šokovaný. Vyvolala vo mne rôzne pocity. To sú momenty, po ktorých baží každý umelec. A to je presne to, čo som sa za tých 30 rokov naučil... musíme pracovať skutočne tvrdo a snažiť sa niečo zachytiť.

A aké pocity ťa sprevádzajú na pódiu?
Niektoré z koncertov sú lepšie než tie ostatné. Keď sme počas posledného turné hrali na Stade de France, tak to bolo krátko po tom, čo som nejaký čas strávil v nemocnici v New Yorku. Museli sme kvôli tomu upraviť rozpis turné. Vyšiel som na pódium a zrazu na ničom nezáležalo. Cítil som sa ako v oblakoch, schopný urobiť čokoľvek... To sa stáva veľmi zriedka, raz za 20-30 koncertov. Pre takéto chvíle ako umelci žijeme. Ako mladší som si to neuvedomoval. Dnes som vďačný, že som schopný sa venovať hudbe, ktorú milujem a môžem pracovať s ľuďmi, ktorých mám rád.

Je zložité hľadať inšpiráciu?
Hlavne to nie je nuda. Vždy som si myslel, že nemusím robiť nič iné, len hudbu. Keď som pracoval na nových skladbách pre tento album, tak som si povedal, že nič lepšie byť nemôže. Človek sa tak ale vystavuje aj určitému riziku, musí riskovať. To je tá najťažšia časť. Lenže, ak si to neuvedomíte, tak to nemusí zafungovať.

Pôsobíš pokojne a motivovane.. ako keby šlo o váš debut.
Keď sme začínali, mal som 19. Bol som veľmi mladý... ale dnes sa necítim veľmi odlišne! No za tých 30 rokov sa odohralo množstvo vecí. Stále sa učím niečo nové.

Mnoho umelcov - francúzskych, ale aj zahraničných - sa vracia k elektru 80-tych rokov. Čo si myslíš o tomto trende?
Dnes je používanie počítačov v hudbe veľmi rozšírené. Vďaka novým technológiam ste schopný zastúpiť celý orchester. V našich začiatkoch sa vkladanie elektro rytmov do hudby považovalo za čosi čudné a takú hudbu pokladali za chladnú. Dnes ju počuť odvšadiaľ! Ale väčšina z toho je hrozná. (smiech). S počítačmi sa dá veľmi ľahko zlenivieť. No na druhej strane sa dá s nimi dosiahnuť lepší zvuk.

Aké dôležité sú pre teba texty?
Veľmi dôležité! Pre nás ani nie je dôležitá inštrumentálna stránka skladby, ale to, ako je napísaná!

Zmenilo sa za tie dekády nejako výrazne vaše publikum?
Myslím, že aj v tomto smere sa dá pozorovať vývoj. Mnohí ľudia počúvajú našu hudbu celých 30 rokov. V podstate s nami vyrastali. Pre nich predstavujú naše skladby rôzne obdobia ich životov. No všimli sme si, že sa k nám pridávajú aj mladí. To ma naozaj prekvapuje. Niekedy v úplne prvých radoch identifikujete 20-tnikov. Vtedy sa cítite staro. (smiech).

A ako by si opísal váš vzťah k francúzskemu publiku?
Francúzi sú veľmi vášniví ľudia. Z nášho pohľadu vkladáme do našej hudby a koncertov takisto vášeň... Na pódiu sa ľuďom a hudbe odovzdávam telom i dušou. A nie len vo Francúzsku! Myslím, že naši fanúšikovia sú veľmi vnímaví.

Koľko myslíš, že s kapelou vydržíte?
Hudba nám dáva veľa energie. A ja sám som veľmi rád kreatívny. Takže tých dôvodov, prečo by som mal prestať pracovať so svojou vášňou, veľa nie je. Jedna vec je ale dôležitá: hudba Depeche Mode nás prežije.

A aký pocit máš zo svojich sólových prác?
Tak tie si skutočne užívam. Tieto dobrodružstvá ma veľmi obohacujú. Písanie nových skladieb ma veľmi teší. Stále sa snažím v tom zdokonaľovať, hľadám nové spôsoby, ako pretransformovať vlastné pocity. Nie je zložité pripraviť vlastný album, no radšej mám projekty, pri ktorých sa môžem zdokonaliť vo viacerých smeroch. Som na svoje práce veľmi hrdý. Je to vždy skvelá skúsenosť, ale to všetko zhodnotí až čas.

Teraz, keď už vystupuješ ako skutočný autor, si spokojný?
Chcelo to nejaký čas, kým som sa začal cítiť sebaisto, ale teraz sa cítim skvele. Rád veci realizujem, nie iba o nich snívam. Musel som tým prejsť. Bolo to pre mňa dôležité.

Na čo si najviac hrdý?
Na moje deti! Moja dcéra, Stella Rose, má 13 a veľmi jej chýbam. Mám aj dvoch chalanov. Jeden má 20, druhý 25. Sú skvelí, veľmi odlišní, ale neskutočne úžasní! Užívam si, keď ich vidím, ako dospievajú a čo všetko dokážu. Niekedy mám pocit, že sa moja rodina obetovala mojej kariére. Z času na čas sa ale cítim na turné osamelý. No pre nich je veľmi ťažké mať otca, ktorý neustále niekam chodí a nie je doma každý deň. Po poslednom turné som musel mojej dcére sľúbiť, že na žiadne ďalšie turné nevyrazím, kým nebude mať 13. Povedal som nahlas, "Sľubujem!" a ja sľuby vždy dodržím. Na budúci rok v júli bude mať 14. Dnes mi dokonca vraví, aby som šiel na turné! S celou mojou rodinou nás uvidí v Paríži a pravdepodobne aj v Rusku.

Názory Devotees (4)

Night

 1    1. november 2012 o 12:54

Krásny rozhovor ďakujem Monghi smile

Vilem

 2    1. november 2012 o 13:37

Len musim podakovat Mongimu…
a este dodam,malickost,ze tiez tu odznelo cislo 13…

tomy

 3    1. november 2012 o 21:49

perfektný rozhovor, fakt sviatočný!!! Túto otázku a odpoveď si dajme všetci zarámovať:
“Aké dôležité sú pre teba texty?
Veľmi dôležité! Pre nás ani nie je dôležitá inštrumentálna stránka skladby, ale to, ako je napísaná!”.

personal101

 4    6. november 2012 o 12:59

veľmi príjemný rozhovor smile