Hlavne, že pršalo…

Zdá sa mi, akoby to bolo včera... počkať, ono to bolo včera! Včera Depeche Mode, skupina mojich uší, vystúpila na Interi v Bratislave. Vydali zo seba to najlepšie a a uchvátili snáď každého fanúšika. Zdá sa mi priam nemožné, že po troch rokoch opäť prišli a vystupovali v krajine, ktorá je doposiaľ poznačená komunizmom a jej hlavné mesto nemá ani len štadión, ktorý by vyzeral tak, ako sa patrí. Kritiku však nechám radšej na neskôr.

O tomto koncerte som sníval až neuveriteľne dlho – už je to možno aj viac ako rok, čo sa začali o ňom šíriť prvé informácie. Samozrejme, že v prvý deň predaja lístkov, 7. októbra 2008, som už behal po meste ako splašená srnka a zháňal predajňu Kenvela, v ktorej by tá pekelná mašina (rozumej terminál Ticketportalu) fungovala. Kúpil som hneď tri kusy na státie, dva z nich som dal rodičom na Vianoce (nech majú starci radosť :) ). Radosť mali, už bolo len treba čakať. Čakať viac ako pol roka bolo proste neúnosné.

Mesiac pred koncertom, keď sa začali rušiť koncerty kvôli Daveovej chorobe, som sa skoro modlil, aby sa uzdravil. Ako som odpočítaval dni do koncertu, hladina adrenalínu stúpala a od vzrušenia mi už týždeň pred koncertom stáli aj chlpy na rukách. Mojou mysľou sa preháňal len pokrik „Depeche Mode, Depeche Mode, ...“. Lenže náhoda je sviňa a minulý týždeň ma dorazil zápal priedušnice, takže som chytil poriadne nervy, že nebudem môcť ísť na koncert. Dni ubiehali a mne stále nebolo lepšie, nakoniec v deň D som si povedal, že tak či tak idem, s chorobou alebo bez, aj keď som bral antibiotiká, ale Depeche Mode proste za to stoja.

Moje prípravy v deň D vyzerali asi takto: vyhrabal som zo skrine čierno čierne handry, veď ísť na Depeche a nebyť „dressed in black“... to by som dopadol, no aj tak mi môj pohrebný zjav pokazila šedá bunda, ktorá bola nutnosťou, pretože vonku začalo mrholiť. Neskôr som si vykúzlil perfektné, podotýkam perfektné depešácke číro, ktoré som prerábal aspoň trikrát, pretože som stále nebol spokojný s tvarom a konzistenciou ;). Nuž čo, takáto udalosť sa predsa nekoná každý deň.

Na štadióne som chcel byť už o piatej, no plány nám prekazila zápcha v Považskej Bystrici (ehm, klasika) a po ceste nás sprevádzali čierňavy (myslím búrky, ale aj kopec áut s depešákmi), takže časový sklz sa vyšvihol až na hodinu; naviac nájsť miesto na parkovanie v Bratislave bola hrôza, no nakoniec sme našli jedno pri Kuchajde. Nasledovala prechádzka okolo Kuchajdy, kde nás skoro zožrali nesmierne agresívne labute, a potom hľadanie správneho vchodu na rozpadávajúci sa Inter, ktorý sa nedá nazvať inak, než svetovým unikátom.

Pred vstupom som si ešte rýchlo išiel kúpiť žetóny, lebo som predpokladal, že budú tak ako na minulom koncerte kovové a bude na nich logo skupiny, no boli to len obyčajné plastové krúžky. Možno som malicherný, ale bolo to pre mňa prvým sklamaním večera. Potom som prešiel cez turniket a rovno som zamieril ku stánku s tričkami; už dlhšie som mal vyhliadnuté tričko s astronautmi z projekcie k Enjoy the Silence a ešte som zobral aj sadu odznakov.

Po menšom shoppingu nasledoval presun na plochu na státie. Snažil som sa preryť čo najviac dopredu a našiel som miesto, z ktorého bolo celkom dobre vidieť na pódium, tak som už len stál a čakal. Z reproduktorov sa zrazu ozývala elektronická hudba, ale nie, DM to nebol. DJ stojaci na konštrukcii v strede plochy pustil nejaký mix, asi chcel otestovať basy, no trošku to prehnal, vibrácie z reproduktorov som cítil až močovom mechúre. Chvíľu som si obzeral strednú projekčnú plochu, na ktorej mi chýbala tá pologuľa, ktorá bola na warm-up show v Luxembursku. Druhé sklamanie večera, aj keď projekcie boli naozaj geniálne, Anton sa fakt pochlapil.

Pár minút po ôsmej (trochu neočakávane a predčasne) sa na strednej obrazovke zjavilo logo DM a z ničoho nič začalo intro In Chains. Ľudia chvílu pískali a tlieskali a potom prišlo niečo nečakané – apatia. Neviem, či sa mi to len zdalo, alebo to bolo naozaj tak, ale tí ľudia tam proste len tak stáli a civeli na pódium (asi nepoznali pesničky zo Sounds), zatiaľ čo mne už odchádzali hlasivky od spievania s Daveom. Potom prišla Wrong, ktorá chytila už aj iných ľudí za srdce a pospevovali si tam viacerí, ja som v duchu prosil kameramana, nech už viac na Davea nepribližuje, lebo už som si nebol istý, či je to vôbec on, alebo tá zrúda s vráskami náhodou nie je Iggy Pop (toto som si nemohol odpustiť, ale neukameňujte ma, prosím). Kameraman splnil moje želanie, no nanešťastie objektív otočil k Martinovej tvári, z ktorej som mal chuť plakať.

Pri Hole to Feed nastal zase akýsi nezáujem, sprostí Slováci si isto nevypočuli nový album predtým, ako išli na koncert. Nepochopiteľné. Eufória stúpla pri Walking in My Shoes s veľmi kreatívnou projekciou. Keď sa pri It's No Good Dave v tej svojej glam-punkovej veste začal vlniť ako užovka, človek by až neveril, že má ženu a deti (ak viete, čo tým myslím :) ). A Question of Time - všetci začali mávať rukami a skackať, Dave sa začal vrtieť okolo stojanu na mikrofón; za také pohyby by sa nemusela hanbiť ani Lady Gaga, keď ešte robila striptérku. Keď po chvíli depešáci hrali spomienku na predošlý album, Precious, zaujala ma tá báseň na projekcii.

Fly On The Windscreen bola trošku nudná a naviac sa spustila prietrž mračien, nasadil som kapucňu, zničil si číro a vychutnal som si Martinov blok s inštrumentálnou Little Soul a Home, ktoré boli až majstrovsky zaspievané a zahrané. Come Back – zaujímavo spravená, vďaka tým prehnaným basom som sa cítil ako v nejakom dance klube; Peace – jedna z naj projekcií, hipíci a atómovka – to je moje :), naozaj ma zaujala svojou myšlienkou.

In Your Room a I Feel You – super hra na gitaru, bolo to na môj vkus tak akurát grungeové, Policy Of Truth som nejak zvlášť nevnímal, potom nastúpila klasika Enjoy The Silence, ktorú mi vyslovene posral falošne spievajúci Fín, ktorý stál za mnou a ani nepoznal slová, vrrr. Never Let Me Down Again – woohoo, perfektná štadiónovka, „všichni ruce nahoru“ a mávame a tlieskame :) , potom sa „staříci“ išli schovať a aby mohli hrať ďalej, ich egá silno potrebovali potlesk publika. Počas prvého prídavku zahrali Stripped, Master And Servant a Strangelove, ktorej projekcia bola naozaj erotická; nejedna babička by si zakrývala oči.

Chlapci zase zaliezli, časť publika, ktorá nevedela o ďalšom prídavku, sa rozhodla ísť domov a mne sa podarilo dostať sa opäť o kúsok viac dopredu. Druhý prídavok zahŕňal dlho očakávanú Personal Jesus - zase jedna skvelá projekcia a zase všetci mávali a tlieskali a pískali a kričali a na koniec, už ozajstný koniec depešáci zahrali Waiting For The Night, ktorá bola akousi uspávankou na rozlúčku. Ešte sa stihli aj poďakovať, sľúbiť, že sa vrátia, a vzápätí zmizli.

Nuž nebolo všetkému koniec, dážď neustával, práve naopak, bolo to stále horšie a všetci sa snažili dostať von cez jeden maličký východ, takže sa utvoril lievik, v ktorom bolo najmenej 20000 ľudí. Niektorých nekonečné čakanie nebavilo a preliezali cez zábradlie s ostňami ku časti so sedadlami, no ja sa príliš bojím o svoje... ehm... intímne partie, tak som to radšej neriskoval. Nejak som sa nakoniec dostal aj s rodičmi von a čakala nás ešte nočná prechádza okolo Kuchajdy, tentokrát naštastie labute spali. Potom som sa v aute rýchlo prezliekol do suchého oblečenia a zaspal som na nekonečnej ceste domov.

Koncert mal svoje plusy aj mínusy, no bol to neopakovateľný zážitok. Milujem Depeche Mode.

PS: Prosím, berte tento článok s nadhľadom a nepustite sa do mňa v diskusii.