Hity z Berlína

Rozhovor s Martinom z roku 1984 pre legendárny nemecký mládežnícky magazín Bravo.

Váš nový singel, "People Are People", je tá najtvrdšia vec, akú sme doteraz od Depeche Mode počuli. Prechádzate veľkou hudobnou zmenou?
Martin: Nesnažíme sa nejak radikálne odkláňať od produkcie, akú ponúkame posledné dva roky, ale samozrejme sa potrebujeme ako vyvíjať, tak aj meniť. Mimochodom, celkom som onemel z faktu, že "People Are People" má taký úspech. Prepokladal som, že skladba bude prepadák, pretože fanúšikovia sú nie zvyknutí na takúto rýchlu razanciu. Chvalabohu, mýlil som sa.

Môžeme teda v budúcnosti s každou novou skladbou očakávať takéto prekvapenie?
Martin: To netuším. Radi by sme si ponechali akúsi slobodu, pokiaľ ide o prekvapenia v našej hudbe, a takisto o objavovanie.

Nezmenili ste sa len hudobne. Límce a kravaty sme vymenili za koženné veci a vaše texty dnes, okrem lásky, obsahujú čoraz viac slov o nepríjemných veciach, ako napr. násilie, či znečisťovanie životného prostredia. Prečo?
Martin: Keď sme začínali, tak som nebol nikým iným, len obyčajným pubertiakom, ktorý okrem školy nič iné nepoznal a maximálne si pozrel zopár filmov v basildonskom kine. Pozriete si naše fotky z roku 1982, budete prekvapení, keď na nich uvidíte bezstarostnú, veselú trojku. Niekedy som v šoku z toho, keď si uvedomím, ako sme sa za posledné dva roky zmenili.
Vďaka tomu, že sme v neustálom tempe a máme za sebou veľmi veľa koncertov, tak vďaka tomu som videl svet a trochu spoznal ľudí. Uvedomil som si, že na svete je viac zlých, než radostných vecí.
Počas minulého roka som na našom ázijskom turné zažil skutočný šok. Po prvýkrát som sa dostal do kontaktu so skutočnou chudobou, v ktorej žije značná časť populácie sveta. Ono sa to tam samozrejme dalo očakávať, ale nedáva mi to akosi zmysel. Sme predsa ľudia, nie? Niekedy to bolo skutočne na smiech. Je potom logické, že takáto skúsenosť sa odrazí v mojich piesňach.

Je pravdou, že veľmi neberiete ohľad na mladých fanúšikov, ktorí majú záujem iba o čistý zvuk, pohodu a zabavu, a vlastne chcete hrať pre tých nad 20, ktorí zmýšľajú rovnako ako vy?
Martin: Samozrejme, že je zábavnejšie hrať pre ľudí, ktorí premýšľajú o veciach, o ktorých spievame. Otázka veku až taká dôležitá nie je, skôr snaha počúvať. Hystéria a zbožňovanie sú mi ukradnuté. Fanúšikovia, ktorí s nami cestujú po cele Európe, vedia čakať v daždi, či snehu len preto, aby si s nami podali ruky a získali autogram, mi naháňajú strach. Ich očakávania, pokiaľ ide o nás, sú nerealistické a bláznivé. Oni si realitu akosi neuvedomujú. S nimi nechcem mať nič spoločné.

Prečo aktuálne všetko nahrávate v Berlíne?
Martin: Tá divoká atmosféra, v ktorej je to mesto uviaznuté, mi vždy ponúka skvelé nápady. A takisto som veľkým fanúšikom Nemecka. Dokonca som na istej úrovni komunikovať vo vašom jazyku. Šesť rokov som sa ho učil v škole. Môj veľmi dobrý kamoš žije na farme neďaleko Flensburgu. Z času na čas tam strávim dovolenku.

Tvoj najlepší kamoš v kapele?
Martin: Ako je známe, Fletch. Mnoho ľudí ho má za lenivca, nudného knihomola a podobne. To sa veľmi mýlia, je to fascinujúci chalan plný nápadov. Podľa mňa je najsilnejšou osobnosťou v kapele. Nebyť jeho, tak by sme dávno skončili v nekonečných hádkach. Kedysi robil popri škole aj šoféra kamiónu, takže sme schopní kupovať všelijaké súčiastky. S Andym sa môžete porozprávať skutočne o všetkom.

zdroj: Bravo, 24/05/1984, dmtvarchives.com