Depeche Mode vo Wembley 02-03.04.2006

Záverečné koncerty druhej časti turné Touring The Angel "venovali" Depeche Mode rodnej Británií, z nich posledné dva odohrali v novej londýnskej Wembley Aréne. Kto čakal nejaké to prekvapenie, ten sa nedočkal, kto sa prišiel zabaviť, ten si radosti užil skutočne do sýtosti.

Pravdou je, že na domácej pôde Depeche Mode veľmi propagovaní nie sú, no ale nalejme si čistého vína, toto sa týka v podstate každej skupiny, ktorej úspechy v britských rebríčkoch patria minulosti. A tak, ako ste po celom Londýne nenašli jediný plagát propagujúci vystúpenie The Cure (teda okrem plagátu ohlasujúceho celotýždňovú akciu na podporu TCT, aj to len ojedinele), tak ste v celej britskej metropole, dokonca priamo vo Wembley! nenašli nič, čo by naznačovalo, že Depeche Mode odohrajú v tamojšej Aréne hneď dva vypredané koncerty.
Je druhého apríla večer, vystupujeme na stanici vo Wembley a okrem tlupy depešákov sú jediným dôkazom večerného koncertu len odporní priekupníci, ktorí vám núkajú lístky priamo pod pódium za 90 libier. Pri samotnej Aréne sa zhromaždil celkom slušný dav a tí, čo mali lístky čakali vzorovo v zástupoch pri jednotlivých vchodoch. Malou kuriozitkou bol fanúšik odetý do kráľovského kostýmu ala "Enjoy The Silence" a kráľovskú korunu mala na hlave aj jeho priateľka, dokonca aj Martinov "mohawk" sa stal vcelku módnou záležitosťou. Absolútnu väčšinu davu tvorili tridsiatnici, pubertiaka ste mohli hľadať lupou a ľudí z prvého večera ste na tom istom mieste mohli stretnúť aj na druhý deň. Váhali sme, či na koncert ísť alebo nie, keďže sme mali lístky zakúpené na posledný koncert, no nejak nám to nedalo a za 30 libier (inak štandartná cena) sme sa dostali do priestoru na sedenie priamo oproti pódiu. To už vrcholil známy dj-ský set a finišovali prípravy na príchod Depeche Mode. To sa nakoniec stalo presne s úderom 21-ej hodiny. Prvé tóny "Intra", obrovský aplauz a všetci sa ako mávnutím čarovného prútika postavili.

Vážne premýšľam, či má vôbec význam rozoberať koncert do detailu, pretože Davidovu "spartakiádnu" zostavu poznajú všetci snáď naspamäť. Ale skúsme... jednoznačne si oba londýnske koncerty užíval, na moje prekvapenie, Martin. Sršala z neho pohoda, uvoľnenie, úsmev z tváre mu nie a nie zmiznúť, napokon sa stal aj miláčikom publika, pretože jeho sólové vystúpenia zožali obrovský úspech, obvzlášť v prvý večer, keď odspieval "Damage People", "Home" a "Leave In Silence". "Home" bola jedným z vrcholov oboch koncertov, pretože londýnske publikum si túto skladbu vysvetlilo ako záležitosť patriotizmu, najmä v časť "finaly I found that I belong here..." čo prítomných Britov privádzalo do menšieho tranzu. Po odspievaní "Leave In Silence" podišiel David k Martinovi a povedal mu čosi v zmysle, že to odspieval takmer rovnako skvele ako kedysi on, na čo Gore spustil svoj typický hurónsky smiech... to bol naozaj krásny moment. Čo sa týka samotného playlistu, tak s novými skladbami malo publikum menší problém. Úvodné "A Pain That I´m Used To" a "John The Revelator" prijalo dosť vlažne, lepšie to už bolo v prípade "Suffer Well", ktorú poznali všetci vďaka jej aktuálnosti v podobe singla a skvele bola prijatá aj "Sinner In Me". Jednoznačné odpalováky večera, ktoré prebudili každého, boli staré osvedčené záležitosti ako "A Question Of Time", "Behind The Wheel", "Policy Of Truth", či prekvapivo počas druhého večera "World In My Eyes", ktorú prakticky celú odspievalo publikum spolu s Davidom. Obrovský úspech zožali aj skladby "Walking In My Shoes", či "I Feel You", ktorá bola ďalším highlightom večera. "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" boli už len čerešničkou na torte, tieto dve skladby poznali aj tí najväčší skeptici, ktorí po celý večer na pódium bezprízorne hľadeli, dokonca aj "macko", vďaka ktorému som v prvej časti koncertu veľa nevidel a tak som musel vyjsť zo svojho sektoru a dohadovať sa so stewardtom, aby ma pustil na schody.
Trochu nechápavo som hľadel na húfy ľudí, ktoré opúšťali halu už po hlavnom sete a takisto aj po prvých prídavkoch. Akoby nikdy na žiadnom koncerte nikdy neboli, pretože viac ako polovica z nich sa vždy vrátila a spôsobila parádny chaos.

Po Martinovom otvorení prvého prídavku som zažil menší šok. Pri prvých tónoch "Just Can´t Get Enough" celá hala doslova explodovala. Vážení, tak to bol zlatý klinec oboch večerov. Briti, ktorí milujú staré hity 1980-tych rokov, priam zvalili halu, spievali všetci naplno, do poslednej sekundy, záver skladby, kedy Christian s bicími nabáda publikum k spevu si David s Martinom neskutočne vychutnávali a David to počas oboch večerov predĺžil na absolútne únosnú mieru. Ono, niet sa čo diviť, "Just Can´t Get Enough" počujete v britskom éteri každý deň a je to snáď jediná skladba Depeche Mode, ktorá sa hrá v Británií stále. Podobný úspech zaznamenala aj "Everything Counts", jednoducho, starí fotrovci si prišli na svoje. Naopak, "Never Let Me Down Again" si vychutnávali zväčša európski fans (a že ich tam bolo požehnane) a Briti sa s opatrnosťou na záverečné mávanie postupne popridávali. Rozosmiali ma chlapíci zo security, ktorý v priestoroch na státie počas druhého večera vytiahli fotoaparáty a neveriacky krútiac hlavou si mávajúci dav fotili. Po záverečných kľaňačkách skupiny sa Gore od ostatných odtrhol, prešiel na svoju časť pódia a z postrannej časti vytiahol dve slečny, ktoré v lodičkách cez pódium cupitali poslušne za ním. Či to boli dcérenky alebo netere, ťažko povedať, ale slečny sa objavili aj na druhom koncerte a počas spomenutej "Never Let Me Down Again" si zamávali spolu s davom.

Hodnotiť druhý večer vo Wembley asi nebude mať veľmi zmysel, nakoľko na moje sklamanie bol tento koncert dokonalou kópiou toho predošlého, teda až na skutočnosť, že som mal tú česť vypočuť si "Macro" (mal som z nej veľmi zmiešané pocity) a Martin zožal veľký úspech s akustickou verziou "Shake The Disease". Ale samozrejme, aj tento večer mal pre mňa niekoľko príjemných momentov. Vcelku dobre som sa bavil na depešáckej rodinke, čo stála kúsok od nás. Tato depešák ala Fletch (skutočne vydarená kópia) kedysi svoju maminu určite zbalil na depešáckej párty v období Devotional. Starší synátor, zrejme dobre kojený na diskografií DM, vcelku zvládal niektoré texty, dokonca si pri notoricky známych skladbách so svojou mamou s radosťou zaskákal. Ten mladší sa držal tatina, ktorý mu neustále spieval do ucha, ale synátora to trochu nudilo, dokonca mal chvíľku, kedy sa mu chcelo spať, no pri "Enjoy The Silence" si ho mama vzala do parády a skvele si zatancovali. Ďalší príjemný moment nastal na konci "Personal Jesus", kedy sa Goráč s gitarou naozaj skvele odviazal a treskol na Davidovu radosť strunami o jeho stojan na mikrofón, na čo sa obaja začali smiať. Tu som už veril, že začnú legendárne žartíky posledných koncertov, lenže zrejme Depeche Mode ukončia turné až na konci leta, takže koncert mal štandardné tempo a aj svoju dĺžku. Nevadí, "Home" opäť potešila nielen Britov ale aj mňa, a takisto som sa celý večer skvele bavil pri pohľade na zadné rady v priestoroch na státie, kde sa o dušu tancovalo ako na párty a to až tak, že fanúšikov museli chlapci zo security trošku tlmiť. Depeche Mode jednoducho aj v Londýne dokázali, že dokážu zdvihnúť náladu aj tomu najväčšiemu skeptikovi a každý z ich koncertu musí odísť v dobrej nálade.

Dodatok: Čo ta týka The Bravery, tých sme v prvý večer nestihli, ale v pondelok večer odohrali vcelku príjemný set, až na to, že boli tradične zle ozvučení. Na konci nezabudli poďakovať Depeche Mode a celému ich štábu za možnosť zúčastniť sa turné a za všetku ich pomoc a podporu. Milé.

foto: dsd

Názory Devotees (46)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa